Kapitán MARTIN FARKAŠ ako jediný prežil pád lietadla pri Hejciach, kde pred piatimi rokmi 19. januára zahynulo 42 vojakov vracajúcich sa z kosovskej misie. Farkaš je finančným dôstojníkom na misii v Afganistane. Odpovedal cez email.
Ako si spomínate na pád lietadla po piatich rokoch? Ako často sa vám vracia spomienka na deň tragédie?
„Spomínam na to nerád, ale myšlienky na to sa aj tak vracajú či chcem alebo nie. Z času na čas si pozriem niektoré dokumenty, ktoré boli po tragédii nakrútené, pozriem fotky, zaspomínam. Občas sa mi o tom sníva, ale nočné mory mám len zriedka. Väčšinou sú to sny, kde som spolu s kamarátmi, ktorí zahynuli. Pri výročí je to, samozrejme, častejšie, pretože sa o tom viac hovorí."
Pripomínajú vám ľudia často, že ste ten, ktorý ako jediný prežil?
„Našťastie už menej, ale stáva sa to. Ja to príliš rád nemám, necítim sa nijako výnimočný."
Zaujímalo vás vyšetrovanie nehody, pátrali ste po tom?
„Samozrejme, že ma to zaujímalo. Snažil som sa aktívne spolupracovať na vyšetrovaní a ľuďom, ktorí to robili, som dôveroval. Po nehode som mal možnosť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, kde som sa dozvedel veľa vecí. Aj keď som bol pri tom, len ťažko som odhadoval, čo sa v čase nehody mohlo diať v kabíne s pilotmi. Sedel som vzadu. Výsledky vyšetrovania som zobral na vedomie, v závere však bolo písané „pravdepodobne", takže to tak aj beriem."
Je ťažké sadnúť do lietadla?
„Už ani nie. Ťažké to bolo prvýkrát po nehode. Odvtedy som letel viackrát, stále je tam nepríjemný pocit, ale dá sa to prekonať. Nepríjemné sú najmä pocity pri pristávaní, ale to už človek nemôže nič robiť, len zaťať zuby a prečkať to."
Lietate teraz často? Pristávanie na letiskách v Afganistane nie je nič príjemné. Aký je to pocit?
„Letecky sa prepravujem každý mesiac za našimi vojakmi z Tarin Kowtu, rozdiel v pristávaní tam alebo na inom letisku nevidím. Je to síce poľné letisko, no holandskí piloti, ktorých služby využívame, majú evidentne dostatok skúseností. Letel som už aj na americkom Black Hawku a musím povedať, že to som znášal oveľa lepšie."
Veríte po tej havárii armádnej technike?
„Ťažko na túto otázku odpovedať. Ja v prvom rade verím ľuďom, ktorí tú techniku obsluhujú. Neverím, že by boli tak nezodpovední a prepravovali na nej ľudí a neboli si istí jej spoľahlivosťou. Na druhej strane, naša technika je, bohužiaľ, v takom stave, v akom je. Na to, aby sme boli vybavení na lepšej úrovni, chýbajú peniaze. A tie sa odvíjajú od politickej vôle. Nový minister obrany sa snaží presadiť, aby boli Ozbrojeným silám prideľované z rozpočtu aspoň dve percentá HDP tak, ako sme to sľúbili NATO. Verím, že bude úspešný. O techniku, čo máme, sa snažíme starať čo najlepšie, aby vydržala čo najviac, ale čas sa oklamať nedá."
Prečo ste išli na misiu do Afganistanu?
„Vidím to ako výzvu. Som vojak a v operácii má vojak možnosť uplatniť to, čo sa doma len cvičí. Na Slovensku pracujem na oddelení, ktoré má priamo na starosti finančno-ekonomické zabezpečenie zahraničných operácií a misií, takže poznatok priamo z Afganistanu mi v budúcnosti veľmi pomôže po odbornej stránke. Chcem však pripomenúť, že v Afganistane je ďalších 313 profesionálnych vojakov a ja som len jedným z nich."
Aká je služba v Afganistane? Dostane sa vojak, ktorý ma starosti financie, aj do terénu?
„Už som sa aklimatizoval, sme tu dobrý kolektív, všetci sa snažíme byť jeden druhému ústretoví. Je to veľmi dôležité, lebo dobré vzťahy tak ďaleko od našich blízkych nám veľmi pomôžu. Do terénu nechodím. Najväčšou hrozbou sú neustále raketové útoky na základne. Cestujem raz mesačne na základňu Tarin Kowt, o chvíľu napríklad letím na základňu v Kábule. Takže je to síce dosť pracovne náročné, ale na druhej strane aj zaujímavé. Do terénu chodia naši vojaci zaradení na funkcie PRT a OMLT v Tarin Kowte a po výcviku bude chodiť von i náš EOD Team. Na to, aby sme vedeli poslať vojakov vykonávať iné druhy činností v teréne, je potrebné opäť viac peňazí. Afganistan je veľmi náročná misia aj čo sa týka finančných prostriedkov.
