Sivovlasé deti Nicholasa Wintona

Bol to geniálny marketingový ťah. Nicholas Winton vyrábal papierové kartičky s fotkami šiestich až ôsmich detí prekryté priesvitným papierom s menami.

Takéto „propagačné“ materiály si potom prezerali britské rodiny, ktoré v roku 1939, ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny, zvažovali prijatie utečeneckého dieťaťa z Čiech či Slovenska. Ak si niektoré vybrali, jeho tvár preškrtli. Bolo to – ako sám Winton priznáva - trochu komerčné, ale fungovalo to.

Veď kto si len tak zoberie do rodiny akési škvŕňa s cudzo znejúcim menom z krajiny, pre ktorú sa nikomu neoplatilo ísť do vojny? Ale na druhej strane, kto by odolal krásnym smutným očiam dieťatka, ktoré jeho rodičia obliekli do tých najlepších šiat a vyčesali mu veľké vlny na čele, len aby si ho nejaká britská rodina vybrala a tým zachránila?

Winton mal ako úradník na Londýnskej burze aj niektoré interné informácie a preto vedel, že s blížiacou sa hitlerovskou expanziou nečaká české a slovenské židovské deti nič dobré. Rozhodol sa im pomôcť.

Najprv sa mu podarilo umiestniť niekoľko z nich do Švédska, na jeho listy o pomoc však najústretovejšie zareagovala britská vláda, ktorá povolila prijatie detí s podmienkou, že im Winton nájde náhradné rodiny a zaplatí za každé dieťa istý poplatok.

Pri organizovaní transportov detí Winton neváhal ani falšovať britské víza. Prezentoval sa ako predseda neexistujúcej organizácie Britský výbor pre utečencov z Československa - detská sekcia. Aby pôsobil dôveryhodne, dal si vyrobiť hlavičkový papier i pečiatku.

Deti, ktoré išli „na výlet“ do Anglicka, zostali veľmi často nažive ako jediné z celého širšieho príbuzenstva. No tie, ktorých tváre na kartičkách preškrtnuté neboli, môžeme s najväčšou pravdepodobnosťou zarátať medzi šesť miliónov obetí holokaustu, ktoré sme si tento týždeň pripomenuli.

Príbehy tých, čo sa zachránili pred holokaustom

Majú už vyše osemdesiatky, ale stále ich volajú deťmi. Ich druhým otcom je Brit Nicholas Winton. Pätnásť zo 669 českých a slovenských detí, ktoré sa pred začiatkom 2. svetovej vojny zachránili vďaka jeho súkromnej iniciatíve, sa minulý týždeň zúčastnilo premiéry hraného dokumentu slovenského režiséra Mateja Mináča a Patrika Pašša Nickyho rodina.

John Fieldsen patrí k tým, ktorí v Osvienčime a Terezíne stratili celú rodinu. Zostali mu len fotografie, aj tie sa k nemu dostali takmer zázračným spôsobom.

„Po vojne niekto v našom dome našiel množstvo fotografií, moja mama bola totiž profesionálna fotografka. Uvedomil si, že by mohli byť pre niekoho veľmi dôležité a odovzdal ich Červenému krížu, cez ktorý sa dostali až ku mne spolu s listom mojich rodičov, ktorý nechali v dome tesne pred svojím odchodom do tábora,“ spomínal Fieldsen.

Náhradná rodina v Británii mu našťastie poskytla domov, až kým sa neoženil. Zo samotnej cesty vlakom z Prahy do Londýna si Fieldsen veľa nepamätá, zvláštne spomienky mal skôr na príchod do Británie, kde ho fascinovali tamojšie „double-decker“ autobusy či prikrývky tak tesne priliehajúce k posteliam, že sa pod ne ani nevedel dostať. Šokoval ho aj pohľad na otvorený oheň v kozube, ktorý, samozrejme, v jeho rodnej Opave nemali: „Myslel som si, že dom musí vyhorieť,“ spomína.

Keď John vyrástol, pracoval ako inžinier, ale neskôr sa stal pastorom a dnes je hrdý na krásny kostol, ktorý postavil. Nie je jediným z „Nickových detí“, čo sa venuje – či už dobrovoľnícky, alebo profesionálne - sociálnej práci. Zachránení spoznali na vlastnej koži silu ľudskosti.

Věra Gissingová (úplne vľavo), Bedřich Abeles a John Fieldsen (v strede) dnes.
FOTO - KAREL KUČERA

Bolo to dobrodružstvo

Ben alebo, ak chcete, Bedřich Abeles stále hovorí vynikajúco po česky. Možno je to preto, že sa pravidelne stretáva s českým priateľom, s ktorým slúžili spolu v letke RAF. Na cestu do Londýna si pamätá živo: „Pre dievčatá a menšie deti to bolo možno iné, ale pre štrnásťročného chlapca, akým som bol ja, to bolo veľké dobrodružstvo.“

Na Britániu aj na angličtinu si veľmi rýchlo zvykol. Po vojne sa síce nakrátko vrátil do Prahy, kde vyštudoval na Karlovej univerzite fyziku, ale už v roku 1949 zas – z rovnakej stanice a v rovnaký júnový deň - emigroval do Izraela, odkiaľ neskôr prešiel do USA, kde sa uchytil ako raketový inžinier.

Dnes žije v Anglicku, kde okrem iného ako dobrovoľník pomáha aj Rómom zo Slovenska, ktorí majú problémy s formalitami. Vyplňuje s nimi rôzne tlačivá a dotazníky. Angličania sú zvyknutí na ľudí iných národností a rás, preto tam naši Rómovia podľa neho zažívajú menej rasizmu ako v iných európskych krajinách.

Život venovala Wintonovi

Spisovateľka Věra Gissingová, rodená Diamantová, tiež prišla Mináčov film prezentovať do Prahy osobne. Až do roku 1988, keď ju vyzvali, aby sa zúčastnila legendárneho televízneho programu That´s Life, netušila o Nicolasovi Wintonovi celkom nič.

Neskôr však napísala jehobiografiu a dnes sa táto krehká žena hrdo hlási k tomu, že svoj život venovala práve jemu. Stala sa jeho osobnou sekretárkou i akousi PR manažérkou. Věra Gissingová je autorkou asi 38 kníh, k literárnej činnosti ju nepriamo inšpirovali jej rodičia, keď jej pred cestou do Británie podarovali knihu s prázdnymi stranami viazanú v koži.

Navrhli jej, aby si do nej začala písať svoj denník. Žiaľ, už si ho neprečítali. Věra mala však šťastie na to, že ju jej adoptívna mama mala veľmi rada a že po Chamberlainovej zrade túžila zachrániť práve dieťa z Československa.

Bola to práve jej kniha Perličky detstva, ktorá sa stala pre Mateja Mináča inšpiráciou, aby sa začal zaoberať Wintonovým príbehom.

Winton s jedným z detí.
Foto – 2media.cz

Z utečenca je slávny novinár

Sprievodcom filmu Nickyho rodina je elegantný muž, bývalý redaktor kanadskej televízie CBC Joe Schlesinger. Tento svetovo známy žurnalista vyrastal v Bratislave. Vo filme spomína na to, v koľkých jazykoch musel zdraviť priateľky svojej babičky. Spoločne s bratom ho zachránil wintonovský vlak.

Keď sa po vojne vrátil domov, jeho prvá cesta viedla do domu U Hybernů v Prahe. Práve tam bolo stredisko pre tých, čo hľadali svojich príbuzných, všetky jeho steny boli ovešané odkazmi a fotkami. On však žiadne informácie o svojej rodine nenašiel. Neskôr sa dozvedel, že jeho rodičov deportovali do Poľska. No dodnes netuší, kde a ako zomreli.

Paradoxom je, že veľmi skoro musel opäť z Československa utekať. Ako spomína v knihe Lotéria života, po roku 1948 bol svojím spôsobom stratený, pretože prežil detstvo v Anglicku, čo nový režim považoval takmer za zločin. Podarilo sa mu dostať najprv do Rakúska a neskôr do kanadského Vancouvru.

Ako novinár a prekladateľ robil pre agentúru AP už v Bratislave, neskôr dlhé desaťročia pracoval pre televíznu spoločnosť CBC. Bol moderátorom správ CBC Newsworld, ale aj producentom dokumentov a autorom komentárov. Jeho žurnalistická autobiografia Time Zones: a Journalist in the World sa stala hitom.

Osemnásťkrát bol nominovaný na Gemini Award, dostal tri. Jeho citát o Kanade ako o krajine utečencov sa čítal aj pri otvorení minuloročných olympijských hier vo Vancouvri.

Niečo málo pre vlasť

Ani Zuzana Marešová donedávna pozadie svojej záchrany nepoznala. Spomína si však na cestu do Londýna. Strach vraj necítila, možno len pri prechode Nemeckom, keď do vagóna vošli esesáci so psami.

V jej novej anglickej rodine jej materiálne nič nechýbalo, žila doslova v prepychu, ale citovo boli jej pestúni chladní. „Oni to robili z povinnosti. V tej dobe bolo populárne heslo urobiť niečo pre vojnu,“ opisuje.

Marešová mala množstvo príležitostí na emigráciu, ale vždy ju to ťahalo domov. Tvrdí, že je „krstená Vltavou“. Dlhé roky pracovala ako prekladateľka. Na premiéru filmu Nickyho rodina sa chystala s vreckovkami v ruke. Keď po jeho skončení videla spontánnu reakciu mladých ľudí v sále, nevydržala to a išla vrúcne objať pána Wintona. Pamätá si ju, vždy sa stretnú, keď príde do Prahy.

„On je veľmi skromný, to, čo urobil, nepovažuje za hrdinský čin. Iba postupne si uvedomuje, že predsa len niečo dokázal,“ hovorí Marešová o človeku, ktorého za záchranu detí pred vojnou navrhujú na Nobelovu cenu mieru.

Záber z filmu Nickyho rodina.