Kresťanstvo má vlastnú verziu multikultúrneho sna. Je ňou ekumenizmus, snaha o spoluprácu a zblíženie kresťanských cirkví.
Milan Lasica s Pavlom Vilikovským a Tomášom Janovicom v knihe Tri kostoly prepísali sen do aforizmu: „Evanjelický kostol s katolíckym a synagógou zájdu do miestnej krčmy na pohár nekrsteného vína a budú si rozprávať anekdoty.“ Dožijeme sa v našich pomeroch posvätného žúru, alebo to vždy bude len hra vyhlásení a ústretových gest?
Konfesia viac ako osobná viera
Slovensko napriek všeobecne šírenému obrazu katolíckej krajiny ekumenizmus potrebuje. Nie je totiž konfesionálne jednofarebné, okrem dominantných katolíkov tu žijú aj evanjelici a príslušníci ďalších protestantských cirkví. Mnohí obyvatelia východného Slovenska sa tiež hlásia k pravosláviu. Náboženská pestrosť pritom nie je len výsadou miest, ale i tradičnejšieho vidieka.
Na úrovni predstavených jednotlivých cirkví nie je núdza o priateľské objatia. Katolícki biskupi s kolegami z iných cirkví spoločne obedujú u prezidenta, či na úrade vlády, pred veľkými sviatkami sa striedajú v televíznych štúdiách, občas sa stretnú pri spoločných modlitbách. Kresťanské cirkvi sú členmi Ekumenickej rady cirkví, paradoxne najväčšia cirkev v nej má len štatút pozorovateľa. Určite tu nehrozia náboženské konflikty na spôsob Severného Írska.
V hornoliptovskej obci Hybe je „štatistický koláč“ náboženskej príslušnosti obrátený. Väčšinu z 1600 obyvateľov tvoria evanjelici, katolíci sú v tomto kraji menšinou. Rímsko-katolícky farár v Hybiach Ľubomír Hajdučík sa v hodnotení spolužitia dvoch konfesií zhoduje s evanjelickým farárom Stanislavom Gregom, keď vraví, že „po ľudskej stránke je to pekná skúsenosť, vieme si pomôcť. Spoločne športujeme, dohodli sme sa na spoločnom začiatku školského roka.“
Grega pripomína aj ďalšiu spoločnú aktivitu - koledovanie počas vianočných sviatkov, keď evanjelické a katolícke deti mali spoločný program a „navštevovali s dobrou novinou rodiny oboch vyznaní.“ Obaja sa zhodnú i v tom, že úroveň ekumenických vzťahov na dedine závisí od konkrétnych ľudí.
Pri téme, ako je konfesijná príslušnosť dôležitá pre súčasného človeka, Hajdučík priznáva, že často je dôležitejšia, ako osobná viera. Prostredie, v ktorom človek žije, si potrpí na tradície a históriu, týka sa to však najmä staršej generácie. Mladší aj podľa evanjelického kolegu Gregu nemajú povedomie príslušnosti ku konkrétnej cirkvi. „Riešia to ako poslednú vec. Je im to jedno.“
Tolerancia je len začiatok
Zmiešané manželstvá sú zrejme najproblematickejším bodom pri spolužití dvoch konfesií. Aj v tomto prípade to trápi hlavne starších. Hajdučík tvrdí, že pri rozhodovaní, v ktorom kostole bude sobáš, nechce ustúpiť ani jedna strana, a tak nezriedka mladí končia pri civilnom obrade.
„Pri týchto manželstvách sú problematickí rodičia a starí rodičia snúbencov.“ Grega upozorňuje, že v tomto „boji“ býva evanjelická cirkev často porazená. „Kvôli pokoju v rodine evanjelici ustupujú, pričom sobáš a krsty detí potom bývajú v rímsko-katolíckom kostole.“
Spolužitie dvoch najvýznamnejších konfesií môže zasiahnuť aj oblasť komunálnej politiky. Čerstvú a nečakanú skúsenosť má starostka oravskej obce Párnica Milada Antalová. Pretože Párnica je na dolnej Orave, situácia je podobná ako v Hybiach - väčšinu obyvateľov tvoria evanjelici.
Starostka hovorí, že jej protikandidát použil v predvolebnej kampani aj tému cirkevnej príslušnosti. „Občania obce sa stretli s letákmi, v ktorých zdôraznil svoje vierovyznanie ako jeden z dôvodov, prečo ho voliť.“ Mnohí voliči boli touto výzvou zneistení a premýšľali, či by nemali podporiť kandidáta, s ktorým ich spája príslušnosť k tej istej cirkvi.
Starostka Párnice spolužitie nevidí naivne. Na oboch stranách sa stretáva s tradične chápanou vierou, pričom sú situácie, v ktorých každý „tábor“ háji len svoje záujmy.
Istoty neriskujeme
Farár Stanislav Grega komentuje takéto a podobné zákopové vojny z nadhľadu. „Ten, kto má väčšinu, využíva svoje majoritné postavenie na neprimeraný nátlak.“ Takýto prístup hrozí všetkým konfesiám, závisí len od ich „štatistickej sily“.
Spolužitie vierovyznaní na Slovensku nie je konfliktné, ale zväčša ostáva len pri obyčajnej tolerancii, ktorou zúčastnení neriskujú vlastné istoty. Skutočná inšpiratívna výmena zrejme nastáva až tam, kde sa ľudia otvárajú osobnému prežívaniu viery. Inak platí lakonické konštatovanie Ľubomíra Hajdučíka, ktorý priznáva, že „máme problém vysporiadať sa sami so sebou, nieto ešte s druhými.“
Ekumenizmus sa nedá zastaviť
Cirkvi sa správajú tak, aby mali na verejnosti prijateľný obraz, hovorí religionista Roman Kečka.
Ako hodnotíte stav ekumenického hnutia?
Ekumenické nadšenie progresívnych kresťanských kruhov v 60. a 70. rokoch je minulosťou. Nastalo vytriezvenie z predstavy, že je možné rýchlo prekonať rozdiely. Kresťanské cirkvi sa však aspoň na úrovni vyhlásení snažia o dobré vzťahy a správajú sa voči sebe „politicky korektne“. V oblasti náboženského učenia sa cirkvi nijako mimoriadne nezblížili.
Dôvod?
Prínosom pre ekumenické vzťahy bolo spoločné vyhlásenie niektorých protestantských cirkví a katolíckej cirkvi z roku 1999. Podľa neho sú teologické rozdiely, ktoré v 16. storočí spôsobili rozkol, prekonané. V roku 2000 ale nastalo ochladenie vzťahov, keď vatikánsky úrad, vedený kardinálom Ratzingerom, vydal dokument Dominus Iesus, kde za stopercentnú cirkev označil iba tú katolícku. Pravoslávne cirkvi nazval „čiastočnými cirkvami“, protestantské „spoločenstvami s prvkami cirkevnosti“. Pravoslávni dokument privítali s tým, že katolíci konečne jasne definujú svoju pozíciu, protestanti boli sklamaní – snahy o dialóg z katolíckej strany považovali za neúprimné.
Aké sú dôsledky v praktickom spolužití?
Katolícka cirkev uznáva krst pravoslávnych a niektorých protestantských cirkví. Pri sobáši katolíka s nekatolíkom je naďalej potrebný súhlas biskupa. Nekatolícky kňaz, ktorý by chcel pôsobiť v katolíckej cirkvi, musí byť vysvätený nanovo a katolícky kňaz nesmie podať eucharistiu protestantovi (pravoslávnemu však áno).
Ratzinger sa medzitým stal pápežom.
Na rozdiel od predchodcu nedáva taký dôraz na „PR“ cirkvi. Sústreďuje sa na posilnenie jej identity a vyhranenie sa voči ostatným cirkvám, a to aj za cenu spomalenia ekumenického dialógu.
Považujete ekumenické aktivity zo strany cirkví za úprimné? Možno sú to len gestá.
Cirkvi stratili v modernej spoločnosti veľkú časť priameho politického vplyvu. Sú viac pod tlakom verejnej mienky, chcú mať pozitívny mediálny obraz. Správajú sa tak, aby mali pre verejnosť prijateľný obraz aj vo vzťahu k ostatným cirkvám.
Aké bude miesto ekumenického hnutia v dejinách kresťanstva? Vážny moment alebo len márny pokus?
Ekumenizmus sa nedá zastaviť. Pred vojnou boli pokusy o zblíženie cirkví chápané ako výstrelky liberálov. Počas nej bol neformálny dialóg zrazu možný. Teológovia a členovia rôznych cirkví sa ocitli na jednej lodi v koncentračných táboroch a prišli na to, že musia a dokážu komunikovať. Na základe tejto skúsenosti dnes niektorí hovoria, že silnejúci islam v Európe privedie kresťanské cirkvi k tomu, aby sa kvôli prežitiu naučili užšie spolupracovať. V budúcnosti teda prevládne príslušnosť ku kresťanstvu v zmysle kultúrnej identity.
Autor: autor je publicista
Beata
Balogová
