Len si dobre spomeňte, ako ste malí skákali gumu a zbierali bezcenné céčka z plastu. V puberte ste možno zdobili tričká názvami metalových kapiel a ako dospelí po práci majstrovali domáce ozdoby z drôtov alebo plechoviek.
A čo dnes? Na stene kancelárie máte zavesený zábavný obrázok, v počítači obzeráte vtipné domáce videá a z emailov mažete výstražnú reťazovú správu. Pracovný obed koreníte anekdotou s Chuckom Norrisom a navečer pri pive počúvate kuriózne historky, ktoré sa na sto percent prihodili priateľovi známeho vášho kamaráta.
Nové povesti
Folklór totiž žije a dobre sa mu darí. Český etnológ Petr Janeček ani nečaká, že zanikne, pretože, ako vysvetľuje, jeho základom je ústna komunikácia tvárou v tvár: „A tá bude vždy. Môže byť externalizovaná, cez telefóny, Skype, ale folklór bude existovať ďalej.
Prežíva aj v čase mobilov, internetu, médií a bulváru. Reaguje na politiku, prispôsobuje sa životu v mestách.“ Kedysi našich predkov vzrušovali rozprávky a povesti o vílach či vodníkoch. Dnes vznikajú a kolujú fámy o čiernej sanitke, o úchylných vrahoch či nechutnom náleze vo fastfoode (súčasné povesti, nepresne urbánne legendy).
Kedysi naši predkovia vyšívali kroje, my zas vieme odevom podobne symbolicky vyjadrovať svoju príslušnosť k subkultúre: k punku, emo či k hiphopu. Prehliadku Nové povesti české – Folklór atómového veku do konca marca ponúka Národopisné múzeum – Musaion v Prahe.
„Snažili sme sa odpovedať na otázku, či existuje ľudová kultúra súčasnosti,“ hovorí vedúci múzea a kurátor výstavy Petr Janeček. „Či jestvuje niečo ako ostrovčeky spontánnej kultúry, neovplyvnené spotrebnou, masovou kultúrou.“ Našinca určite poteší, že napriek názvu Nové povesti české vystavený folklór v podstate platí pre celé bývalé Československo.
Príslušníci Československej ľudovej armády na vychádzke v meste.
Podľa toho, ako sú ustrojení, sa dá odhadnúť, aké „číslo“ majú
do civilu. Títo zrejme dosť vysoké (foto: Juraj Bartoš)
Nesmrteľný nápis
Moderný folklór sa dnes šíri aj inak ako ústne a niekedy mu stačí minimum, napríklad tri slová a múr. Tuzemskou legendou je nápis SERVÍT JE VŮL. Najprv zamoril verejné záchody Prahy, potom celú republiku a pokračoval ďalej. O čom je reč, vie asi každý pamätník šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, no pôvod nápisu zostáva hmlistý.
Rozšírená verzia uvádza istého profesora Servíta z pražskej ČVUT – hanlivú vetu vraj po štvrti Dejvice písali študenti z pomsty k neobľúbenému učiteľovi. Nech je ako chce, niečo sa vymklo z rúk. Servíta ľudia z recesie rozniesli po múroch a záchodoch, urobili z neho súčasť národného dedičstva a mýtickú postavu, na ktorú mohli zvaliť čokoľvek nedobré vrátane politiky („SERVÍT, PREPÁČ!“ kajali sa steny po auguste 1968).
Servíta pozná popkultúra, emigranti ho uviedli za hranice, dokonca ho legendy umiestňujú na exkluzívne lokality, ako je Veľký čínsky múr a newyorský Empire State Building. Ešte aj dnes je nápis dostupný na WC Národnej knižnice v Prahe, čo len ilustruje, aký životaschopný vie byť moderný folklór.
Folklór a deti
Ľudová kultúra nás sprevádza životom len čo trochu odrastieme. Pravdepodobne aj vy ste v škole z verzatilky montovali „flusaciu“ zbraň, po chodníkoch kreslili skákacích panákov, na ruke nosili náramok priateľstva a na dvore recitovali riekanku: „Prší, prší, len sa leje, Vinnetou sa z okna smeje.“
Známy český spisovateľ a skaut Miloš Zapletal je autorom výroku, že: „na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov hrali deti v Čechách a na Morave viac hier, ako dohromady v minulom storočí zaznamenali všetci naši slávni zberatelia“.
Detské hry môžeme triediť na dramatické, hádacie, triafacie a podobne, vedci tiež vedia stopovať, že napríklad skákanie gumy k nám dorazilo zo zámoria, odkiaľ sa koncom päťdesiatych rokov rozšírilo najprv po severe Európy.
Niektoré hry sa tradujú naprieč generáciami takmer bez zmeny. Súčasné ozdoby a skladačky z papiera sú takmer navlas rovnaké ako tie zachované z roku 1895. To znamená, že vzory sa medzi deťmi zachovali viac ako sto rokov!
Podobne hry s textilnými vláknami (provázková) vieme stopovať prinajmenšom do starovekého Grécka. A iste, iné oblasti sa zase vyvíjajú, zanikajú. „Určite je dnes medzi deťmi menej ručne vyrábaných predmetov, ako sú gumičkovka pištoľ alebo praky,“ myslí si Petr Janeček.
„Deti sú čoraz menej manuálne zručné, a hlavne, rastie ponuka komerčne dostupných hračiek. No takisto sa nedá povedať, že to upadá plošne a deti už nevedia samy nič vyrobiť.“ Príkladom folklóru, čo u detí v najbližších rokoch pravdepodobne zanikne, sú dievčenské zápisníky, spovedníky či pamätníčky. Presunú sa - ako inak - na internet.
Každodenné zháňanie a nekonečné rady. Veľká časť folklóru
v socializme sa krútila okolo nedostatkovej ekonomiky. Rozkvet
vtedy zažíval aj žáner politického vtipu. Po roku 1989 je už
týchto vtipov v obehu omnoho menej (foto: Juraj Bartoš)
Tvoriví mladí
Práve tvorivé deti a mládež sú pôvodcami najväčšieho počtu exponátov prehliadky Nové povesti české. „Nehovorím, že neexistuje nič ako folklór dôchodcov, ale rozhodne nie je taký bohatý ako folklór detí,“ vysvetľuje Janeček.
„Deti sa pri hrách učia jedna skupina od druhej, majú množstvo voľného času aj najviac sociálnych kontaktov. Čím ste starší, tým ich – paradoxne – ubúda, takže je menej príležitostí ako sa s folklórom stretnúť. S dospelosťou prichádzajú formálne inštitúcie, školy, médiá, zamestnanie a folklór už tak intenzívne nevnímame.“ Tým sa tiež dá vysvetliť, prečo folkloristi deti veľmi dlho obchádzali.
„Bolo veľkým omylom, že vedci zbierali materiál len od starých ľudí. Oni mali pocit, že babičky a dedovia v chalupách majú najširší repertoár a poznajú najstaršie rozprávky. Lenže, ako sa ukazuje, je to práve naopak. Čím mladší človek, tým viac pozná riekaniek, rozprávaní a vtipov. Starí ľudia už spravidla žijú v zabehanom stereotype a veľa toho zabudli.“
Subkultúry
Kým dieťa dospeje, folklóru sa otvárajú ďalšie možnosti. Puberta a subkultúry - najmä tie hudobné. Západ po druhej svetovej vojne spoznal teddy boys, mods či goths – mládežníkov, ktorých od väčšiny odlišovala vizáž, slang, správanie. Za železnou oponou sme museli čakať na metalistov či punkerov.
V súčasnosti sú pankáči pomaly vyhynutým druhom, zato sa môžete zmaľovať podľa vzoru emo-girl alebo nosiť dredy. Počuť aj hlasy, že klasické jednoliate subkultúry miznú, alebo sa navzájom miešajú, príkladom je skunk (nezmieriteľní skinheads plus punk).
Metalista z polovice deväťdesiatych rokov nosil dlhé vlasy, modrú džínsovú bundu s nášivkami metalových hudobných skupín, čierne džínsové nohavice, tenisky a podomácky zafarbenú elektrickú gitaru. Naši predkovia k odevu pristupovali podobne.
Tiež mu okrem ochrany tela prisúdili symbolický, ritualizovaný význam, demonštrujúci príslušnosť k spoločenskej skupine. Známe gesto metalová päsť môže byť príkladom keď folklór nových čias nadviazal na staršiu tradíciu - spevák kapely Black Sabbath ho totiž údajne prevzal od svojej babičky talianskeho pôvodu, ktorá ním zaháňala nešťastie.
Odoberacia hra s povrázkami. Unikátne fotografie z tridsiatych rokov
minulého storočia ukazujú, že herné vzory sa rokmi takmer nemenia
Urob si sám
Oproti dnešku však treba zdôrazniť jeden zásadný rozdiel. Minulé subkultúry sa vyznačovali odevnou kreativitou, doplnky si vyrábali sami a ručne. Vynadať prívržencom metalu do povaľačov znamenalo opomenúť, koľko dá námahy povyšívať koženú bundu po starom otcovi.
Dnes je to inak a alternatívna mládež bez problému zájde do obchodu s alternatívnym oblečením a potrebami. No hoci sú moderné subkultúry viac záležitosťou konfekcie, tvorivosť v nejakej forme zostáva, myslí si Janeček.
„Zoberte si skejťákov či hiphoperov. Kúpia si konfekčné kusy, lenže ich kombinujú, ako ich nikto iný nenosí, a napríklad majú nohavice o čísla väčšie. Ľudovosť je teda v kombinácii prvkov.“ Ak ide o manuálnu zručnosť, oproti predkom sme v priemere určite upadli.
Oni vedeli postaviť dom, vypestovať a spracovať jedlo. My už si oblečenie aj potraviny spravidla kupujeme v obchodoch, no hudobné subkultúry alebo domáci majstri sú akési výnimky, ostrovčeky. Dôkazy, že to ide aj inak.
Ako miznú veci
Domáca tvorivosť vôbec je oblasťou, kde Československo predbehlo Západ. Samozrejme, dôvodom bol socializmus. Niektoré výrobky a tovary neboli dostupné, aspoň nie oficiálnou cestou. Ľudia tiež mali dostatok voľného času a čo sa týka komponentov, tie boli dostupné ľahšie, najmä na pracoviskách, kde sa dali získať v duchu hesla kto nekradne, okráda rodinu.
A tak výtvory domácich majstrov zdobili byty v panelákoch, kancelárie, dielne alebo kasárne. K tým typickým patria samorasty, postavičky z uzáverov od pivových fliaš, obaly na fľaše v tvare pudla, poľovnícke a švejkovské motívy, obľúbené siluety z drôtov.
Niekto nad počínaním vedcov môže dvíhať obočie. Pýtať sa, či radšej namiesto domácich gýčov a tričiek s atramentovým nápisom nezbierať niečo naozaj cenné a historicky hodnotné. Skúsenosť Petra Janečka však ukazuje niečo iné.
„Vieme, že nie také dávne predmety miznú omnoho rýchlejšie ako tie staršie. Nie sú vyslovene starožitné, ľudia k nim nemajú vzťah a ľahko ich zo života odstránia. Skôr sa zachová kroj po babičke, ktorý nevyhodia, lebo si uvedomujú, že je starý.“ Mobily meníme pomaly každý rok a pre múzeá je náročné vyrovnať sa so zrýchlenou dobou.
Folklóry v podaní hudobných subkultúr - punkeri vyznávajú princíp DIY, čiže Urob si
sám. Povrchnejším znakom, ktorý už mizne, je punkový účes – číro. Celkom vpravo
prívrženci emo. Táto nová subkultúra zámerne stiera rodové rozdiely: ženy aj muži
si lakujú nechty a podmaľujú oči. Ďalšími znakmi sú rovné čierne vlasy, čierne
„potítko“ a dvojitý piercing spodnej pery (tzv. uhryznutie pavúkom)
Od úst k uchu
Zatiaľ čo predmety nosíme z hypermarketov a materiálny folklór sú ostrovčeky v mori väčšinovej spotrebnej kultúry, slovesný folklór je niečo iné. Žije ako predtým, šíri sa od úst k ušiam a prekvitá. Z obehu zmizli rozprávky, povesti o strašidlách a čarodejniciach, no starobylé žánre doplnili novinky: mestská povesť, fáma či vtip.
Ešte pred sto rokmi nekolovali vtipy, ako ich poznáme. Nie že by sa ľudia nesmiali, našli si však čas na komické rozprávanie v trvaní pol hodiny, hodiny. Krátky a úderný vtip je až dieťaťom moderných, uponáhľaných čias a jeho rozkvet spadá do doby od druhej svetovej vojny po rok 1989.
Čierna sanitka
Čo je trochu horšie, moderná slovesnosť nás naďalej usvedčuje z iracionality. Rovnako ako predkovia veríme mýtom, predsudkom a poverám. Po tom, ako Petr Janeček zozbieral a analyzoval takzvané súčasné povesti v knižnej sérii Černá sanitka, po ktorej nasledoval televízny seriál, čakal, že aspoň najviac ošúchané urban legends z obehu ustúpia.
Nestalo sa, naopak. Nedávno sa na Slovensku opäť objavila správa o sanitke unášajúcej deti v Topoľčanoch a vrátila do hry populárnu fámu z osemdesiatych rokov. Pôvodne bola účelovým strašiakom, aby sa deti báli a netúlali sa po večeroch.
Neskôr sa fáma živelne rozšírila po republike, uverili v ňu dospelí a v roku 1988 ju musela dementovať aj televízia. Nezdalo sa, že v čase internetu niekto zlovestnú sanitku berie vážne, no predsa, história sa, hoci v menšom rozmere, opakuje.
„Vraciame sa k odpovedi na otázku, prečo folklór nezanikne,“ uzatvára Petr Janeček. „Ľudia si budú vždy niečo rozprávať a nové generácie zabudnú čosi z toho, čo už kolovalo pred nimi. Príkladom je politický vtip, ktorý sa rozprával desaťročia, len Adolfa Hitlera nahradil Klement Gottwald a po ňom Gustáv Husák. V každom období a politickej situácii ľuďom napriek tomu pripadal vždy nový, trefný a aktuálny.“
Súčasným folklórom sa zaoberá český etnológ Petr Janeček,
autor bestsellerov o súčasných povestiach Čierna sanitka.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
