Kým katolícka cirkev naďalej odoláva tlakom na vysväcovanie žien, slovenskí evanjelici si tento rok pripomenú už 60. výročie ordinácie prvej farárky Dariny Bancíkovej.
Podľa tlačovej tajomníčky Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Edity Škodovej dnes medzi 360 evanjelickými farármi pôsobí až 140 žien, ďalších 18 je na materskej alebo rodičovskej dovolenke.
Zatiaľ bez biskupa
Naši evanjelici síce patria k prvým cirkvám v Európe, ktoré ordináciu žien umožnili, oproti USA však majú až storočný sklz - prvú ženu tam za kňaza ordinovali v roku 1853 v rámci Kongregacionalistickej cirkvi.
Platí tiež, že kým luteránske cirkvi v USA a vo viacerých európskych krajinách umožnili ženám zastávať už aj posty biskupov, na Slovensku sa to zatiaľ nepodarilo. Ani na Západe však ženy na postoch duchovných nie sú samozrejmosťou, stačí si spomenúť na nedávny rozruch v Nemecku, spôsobený ordináciou prvej židovskej rabínky od čias holokaustu - Aliny Treigerovej.
O tom, či evanjelické farárky pociťujú predsudky typu „kázať by mali iba muži,“ sme hovorili s viacerými z nich, pričom každá reprezentuje iný región – Oravu, východ, dolniaky a českú Prahu.
Rodina ako problém?
Isté stereotypy v rozhovore pre SME kedysi naznačila evanjelická farárka Anna Polcková. Na otázku, či to majú farárky ťažšie, odpovedala, že muža – farára ľudia chápu prirodzenejšie ako autoritu. „Na začiatku sa mi stávalo, že keď som mala pochovávať a rodina bola prevažne katolícka, povedali mi, nech sa nehnevám, ale oni potrebujú muža - farára.“
Zborová farárka v Istebnom Alena Ďurčíková priznáva, že v rámci vysokej školy vnímala aj ľudí, ktorí na ňu pozerali čudne, problém však nebol v pohlaví. „Skôr v tom, že si môžeme založiť rodinu. Niektorí muži to brali tak, že poctivo sa venovať cirkevnému zboru dokáže len slobodná žena, a nie tá, ktorá sa stará aj o domácnosť. Stačí, aby mi ochoreli deti, neprídem na nejakú akciu, a už môže mať ktosi pocit, že veriacich zanedbávam.“
Ďurčíková, ktorá je v Istebnom ôsmy rok, sa nikdy nestretla s výhradami typu „žena nesmie kázať Božie slovo“. S veriacimi si na seba zvykli, problémy nie sú. „Existujú aj zbory, kde sú voči farárkam výhrady, ale to je o jednotlivcoch. Ľudia zväčša neriešia, či je tam muž alebo žena, problémom je skôr nerešpektovanie autorít ako takých. Kedysi boli richtár, učiteľ a farár niekto, pozrite sa, ako je to dnes.“
Priekopníčka Bancíková
Zborová farárka Elena Ružeková slúži v Dunajskej Lužnej viac ako 30 rokov, teológiu študovala v časoch normalizácie. Za veľa ďakuje prvej evanjelickej farárke (od roku 1951) na Slovensku Darine Bancíkovej. „V roku 1981 si všetky vtedajšie kolegyne zavolala na stretnutie, v celej cirkvi nás bolo možno 25. Chcela nám odovzdať skúsenosti. Mala aké, veď prakticky najmä ona vyšliapala cestu ostatným farárkam. Pomohla jej aj kolegyňa a poetka Zlatka Oravcová, tiež ordinovaná v 50. rokoch, teda medzi prvými.
Podľa Ružekovej sa Bancíková na začiatku potýkala s predsudkami. „Vravela nám, že na fakulte stretla tých, čo ju vnímali pozitívne, ale aj odporcov. Polovica študentov z jej ročníka sa dokonca dala ordinovať samostatne, teda bez ženy. Zrejme aj to bol dôvod, prečo sa nikdy nevydala. Niektorí si totiž mysleli, že na fakultu prišla len preto, aby si vzala farára.“
Samotná Ružeková má zo školy prevažne pozitívne skúsenosti. „V ročníku sme boli dvaja, na celej fakulte študovalo spolu 28 ľudí. Spomínam si však na študentov z Juhoslávie, tí boli iní. Isté ponižovanie považovali za normu, prišli totiž z krajiny so silným vplyvom pravoslávia, z čoho vyplýval aj ich postoj k ženám. Dokázala som sa nad to povzniesť.“
Farárka vraví, že isté obavy mali len jej rodičia, čo súviselo s otázkou, ako ju cirkevný zbor prijme do praktickej služby. „Vtedy totiž neboli výnimkou hlasy typu – my chceme muža, nie ženu, navyše táto nosí okuliare, budeme sa o ňu musieť starať a podobne.“ Dodáva, že odvtedy sa s predsudkami nestretáva, hoci pôsobila aj v oblastiach, kde prevládalo patriarchálne zmýšľanie.
Istý problém však na začiatku praxe predsa len vnímala. „Proti farárkam sa nestavali ani tak naši oltárni bratia, ako skôr ich manželky. Akoby žiarlili, boli presvedčené, že ich manželia to v zbore zvládajú lepšie. My farárky to pritom máme iste ťažšie, než naši ženatí kolegovia. Oni majú doma upratané, navarené, domácnosť spočíva najmä na pleciach ich manželiek, my si všetko musíme spraviť samy. „Nabok totiž nemôžeme odsunúť ani cirkevný zbor, ani rodinu. Keď už mám svoju vlastnú, zo zodpovednosťou chcem vychovávať aj svoje deti a milovať svojho manžela. Pri práci v zbore sú mi totiž veľkou oporou,“ vysvetľuje Ružeková.
Zvyknutí na slobodných
Svoje skúsenosti má aj istá zborová farárka z východu Slovenska. Najskôr nám ich ochotne porozprávala, tesne pred odoslaním článku do tlače však požiadala, aby sme nezverejnili jej meno ani pôsobisko.
Na fakulte predsudky nevnímala. „Problémy prišli neskôr, súviseli so založením rodiny. Slobodná žena má viac času, keď však pribudnú manžel a deti, isté aktivity musí obmedziť. Cítila som, že niektorým založenie mojej rodiny prekážalo.“
Dôvod vidí aj v tom, že v jej dedine dlhé roky slúžili slobodní duchovní. „Ľudia si na takých zvykli, zrazu som prišla ja, a na fare nás bolo aj s deťmi plno. Veľké problémy však nemáme, navyše takéto veci neberiem osobne.“
Sukňa alebo nohavice?
Jana Gregerová je poverenou farárkou v Slovenskom zbore ECAV v Prahe. „Pochádzam z cirkevného zboru, kde bola a dodnes je farárkou žena. Preto mi to ani neprišlo ako nezvyčajné povolanie.“
Na fakulte téma žien – farárok nebola horúcou teologickou témou, „kritické názory časti spolužiakov či vyučujúcich som brala ako ich osobné postoje a predsudky. Koniec koncov, dodnes v lekárskych kruhoch nájdete názory, že ženy by nemali byť ani lekárkami,“ vysvetľuje Gregerová.
S predsudkami má skúsenosť aj v praxi. „Stretávam sa s nimi dodnes, dokonca aj zo strany ľudí, mužov a žien, ktorých dcéry sú samostatné, nezávislé a vysokoškolsky vzdelané. Nevidím v tom však logiku a zväčša ani teologické dôvody. Sama nosím nohavice častejšie, než sukňu. Možno si však niektorí myslia, že ženy nevedia buchnúť do stola, a z toho vyplývajú aj ich výhrady. Neviem,“ dodáva Gregerová.
Predsudky ako tradícia
Psychológ a religionista Richard Gróf vysvetľuje, že predsudky k ženám ako autoritám pochádzajú z našej kultúrnej tradície, keď rozhodovanie o dôležitých veciach zvyklo byť výsadou mužov. „Veriaci majú všeobecne väčší príklon k tradičným hodnotám a názorom, čo sa môže odrážať aj na vnímaní žien. Veľa tiež robí samotná tradícia konkrétneho náboženstva, a to, s akými náboženskými autoritami sa veriaci majú alebo mali možnosť identifikovať.
Podľa Grófa v Biblii prevládajú mužskí hrdinovia, pričom pri cirkvách, ktoré z nej vychádzajú, je ženskosť často asociovaná s prvotným hriechom, keď Eva podľahla zvodom diabla. „Naopak Boh je identifikovaný ako muž, otec a syn. Toto všetko môže napomáhať predsudkom voči ženám ako morálnym a duchovným autoritám, a to aj u veriacich tých cirkví, ktoré ich pôsobenie formálne neobmedzujú.“
Beata
Balogová
