Len keby nebolo toho silného kašľa, ktorý mu pri rozhovore sem-tam prekážal. Bývalý český prezident hovorí, že filmoví spolupracovníci ho počúvali viac než štát.
Rozpočet vyše štyridsať miliónov korún, v hlavných úlohách Josef Abrhám, Dagmar Havlová, Jiří Bartoška a ďalšie herecké hviezdy. Koncom marca prichádza do českých kín film Odchádzanie, ktorý vznikol podľa poslednej divadelnej hry Václava Havla. Napísal ju po tom, čo skončil vo funkcii prezidenta.
Hlavný hrdina Vilém Rieger, dlhoročný kancelár, končí a opúšťa kanceláriu. So stratou funkcie sa vnútorne nedokáže vyrovnať, ale snaží sa nedávať to najavo. Teraz sa prejavujú charaktery doterajších spolupracovníkov. Hru ako prvý naštudoval David Radok v pražskom divadle Archa v roku 2008, od toho času ju hrali ďalšie divadlá v rôznych krajinách. Pražskej premiére sa venovala väčšina zahraničných denníkov, britský Independent ju označil za jednu z najdôležitejších divadelných udalostí roka. Uvažovalo sa, do akej miery bývalý prezident do hlavnej postavy vložil svoje osobné pocity a skúsenosti, i to, ktorí ďalší českí politici predstavujú jednotlivé postavy. Britský denník Times hru komentoval, že Havel si vyrovnáva staré účty. Dá sa očakávať, že film vzbudí veľkú pozornosť.
Je Odchádzanie dobrý film? Máme na to ísť do kina?
Mám pocit, že film nedopadol zle, ale môj názor nie je dôležitý. Zatiaľ mi chýba názor divákov, pretože film videli len tí, ktorí na ňom pracovali. A tí nemôžu byť z podstaty veci úplne objektívni.
V minulosti ste o sebe niekoľkokrát povedali, že pochybujete a ste hanblivý. To nie sú pre režiséra práve ideálne vlastnosti. Ako vám to šlo?
Je pravda, že som človek extrémne zdvorilý, často rozpačitý, ale zároveň v niečom i dosť tvrdohlavý. Pri režírovaní som si kadečo vynútil zdvorilou formou a herci hovorili, že iní režiséri bývajú na nich drsnejší.
Idú reči, že ste mali všetko tak pod kontrolou, až ste dokonca Janovi Budařovi kreslili na holý zadok výkričník alebo otáznik, ako mu scenár predpisoval. Je to pravda?
Áno, otáznik tam mal.
Prečo mu ho nenamaľoval nejaký asistent?
Než by som niekomu vysvetľoval, aký tučný a veľký má otáznik byť, mám to trikrát namaľované. A pekne tučnou fixkou, aby ho bolo dobre vidieť.
Asi žiadny iný herec na svete sa nemôže pochváliť, že mu na zadok maľoval bývalý prezident. Považoval to aspoň za česť?
Myslím, že sa mu to stalo prvý a posledný raz v živote.
Vraj ste si aj starostlivo strážili, či sa herci presne držia textu, a každému pokusu o odchýlenie ste rázne zabránili.
Áno, ale to sa netýka len filmu, ale i divadla. Dosť na tom trvám, pretože v mojich textoch - vďaka ich poetike – sa nedá nič hovoriť len tak vlastnými slovami a nedá sa v nich tu či tam vynechať veta alebo pozmeniť slová. Na to som skutočne dozeral a všetko, čo sa trošku odchýlilo, sme ešte upravovali v postsynchrónoch.
Kto z hercov skúšal neposlúchať?
Všetci mali dobrú vôľu, ale stalo sa, že niečo nepovedali presne. Dnes prevláda tendencia povrchného hovorenia, keď herci používajú vlastné slová, a občas polovicu vety nepočujete. Dôraz je skôr na obraz než na hovorené slovo. Mne osobne tento typ civilnosti veľmi nesedí.
Ste tým, komu sa zvykne hovoriť puntičkár?
Mám trochu prehnaný vzťah k poriadku a moji spolupracovníci to môžu potvrdiť. Mám tendenciu neustále niečo vyrovnávať, upravovať. Toto napríklad neleží správne, nie je to podľa správneho rozostupu. (Posúva dva diktafóny rozhodené na stole). Urobil by som to tak, aby ležali vedľa seba a v jednej rovine. Takto. (A diktafóny sú už presne vedľa seba, zvierajú pravý uhol so zošitom.)
Niekoľkokrát ste povedali, že práca režiséra bola vaším veľkým snom. Prečo? Skôr by som tipovala, že vedenie akéhokoľvek druhu už máte dosť.
Ja som skutočne chcel byť v mladosti filmárom. Kedykoľvek som šiel po Prahe a videl som, že niekde filmujú, zastavil som sa a trebárs hodinu všetko pozoroval. To ma vždy priťahovalo. Fakt, že som šiel k divadlu, bol trošku z núdze. Hlásil som sa síce viackrát na filmovú fakultu, ale pre môj pôvod ma nikdy nevzali. A bez filmovej fakulty to nešlo. Človek musel absolvovať školu, potom robiť asistenta réžie, pomocného režiséra, a keď mal šťastie, ponúkli mu scenár, ktorý mohol nakrútiť. Dnes môže filmovať každý, kto si zoženie príslušný počet miliónov. To, že som sa vrátil k túžbe z mladosti, však nebolo náhle rozhodnutie. Vzniklo to samopohybom.
Nehovorilo sa v prípade filmového spracovania vašej hry Odchádzanie pôvodne o úplne iných režiséroch?
Áno. Krátko po tom, čo malo Odchádzanie premiéru v divadle Archa, prišiel za mnou režisér Jaroslav Brabec s návrhom nakrútiť ju. Začali sme spolupracovať na scenári, ale ukázalo sa, že je to príliš skoro po divadelnom uvedení a naše predstavy sa trochu odlišujú. V mieri sme sa teda rozišli, no myšlienka hru nafilmovať vo mne aj tak uviazla. Uvažoval som, že by som to robil so svojím kamarátom a skúseným režisérom Janom Němcom, ale rýchlo sme zistili, že by sme boli dvaja kohúti na jednom smetisku. Tak som sa nakoniec rozhodol režírovať sám.
V knihe Diaľkový výsluch, ktorá vznikala pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ste povedali, že o starobe snívate ako o čase, keď od vás nebudú nič očakávať a nebudete vôbec nič robiť. Takže staroba je ešte ďaleko?
Mal som pradávnu predstavu, že na odpočinok odídem tak šesťdesiatpäťročný. Ako viete, osud sa so mnou pohral tak, že najzodpovednejšiu prácu som mal až práve v tomto veku. Na odpočinok sa však teším rovnako ako pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. A ten okamžik sa blíži. Mám svoj plán.
Aký?
Tento film dokončím, potom napíšem hru, ktorú mám trošku v hlave, a tým skutočne skončím.
Čo budete robiť?
Pokúsim sa len sedieť na Hrádečku, pozerať sa na zeleň a premýšľať. Ale nebude to jednoduché. Postprezidentský osud sa totiž dosť podobá tomu prezidentskému. Ba je o to ťažší, že zatiaľ čo prezidentom je človek na niekoľko rokov, exprezidentom je do smrti. Z čoho vyplývajú mnohé povinnosti a záväzky.
Čo robí prezident v dôchodku?
Ľudia si myslia, že ak nie som vo funkcii, mám neobmedzene veľa času, takže dostávam možno viac pozvaní než v prezidentských časoch. Významným bodom činnosti môjho malého sekretariátu je preto odriekať väčšinu pozvánok z domova i zo sveta, ospravedlniť neúčasť na prednáškach, debatách alebo pri žiadostiach o záštitu. A, samozrejme, aj množstva rozhovorov.
Chodíte často do kina?
Nedávno som zhodou okolností videl Hřebejkovu Nevinnosť, ale inak sa do kina veľmi nedostanem. Večer mám buď neodkladný program, alebo som taký unavený, že sa nenamáham niekam ísť. Skôr si doma alebo v kancelárii pustím film z disku.
Chodíte na prechádzky? Môžeme vás stretnúť na ulici?
Áno, ale veľa nenachodím, pretože mám problémy s dýchaním. To by musela byť každých sto metrov lavička, na ktorej by som si oddýchol. Ale inak chodím po meste rád. Rád chodím do krčiem, pretože krčma je miesto, kde je človek sám a zároveň medzi ľuďmi. Môžem tam ľudí pozorovať, nikto ma ničím nezaťažuje a môžem si písať a premýšľať. Krčma zohrala v moderných duchovných dejinách významnú úlohu a viacero zmysluplných vecí vo sfére umenia sa zrodilo práve tam.
No počkajte. Takže do krčmy príde Václav Havel, sám si tam sadne do kútika a má pokoj? Myslím, že nastane skôr rozruch.
Nie som sám, chodí so mnou i môj ochranca. Samozrejme, že ma ľudia oslovujú, vypytujú sa, radia mi, a keď si chcú prisadnúť, hovoria: len na minútku. Ale niekedy si len tak šuškajú, usmievajú sa a niekedy ma pozdravia. Čím ďalej od Prahy, tým je to intenzívnejšie. Najväčšiu pozornosť budím v menších mestách alebo v cudzine. Úplne najhoršie však je, keď ma skúšajú z toho, kedy a kde sme sa videli, a myslia si, že si to môžem pamätať.
Pri nakrúcaní vraj bolo často počuť: Pán prezident, nie je vám zima? Nefúka na vás? Necítite sa unavený? Je vám taký záujem o vaše zdravie príjemný, alebo vás skôr hnevá?
Je to dojímavé. No v prípade filmu bola v elementárnej ľudskej solidarite i starosť o film. Produkcia investovala veľké peniaze a všetko muselo byť nakrútené za určitý počet dní. Herci majú dlho dopredu svoje plány a iné záväzky a nemôžu ochorieť a nakrúcanie prerušiť. Všetko bolo zložito naplánované, aby to do seba zapadalo a bolo by nepríjemné, keby som to svojou chorobou zahatal.
Kedy ste mali pocit, že vás ľudia viac počúvajú, ako prezidenta alebo ako režiséra?
Filmoví spolupracovníci ma počúvali viac než štát v časoch prezidentstva. Vedel som, že mám kvalitných spolupracovníkov, ale vždy ma znovu prekvapovalo, že keď niečo poviem, naozaj sa tak stane. Bez profesionálneho štábu by som ťažko niečo nafilmoval. Keby bol štáb zložený zo začiatočníkov, ako som ja, nemohlo by to dopadnúť dobre.
Ako ste vyberali hercov?
Niektorých som videl v úlohách, už keď som písal divadelnú hru. Písal som ju v Amerike, pretože tu som sa pre všetky postprezidentské povinnosti nemohol správne sústrediť. Navštívil ma tam napríklad môj dlhoročný kamarát Jan Tříska, a keď som mu rozprával, čo píšem, zrodila sa predstava, že by hlavnú postavu mohol hrať on. V divadle Archa ju potom skutočne hral. Vo filme ju však hrá Josef Abrhám.
To bol váš zámer, aby vo filme hrali iní herci než v divadelnom spracovaní?
Áno, bol to môj zámer. Jedinú výnimku som urobil v prípade Vlasty Chramostovej, ktorá napoly žartom, napoly vážne hovorí, že odchádza z divadla i filmu a že je pekné odchádzať s Odchádzaním. Cíti to ako svoju hereckú bodku. Za týchto okolností je na mieste, aby hrala i vo filme, tým skôr, že sa na tú rolu hodí.
Bolo vo vašom živote nejaké odchádzanie, ktoré pre vás malo zvláštny význam? Aké bolo napríklad vaše najkrajšie odchádzanie?
Určite to bolo odchádzanie z väzenia. Ležal som v pankráckej nemocnici, bol večer, a zrazu mi povedali, že ma prepúšťajú. Bol som taký prekvapený, že som sa spýtal, či tam môžem ešte prespať. Povedali, že je to vylúčené, pretože už som civilná osoba. Okamžite mi tiež namiesto "Havel" začali hovoriť "pán Havel". V sanitke už so mnou nešiel policajt a nemal som putá, čo pri eskorte muselo byť vždy.
Ale boli ste vážne chorý a viezli vás priamo do nemocnice, tak to asi veľmi radostné nebolo, nie?
Naopak, bol to krásny čas. V nemocnici sa o mňa dobre starali a mohli ma navštevovať priatelia. Na ten zvláštny pocit, keď ma vo väzení prepúšťali, i na to, čo som cítil neskôr, nezabudnem. Dokonca som sa chystal napísať štúdiu o postväzenskej psychóze. To je veľmi zvláštny jav. Je to stav mysle, ktorý obyčajne trvá tak dva až tri týždne.
Čo sa počas nich deje?
Vo väzení nie je človek ani minútu sám a život je kolektívny. A keď potom vyjde von, cíti sa neschopný byť sám. Keď som bol prvé dni doma a Olga šla čo i len nakúpiť, volal som si priateľov, len aby som nebol sám. Bál som sa napríklad vyjsť von a prejsť po ulici. Oveľa závažnejšia je však iná stránka. Vo väzení je všetko zakázané, nič sa nesmie a človek si na to zvykne. Ale keď sa dostane na slobodu, prepadne ho pocit, že je všetko dovolené. Tá strata zmyslu pre poriadok býva dôvodom, prečo sa toľko väzňov vracia do väzenia. Zažil som ľudí, ktorí tam boli veľa rokov, tešili sa von, a za tri dni boli naspäť. Nepochopili, že sloboda má tiež svoje pravidlá.
Aké bolo vaše najťažšie odchádzanie?
Možno to bol odchod na vojnu. Vlastne bol ťažší než odchod do väzenia. Pamätám si dodnes, ako som nastupoval do vlaku, ktorý viezol regrútov z Prahy do Českých Budějovíc, Olga stála na peróne, ja som sa na ňu pozeral a nejaký podporučík volal: Tak, súdruhovia, posledné rozlúčenie!
V poslednom čase ste stratili niekoľko priateľov. Zomrel Jiří Dienstbier, Jiří Křižan, Otakar Motejl... Premýšľate v tejto súvislosti nejako viac než v minulosti nad tým, že život sa raz skončí?
Áno, celkom určite. Nie v tom zmysle, že by som plakal a smútil. Ale stále častejšie o smrti premýšľam. Je to asi najdôležitejšia a možno hlavná téma na premýšľanie. Pripadá mi to, že som v lese a stromy sa postupne vytínajú a okolo mňa začína byť holá zem. Myslím na túto tému často a je pravdepodobné, že o tom ešte niečo napíšem.
Čo vám na také úvahy hovorí vaša žena?
Pred ňou o tom nehovorím. Keď mám niekedy položartovnú poznámku na túto tému, okríkne ma, nech takto nehovorím.
Keď ste pred dvadsiatimi piatimi rokmi písal s Karlom Hvížďalom Diaľkový výsluch, pýtal sa vás, ako si predstavujete svoju budúcnosť. A vy ste povedali, že sú vo vás záhadní démoni, ktorí vám zrejme nikdy nedajú pokoj. Sú stále aktívni?
Asi áno. Bolo to trošku nepresné beletristické pomenovanie, ale je fakt, že sa často púšťam do vecí dosť dobrodružných, napriek tomu, že nemám dobrodružnú povahu. A keď si kladiem otázku prečo sa do nich púšťam a komplikujem si život, nenachádzam inú odpoveď, než že ma ženú vnútorní démoni.
Václav Havel (1936)
Narodil sa v známej podnikateľskej rodine. Pre pôvod mal problémy s prijatím do školy, pracoval ako chemický laborant a až neskôr absolvoval dramaturgiu na divadelnej fakulte. Ako dvadsaťročný začal publikovať v novinách a časopisoch. Je autorom osemnástich divadelných hier, niekoľkých kníh a ďalších textov.
Trinásť rokov bol českým prezidentom, po prvý raz ho zvolili v decembri 1989, keď boli Slovensko a Česko ešte spoločným štátom. Dvakrát sa oženil. Po prvý raz s Olgou Šplíchalovou, ktorá zomrela v roku 1996. Jeho druhou ženou sa stala herečka Dagmar Veškrnová.
Autor clanku
Autor: Scarlett Wilková, MF DNES
Beata
Balogová
