Na uliciach neboli reklamy a chodci sa ponáhľali menej ako dnes. Prvé mobily mali veľkosť tehál. Každý, kto nemal domáce zviera, mal tamagoči. Televízie vysielali Beverly Hills, Priateľov a čudesné hitparády, kde boli na prvom mieste Kelly Family a na druhom Prodigy.
Ktoré bolo vaše prvé slovenské cédečko? Noga a Skrúcaný, Maduar či Hex? Nekonečné telenovely ešte vyrábali v Južnej Amerike a nie v Turecku. Na Slovensku otvorili prvý McDonald‘s a rok 2000, ktorý sa blížil, hrozil koncom sveta. Toľko a viac sa vybaví dvadsaťštyriročnej Ľubici Kováčovej, keď sa jej opýtate na deväťdesiate roky.
Odvtedy uplynulo vyše desať rokov, čo je akurátny odstup na to, bilancovať poslednú dekádu minulého storočia. Až teraz vnímame, ako sa celý desaťročný kontinent v čase vydelí a odtrhne od blízkej minulosti, aby vplával do dejín. A až potom prichádza nostalgia. Čo presne sa vtedy udialo a neudialo nechajme historikom. Bude nás zaujímať niečo iné. Ako sa deväťdesiate roky odtlačili do našej pamäti?
Očami tínedžera
Mišo Kováč má dvadsaťosem rokov, za sebou skorý knižný debut aj nedávny album Režimy, ktorý vzbudil rozruch rapovanými textami o dejinách a politike. Deväťdesiate roky ho zastihli na základnej škole, mal osem rokov.
Bratislavčan, ktorý zo sídliska dochádzal do školy v centre, spomína na veľavravný detail - trolejbusoch pribudlo automatické hlásenie zastávok. Z času na čas sa však oneskorilo, zasekávalo, omylom hlásilo cestu opačný smer. Niečo podobné, len vo väčšom rozmere, bolo príznačné pre celú vtedajšiu spoločnosť.
Pozvoľna sa menilo celé hlavné mesto. „Z Hlavného námestia zmizli stromy aj trávnik, pred hotelom Kyjev sa rozmnožili veksláci a na sídliskách sa na hrnatých bavorákoch preháňali nasypaní chlapci v šuštiakoch,“ spomína Kováč.
Bratislavčania podnikali nákupné nájazdy na Hainburg, neskôr na Shopping City Süd za Viedňou. U nás to bolo v obchodoch slabšie, čo platí hlavne pre prvú polovicu deväťdesiatych. „Ak sme chceli elektroniku alebo spotrebiče na úrovni, nasledoval celodenný výlet za hranice. Optický rozdiel v kvalite života bol ohromný. Dokonca reklamné predmety, ktoré tam rozdávali zadarmo!“
Apropo či Telecvoking. Politickú satiru do televízie prinášali humoristi Noga,
Skrúcaný, Piško, Tlučková, Radič a Filip, ktorí so svojím programom dokonca
cestovali po regiónoch
Slobodné dovolenky
Dodnes mnohí spotrebitelia s nostalgiou spomínajú, ako im po kúpe vysávača na hranici vrátili zaplatenú daň. Postupne aj u nás pred obchodmi mizli rady. „Čo sa týka oblečenia, niektoré tovary boli povážlivé,“ smeje sa Kováč a myslí krikľavoružové bermudy, šuštiakové bundy, drevorubačské kockované košele: „Podnikalo sa v zelených a fialových sakách nezdravého strihu.“
So slobodou začali občania objavovať predtým nedostupné a nové destinácie letných dovoleniek. „Dovolenkovalo sa v Chorvátsku, niektorí snobi dokonca v Grécku či Taliansku. Na dovolenku sa podľa socialistickej tradície ešte stále nosili rezne, konzervy či vreckové polievky z domova. Čo si pamätám, každý dovolenkujúci nosil na krku plastový obal s mincami,“ hovorí Kováč.
Osobné počítače
Deti a mládež zasiahla nastupujúca éra osobných počítačov, ku ktorej patrili legendárne počítačové hry Prince of Persia, neskôr Wolfenstein alebo Doom. Západu sa postupne približovali aj hudobným vkusom. Tínedžeri vyrastali na filmoch ako Trainspotting, Acid House alebo Lost Highway, počúvali Nirvanu, Pearl Jam, Gangsta´s Paradise a tancovali na techno.
Tublatanka už väčšine z nich nič nehovorila. Prvá platňa, ktorú si začiatkom deväťdesiatych rokov Mišo Kováč za päť korún kúpil vo výpredaji Opusu, patrila domácim punkrockerom Slobodná Európa. Spomína: „Bola prehnutá, ihla v drážke stúpala a klesala, ale hralo to. Hneď v prvej pesničke znela na tú dobu – v oficiálnej nahrávke – nezvyčajná nadávka, preto som platňu púšťal len vtedy, keď nebol nikto doma a skrýval som ju v skrini. Dnes ju mám hrdo vystavenú v izbe.“
Deväťdesiate roky, bilancuje, preňho v konečnom dôsledku vôbec nedopadli zle. „Na ich začiatku som sa učil abecedu. Na konci som vydal knihu – bola aj o nich,“ uzatvára Mišo Kováč.
Tridsiatnici
Zatiaľ čo mládežníkom deväťdesiate roky priniesli bezstarostnú mladosť, generácia vtedajších dvadsiatnikov si už musela ujasňovať mnohé vrátane povolania. Márius Kopcsay v roku 1990 oslávil dvadsaťdva. Pomaly začínal dráhu novinára a neskôr spisovateľa. Od externého písania prešiel k novinárčine na plný úväzok, postupne k politickej žurnalistike a komentárom.
Deväťdesiate roky nazýva krikľavými – podľa košieľ a sák prvých podnikateľov. „Bolo to obdobie plné zmien. V porovnaní s ním sa v ďalšej dekáde nestalo takmer nič.“ Do života vtrhla sloboda, nacionalizmus, mobily, internet alebo aj hypermarkety. „Dnes je ťažké si predstaviť, že v sobotu po dvanástej hodine bol problém zohnať rožky a chlieb a že o zásobovanie sa starali malé sídliskové večierky.
Schôdzku s priateľom alebo frajerkou si bolo treba dohodnúť fixne, pretože nebolo možné priebežne volať na mobil a dohadovať si každých päť minút zmeny termínu i miesta. Informácie sa nedali vygúgliť, rovnako sa nedalo online četovať s kamarátom v Prahe či Austrálii. Svet bol väčší a nebezpečnejší,“ domnieva sa Kopcsay.
Elektronickú tanečnú hudbu deväťdesiatych rokov najlepšie stelesňujú Prodigy.
V časoch najväčšej popularity na Slovensku nehrali, prvý koncert u nás mali
až v roku 2005 na Pohode
Politika a ulica
Rýchlo a prekvapivo sa rútil vpred politický vývoj, ktorý Márius Kopcsay sledoval ako občan aj ako novinár. Ľudia boli často v uliciach a viac ako dnes ich zaujímali veci verejné. „Deväťdesiate roky pre mňa znamenajú obrovskú politickú angažovanosť. V dobrom aj v zlom. Je fajn, ak fanatizmus vystriedala zdravá voličská skepsa.
No je škoda, že občianska zapálenosť ustúpila ľahostajnosti a letargii.“ tvrdí. Jedna udalosť, ktorej bol svedkom, mu obzvlášť utkvela v pamäti. Do parlamentu sa dobýjal rozvášnený dav v snahe brániť Vladimíra Mečiara. „Agresívny jednotlivec sa vtedy maskoval v dave na ulici, dnes sa rovnako hlúpo a anonymne prejavuje v diskusiách na internete.“
Zahraničné udalosti plnili novinové titulky vojnou v Perzskom zálive, pučom v Sovietskom zväze v roku 1991, nečakanými konfliktmi na Balkáne. Okrem vojen ľudí strašila ozónová diera – dnes je problém vyriešený a na pozíciu freónu pre zmenu nastúpil oxid uhličitý.
Aj osobne sa Máriusovi Kocsayovi deväťdesiate roky spájajú s hľadaním. „Priniesli mi poznanie, že jedni na všetkom získavajú a iní zase strácajú. Kým jedni skúšali hľadať hodnoty, druhí ako ryby vo vode plávali v privatizáciách, predajoch štátneho majetku, likvidáciách, dražbách, akciách.“ On v tom čase začínal s písaním literatúry. Prihlásil sa do prvého ročníka súťaže Poviedka a získal jednu z hlavých cien, ktorá priniesla ponuku na knižný debut. Na sklonku dekády, v roku 1998, mu vyšla prvá zbierka poviedok Kritický deň.
Vojny mafiánov
Spevák a textár alternatívnej skupiny Med Tomáš Ďurovka sa narodil v roku 1970. Ani on nesmie vynechať spomienky na to, ako ho v polovici dekády pohltilo dianie okolo politiky. „Slováci mali druhýkrát svoj vlastný štát. V tom prvom skončili okradnutí židia v plyne a v druhom skončili okradnutí Slováci v športovej hale na Pasienkoch, tlieskajúc svojmu zlodejovi.
Vzduchom lietali krvavé údy mafiánov a novinári utekali pred dáždnikmi babiek demokratiek. Jedinými ostrovmi slobody pre mňa boli rádio Twist, Domino Fórum, Stoka, SME a prezident Michal Kováč. Myslím, že Mečiara nakoniec porazili humoristi Radič, Noga, Skrúcaný, Filip a Tlučková.“
Tomáš Ďurovka sa vyučil v Umeleckých remeslách, no nikdy sa neživil odlievaním do bronzu. Maturoval v roku 1990, celý svet sa menil. Civilnú vojenskú službu si odkrútil v ružinovskej nemocnici. „V nočných službách sa s lekármi aj so sestričkami konal dvojročný žúr,“ hovorí a priznáva: „Bolo to na prokurátora. Typický obraz porevolučného chaosu.“
V marci 1991 malo prvú premiéru bratislavské divadlo Stoka. Scénu nezriadilo mesto
ani štát, bola nezávislá, a predsa to neboli ochotníci. Pod vedením Blaha Uhlára
divadlo prežilo do roku 2006, keď jeho budovu na Pribinovej ulici (celkom zbytočne)
zbúrali. Vpravo – tvorivosť prvých podnikateľov symbolizujú neodmysliteľné butiky
v prízemí panelákov (foto: Juraj Bartoš)
Prví podnikatelia
Deväťdesiate strávil so svojimi deťmi pred panelákom na pieskovisku a spomína si aj na filmové kluby. Raz za čas sa v nich objavil aj slovenský film, ale vždy sa o ňom toľko popísalo, až celkom stratil chuť ho vidieť. Boli tu aj iné dobové reálie, na ktoré si pamätá: „Vo Vajnoroch sa objavil pápež a národ bohoval, že prerobil na cigánskej pečienke, tričkách, a kadejakých suveníroch.
Najväčším hitom bol VS krájač a prvý erotický časopis Herald s grafickou úpravou na úrovni školského časopisu gymnázia v Nových Zámkoch. Vynorili sa prví podnikatelia, u jedného som robil. Mal Škodu 105 a dal sa oslovovať pán prezident. Dodnes nesplatil svoje podlžnosti.“
Hudba a kluby
Nočný život sa odohrával v kluboch – Rock Fabric na Kominárskej ulici, v New Model Clube na Obchodnej. Neskôr otvorili U Klub pod hradnou skalou, kde sa sedávalo na prepravkách od piva. Noc sa končila pred obchodným domom Tesco, odkiaľ vyrážali nočné spoje – prvý o 0.46.
V hudbe si Ďurovka deväťdesiate roky spája s kapelami Mňága a Žďorp a Bratislavčanmi Kosa z nosa. S kamarátom Vladom Holinom založili skupinu Med a začali skladať pesničky. Koniec dekády strávili s kapelou na koncertoch v divadle Stoka. „Deväťdesiate mi dali dve deti a Med,“ hodnotí z odstupu Tomáš Ďurovka a odcituje presné znenie prvej SMS, ktorú dostal niekedy v roku 1999. Vlado Holina písal: „Ideme do Stoky?“
Z robotníka spisovateľ
V odlišnej, možno aj ťažšej situácii, do deväťdesiatych rokov vstupovala generácia vtedajších tridsiatnikov. Toľko mal aj spisovateľ Peter Pišťanek. Spomína na to, že celé desaťročie prežil ako „v jednom sne“. Kým ešte v osemdesiatych rokoch bol zamestnaný ako robotník v Slovnafte a neskôr vo Vodárňach, začiatkom deväťdesiatych bol pri vzniku malej reklamnej agentúry.
Bol jej spolumajiteľom aj kreatívnym riaditeľom. Po tom, ako vlastnými slovami „reklamku prejedol a prehýril“, pracoval v niekoľkých väčších sieťových agentúrach ako copywriter aj kreatívny riaditeľ. Na pôde firmy Gratex, kde je dodnes, na konci deväťdesiatych rokov založili internetový denník InZine. To sa už tešil povesti úspešného autora a postupne začalo vychádzať takmer všetko, čo písal do priečinka v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
„Dielka sa dobre predávali a dokonca sa o ne začali zaujímať filmári. Popritom všetkom som ešte skúšal študovať na VŠMU a stíhal vlastnú talkshow v dnes neexistujúcej televízii Luna. Takže musíte uznať, bolo to pre mňa turbulentné desaťročie. Z takého skoku by sa zakrútila hlava aj pevnejšiemu charakteru, ako je ten môj.“
Šiesty júl 1995, Štefanovičova ulica v Bratislave. V červenom Citroene sedeli bratia
Vladimír a Jozef Danišovci prezývaní Tuti a Papas. Výbuch odštartoval sériu vrážd
v bratislavskom podsvetí a verejnosť sa tak prvýkrát zoznámila s fenoménom mafie
Rozbitie republiky
V deväťdesiatych rokoch Petra Pišťanka atmosférou ovplyvnila Praha. Trávil tam dosť času – v priemere desať dní v mesiaci – vrátane Silvestra 1992/1993. V tú noc sa cítil ako na pohrebe. „Rozbitie Československej republiky som znášal veľmi ťažko. Bol som plný trpkej nenávisti voči tým, čo ma pripravili o vlasť, teda o jej – pre mňa – významnejšiu a zaujímavejšiu polovicu. Trauma zo straty vlasti ma už dávno prebolela, ale odvtedy nemám Silvestra rád a keď môžem, doma ho prespím.“
Jeho druhým významných zážitkom dekády bol prvý výlet do zámoria v roku 1996. „Vždy som bol amerikanofilom, takže som sa na to dosť tešil. Najviac ma zarazilo, ako veľmi sa reálna Amerika podobá na tú filmovú. Keď si pozriete desať filmov, ktoré sa odohrávajú v Paríži, tak to máte desať rôznych miest, a keď prídete do reálneho Paríža, nakoniec to tam vyzerá celkom ináč. No keď spoznáte Ameriku, všetko je presne ako vo filmoch,“ hovorí Pišťanek.
V hudbe vedú Prodigy
Zo svojich objavov na poli literatúry menuje napríklad českého exilového spisovateľa Jana Křesadla a básnika J. H. Krchovského. „Z hudby sa mi páčili najmä nové elektronické veci – jungle a drum´n´bass,“ hovorí. „Myslím, že to bol Aaron Copland, kto povedal, že ak si niekto bude chcieť vybaviť atmosféru šesťdesiatych rokov, nech si pustí Beatles.
Ja k tomu dodávam, že kto si chce vybaviť atmosféru deväťdesiatych rokov, nech si pustí niektorý z prvých troch albumov Prodigy.“ Esenciu doby u nás nachádza u českých Buty a domácich kapiel Žena z lesoparku alebo Divná zostava. Samostatnou kapitolou deväťdesiatych rokov Petra Pišťanka sú nové vydania starších nahrávok na CD: „To som veľmi prežíval – počúvať muziku mladosti bez otravného vinylového praskotu!“
Na druhej strane sa Peter Pišťanek neradí k ľuďom, ktorí sa príliš obzerajú dozadu. Ani z deväťdesiatych rokov mu – s jednou výnimkou – nič špeciálne nechýba. „Mohol som byť trochu vnímavejší a viac si užívať bežné dni, keď sa zdanlivo nič nedialo. Veď to boli posledné roky mojej mladosti a ja som sa správal, akoby sa nemali nikdy skončiť. S dnešným rozumom by som si ich užil oveľa intenzívnejšie a ináč.“
Čo je symbolom
Deväťdesiate roky sa ako kapitola pomaly uzatvárajú. Z pamäte sa vynárajú symboly a fenomény. Sú iné, odlišné od tých predtým i potom. A hoci každý tieto roky prežil trochu inak, anketa priniesla jeden jednoznačný výsledok. Víťazný symbol deväťdesiatych rokov na Slovensku? Prví draví podnikatelia, presnejšie, ich módne doplnky - fialové sako a nadrozmerný mobil.
Beata
Balogová
