BRATISLAVA. Napriek čulým stykom Československa s Líbyou pred pádom komunizmu cestujú Slováci do tejto severoafrickej krajiny len zriedkavo.
Momentálne ich tam naše veľvyslanectvo v Tripolise eviduje len 25 – z toho dvaja sú diplomati a jedna administratívna pracovníčka ambasády. Vo väčšine zvyšných prípadov ide o Slovenky vydaté za Líbyjčanov, ktoré si nechali aj naše občianstvo. Evidujú ich sedemnásť.
Turisti sú ďaleko
„Sú tu štyria turisti. Predpokladáme, že sú stále v krajine,“ povedal SME slovenský chargé d'affaires v Líbyi Peter Ďurajka. Turisti sú podľa jeho vedomostí na juhozápade krajiny, kde by malo byť relatívne bezpečne.
Najviac obetí na životoch bolo v Benghází na severovýchode a v noci na pondelok sa ozbrojené sily stretli s demonštrantmi aj v Tripolise ne severe krajiny.
„Momentálne je tu situácia pokojná, ale zároveň napätá. Očakávame, že roztržky budú pokračovať aj podvečer,“ hovoril včera popoludní Ďurajka o tom, čo sa deje v Tripolise.
Naša ambasáda nie je bezprostredne pri centre mesta, kde prebiehajú najväčšie protestné akcie a dochádza tam k násiliu. Podľa diplomata cez deň v hlavnom meste nezaznamenal streľbu. Tá bola počuť len v noci na pondelok.
Do Líbye radšej nie
Ministerstvo zahraničia včera odporučilo našim občanom, aby do krajiny vôbec necestovali. Ďurajka si netrúfal odhadnúť, či v krajine nie je viac Slovákov, než registruje veľvyslanectvo. Možné to je.
Do krajiny ponúkajú zájazdy viaceré slovenské cestovné kancelárie. Ide hlavne o poznávacie zájazdy do Tripolisu, na juhovýchod a na Saharu, ale aj do Benghází a okolia.
Niektorí Slováci mohli cestovať do krajiny aj s rakúskymi a českými cestovkami.
Chodili sme tam vždy radi. Pre petrodoláre
V 80. rokoch sa v Líbyi striedali tisícky Čechov a Slovákov. Teraz tam nepodniká takmer nik.
BRATISLAVA. Za zlatej éry Kaddáfího arabského socializmu patrilo Československo k hlavným partnerom Líbye. Slováci stavali v krajine infraštruktúru, vodárenské stavby, ale aj ropovody či továrne na vojenskú techniku. Lekári si v Afrike dokázali zarobiť na domy či autá.
U nás zas študovali stovky Líbyjčanov.
Chatrče aj mercedesy
Publicista Július Šípoš z Banskej Bystrice sa do Líbye dostal cez ministerstvo zahraničného obchodu.
„Pôsobil som tam ako tlmočník zo slovenčiny do angličtiny.“ V krajine bol v rokoch 1977 až 1979, keď vraj bola plná kontrastov. „Bolo bežné vidieť rodinu žijúcu v plechovej chatrči, pri ktorej stál nový mercedes.“
O chudobe sa podľa neho nedalo hovoriť vďaka príjmom z predaja ropy. „Mal som pocit, že ľudia neboli pripravení na situáciu, keď sa krajina dostala k veľkému bohatstvu. Akoby spadli zo stromov rovno do blahobytu.“
Kaddáfí mal podľa Šípoša medzi ľuďmi autoritu. Aj preto, že zaostalú krajinu vytiahol pomocou ropy z biedy.
Ostala možno stovka
Jaroslav Bytčanek, ktorý ako jeden z mála Slovákov v Líbyi dnes podniká, odhaduje, že v krajine žije možno stovka Čechov a Slovákov. Hovorí, že po zlatom veku konca 70. a začiatku 80. rokov minulého storočia prišiel vo vzťahu útlm.
Ten nastal po tom, ako svet uvalil na krajinu sankcie pre jej spoluprácu s teroristami pri atentáte na americké lietadlo nad škótskym mestom Lockerbie. Sankcie trvali až do roku 2005, až po ich zrušení sa do krajiny pokúšali vrátiť slovenské firmy. Dodnes sa im to podľa Bytčanka nepodarilo.
„Nepoznám jednu skutočne veľkú zákazku. Možno niekoľko menších z oblasti špeciálnej techniky,“ hovorí. Do Líbye mal letieť včera. Miestni ho od cesty odhovorili.
(knm, jkr)
