Na uliciach občas zaznie „Ježiš ťa miluje!“ Vznikajú otázky, či je táto forma šírenia viery primeraná, či nediskredituje dobrú vec, a či sa viera nestáva jedným z bežných tovarov.
Šírenie viery alebo marketing?
K náboženstvám šírenie viery oddávna patrí. Misijné snahy majú za sebou krásne i tragické príbehy. Na jednej strane nezištná pomoc v krajinách tretieho sveta, oproti tomu barbarské šírenie viery mečom (či zakrivenou tureckou šabľou) a ohňom. Šírenie viery nesmerovalo len k ďalekým, svätou pravdou nedotknutým končinám.
Adresátmi misie (v kresťanstve evanjelizácie) sa stávajú široké ľudové vrstvy. Cieľom je osobnejšia viera a náprava života. V stredoveku vznikajú hnutia (napríklad flagelanti), ktoré radikálnymi spôsobmi šírenia viery vzbudzovali eufóriu i odmietnutie.
Táto dilema trvá. Dnes sa v kresťanstve hovorí o takzvanej modernej či novej evanjelizácii. Tá aktívne využíva komunikačné možnosti.
Pocity jej adresátov sa nemenia: od ignorancie cez znechutenie až po silné presvedčenie, že konečne našli odpovede na podstatné otázky života a smrti. Mnohí si spomenú na úžas, keď sa po roku 1989 na obrazovkách objavili americké evanjelizačné a uzdravovacie šou.
Neodbytní jehovisti
Náboženská spoločnosť Svedkov Jehovových ani náhodou pasívne nečaká na nových návštevníkov svojich zhromaždení. Prakticky každý zažil rozhovor s neodbytnými Svedkami vo dverách svojho bytu, respektíve na ulici.
Návštevy v domácnostiach, takzvaná zvestovateľská služba, sú totiž základnou povinnosťou každého jehovistu. Spoločnosť pritom o svojej stratégii nechce otvorene hovoriť, a na medzinárodnej webstránke ponúka len kontaktný formulár na otázky, týkajúce sa jej učenia.
V takzvanej pouličnej evanjelizácii sú aktívne predovšetkým menšie spoločenstvá. K nim patria aj Kresťanské spoločenstvá Slovenska. Pripravujú evanjelizačné bohoslužby, pouličné evanjelizácie a verejné premietania kresťanských filmov. Ich hovorca Daniel Šobr upozorňuje, že „nemajú žiadnu privilegovanú skupinu, na ktorú by sa zameriavali.“
Vo väčších mestách nezriedka vidno skupinu elegantných mladých mužov, ktorí spievajú a rozprávajú cudzím prízvukom. Patria k Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní - mormónom. Zástupca mormónov Viliam Baťka tento projekt vysvetľuje tak, že „ide o mladých ľudí, ktorí po dobu 18 až 24 mesiacov zasvätia svoj čas šíreniu evanjelia formou pobytu na misii. Jedná sa o dobrovoľníkov.
Vladimír Dzurenda je farárom vo Važci. Niekoľko rokov strávil na misii v Kazachstane a dlhodobo sa venuje takzvanej novej evanjelizácii v katolíckej cirkvi, viedol aj takú školu. Priznáva, že pouličné formy evanjelizácie sú pre katolícku cirkev menej bežné. Registruje však viaceré aktivity v tomto štýle. „Nedávno v Bratislave prebehli mestské ľudové misie, a tie využívali aj pouličnú evanjelizáciu.“ Upozorňuje aj na aktivity Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, ktoré neváha používať bilbordy a iné nástroje reklamy.
Nejde to bez pravidiel a taktu
V našom prostredí môžu tieto formy pôsobiť ako amerikanizácia náboženstva. Podľa Daniela Šobra sa občas stretnú s nepriateľským odmietnutím. Odpor však nebol proti forme, skôr proti obsahu kresťanskej zvesti.
Uznáva, že „medzi marketingom a evanjelizačnými aktivitami sú isté podobnosti, líšia sa však obsahom.“ Dzurenda nepreceňuje verejnú evanjelizáciu. „Nič nenahradí osobné vzťahy.“
Tieto formy evanjelizácie ale za protiklad k viere ako intímnej záležitosti nepokladá. „Viera patrí k životu. V demokracii ľudia môžu vyjadriť svoj názor k mnohým veciam, prečo by nemohli prejaviť svoju vieru verejne? Treba to robiť s taktom a úctou k druhému človeku.“
Európa je podľa neho proti tomu, aby sa náboženstvo dostávalo na verejnosť. „Tu je nemysliteľné, čo sa stalo v Spojených štátoch, keď v programe Superstar spievali ako hymnu súčasnú kresťanskú pieseň,“ uvádza príklad Dzurenda.
Prvý kontakt nadviazaný pri verejnej evanjelizácii má byť začiatkom. Nemá zostať len pri ňom, nasleduje pozvanie do spoločenstva a postupná formácia. Ďalšou podmienkou je rešpekt k slobodnému rozhodnutiu poslucháčov a divákov. Daniel Šobr vie, že „viera nevzniká na základe toho, že ju niekto niekomu nanúti. Skutočnosť, či môžu kresťania verejne oslovovať spoločnosť, je tiež otázkou slobody slova a vierovyznania.“
Ťažko sa vyhnúť paralelám so svetom marketingu. Ako vnímajú cirkevné spoločenstvá konkurenciu v šírení viery? Je to nezmieriteľný boj na spôsob bankových domov? Šobr ubezpečuje o veľkorysosti, lebo „pokiaľ ide o kázanie evanjelia, rozhodne to vítame – nech už ho káže ktokoľvek.
Dokonca by sme uvítali, aby sa cirkvi venovali evanjelizácii viac.“ Dzurenda však vidí aj riziká. „Keď je šírenie, teda ohlasovanie, spojené s útočením na iné cirkvi a vábením veriacich z jednej cirkvi do druhej, ide o konkurenciu.“
Český filozof a teológ Tomáš Halík v jednej zo svojich kníh adresuje cirkvám varovanie: „Výzva k evanjelizácii nie je pokynom k emocionálnemu misijnému ťaženiu typu triumfálnej náboženskej mobilizácie.“
Na prejav viery netreba megafóny
O moderných spôsoboch evanjelizácie hovoríme s riaditeľkou Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví Michaelou Moravčíkovou a odborným pracovníkom ústavu Miroslavom Lojdom.
Možno vo využívaní verejnej evanjelizácie vidieť nejaký trend?
MM: Náboženské spoločenstvá dnes využívajú pestrú škálu metód, ktorými oslovujú potenciálnych stúpencov. Často dobre poznajú marketingové stratégie a vedia ako ich akomodovať pre svoje potreby. Pouličná evanjelizácia na ústupe nie je, využívajú ju najmä novšie subjekty, ale aj tradičné, najmä počas organizovaných misií na konkrétnom území.
Ako využíva nové formy evanjelizácie väčšinová cirkev?
MM: Katolícka cirkev sa otvorila najmä elektronickým médiám, sociálnym sieťam, mobilným a ďalším moderným technológiám.
Zaregistrovali ste konflikty v súvislosti s takouto formou evanjelizácie?
MM: Vieme o prípadoch, kedy sa obyvatelia sídliska sťažovali na nadmerný hluk počas evanjelizačných podujatí jednej neregistrovanej náboženskej skupiny. Raz do takejto potýčky zasahovala aj polícia.
Je istý druh šírenia viery priamo charakteristický práve pre sekty?
ML: Základný rozdiel vidím v tom, že dnešná misijná činnosť väčšiny etablovaných cirkví a náboženských spoločností sa zakladá na dobrovoľnosti a transparentnosti, ale rôzne pochybné spoločenstvá, teda sekty šíria svoju vieru často agresívnym, nátlakovým a skrytým spôsobom a využívajú pritom rôzne manipulačné techniky, keď systematicky budujú pocity viny a strachu, predstierajú náklonnosť a podobne.
Tento „hlasný“ spôsob môže byť kontraproduktívny voči tým, ktorí vieru chápu ako intímnu záležitosť...
ML: Takýto spôsob evanjelizácie k nám bol importovaný zo zahraničia. Podľa mňa sa do nášho priestoru nehodí. Pôsobí exoticky, teatrálne až nedôveryhodne. Niekoho to môže osloviť, ale väčšine ľudí prekáža, lebo to berie ako vnucovanie sa. Nedávna minulosť ľudí naučila chrániť si vieru vo svojom vnútri, a tak by to aj malo ostať. Na jej prejavenie v pravej chvíli netreba megafóny a reproduktory.
Nestáva sa viera len jedným z možných obsahov marketingu a reklamy?
ML: Dnes sa viera zneužíva. Ľudia sa veľakrát dajú zlákať len prázdnou formou bez obsahu v atraktívnom balení. Kým prídu na to, že ich podviedli, môže ich to stáť nielen rozbité medziľudské vzťahy, peniaze, ale i poškodené zdravie.
Autor: autor je publicista
