BRATISLAVA. V televízii pôsobia priestory, v ktorých rokuje vláda, moderne. V skutočnosti je „nová“ budova vlády, ktorá má byť podľa premiérky Ivety Radičovej múzeom komunizmu, pomníkom komunizmu už teraz.
Hranatá budova stojí za vysokým plotom a pod dohľadom ochranky v parku Úradu vlády. Dostavali ju v roku 1977, aby sa vláda Slovenskej socialistickej republiky mohla stretávať komfortnejšie.
Zámer ešte nemá plán
O pár rokov kúsok odtiaľ postavili obrovskú sochu Klementa Gottwalda, pri ktorej skladali sľub pionieri. Sochu po páde komunizmu odstrelili. Budova zostala a striedali sa v nej vlády Mečiara, Čarnogurského, Moravčíka, Dzurindu, Fica a Radičovej. Prestavovalo sa málo.
Skanzen komunizmu na Úrade vlády. Prejdite sa po budove s denníkom SME.
POZRITE SI GALÉRIU >>
Spoluautor a kurátor úspešnej výstavy Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí Peter Tomčík zo Slovenského národného múzea si myslí, že ak má múzeum vzniknúť, najzaujímavejšie by bolo múzeum každodenného života pred pádom komunizmu.
Vytvoriť múzeum so zbierkou je podľa neho časovo náročné a vláde by to mohlo trvať aj do konca jej volebného obdobia. Tomčík hovorí, že veľa zaujímavých exponátov majú múzeá a iné inštitúcie, nielen súkromní zberatelia. Na zbierke dlho pracovali napríklad v Banskej Bystrici.
Hovorca premiérky Rado Baťo tvrdí, že múzeum je zatiaľ len v štádiu zámeru. Neexistujú konkrétne plány ani rozpočet. Nová budova by sa podľa premiérky mohla stať múzeom komunizmu po tom, ako na jar otvoria rozsiahlu záhradu verejnosti a urobia v nej lavičky a detské ihrisko.
Radičová dala múzeu komunizmu politický kontext, píše Peter Morvay
Dusno, alebo zima
V rozľahlej miestnosti, v ktorej zasadá vláda, je dusno, aj keď je prázdna. Cítiť v nej prach. Pri okne je obrovský plazmový televízor, steny sú potiahnuté béžovou látkou zo 70. rokov vypchatou materiálom podobným vate. Napriek snahám o modernizáciu z nej starého ducha nevyvetrali.
Baťo hovorí, že v rokovacej sále sa v zime nedá vydržať. Nie je v nej možné zároveň kúriť aj vetrať klimatizáciou. Ministri si môžu vybrať: dusno, alebo zima.
Už sklenené vchodové dvere do budovy sú známe tým, že v nich prefukuje. Na chodbách je v zime teplo len v svetri. Klimatizáciu pridali pred pár rokmi. V lete sa v presklenej rokovacej miestnosti teploty blížia k štyridsiatke.
Jedáleň pre členov vlády je výletom do 80. rokov. Na stene je tapiséria s Bratislavským hradom a Slavínom. Kreslá a stoličky sú ako zo seriálov Jaroslava Dietla. Na chodbe pri jedálni visí ďalší vyblednutý tkaný výjav. Kúsok od neho je drevená socha, zrejme žena v kroji. Aj ona je vyblednutá a váži niekoľko stoviek kíl.
Strašidelný výťah
Výťah je potiahnutý sivým kobercom, má 30 rokov, a slabšie povahy z neho majú strach. Pri jazde dole sa podozrivo kýve. Keď sa pokazí, je tri týždne mimo. Toľko zhruba trvá, kým zoženú súčiastky. Zastane na prízemí, z ktorého vedú schody do podzemnej chodby medzi starou a novou budovou.
Je to „tajomný“ tunel, ktorý umožňuje ministrom vyhnúť sa novinárom na prízemí. Vyzerá hrôzostrašne. Pod stropom sú rúry a káble. Steny sú zatečené.
Prechádzame do starej budovy Úradu vlády. Z normalizačného komunizmu je baroko. Niekdajší arcibiskupský palác je pekný zvonka i zvnútra. Naposledy sa robili menšie rekonštrukcie za Ficovej vlády.
Bonn porovnáva život
V nemeckom Dome dejín si môže každý porovnať, ako žil Východ a Západ.
BRATISLAVA. Volkswagen, BMW a vedľa nich Trabanty a Wartburgy. Moderné maskáče Bundeswehru a kúsok od nich sivozelená uniforma Ľudovej polície.
Farebné plagáty západonemeckých výrobcov a vrecúška s tvrdými východonemeckými cukríkmi. Dom dejín v Bonne je navštevovaným múzeom modernej histórie rozdeleného Nemecka. Priamo porovnáva každodenný život Západu a Východu. Preto vlastne ani nepotrebuje podrobnejší výklad.
Múzeum zvlášť ukazuje temné stránky povojnových dejín – zločiny Frakcie červenej armády, komunistickej polície, zastrelených pri Berlínskom múre, ale aj namáhavosť povojnovej rekonštrukcie.
Miroslav Kern
Budapešť má múzeum teroru
Pôsobivé inštalácie sa zameriavajú na komunizmus, fašizmus si všímajú menej.
BRATISLAVA. BUDAPEŠŤ. Múzeum teroru v Budapešti otvorili vo februári 2002 v jednom z palácov výstavnej Andrássyho triedy.
Budova však má v maďarskom historickom povedomí zlú povesť. Na konci druhej svetovej vojny tam sídlili maďarskí fašisti nyilasovci, v jej pivniciach umučili stovky ľudí, najmä židov. Po druhej svetovej vojne až do povstania v roku 1956 tam sídlila komunistická tajná polícia ÁVH, vo väzenských kobkách a v mučiarňach neprerušene pokračovali v terore. Budova sa stala symbolom útlaku.
Múzeum je pôsobivé. Na prízemí je sovietsky tank, inštalácie využívajú interaktívne prvky a hudbu, návštevník vidí ukážky každodenného života, propagandy, aj rekonštrukcie miestností na výsluch, fotografie a životné osudy obetí.
Múzeum od počiatku vyvolávalo spory. Vzniklo za prvej vlády premiéra Viktora Orbána, ten ho otvoril počas predvolebnej kampane. Riaditeľkou múzea je bývalá Orbánova šéfporadkyňa, vo vedení sú ľudia blízki Orbánovej strane.
Múzeu tiež vytýkajú nevyváženosť, fašistický teror je v ňom predstavený oveľa menej.
Peter Morvay
Beata
Balogová
