Mnohí stredovek vnímajú ako temnú dobu plnú inkvizičných procesov s heretikmi, zatajovania poznania, brzdenia pokroku cirkvou, krížových výprav a ťažkých epidémií. Iní zase romantizujú - vidia dobu pevcov, rytierov, princezien, zázračných kráľov, mužov viery a veľkých skutkov.
Presný čas neznámy
Stredovek ako pojem vznikol v čase renesancie. Terminológiu vytvoril Francesco Petrarca (Scienza Nuova) a talianski humanisti v 15. storočí, keď dobu medzi klasickým starovekom a renesanciou nazývajú medium tempus, alebo media tempora či tempestas.
Podľa Dejín európskeho stredoveku od slovenského medievalistu Vincenta Múcsku sa pomenovanie stredovek ako kánonické označenie jednej epochy ustálilo až vplyvom prác nemeckých učencov Georga Horna a Christopha Cellaria z konca 17. storočia.
Kto chce presne definovať, kedy stredovek začína a končí, narazí na problém. Francúzski historici ho vnímajú ako dobu od dobytia Gálie Chlodovikom v roku 481 až po koniec storočnej vojny v roku 1453, inde sa vraví, že sa začína rozpadom starej Rímskej ríše v roku 476 a končí objavením Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492.
Mnohí však tvrdia, že stredovek sa začína po roku 375, keď Huni prekročili rieku Don a začalo sa sťahovanie národov, pričom za koniec pokladajú pád Konštantínopolu v roku 1453. V našom, teda uhorskom historickom kontexte, sa za koniec stredoveku pokladá rok 1526, čiže bitka s Turkami na Moháčskom poli.
Zameranie na večnosť
Stredoveký človek fungoval podľa poriadku (Ordo), či regule. Podľa nej žijú „tí, ktorí pracujú“, „tí, ktorí sa modlia“, a „tí, ktorí bojujú.“
„Tí ktorí pracujú“, tvorili vrstvu obyvateľstva, vytvárajúcu hodnoty - sedliaci s rodinami na poliach, remeselníci a kupci v mestách či na cestách. Modliaci sa boli rehoľníci a kňazi, bojujúci zase vojaci, rytieri, kniežatá, králi a dokonca vysokí cirkevní hodnostári. V tej dobe totiž aj oni narábali mečom, či velili armádam.
Križiacke výpravy
Neplatí, že stredovek bol bez zla. Vrahovia, zlodeji, prostitútky, intrigáni, traviči, podvodníci, zlí panovníci, či cirkevní hodnostári zneužívajúci svoje postavenie existovali popri svätcoch, mystikoch, veľkých pápežoch, mníchoch, zbožných sedliakoch, či ľuďoch oddaných kráľovi. Cirkev zohrávala veľkú úlohu.
Križiacke výpravy sa pokladajú za zlo páchané v mene Boha a cirkvi. Treba ich však vnímať očami vtedajších ľudí. Slúžia na to pramene, napríklad stredoveké dielo anonymného normanského rytiera Gesta francorum - Skutky frankov.
Tento autor križiacku výpravu nepovažuje za politickú manipuláciu zo strany pápeža, či cisára, ktorí žiadali o pomoc proti arabským inváziám, ani ich nepovažuje za tých, čo križiacke výpravy vyvolali. Dané postavy vníma len ako „spínače“, ktorými sa všetko spustilo.
Vtedajších ľudí potom myšlienka oslobodenia miest, po ktorých kráčal ich Pán, nadchla natoľko, že neváhali a šli. Vzniklo mohutné hnutie, putujúce vo veľkých skupinách cez polovicu vtedajšieho známeho sveta v snahe ozdobiť svoje duše cnosťami bojovníka a ochranou svätých miest.
Križiackych výprav bolo viac, časom však boli ich myšlienky zneužité v prospech jednotlivcov. Rabovanie, vypaľovanie, obohacovanie sa a zabíjanie v mene Boha sú fakty. Pápež Ján Pavol II. sa verejne ospravedlnil za všetky pohoršenia, ktoré cirkev v dejinách spôsobila či spustila, krížové výpravy nevynímajúc.
Horiace hranice
Upaľovanie ľudí mužmi cirkvi sa dialo tiež. V rannom stredoveku vďaka sv. Bonifácovi a sv. Agobardovi, ktorí považovali čarodejníctvo za poveru, však napríklad procesy s čarodejnicami prakticky neexistovali. Významný stredoveký pápež sv. Gregor VII. pod trestom exkomunikácie zakázal dánskemu kráľovi Haraldovi zahájiť proces s údajnými čarodejnicami, obvinených z katastrofálneho sucha a morovej nákazy.
V našich končinách uhorský kráľ Koloman Knihomoľ vo svojom zákonníku píše, že „strigy upaľovať nebudeme, pretože neexistujú.“ Situácia sa však zmenila po krížových výpravách, pričom v zákonníkoch niektorých krajín boli tresty za čarodejníctvo už v 13. storočí.
Ak sa v stredoveku upaľovalo, šlo skôr o kacíra, heretika, teda človeka, čo sa urputne držal náuky, ktorú cirkev odsúdila ako bludnú. Ak sa tejto náuky nevzdal, bol vydaný svetskému súdu, a ten ho odsúdil.
Situácia sa zmenila v nastupujúcom novoveku. Upaľovanie bosoriek už bolo trestom cirkevno-svetským. V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. bulu, v ktorej podporil úsilie dominikánov Kramera a Sprengera, ktorí prenasledovali bosorky v severnom Nemecku. Tí v roku 1486 napísali knihu Kladivo na čarodejnice, kde opisovali, kto je čarodejnica, ako sa ňou stáva, ako z nej vynútiť priznanie, ako ju mučiť, potrestať, či uznať nevinnou. Kniha však nikdy nebola oficiálnym učením cirkvi, a v roku 1490 bola inkvizíciou odsúdená.
Nemecký jezuita Friedrich von Spee zase v besných procesoch voči takzvaným čarodejniciam slúžil ako spovedník týchto žien, odmietal procesy s nimi, a v roku 1631 proti nim vydal knihu O procesoch s čarodejnicami. Urobil tak v dobe, keď boli najviac rozšírené. Dielo sa rýchlo šírilo a pomohlo ukončiť čarodejnícke procesy v rámci cirkvi, ale aj zrušiť mučenie pri vyšetrovaní.
Známym prípadom je smrť Giordana Bruna, dominikánskeho mnícha a kňaza, ktorého upálili v roku 1600 v Ríme. Preslávil sa tvrdením, že Slnko ani Zem nie sú stredom vesmíru, a že vesmír je nekonečný. Rímskej inkvizícii bol vydaný v roku 1597 po zrade priateľa. Súdený bol za rúhačstvo, mágiu, doketizmus a panteizmus, všetko veci, ktoré skutočne vyznával. Samozrejme, jeho upálenie schvaľovať nemožno.
Jedným z mýtov je, že mučili a upálili aj Galilea Galileiho. Bol katolíkom a naozaj ho súdila rímska inkvizícia. Proces bol však skôr vecou sporu o kozmológiu a fungovanie vesmíru, sporom medzi starou aristotelovskou fyzikou a novým vedeckým pohľadom. Medzi jezuitami mal napríklad povesť seriózneho vedca.
Celkovo absolvoval dva procesy, v druhom pod tlakom viac spoločensko–politickým ako odborným, odvolal niektoré svoje názory. Mučený nebol, 18 dní ho držali v miestnosti inkvizičného úradu, nie v cele. Nakoniec ho odsúdili k žaláru.
Pre vysoký vek mu ho zmenili na domáce väzenie, kde mal povinnosť recitovať kajúce žalmy. V písaní kníh a bádaní mu bránené nebolo, a hoci mal zakázané prijímať návštevy, zákaz sa príliš neuplatňoval. V bádaní pokračoval aj ako slepý starec. Zomrel v roku 1642 vo svojej vile.
Príbeh o tom, že pred inkvizíciou vyslovil vetu „a predsa sa točí,“ nie je pravdivý. Niektorí hovoria, že ju povedal pred svojím priateľom - Ascaniom Piccolominim, ktorý bol arcibiskupom v Siene, a u ktorého žil pár mesiacov po odsúdení. Neustálym prerozprávaním bola táto poznámka prekrútená.
Dobro aj zlo
V stredoveku neexistovali „neveriaci“, ateisti bol nemysliteľní. Existovali len „tí iní“, čiže ľudia inej viery, alebo heretici - ľudia s krivým chápaním kresťanstva. Proti nim sa naozaj bojovalo. Udiali sa aj trestné výpravy proti heretikom. V roku 1208 sa napríklad uskutočnila krutá výprava proti francúzskym Katarom.
Na druhej strane treba spomenúť aktivity cirkvi v prospech celého vtedajšieho sveta. Charitatívne akcie nebývalých rozmerov vznikli práve v stredoveku. Samotní križiacki rytieri zakladali nemocnice, sirotince a lazarety. Cirkev vtedy stála aj za vedeckým pokrokom ľudstva. Mnohé zásadné objavy totiž urobili mnísi a kňazi v kláštoroch, katolícka cirkev má tiež zásadný podiel na zakladaní univerzít ako priestoru pre slobodné myslenie a bádanie.
Autor: Marek Vadrna, autor je katolícky kňaz
Beata
Balogová
