Ťažká robota za šijacím strojom priviedla ženy pred storočím bojovať za svoje práva. No byť šičkou nie je ľahké ani dnes.
V marci pred sto rokmi prebehla séria udalostí, ktoré zmenili život žien. Kľúčovú rolu v nich hrali šičky, vrátane viac ako stovky robotníčok, ktoré uhoreli v odevnej fabrike.
Takto pred poldruha rokom to boli šičky z Hencoviec na východe Slovenska, ktoré si najdlhšie trvajúcim štrajkom v histórii kapitalistického Slovenska vydobyli vyššie platy. Čo je to za prácu, že dáva ženám odhodlanie búriť sa a bojovať za svoje práva?
Dvanásť hodín za strojom
"Chcela si presne vedieť, ako pracujeme," písala v roku 1844 newyorská textilná robotníčka v liste svojej priateľke. „Do fabriky ideme na piatu, o siedmej máme raňajky, o pol hodiny sa vrátime a pracujeme do pol jednej. O jednej, alebo štyri mesiace do roka o štvrť na dve, sa vraciame k práci a robíme do siedmej večer."
Keď sa už dvanásť- až štrnásťhodinové šichty medzi rachotiacimi strojmi a za mizerné mzdy nedali vydržať, vydali sa šičky do ulíc. Prvýkrát 8. marca 1857. Žiadali zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov.
„Vtedy na účastníčky zaútočila polícia a rozohnala ich," píše historička Marína Závacká v Historickej revue. „O dva mesiace neskôr práve tam vzniklo prvé odborové združenie továrenských šičiek. Protestné pochody časom nadobúdali na sile, roku 1908 v tento marcový deň pochodovalo ulicami New Yorku už 15-tisíc žien."
Zlom vo vnímaní postavenia robotníčok medzi verejnosťou prišiel 25. marca 1911. V tento deň vypukol na ôsmom až desiatom poschodí newyorskej odevnej Triangle Factory požiar. Pracovali tam najmä prisťahovalkyne vo veku 16 - 23 rokov.
Dielne boli plné horľavých materiálov, ženy mali dovolené fajčiť („na povzbudenie"), svietilo sa otvorenými plynovými horákmi, navyše zamestnávateľ zamykal dvere pre kontrolu dochádzky. Výsledkom bolo, že keď vznikol požiar, ženy nemali kam ujsť. Zahynulo 146 osôb.
Požiar spustil nielen masovú vlnu verejnej podpory a pomoci obetiam a pozostalým, ale najmä viedol ku skutočným zmenám v pravidlách bezpečnosti práce a pracovných podmienok.
Najdlhší štrajk v histórii
O niečo podobné sa pokúsili vlani v auguste zamestnanci a hlavne zamestnankyne odevných závodov Kali Agro a Slo.Vi vo východoslovenských Hencovciach. Ženy zarábali v priemere 320 eur hrubého a o zvýšenie platu sa rozhodli žiadať štrajkom. Ten trval týždeň a stal sa tak najdlhším na území Slovenska aj Česka od roku 1989. Ženy si nakoniec zvýšenie platov vydobyli.
No dnes sú závody v Hencovciach pevnosťami, kam sa novinári nedostanú. Obraz práce šičky sme museli hľadať inde, no ani to nie je ľahké. Lacný textil z Číny zatváral slovenské fabriky a ich prevádzky a produkoval nezamestnaných. Napríklad v Púchove.
Tamojšej Makyte kedysi patril dom kultúry, ktorý je dnes symbolickým obrazom celej situácie. Makyta musela dom predať a v najväčšej estrádnej sále je predajňa čínskeho textilu. Každý, aj samotné šičky, čo je v Púchove hádam každá tretia žena, si idú radšej nakúpiť k Číňanovi, lebo je to lacnejšie. „Ja si tiež málokedy niečo ušijem," hovorí Jana, bývalá zamestnankyňa textilky.
V dobrom spomína len na časy, keď bol podnik štátny a štát socialistický. „Firma mala podnikovú škôlku a jasle, v závode boli rehabilitační lekári, maséri, ktorí dávali ženám zadarmo masáže. Dnes z tohto sociálneho programu už nič neostalo. Zostala len robota a zvyšujúce sa normy," smutne rozpráva Jana.
Keď to ide
Ženy, ktoré sa stále živia šitím a nebránia sa o robote hovoriť, sme napokon našli v Bánovciach nad Bebravou. Možno preto, že tamojšej firme Eterna sa darí aj v ťažkých časoch.
V závode sa šijú luxusné košele zo švajčiarskej bavlny pre renomovanú nemeckú firmu. Zo sedemsto ľudí je šesťsto šičiek.
Eterna vznikla pred štrnástimi rokmi. „Oddelili sme sa od Zornice, ktorá ešte stále existuje. Vybudovali sme to tu na zelenej lúke, toto tu bola stará rozbitá búda. Dnes patríme medzi najlepšie vybavené odevné fabriky v Európe," hovorí riaditeľka Eterny Margita Sirotná.
Košele šijú na troch velikánskych podlažiach. Človek podvedome očakáva obraz úmornej práce za pásom, ale ženy pôsobia skôr spokojne. Pri všetkých úkonoch asistujú ženám stroje. Každá šička robí len jednu úlohu.
Eterna prevzala nemecký systém výroby, ktorý šičkám umožňuje zvoliť si vlastné tempo práce. „Normy sú nastavené tak, že šikovné šičky ich splnia aj na 150 percent. Ale keď niektorej stačí 90 percent, neprekáža to, je to jej vec," vysvetľuje riaditeľka. Priemerný plat je okolo 500 eur hrubého.
Denisa je mladá žena, vo firme pracuje sedem rokov. Prešíva goliere. Sedem rokov rovnaké švy. „Mohla by som ísť niekam inam, keby som chcela, ale mne to takto vyhovuje, lebo mi to ide rýchlo. Pri práci počúvam hudbu z prehrávača a mám aj dosť času porozprávať sa s kolegami, kolektív je tu dobrý. Som spokojná," hovorí.
Jednu hodinu z ôsmich tvorí takzvaný zmenový čas, ktorý má každý zaplatený, aj keď nepracuje. Je určený na oddych, komunikáciu s majsterkou, na kávu alebo nápoj v kuchynke.
Na konci celého komplikovaného procesu, počas ktorého košele prejdú desiatkami strojov, už ostáva len kontrola a adjustáž. Zložiť, dať visačky, zabaliť a naložiť do kamióna. Do nemeckého Passau odchádzajú tri kamióny plné tovaru, denne viac ako osemtisíc košieľ.
„Poznám každého svojho zamestnanca po mene a viem aj, kde býva," hovorí riaditeľka. „Ľudia, ktorých ste videli, vedia a chcú robiť," dodáva Margita Sirotná.
Beata
Balogová
