Sme zahľadení do mýtov

Ani historik nemôže o minulosti vyhlasovať definitívne názory.

Milan Zemko (1944) pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave, zameriava sa na politické dejiny Slovenska a ČSR v medzivojnovom období. Je autorom početných štúdií, vyšli mi knihy Slovensko – krajina v medzičase a Občan, spoločnosť, národ v pohybe slov(Zdroj: FOTO SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Súsošie Štúrovcov by sochou Márie Terézie nenahradil. Udeľovanie dvojitého občianstva považuje za súčasť revizionistickej tradície maďarskej politiky. Historik MILAN ZEMKO volá k trpezlivosti pri posudzovaní spoločenského vývoja. Ani dobrodružné dvadsiate storočie vraj nebolo pre Slovákov až také zlé.

Naša vláda začala uvažovať o múzeu komunizmu. Ste sa jeho zriadenie?

Svoju minulosť by sme mali mať zdokumentovanú, obdobie komunizmu predsa len zachytilo minimálne tri generácie. Niekedy sa dá, ako keby sme sa nevedeli dostatočne zorientovať vo svojej minulosti a potom sa ťažko orientujeme aj v našej prítomnosti.

Je to širší problém vnímania histórie, alebo sa to týka len našej komunistickej minulosti?

Pri Slovákoch je to dlhodobejšia záležitosť. Slováci sú podľa mňa mladým národom v mladom štáte, hoci podaktorí by v nás radi videli starý národ v mladom štáte. Ale na starý národ sme trochu málo kritickí a nedostatočne hlboko reflektujeme svoje dejiny, a to dokonca aj v porovnaní s našimi susedmi. Sme priveľmi zahľadení do legiend a mýtov.

Potrebujeme sa stále voči niečomu brániť?

Možno to tiež súvisí s mladíckou naivitou nášho národa, ale radi by sme mali definitívne súdy o minulosti. Koľkokrát po roku 1989 zaznelo: „Nech nám už niekto kompetentný povie, ako máme vnímať naše dejiny!“. Ale takú odpoveď historici nemôžu dať. Časy, keď mohli ideologické komisie ÚV KSČ definovať, ako má vyzerať minulosť, sú preč. Normálna je pluralita názorov. Ani múzeum komunizmu by nemohlo byť nijakým definitívnym názorom na komunizmus, iba jedným z pohľadov. Ak by sa však podarilo zhromaždiť v ňom dostatok zaujímavých materiálov, mohol by vzniknúť plastický obraz o tom, ako sme žili pred niekoľkými desaťročiami.

Nebude to len nejaký kútik revolučných tradícií, či naopak nostalgická retro výstava?

Kútik revolučných tradícií, aké kedysi bývali na školách, by mal byť nevyhnutou súčasťou takého múzea, ale mal by byť podaný v istom kontexte. Veci, ktoré by mohli pôsobiť sentimentálne, musíme správne nasvietiť, nielen v tom drastickom zmysle, ako boli ľudia za socializmu postihovaní, ale aj v tom akoby zmierlivom zmysle, ktorý žili bežní smrteľníci. Komunizmus nás poznačil v tom, že sme sa nenaučili dostatočne chápať čo znamená byť slobodným a zároveň zodpovedným človekom. Starý režim nepadol primárne vďaka našej iniciatíve, ale vďaka celkovému pohybu vo východnej Európe. V starej tradícii Čechov a Slovákov sme akoby „naskočili“ do predposledného vagóna. Tým však nijako nechcem znevažovať zásluhy tých ľudí, ktorí trpeli a zmenu pripravovali.

Súhlasíte s tým, ak sa prirovnávajú súčasné pohyby v arabských krajinách s rokom 1989 vo východnej Európe?

Netreba zabúdať, že ide o dva odlišné civilizačné okruhy s podstatne iným tradíciami. Mechanicky predpokladať, že arabský svet pôjde podobným smerom ako východná Európa, je naivné. Tamojšie režimy zrejme smerujú k zániku, ale to neznamená, že tam vzniknú liberálne demokracie, ktoré tieto štáty vo svojej histórii nikdy nemali. Na pozadí pohybov sú zatiaľ armády a ťažko identifikovateľné moslimské sily.

Predpokladáte, že sa pri príležitosti 14. marca objavia u nás nejaké demonštrácie?

Nejaké možno budú, ale nie významné. Naša verejnosť nie je zakorenená v období vojnového slovenského štátu. Tento deň už stratil aj aspekt oslavy slovenskej štátnosti, lebo svoju demokratickú štátnosť máme už pomaly dvadsať rokov.

V Rajci však postavili len celkom nedávno bustu predstaviteľovi tohto režimu, Ferdinandovi Ďurčanskému.

Niekto sa strelil do vlastného kolena, naozaj si to mali lepšie zvážiť. Ďurčanský je bezpochyby súčasťou našich dejín, ale na súčasnom demokratickom Slovensku si takého ocenenie nezaslúži.

Práve on bol spolu s Tisom 13. marca 1939 na audiencii u Hitlera.

Nejde len o tento fakt, ale o celú jeho účasť v politike za slovenského štátu s jeho nedemokratickým režimom a antisemitskou politikou.

Starší prieskum, ktorý spomínate vo svojej najnovšej knihe ukázal, že Slováci nie sú ani dnes až tak proti arizáciám židovského majetku.

Na Slovensku je stará tradícia ani nie antisemitizmu, ktorý má rasový základ, ale skôr ekonomického a náboženského anitižidovstva. Židia proste boli vnímaní ako cudzí až nepriateľský prvok. Tento moment bol pestovaný aj slovenskými vzdelancami, nielen katolíckymi ale aj evanjelickými, počnúc štúrovcami, ktorí poukazovali na postavenie židov v hospodárstve a vo verejnom živote. Židia sa hlásili vari prirodzene z hľadiska ich postavenia k najsilnejšiemu etniku v uhorskom štáte, ktorým boli Maďari, nie k Slovákom. Najmä v Budapešti boli veľmi silné židovské finančné a priemyselné kruhy, ktoré do veľkej miery ovládali hospodárstvo Uhorska, čo maďarská politická elita oceňovala. Asi dvadsiatka veľkých židovských priemyselníkov bola povýšená na základe odporúčania vlády do šľachtického stavu. Keď došlo v roku 1918 k revoltám, neboli zamerané len voči prisluhujúcim kňazom a notárom, ale napríklad aj proti židovským krčmárom a iným podnikateľom.

Ďurčanského obhajcovia sa zrejme ale odvolávajú na časy, kedy bol Nemcami z politiky odstavený.

Stal sa obeťou vlastnej naivity či obmedzenosti, ak si myslel, že vazalský štát, akým bola v tom čase Slovenská republika, môže mať vlastnú zahraničnú politiku. Bola to ilúzia jedného pomerne mladého muža, ktorý sa dostal do funkcie aj preto, že HSĽS nemala pre zahraničnú politiku dostatočne pripravených politikov. To však nie je dôvod na jeho akékoľvek glorifikovanie.

Existujú silné tlaky, aby sa vrátila socha Márie Terézie na dnešné Štúrovo námestie v Bratislave. Čo si o tom myslíte?

Považujem to za úplný nezmysel. Možno súsošie venované štúrovcom nie je dokonalým sochárskym dielom, ale takým nie je akademistická socha Márie Terézie vytvorená v poslednom desaťročí 19. storočia a inštalovaná v súvislosti s oslavami maďarského milénia, v čase, keď uhorské úrady zasahovali represívne voči menšinám. Súsošie s dvoma husármi má evokovať stotožnenosť s Uhorskom, ale ten štát už predsa skončil! Vtedajší Prešporok či Pozsony nie je súčasnou Bratislavou! Ak legionári v októbri 1921 sochu zničili, bolo to preto, že cisár Karol I sa ako uhorský kráľ Karol IV. pokúšal opäť získať uhorský trón. Dovtedy tam súsošie pokojne stálo, kým v Čechách už podobné sochy strhávali hneď po prevrate roku 1918. Pri všetkom rešpekte k Márii Terézii súčasťou našej prítomnosti je oveľa viac tradícia štúrovská. Kráľovná by si sochu v Bratislave zaslúžila, možno ale lepšiu, ako je táto replika, ale bez husárov a na inom mieste. Reči o oživení korunovačného námestia, ktoré je dnes rušnou križovatkou, považujem za mýtus.

Nie je v týchto snahách kus nostalgie za starou multikultúrnou Bratislavou?

Aj to je do veľkej miery mýtus a zidealizovaná podoba minulosti. Bratislava bola síce trojjazyčná, ale od prelomu 19. a 20. storočia sa už výrazne prejavovala maďarizácia mesta. Nemci mali roku v 1918 jedinú ľudovú školu, Slováci žiadnu. Aj v medzivojnovom období boli pnutia medzi národnosťami značné, prebúdzajúci sa Nemci nechceli slovenskú Bratislavu a od októbra 1938 Nemecká ríša začínala pri Dunaji v Petržalke. Nebola to zďaleka taká idyla, ako si na ňu po desaťročiach spomínajú niektorí pamätníci. Napríklad niektorí starí Bratislavčania sa naučili po Slovensky až po druhej svetovej vojne.

Ako vnímate spochybňovaní multikulturalizmu aj osobnosťami ako je kancelárka Merkelová?

Britský historik Arnold J. Toynbee už dávno hovoril, že po víťazstve vnútorného proletariátu ovládne svet vonkajší proletariát, dnes by sme do tejto kategórie zaradili prisťahovalcov z tretieho sveta. Jeho vízia sa možno naplní, problémy sú ťažko zvládnuteľné, nespokojnosť je na oboch stranách. Úpadok možno zastihne Európu aj v dôsledku toho, že sa nevie zjednocovať a že veľké krajiny na iných kontinentoch ju zatlačia do pozície „sekundanta“ nejakej inej veľmoci. Ak sa to naozaj stane, tak za to zaplatíme všetkým – aj poklesom civilizačnej či životnej úrovne, ktorú Európania majú ešte majú relatívne vysokú. Európa sa vyčerpá a... ktohovie?

Práve na strach zo zániku civilizácie reagujú mnohé nacionalistické a konzervatívne hnutia, ktoré hlásajú príklon k tradičným hodnotám.

Áno, ale veľmi to nepomôže. História ukázala, žeak nejaká civilizácia smerovala k zániku, nepomohli jej žiadne snahy vrátiť sa k starým hodnotám. Aj v Ríme sa pokúšali kresťanstvo utlmiť v duchu starej rímskej civilizácie. Nakoniec Rímu nepomohlo ani kresťanstvo, ríša sa rozpadla, no kresťanstvo ju prežilo. Pokiaľ ide o našu európsku civilizáciu, nerád by som bol v role Kasandry.

Ako by mali naši politici riešiť problém dvojitého občianstva?

Veľmi ťažko môžu niečo robiť. Kým Maďari nezverejnia zoznamy tých, čo maďarské občianstvo podľa nového zákona získali, budú naše snahy bezzubé. Naši politici môžu len diplomatickou cestou upozorňovať na to, že je to neštandardný spôsob udeľovania občianstva. Ja som veľmi kritický k samému východisku tohto zákona, vnímam ho ako súčasť revizionistickej tradície maďarskej politiky. Maďari majú tendenciu veci dlhodobo plánovať, vidia ich vo väčšej perspektíve. Kým my, zveličene povedané, sa ráno zobudíme a zaujíma nás len to, či sa stane niečo vážne do večera. Napríklad ešte začiatkom roku 1938 sa naši novinári chichotali z ambícií Maďarov dosiahnuť revíziu hraníc. Ale v marci 1938 bolo obsadené Rakúsko, v lete to už začalo bublať v Sudetoch, v septembri bola podpísaná Mníchovská dohoda a v novembri sme prišli o južné Slovensko. Aj takto zvykne cválať história.

Našli by sa aj pozitívne príklad žurnalizmu v medzivojnovom a vojnovom období Slovenského štátu?

Istú nadpartajnú tvár sa snažil uchovať týždenník Politika, blízky Hodžovi. Potom to bol krátky čas denník Slovenský hlas, ktorý sa tiež snažil byť nepartajný. V Čechách sa o istú nadstraníckosť pokúšali Lidové noviny. Ale väčšina tlače bola stranícka, najmä v slovenských novinách sa nerozlišovalo medzi spravodajstvom a komentovaním. Možno si politici išli občas spoločne vypiť pod viechu, ale politické boje medzi stranami boli v tom čase nemilosrdné.

Aké sú historické paralely k orbánovskému tlačovému zákonu?

Už v predtrianonskom Uhorsku boli postihovaní napríklad slovenskí publicisti a politici, ktorí mohli byť obvinení z podnecovania nenávisti k Maďarom. Ale aj v Československu vychádzali vybielené strany, keď zasiahol cenzor. Za komunizmu už nebolo možné nechať tie biele miesta, súdruhovia jednoducho kamuflovali.

Máte ako historik pocit, že dobré časy už boli?

To je možné. Bohužiaľ, isté veci na tomto svete dobehneme najmä preto, že tí druhí budú bežať smerom k nám.

Takže konečne sa teda naplní starý socialistický vtip, že Japoncov nepredbehneme ani keby nám bežali v ústrety?

Zdá sa, že dokonca aj Japonsko už v niečom beží smerom k nám. Vývoj spoločnosti, s výnimkou prelomových chvíľ, je však behom na dlhé trate. Stále počúvam náreky, že sme už dvadsať rokov po revolúcii a ešte nemáme toto, ešte nevieme tamto. Dvadsať rokov je však krátky čas. Celé generácie vyrastali v iných podmienkach, neboli vystavované výzvam, na ktoré musí slobodné, demokratické spoločenstvo odpovedať, nemali si ako osvojiť isté veci, vlastné modernej demokratickej spoločnosti. Masaryk povedal, že republika potrebuje aspoň päťdesiat rokov, aby sa stala vyspelou demokraciou. Tých 50 rokov však Československo nedostalo.

V istom zmysle boli teda zakladatelia Československa v roku 1918 skutoční „dobrodruhovia“. Naša nová pekná krajina bola v medzivojnovom období takmer permanentne ohrozovaná, s výnimkou Rumunska nemala ďalšieho suseda, ktorý by chcel byť jej spojencom. A doplatila na to. Dvadsiate storočie bolo bezpochyby dobrodružné, ba strašné storočie, no napriek všetkým tragickým peripetiám nakoniec nedopadlo pre väčšinu Čechov a Slovákov najhoršie.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. Cíťte sa v priestore príjemne
  3. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  5. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  6. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  7. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  8. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  9. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  10. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 863
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 820
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 535
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 279
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 3 222
  6. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 043
  7. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 2 739
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 000
  9. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 048
  10. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 897

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Koho odfotili s Kollárom či Lipšicom? Politici a mafiáni na fotkách

Súd na kauciu prepustil z väzby Ľubomíra Kudličku, považovaného za šéfa gangu takáčovcov. Bol na prvej fotke spájajúcej mafiu a politika.

TECH

O krok bližšie k základni na Mesiaci. Je plný vody

Voda sa na Mesiac dostala krátko po jeho vzniku.