Ak je Stvoriteľ dobrý a láskavý, prečo dopúšťa zlo a utrpenie nevinných? Tieto otázky sa vynárajú v hlavách mnohých, čo prežili tragédie, či silnú bolesť.
Pýtajú sa, čo je to za „dobráka“, ak toleruje narodenie detí so smrteľnými chorobami a inými hendikepmi, vďaka ktorým šialene trpia, ak dopustí, že na vojnové besnenie doplácajú najmä nevinní, ak nezakročí proti zrúteniu kostola, ktorý pochová stovky veriacich, či pri nehode autobusu, v ktorom cestou na púť zahynú jemu oddaní ľudia. A kde sa vlastne túla počas cunami a zemetrasenia?
Situáciu ilustruje vtipná, ale skutočná príhoda. Veriaci spadol zo stromu, na ktorom oberal čerešne, a zlomil si obe nohy. Keď sa posťažoval priateľovi, ten sa ho spýtal – kde bol ten tvoj Boh, keď si capol dole? Na dovolenke?
Všetko je tak, ako má byť
Monika Ščevovichová je novinárka. Prešla viacerými denníkmi aj televíziami, dnes pracuje v internetovej redakcii Plus 7 dní. V štrnástich jej zomrela hlboko veriaca mama. „Bohu som vtedy vyhlásila vojnu. Ako mohol dopustiť, že tri deti prišli o rodiča?“ pýta sa Monika.
Začala hľadať odpovede. Šťastie skúšala u kohokoľvek, kto tvrdil, že má spojenie s Bohom. „Aj u jehovistov, mormónov a podobne. Kládla som im však také otázky, že ma nakoniec zovšadiaľ vyhodili.“
V roku 2008 prežila ďalšiu tragédiu. Havarovala, týždne bola v kóme, dokaličila si panvu, kostrč, mala krvácanie do mozgu a jeho opuch, prepichnuté pľúca, dolámané rebrá. Dnes je na invalidnom vozíku, s barlami prejde len krátky úsek.
Prvou reakciou bola nenávisť k Bohu. „Pýtala som sa, načo som prežila, ak mám byť na obtiaž. Mohla som hýbať len krkom,“ tvrdí Monika. Premýšľa, či všetko nebola príučka za to, aká bola pred nehodou. „Arogantná, drzá. Nehovorím, že dnes nevyletím, ale predtým som bola nervák.“
Boha si nakoniec zamilovala. „Nakopol ma citát, ktorý znel - všetko je tak, ako má byť, to len my žijeme v predsudkoch, ilúziách a očakávaniach. Za svoj život treba vziať zodpovednosť. Prijať svoju situáciu je umenie,“ vysvetľuje Monika a dodáva, že ju to vrátilo do života.
Podľa nej Boh nezasahuje preto, že od neho máme slobodnú vôľu a rozum. „Tým je povedané všetko. Keď ma Stvoriteľ dokázal vrátiť späť po tom všetkom, mám byť nevďačná?“
Koľko unesieme?
Osemdesiatročná evanjelička Zuzana Chovanová z Príbeliec prežila vo svojom živote viaceré tragédie. Hlboko veriaca je odmalička. S manželom sa vzali v roku 1949. Nebolo im dopriate vlastné deti, a tak si mali osvojiť bratovho syna Janka. Kým sa tak udialo, v roku 1970 ho na bicykli zabila motorka.
Dva roky na to Zuzane zomrel pri autonehode aj manžel. „Vinou iného. Odvtedy som desiatky rokov sama a pýtam sa, prečo to Pánbožtek spravil práve takto.“
Bolesť ju o vieru nepripravila, naopak, primkla sa k nej ešte silnejšie. „Nebyť viery a Boha, už tu nie som. Len on vie, aký mal úmysel, že mi vzal najbližších,“ dodáva Zuzana.
Štyridsiatnička Ivana zo stredného Slovenska si neželá zverejniť meno ani miesto bydliska. K viere ju viedli od detstva. Už vtedy prišla o otca, pred rokmi v priebehu pár mesiacov o manžela aj mamu.
Manžel zomrel pri autonehode, ktorú nespôsobil. Dva roky po tragédii jej na vážnu chorobu zomrel aj syn. Po operácii prišla o maternicu, a tým aj o možnosť mať ďalšie dieťa.
Otázku, koľko človek unesie, aby sa nepomiatol, si kladie permanentne. „Aký Boh? Kde bol, keď ho potreboval manžel aj môj syn?“ pýta sa Ivana. Zmysel života nachádza len ťažko. „Ako sa naštartovať, keď som o všetkých prišla? Ak má Boh s ľuďmi takéto zámery, radšej keby nebol.“
Kto zodpovedá?
Kňaz Juraj Drobný z katolíckej televízie LUX, ktorý sa s utrpením stretol aj v Kambodži v rámci projektu na pomoc deťom s HIV, vysvetľuje, že Boh je jednoznačne dobrý, a „akékoľvek dobro na svete je odvodené od neho.“
Príčiny zla vidí inde. „Boh vo svojej láske stvoril človeka. Lásku si však nemožno predstaviť bez slobody, tak mu dal aj tú. S tým sa spája riziko, že človek začne konať zlo. Ak teda Boh toleruje zlé skutky, iba rešpektuje slobodné rozhodnutie ľudí.“
Prídáva sa aj katolícky kňaz Anton Srholec, ktorý sám nestratil vieru ani po desiatich rokoch v uránových baniach v Jáchymove. „Čakáme, že Boh bude všetko riešiť za nás? Väčšina ľudí má predstavu, že má dávať, ale zabúdajú, že aj odníma. Naučme sa prijímať nielen dobré, ale aj zlé.“
Podľa Srholca môže byť silná bolesť a utrpenie požehnaním. „Učili nás prijímať len pozitívne darčeky – tu od Ježiška, tam od Mikuláša. Na menej príjemné dary nás nepripravili.“ Že tragédiu možno vnímať ako dar, nepochybuje. „Skôr by som ju však nazval výzvou. Človek predsa musí žiť aj vtedy.“
Argument, že za všetko zlé môžeme len my, však stráca na sile pri uvedomení si, koľko ho existuje aj bez zásahu človeka. Kto môže za to, ak sa narodí dieťa a odmalička trpí rakovinou, srdcovými chorobami, nepočuje, nevidí, iba sa trápi? Kde sa stala chyba, že dieťa sa narodí do chudoby?
Jezuita Laco Šulík sa venuje dobrovoľníctvu, dvakrát bol v Indii, kde v rámci misijnej stanice poskytujú vzdelanie deťom, ktoré by naň nikdy nedosiahli. „Ich život je zredukovaný na pastviny, pomocné práce, chudobu, pričom sú len lacnou pracovnou silou.“
Odmieta však, že za zlou štartovacou čiarou detí do života je Boh. „Vravieť, že tragédie sú trestom Božím, by bolo príliš lacné. Mám veriť v Boha, ktorý chce ubližovať? Nehody, hlad, ale aj zemetrasenia, cunami a podobne, sú predsa ľahko vysvetliteľné prostredníctvom vedy.“
Súhlasí aj kňaz Drobný. „Boha by som na zodpovednosť nebral, za nešťastiami vo svete môže byť aj príroda, za chorobami narodených detí genetika, nezdravý spôsob života a podobne.“
Odpovede chýbajú
Niektorí sa po tragédiách k viere primknú, iní o ňu prídu. Ľudsky tomu rozumejú aj kňazi. Srholec vraví, že viera má rozličné vrstvy. „Úprimný veriaci o ňu nepríde, dokonca o nej ani nerozpráva, lebo ňou priamo žije.“
Ani on však nepozná všetky odpovede. „Prečo umierajú malé deti? Mnohé veci sú pre nás nepochopiteľné. Naše vety by boli táraninami, neopovážim sa preto komentovať bolestné tragédie. Môj Boh má sto mien, okrem iného aj Nevysvetliteľný, Nepochopiteľný, Nevypočitateľný.“
Aj Drobný priznáva, že do zámerov Boha nevidí. Kladie si však otázku, čo je to utrpenie. „Ak naň pozerám z pohľadu nášho života, zlo je všetko, čo znepríjemňuje život. Ak ho však vnímam z pohľadu večnosti, je to iné. Skutočným zlom je odmietnutie Božej lásky, ostatné tragédie sú len veci, čo sa jednoducho dejú. Ak umrie dieťa, ktoré za nič nemôže, veľmi to bolí, ale treba si uvedomiť, že je Bohom pozvané k večnému životu.“
Možno tým však ospravedlniť smrť? „A je smrť skutočne zlo? Ľudia to tak síce vnímajú, veci však treba brať v súvislostiach. Nepoznám príčiny, prečo umierajú nevinní, ale z pohľadu večnosti je jedno, či sme na Zemi deň, rok alebo 200 rokov,“ dodáva Drobný.
Pri argumente, že je nespravodlivé, aby vo vojnách umierali nevinní pre zlé rozhodnutie iných, zase namieta, že aj Kristus doplatil na rozhodnutie iného. „Z nášho obmedzeného pohľadu skončil tragicky, lebo zomrel, z pohľadu večnosti vyhral.“ Podľa Drobného utrpenie pomáha očistiť sa od sebectva a viac milovať.“
Odpoveď na otázku, prečo trpia a umierajú aj nevinní, nepozná ani jezuita Šulík. Vraví, že aj tak nejestvuje dostatočné vysvetlenie, ktoré by ľudí bez ohľadu na ich vieru utvrdilo v tom, že aj utrpenie má svoj hlboký zmysel.
„Vždy, keď vami milovaný človek trpí, cítite to ako krivdu a hneváte sa. Neostáva však iné, ako to prijať a stáť pri ňom, aby ste mu to uľahčili.“
Svetonázor ako mapa
Psychológ Peter Halama vraví, že človek sa po tragédii vyrovnáva s bolesťou. To zahŕňa hľadanie vysvetlenia udalosti, jej významu a príčin. „Vychádza to z toho, že naša psychika je uspôsobená tak, že prisudzovanie kauzálneho významu či zmyslu udalostí je silnou motiváciou, ktorá pomáha vnímať svet ako usporiadaný, a tým aj bezpečnejší.“
Dôsledkom podľa Halamu môže byť zmena vzťahu k Bohu. Niekto dôjde k záverom typu „nepostaral sa o mňa, zanedbal ma a potrestal,“ čiže obviňuje, iný si to vysvetlí pozitívne v duchu „chcel ma na niečo upozorniť.“
Odpovedať, prečo je to u každého iné, je ťažké. „K rozhodnutiu však prispieva aj kvalita vzťahu s Bohom pred traumatickou udalosťou, prípadne vplyv iných ľudí,“ dodáva Halama.
Podľa psychológa a religionistu Richarda Grófa „náboženstvo ponúka istý výklad sveta a udalostí v ňom. „Veriaci cez tento svetonázorový rámec interpretuje udalosti a tomu prispôsobuje aj správanie. Svetonázor je pritom akási mapa, pomocou ktorej sa snažíme vyznať v živote.“
Gróf dodáva, že traumy sú skúškou našich svetonázorov, v ktorých často veríme, že svet je bezpečné miesto, a že ak budeme konať dobro, tak sa nám vráti. „Traumatické udalosti sú zväčša jedinečné, ich riziká vytesňujeme. Ak potom taká udalosť nastane, nemusíme to vedieť interpretovať. Práve vtedy niektorí čelia nevyhnutnosti zmeniť svoj postoj k Bohu. To, ako si poradia so záťažou, závisí aj od mapy, ktorú držia v rukách.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
