Po tragédii v Japonsku si svet viac všíma tento tajomný národ. Pre západnú civilizáciu je to veľká lekcia, tvrdí ŠTEFAN PECHO.
Média prinášajú správy o hroziacom výbuchu elektrárne a ukazujú Japoncov, ktorí hodiny trpezlivo stoja pred supermarketmi. Ako je to možné?
„V poslednom období bolo viac katastrof a všetky boli spracované tak, že prehrmeli a zabudlo sa na ne, aj keď zahynulo viac ľudí ako teraz. Japonsko púta väčšiu pozornosť nielen médií, ale aj bežných ľudí. Vďaka tomuto nešťastiu zisťujeme, že Japonci nie sú zaujímaví len motorkami, technikou či popkultúrou, ale že majú v sebe niečo, čo oslovuje ľudí a čo odrazu vychádza na povrch. Vzniká otázka, prečo na to ´niečo´ inokedy nemáme čas a nevšímame si to?“
V čom je to teraz iné?
„Japonsko patrí medzi svetové veľmoci a jeho osud sa určite dostáva do popredia aj z makroekonomického hľadiska. Je to ale aj japonský fenomén ducha a ich špecifiká. To ako sa správajú, nie je dôsledok zemetrasenia. Správajú sa tak, ako je to pre nich štandardné.“
Čo im bráni začať sa predbiehať alebo robiť paniku?
„Naša kultúra je primárne racionálna, ale pri tragických udalostiach sa začíname správať iracionálne. A veľmi ťažko vieme ustrážiť, aby nedošlo k panike. Japonci, ktorí sú bežne chápaní ako viac iracionálni, intuitívni a sformalizovaní, preukazujú v krajných situáciách oveľa väčšiu mieru racionality. Z historického vývoja sa naučili, že prakticky všetky životné situácie, ktoré môžu nastať, sa dajú zvládnuť pomocou zritualizovaného overeného správania.
Zemetrasenia zažívajú celé tisícročia a nie sú pre nich neprirodzená súčasť života. Majú určité rámce správania, o ktorých sa historicky vie, že sú tie správne. Japonec nemá potrebu zvažovať individuálny prístup a utekať, aby zachránil seba samého. U nás, keď začne horieť v divadle, najviac ľudí zahynie pri východe, keď sa nevedia dohodnúť na pokojnom opustení divadla. Japonci nemajú ani v podvedomí taký vzorec správania, ktorý by povýšil jeho osobnú predstavu riešenia nad obvyklú predstavu, o ktorej je v praxi potvrdené, že je tá správnejšia.“
Platí to aj vtedy, keď sa popri zemetrasení objaví aj riziko jadrovej havárie?
„Tento problém sa pertraktuje v Japonsku odvtedy ako jadrové elektrárne existujú. Aj tam je určitá skupina ľudí, ktorá od začiatku poukazuje na všetky nebezpečenstvá spojené s využívaním jadrovej energie. Vedia o nich desaťročia, ale aj tu sme svedkami zvláštnej veci. Japonci majú istotu v tom, že ak japonský štát postaví elektráreň, tak oni nespochybňujú, že by zanedbal niektoré aspekty bezpečnosti, ktoré sú v tom čase dostupné.“
Európanovi by to napadlo.
„A nielen napadlo, ale aj mediálna sféra by podporila negativistické chápanie situácie. Japonské médiá napĺňajú rámec správania o ktorom sa vie, že je istejší a bezpečnejší pre Japoncov. Nevzniká tam žiadna extrémna mediálna vlna, ktorá by začala tlačiť na všetky negativistické súvislosti, lebo vedia, že akákoľvek panika prináša oveľa väčšie obete ako v praxi overené zvládanie týchto situácii.“
Nekritizujú, že elektrárne pri mori neboli lepšie pripravené na zemetrasenia a cunami?
„Japonci nemajú v sebe nám vlastnú revoltu, ak niečo nie je v poriadku. Uvedomujú si, že ďalšie skvalitnenie ochrany sa dostaví po tejto skúsenosti. To je obrovská prednosť ich mentality, že oni už teraz uvažujú, že to nabudúce bude musieť byť urobené lepšie a nehladia na tento problém ako na problém zlyhania predchádzajúcich generácií ale ako na skúsenosť, ktorú možno zhodnotiť do budúcnosti.“
Bolo by to tak aj v prípade japonského Černobyľa?
„Žiaľ, tu sme svedkami toho, že Japonci nemajú kam ujsť. Keby došlo k japonskému Černobyľu aj keby im celý svet pomáhal, nebudú schopní evakuovať obrovské množstvo ľudí cez oceán. Japonci majú jediní skúsenosť počas druhej svetovej vojny s jadrovým útokom a v mierovom období by opäť boli jedným z mála národov, ktorý by si na vlastnej koži prežil podobné ťažkosti. Ale dovolím si povedať, že keby aj došlo k japonskému Černobyľu, budeme ešte viac prekvapení, čo sa bude diať. Nenastal by všeobecný chaos, o ktorom si myslíme, že by mohol nastať.“
Prečo Japonci stavili na jadro aj po skúseností s atómovou bombou?
„Stačí nám pohľad na geografickú polohu Japonska a zisťujeme závažný fakt, nemajú inú možnosť. Japonsko patrí k najvyspelejším krajinám sveta a Japonci sú konzumní, hoci iným spôsobom ako západnú kultúra. Majú obrovské nároky na energetické zázemie. Dá sa povedať, že vo veľkej miere aj plytvajú elektrickou energiou, sú navyknutí na úžasný servis, na fantastické fungovanie služieb. Jadro je pre nich jediné riešenie, ako vykryť potreby elektrickej energie a preto proti nemu ani nikdy nevyvinuli celospoločenský tlak.“
Keď hrozila vážna jadrová havária v USA, dôležitým signálom pre verejnosť bolo, že na miesto prišiel osobne prezident. Sú aj pre Japoncov dôležité symboly?
„U Japoncov funguje iná psychológia vzťahu k moci. U nás je postavená na tom, že je to skôr hra, či to vyjde v náš prospech alebo neprospech. Japonci nemajú v sebe tento prvok mentality a vždy vnímali vládne štruktúry ako niekoho, kto zodpovedá za krajinu v plnom zmysle slova a tak boli aj naučení spoliehať sa na tieto štruktúry. Pre nich táto symbolika nie je taká silná.“
Viacerí západní lídri kritizovali, že vláda neposkytla informácie včas.
„Z hľadiska našej logiky chápania informovanosti je to logická kritika. Hovoria ale o niečom, čo nevedia celkom zhodnotiť. Unikajú nám geofyzikálne a časopriestorové súvislosti. Japonci robia stopercentné maximum preto, aby tam bol zachovaný kľud a nevznikla panika a nemôžu kvôli určitej miere informovanosti, ktorú my budeme považovať za prijateľnú, riskovať oveľa väčšie problémy. Som presvedčený, že za správaním sa japonských úradov a médií nie je žiadna ľstivosť alebo únik pred realitou, ale snaha o minimalizáciu škôd.“
Začína svet vďaka tragédií rozmýšľať o Japonsku inak?
„Je to veľká lekcia pre západnú kultúru. Sme nútení konfrontovať sa so správaním, ktoré je obdivuhodné. Ide tam o život, trpia hladom a chladom a napriek tomu vnímame, že ľudská bytosť je schopná správať sa iným spôsobom.“
Existuje japonská mentalita?
„Je pravda, že Japonci sú iní. Sú určité typické modely japonského správania, ktoré odlišne modelujú chod ich spoločnosti. Preto vzniká množstvo komunikačných nedorozumení. Nestačí si ale iba vygoogliť všetky aspekty špecifík japonského správania. Na čo je nám zoznam, keď sa človek podľa neho nevie správať? Dôležitejšie je dokázať citlivo vnímať inú kultúru a usilovať sa vtesnať do jej rámcov.“
Nezväzujú ich naučené modely správania?
„Hovorí sa, že Japonci sú zošnurovaní spoločenskými rituálmi a extrémnou zdvorilosťou a formalizáciou každodenného života. Základná filozofia celého modelu japonskej spoločnosti plní jednu úlohu, aby ľudia mali čo najmenej problémov, ktoré potrebujú riešiť.
V tomto modeli fungovania spoločnosti je výhoda, že oni síce vedia ako sa musia správať, ale majú stopercentnú garanciu, čo môžu očakávať od druhých a môžu sa na to spoľahnúť. To im dáva silný pocit uvoľnenia. Je otázne, kto má viac vnútorného priestoru. Japonec, ktorý nemusí riešiť fakticky nič, pretože všetko ide samé a rieši sa za chodu v rámci určitých modelov? Alebo náš človek, ktorý je nútený si všetko vytĺcť sám a je trvale v strese, lebo je v spoločenskom a trhovom boji?“
Prečo potrebujeme konzultantov pre rokovania s Japoncami?
„Medzikultúrna komunikácia v biznise bola vyvolaná potrebami života. Od konca 2. svetovej vojny sme do komunikácie s Japonskom vstupovali s vlastnými predstavami biznisu. A boli sme svedkami toho, že Američania, ktorí mali denné skúsenosti s japonskými partnermi, im ani po 30 rokoch stále nerozumeli.“
Majú aj Japonci konzultantov pre západ?
„Nefunguje to v takej miere. Často sa o Japoncoch hovorí, že radi zneužívajú svoje kultúrne špecifiká v komunikácii so západným svetom odvolávajúc sa na tieto špecifiká. Ale treba si uvedomiť, že je to ostrovná krajina, v ktorej sa za dvetisíc rokov vývoja vyformovali tak extrémne modelové správania, že je pre nich veľmi ťažké sa prispôsobiť.“
V čom sú Európania a Japonci rozdielni?
„O týchto odlišnostiach sa nedá hovoriť niekoľkými slovami. Jedna z hlavných odlišností je tá, že Japonci nikdy neuprednostňujú individualitu pred skupinou či spoločnosťou. Ďalšia vec je, že často keď povedia áno, myslia tým nie. Je to krutá pravda a je veľmi ťažké zistiť kedy je to tak, pretože ich jazyk je tak špecifický, že neumožňuje odhaliť, kedy sa síce Japonec vyjadril pozitívne o veci, ale stopercentne dal vedieť že má negatívny postoj k veci. Japonský jazyk nie je racionálny a pragmatický a neslúži primárne k odovzdávaniu informácií, ale skôr na udržiavanie spoločnej harmónie a rámcov správania, ktoré sú overené.“
Ako by sa mal správať obchodník v komunikácií s japonským partnerom?
„Základné rady sú azda tieto: mal by si často zahryznúť do jazyka, práve vtedy keď chce začať argumentovať a racionálne presadzovať svoju výnimočnosť, múdrosť a skúsenosť. Mal by tiež byť opatrný v urýchľovaní procesov, keď sa nám zdá, že už sa konečne môže niečo uzavrieť. Japonec však vtedy vôbec nie je vzrušený, nevníma časopriestor tak, že konečne môžeme uzavrieť časť rokovaní.“
Ako vnímajú nonverbálnu komunikáciu?
„Je úplne iná a pre nás veľmi ťažko preniknuteľná. O Japoncoch je známe, že niektoré svaly na tvári, ktoré my používame napríklad pre smiech, im už nepracujú. Je to preto, že v rámci dlhšej – pracovnej časti dňa, sú navyknutí potláčať svoje emócie a správanie, ktoré by mohlo vyjadrovať ich pocity a nálady. Správajú sa podľa určitých konvencií, o ktorých vedia, že sú potrebné na to, aby pracovný život išiel harmonicky bez výkyvov.“
Majú aj druhú tvár?
„Často sa o nich hovorí, že sú suchári, ale vôbec to nie je pravda. Majú veľmi bohatý popracovný život, ktorý prežívajú v baroch a kaviarňach. Kompenzujú si tak extrémnu formálnosť a rituálnosť života počas dňa a večer sa to celé uvoľňuje. Vtedy sú nesmierne uvoľnení, zábavní a dokonca aj výbušní.“
Majú Slováci v niečom k Japoncom bližšie ako iné európske národy?
„Japonci radi komunikujú so slovanskými národmi, páči sa im naša priamosť a bezprostrednosť, ktoré nie sú pre západnú spoločnosť také typické. Má to jeden negatívny dôsledok, niekedy nevieme vycítiť, kde končí neformálny život a kde začína formálny. Častokrát sa deje to, že biznismeni po niekoľkých veľmi príjemných neformálnych večeroch v reštauráciách prenášajú neformálnosť do profesionálneho styku na druhý deň v práci a to je zásadná chyba.“
Na čo si Japonci u nás najťažšie zvykajú?
„Zvyknú hovoriť, že niekedy veľa rozprávame a málo konáme. Často poukazujú na našu slabšiu organizovanosť. Prekáža im, že v profesionálnom živote sme niekedy agresívni. Nedorozumenia pôsobí aj anglický jazyk ako komunikátor medzi Japoncami a západným svetom.
Pre Japonca je veľmi ťažké hovoriť po anglicky, je to jazyk úplne iného kultúrneho prostredia, priamy, jasný, racionálny. Často si neuvedomujeme, že keď angličtinu používajú Japonci musia sa vyjadrovať spôsobom, ktorý je im úplne cudzí. Pri používaní angličtiny je vhodné byť veľmi opatrný.“
Je filmové klišé, že Japonci veľmi oceňujú, ak sa ich partner naučí pár japonských fráz, pravdivé?
„Je to až fascinujúce klišé. Japonci majú tendenciu, že keď niekto povie len dobrý deň po japonsky, úprimne vyjadria nadšenie. Ale uniká nám jedna vec, že ho vyjadrili v tej situácii a kontexte a nič viac tým nechceli povedať. Našinec častokrát podľahne tomu, že v Japonsku sa stačí naučiť pár fráz a urobí s nimi všetko. Nie je to pravda.
Keď sa už ale niekto jazyk naučí, oplatí sa mu preniknúť do oblasti zdvorilostnej japončiny, ktorá je veľmi náročná na osvojenie. Jedna profesionálna zdvorilostná fráza na správnom mieste a v správnom čase však môže priniesť lepší výsledok ako hodinový rozhovor.“
Koľko ľudí na Slovensku študuje japonológiu?
„Každé dva - tri roky otvárame kurz po 24 ľudí.“
Hlásia sa na štúdium japončiny aj ľudia, ktorí nemajú ani základy?
„V minulosti ich bola viac. Dnes prichádzajú najmä intelektuálne vyspelí ľudia, talenty na jazyky, ktorí si japončinu vyberú kvôli tomu, lebo je to veľmi zaujímavý exotický jazyk. Stále viac záujemcov pritiahne aj oblasť popkultúry, najmä komiksy. A potom sú nadšenci, ktorí majú radi ich kultúru a umenie.“
Môže sa človek naučiť dobre japonsky, keď začína v 18-tich?
„Japončinu sa takmer ani nie je možné dokonale naučiť. Celá ich kultúra je vysoko kontextová, takže človek sa môže naučiť dokonale jazyk, zvládnuť všetky znaky i slovnú zásobu, ale napriek tomu, ak neprenikne do tajomstiev kultúry a mentality, môže byť tento obrovský nástroj, ktorý má k dispozícii, neefektívny.“
Prečo u nás nie je vidno japonských turistov ako napríklad vo Viedni?
„Viedeň má dlhodobú tradíciu a kvalitný servis. Japonci o ňom vedia a radi mesto navštevujú. Nám sa niekedy zdá, že luxus je primárny faktor, ktorý priťahuje Japoncov. Nie je to pravda, Japonci majú najlepšie služby na svete. Takže je veľmi ťažké poskytnúť im lepšie.
Slovensko má ale šancu nadviazať na naše kultúrne zvyklosti ako folklór, alebo špecifiká ako napríklad história banského či ovčiarskeho priemyslu, alebo agrárna turistika. Najprv by sme ale museli zabezpečiť väčšiu čistotu, hygienu a lepší servis.“
Že by si prišli natáčať aj nedeľný rodinný obed, ako to ukazoval film Samotári, je už však pritiahnuté za vlasy.
„Je aj nie je. Japonci sú napríklad fascinovaní našimi krojmi. My už pestrosť krojov ani nevnímame, ale Japonci sú fascinovaní, že prejdú cez kopec z jednej dediny do druhej a zrazu vidia úplne iný odev, tanec a zvyky. Oni si uvedomujú niečo, čo ani my sami nevieme poriadne zhodnotiť, že je tu vyspelá duchovná kultúra. Japonci sú oveľa homogénnejší a vážia si to. Potrebovali by sme v oblasti turizmu inteligentných, slušných ľudí, ktorí by vedeli tieto aspekty našich kultúrnych a duchovných tradícií využiť.“
Môže Slovensko v tejto ťažkej situácii Japonsku nejako pomôcť?
„Slováci môžu pomôcť hlavne morálne, ak tam majú známych alebo partnerov. Japonci si veľmi vážia, keď im ľudia dajú vedieť, že s nimi cítia a prežívajú to.“
