Kto pri stretnutí s ňou očakáva zakríknutú ženu na invalidnom vozíku, ostane prekvapený jej vitalitou. Kričí z nej mnoho, ale najmä to, že aj po všetkom zlom, čo ju od detstva stretalo, chce fungovať tak, aby nebola nikomu na obtiaž.
Neraz padala na dno, vždy sa však dokázala odraziť naspäť. Novinárka, ktorá odmieta prestať žiť len preto, lebo ju práve neposlúchajú nohy, Monika Ščevovichová.
Ako vozičkári znášajú drsný humor? Mám kamaráta, ktorý ochrnul po skoku do vody, a keď sa mu nechce ísť na pivo, zvykne sa vyhovoriť, že nemôže ísť von, lebo jeho vozík nemá platnú STK.
Kamaráti si ma občas doberajú, že nemám na vozíku zimné pneumatiky alebo protišmykové podložky na barlách. Kým ja som bola naučená frázu, že kto nemá v hlave, má v nohách, chalani s detskou mozgovou obrnou ma vyviedli z omylu. V skutočnosti je to vraj tak, že kto nemá v hlave, má v kolesách. Odvtedy to bežne používam.
Napríklad nedávno som bola v Auparku, kam chodím do solária. Zaparkovali sme na mieste pre invalidov a vedľa nás zastalo auto tiež na mieste pre postihnutých. Nemalo však žiadne označenie, ktoré by ho na to oprávňovalo. Sedel v ňom celkom pekný chlap v okuliaroch a pýtal sa, ako sa dostane k nejakému divadlu. Vysvetlila som mu to s poznámkou, že parkuje na mieste pre vozičkárov a hrozí mu pokuta. S pokojom odpovedal: „Našťastie aj ja patrím medzi nich.“ Pobavila som sa, táto bezprostrednosť sa mi páčila.
Zrejme nie všetci sú však k hendikepovaným taktní.
Jasné, exotov je tiež pomerne veľa. Sedem mesiacov po prebratí sa z kómy som bola na Mokrohájskej a prišiel pre nás šofér. Vypustil pritom „vtipnú“ poznámku o tom, ako len sedíme na vozíku a je nám dobre. Vtedy som na to nevedela reagovať, dnes je to však naopak - zväčša do rozpakov dostávam ľudí ja ako človek na vozíku, nie oni mňa. Nevedia totiž, ako sa ku mne správať. Nikto ich to nenaučil a hendikepovaní sú stále istým tabu.
Všetko pramenilo z detstva
Zvyknete sa ľutovať?
Nie. Občas sa však rozplačem od bezmocnosti. To však platilo aj pred mojou nehodou. Bezmocnosť je strašná vec, ten pocit doslova neznášam. Na druhej strane je to dobrý hnací motor. Vyplačem sa, utriem si slzy, upokojím sa, nadýchnem sa a vykročím ďalej. Vozík ma učí pokore a sebaovládaniu.
Spomínali ste mi, že pred nehodou ste boli arogantná, drzá, nepríjemná. Chlapi sa vás nebáli?
Báli, navonok som totiž pôsobila naozaj tvrdo. Vždy zo mňa sršala energia a viacerí mi povedali, že pôsobím arogantne. Ja som sa nevidela, takže som ten pocit nemala, ale že som tak pôsobila na druhých, o tom vôbec nepochybujem. Vždy som vedela, čo chcem, a kým som to nedosiahla, neuhla som. Paradoxne práve to mnohých chlapov priťahovalo. Nedostupnosť môže byť niekedy výhodou. (smiech)
Skôr sebavedomie.
Iste, ale moje sebavedomie bolo najmä vonkajším prejavom a škrupinou. V skutočnosti som bola šialene zakomplexovaná. Mnohí ma vnímali ako arogantnú, vo svojom vnútri som však bola úplne maličká. Prakticky v ničom som si neverila.
Z čoho pramenili tie komplexy?
Ťažko povedať. Možno to súvisí s tým, čo som prežila v detstve.
Čo to bolo?
Keď som mala deväť rokov, odišiel od nás otec, a ako štrnásťročnej mi potom zomrela mama. Vtedy nefungovali psychológovia ako dnes, že ich nájdete na každom rohu, nikto s nami nepracoval, nikto sa nesnažil pochopiť, čo sa deje v detskej duši, ktorá stratila dôležitú oporu. Boli sme tri malé dcéry, ale úrady vtedy zaujímalo len to, či máme navarené a upratané. Otec sa síce po smrti mamy vrátil, ale nezvládal nás, a ani my tri sme mu to neuľahčovali.
Výsledkom bolo, že miesto toho, aby som sa v deviatich rokoch venovala detským hrám, riešila som v sebe problémy dospelých ľudí. Keď sa totiž naši rozvádzali, prišli dve šialené ženské zo sociálky a postavili ma pred Sophiinu voľbu úlisnými rečami typu: „Monika, povedz nám, chceš radšej mamičku alebo otecka?“
Čo z toho som mohla chápať ako ani nie desaťročné decko? Triasla som sa od strachu, bezmocnosti a zlosti, aby som nakoniec vykríkla, že chcem oboch rodičov, čím som nad sebou vyriekla ortieľ, ktorý definitívne ukončil moje detstvo.
Ako reagovala sociálka?
Vymyslela si, že budem chodiť s rodičmi do manželskej poradne k psychológom. Čiže už v útlom veku som po škole nechodila von zahrať sa, ale k „odborníkom“, ktorí mi neustále kládli otázky typu „prečo sa tvoji rodičia hádajú, prečo chceš mamičku, nie otecka, prípadne naopak?“
Pritom to neboli detskí psychológovia, takže ani nevedeli, ako si poradiť s vyplašenou dušičkou, ktorá strácala pôdu pod nohami. Navyše mama ako učiteľka v materskej škole mala skvelý cit pre deti, vedela, ako na nás. Keď som o ňu prišla, nemal pri mne kto stáť.
Čo bolo výsledkom?
Že som sa začala predvádzať a zápasiť s obrovskými komplexami. Navonok som hrala tvrdú a vnútro mi krvácalo. Celkovo som bolo čudné dieťa, napríklad som nemala rada klaunov. Iné decká sa na nich smiali, ja som nerozumela, ako môže byť zábavné, keď niekto niekomu robí zle, bije ho, kope do zadku a podobne. Keď mi vysvetľovali, že to je smiešne, plakala som, že ich to musí bolieť.
Bohu som vyhlásila vojnu
V pätnástich ste utiekli z domu.
Zdrhávala som, až som odišla definitívne. Každá z troch sestier prežívala maminu smrť po svojom. Bola som vyplašená a dezorientovaná, stratila som životnú istotu. Vôbec som nechcela byť najstaršia, otec ma nijako nevedel skrotiť. V tom období som mu naozaj veľa ubližovala.
Zo smrti mamy ste obviňovali Boha.
Bola to najjednoduchšia cesta. Otázka, prečo musela zomrieť skvelá matka troch malých detí, je v takom veku logická. Nevedela som, čo nás čaká, nevnímala som žiadnu radosť, perspektívu, len tmu. Neskôr som všetko zlé vytesnila a k smrti mamy sa vrátila až po kóme, keď som mala dosť času nad všetkým premýšľať. Opäť som si prešla všetkými pocitmi z detstva, tým, ako sa ku mne správali v škole či na ulici. Rekapitulácia života nie je ľahká vec, človek si prejde súkromným peklom a očistcom. Zrážka s realitou býva vždy bolestivá.
Bohu som teda vyhlásila otvorenú vojnu, a hoci mama bola veriaca, a viedla k tomu aj nás, prestala som veriť v jeho spravodlivosť. Zaumienila som si, že si Boha nájdem a vykričím mu všetko, čo má na svedomí.
Kde ste začali hľadať?
Úplne všade. Každý, kto tvrdil, že má akékoľvek spojenie s Bohom, bol pre mňa zaujímavý, lebo som verila, že sa dopracujem k tomu, čo som chcela. Bolo mi jedno, že ide o jehovistov, satanistov, mormónov, bola som u všetkých.
Nezaujímali ma pritom ľudia okolo, ale rovno ten najvyšší – guru. Keď som však začala klásť otázky, na ktoré som vyžadovala jasné odpovede a žiadne blablabla, narazila som. Najskôr sa totiž tešili, že získali novú ovečku, ale rýchlo pochopili, že oblbovať sa nedám, ich šéfmi už vôbec nie, aj tak len tárali nezmysly. Ani jeden mi totiž nedokázal odpovedať na obyčajnú banalitu – prečo zomrela moja mama, ktorá bola dobrý človek a úprimne veriaca, a prečo po nej ostali tri opustené deti. Nakoniec ma odvšadiaľ vyrazili. Keď si na to dnes spomeniem, nechápem, ako som mohla byť v tom veku taká drzá.
Vyskúšali ste aj drogy?
Jasné, ešte na strednej škole. Všetko, čo bolo v tej dobe dispozícii, mäkké aj tvrdé, od marihuany cez fet, pervitín, klepky, teda analgetiká s alkoholom až po neviem čo. Našťastie ma nepohltili. Nestihli.
Dôvod?
Zafungovali zvyšky racionálneho myslenia. Z marihuany som sa síce rehotala, ale bolela ma hlava ako koňa, tak som ju radšej vylúčila. Pri tvrdých drogách som si nedokázala riadne nájsť žilu a pichnúť si, a keď som to už urobila, chvíľu mi bolo fajn, ale nastúpil absťák a ja som nevedela, čo so sebou. Vracala som, potila sa, prišli kŕče...
Pýtala som sa, ako z toho von, a narkomani mi odpovedali, že jednoducho – treba si dať novú dávku. Po trápnej otázke, kde na to budem brať peniaze, odpovedali, že mám buď kradnúť alebo šliapať ulicu. Pri predstave, že som zlodejka alebo prostitútka, mi bolo jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Vyhodnotila som to tak, že ak mi má byť kvôli pár minútam blaženosti niekoľko dní zle, kašľať na celé drogy. Navyše celý život mám problém nahmatať si žily, takže predstava, ako si do nich pichám, ma nelákala.
Niekto zbiera motýle, ja zase prúsery
Paradoxne už počas strednej školy ste si zarábali peniaze.
Makala som počas celej strednej školy – umývala trolejbusy, riady v hoteli, sprevádzala turistov... Nemala som totiž na zaplatenie stužkovej, čo iné mi ostávalo? Tak som predávala zmrzlinu pod Manderlákom. V škole mi to vyčítali, vraj ju flákam, a kedy sa chcem venovať učeniu. Povedala som teda, že ak mi na tú stužkovú dajú peniaze oni, prestanem pracovať.
Spolužiakom dokonca ich rodičia zakazovali, aby sa so mnou kamarátili – vraj som premúdrelá, drzá a neviem aká, vraj sa stretávam s intelektuálmi. Bola to síce pravda, so mnou naozaj vždy boli problémy, ale keby tí rodičia vedeli, aké kúsky stvárali niektoré ich deti, zdala by som sa im ako anjel.
V každom prípade som spolužiakom závidela. Mali totiž oboch rodičov, ja nie. O nich sa mal kto postarať, kto strachovať, kto im vynadať, chrániť ich. Spolužiaci mi závideli obrovskú slobodu, ja im zase rodinu. Rozumiete, čo je to závidieť iným takú banalitu, ako existencia rodičov? Vedela som však jedno – potrebujem maturitu. Ak chcem v živote niečo dokázať, bez vzdelania to nepôjde. Rodičia k tomu mňa aj sestry viedli odmalička.
Celé to znie tak, že ste de facto nikdy neboli šťastná.
Hm, dobrá poznámka. Nikdy som nad tým takto nepremýšľala, ale asi máte pravdu. Stále som hľadala istotu a lásku, niekoho, kto by mi vysvetlil, ako to v živote chodí. Neskutočne veľa som športovala. Problém bol, že nikoho moje emócie nezaujímali – ani doma, ani v škole, ani v partii. Keď som ich aj prejavila, skôr sa ma dotyční snažili ovládnuť a zneužiť. Za tie roky som si odplakala svoje. Som špecialista na priťahovanie trapasov a komplikácií. Ochotne totiž riskujem, ak v tom vidím nejaký zmysel.
Neriskujete náhodou celý život? Koniec koncov aj tá autonehoda bola dôsledkom riskantnej jazdy.
Áno, máte pravdu. Ak si niečo zaumienim, idem cez mŕtvoly, na druhej strane som sa naučila prevziať za svoje činy zodpovednosť. Pred nehodou som kvôli každej kravine bola schopná vyletieť ako čert z krabičky, nervačiť, kričať, biť sa za svoju pravdu. Dnes som pokojnejšia, vyrovnanejšia, hoci vyletieť dokážem aj tak. Život som po nehode a po tom, čo som začala vnímať realitu, vzala do vlastných rúk.
Vždy som totiž bola vrhnutá do beznádejných situácií, z ktorých sa bolo treba vyhrabať. O tom je vlastne celý môj život, neustále som musela bojovať o miesto. Niekto zbiera motýle, ja zase nešťastia a prúsery. Inak neviem, čo chce mať zo mňa Stvoriteľ, lebo jedna svätá Monča už existuje. Aby boli dve? Dvakrát opakovaný žart už predsa nebýva žartom. (smiech)
Zbavili ste sa po nehode komplexov?
Neviem, už ich vôbec neriešim. Mala som však čas dva roky premýšľať, a to je dosť dlhá doba. Zrazu som sa na seba pozrela inak. Keď ste zdravý, pracujete od rána do večera, nemáte čas premýšľať nad samým sebou, vždy sa nájde niečo dôležitejšie.
To sa zmenilo, lebo niečo zhora ma zastavilo a donútilo uvedomiť si množstvo vecí. Pochopila som, že mi Boh dal druhú šancu žiť, a tak ju treba využiť. Vrátil ma späť, ale zvyšok už nechal na mňa.
Aj primárka v Čilistove mi otvorene povedala, že celé je to o mne a o mojom prístupe, že len na mne záleží, ako skončím. Dnes jej slovám už rozumiem. Máme slobodnú vôľu a rozum, takže je na nás, čo s tým spravíme. Predtým som bola v jednom kolotoči – samá robota, stresy, nervy. Buď som spala alebo makala, nič iné som nepoznala, šla som na doraz. Ak som aj mala chvíľu voľna, hrala som squash, fitnes, chodila na taebo, kickbox, na všetko možné.
Jedna z tých nenahraditeľných, ktorých sú plné cintoríny?
Presne. Nechodila som na žiadne dovolenky, vôbec som neoddychovala, nemala som na to čas. Bola som hlúpa.
Policajti boli ľudskí
Pri nehode ste nemali žiadne vonkajšie zranenia, na líci vám však ostali dve rovnaké jazvy - čiarky.
To sú dotyky po anjeloch. Všimnite si, že každý človek má na pere dve čiarky. Symbolizuje to nasledovné – keď sa narodíme, príde k nám anjel strážny, teda náš bodyguard, a v strede hornej pery sa nás dotkne prstom.
Čo to znamená?
Akoby hovoril, že psst, nerozprávajme už o minulých životoch, dostávame nový čistý list a je na nás, aký život prežijeme. Je to teda naša nová šanca.
Keď som po nehode videla, že na ľavom líci mám vedľa seba dve nové a rovnaké malé jazvy, rozplakala som sa. Rozumiete – bola som celá dochrámaná, ale nemala som žiadne vonkajšie zranenie. Pribudli mi len tieto dve jazvy ako ďalší dotyk anjela. Ja v to naozaj verím. Už nie je dôležité, aká som bola, ale aká budem.
Poďme teda do augusta 2008. Čo presne sa stalo?
Bola sobota. Najskôr som robila spolu s fotografom reportáž o Labsim (Alžírčan, podozrivý z terorizmu, pozn. autora) v Medveďove. Po práci ma kolega vysadil doma a následne som mala ísť za kamarátkou do Hurbanova. Zastavila som sa na pumpe kúpiť nejaké sladkosti a cigarety, keďže som vtedy fajčila jednu od druhej, a vyrazila.
Hnala som sa ako splašená, pričom pred Tvrdošovcami je na ceste pomerne nebezpečný úsek. Navyše sa vtedy na niektorých miestach prehnali letné búrky. Mala som síce dobré a silné auto, dvojliter, v ktorom sa človek cíti bezpečne, ale len dovtedy, kým nespraví chybu. Bola som dobrá šoférka, ale jazdila som ako blázon, bežne som prekračovala rýchlosť. Aj tesne pred nehodou som letela snáď stotridsiatkou.
A prišiel aquaplaning.
Presne tak. Chytila som hodiny, odrazila sa od auta, ktoré šlo oproti a rotujúc skončila v poli. Našťastie šofér v tom druhom aute mal akúsi predtuchu, že sa niečo stane a jednoducho zastavil. Keby nie, vpálime do seba v plnej rýchlosti a nedopadne to dobre. V tom aute totiž sedeli traja dospelí a dieťa. A keďže ja som nebola pripútaná, dopadla som zle.
Vodič toho druhého auta vtedy privolal policajtov, a dobre urobil, lebo prišli skôr ako sanitka, a poručík Bób mi vtedy vytiahol zapadnutý jazyk, čím mi zachránil život. Keď som mu neskôr volala a ďakovala, iba skromne povedal, že to je jeho robota. Rovnako som vďačná aj poručíkovi Hlinkovi, ktorý tú nehodu vyšetroval. Hoci som bola na vine, vyžarovala z neho človečina.
Výčitiek svedomia vás nezbaví nič
Zranili sa aj ľudia z toho druhého auta?
Na okolnosti nehody si vôbec nedokážem spomenúť, ale z toho, čo mi hovorili iní, mali polámané rebrá a prepichnuté pľúca. Strašne ma to bolí a mrzí dodnes. Našťastie nikto nezomrel.
Premýšľali ste nad tým, že ste mohli svojou ľahostajnosťou zabiť štyroch ľudí?
Samozrejme. Dlho som z toho mala veľmi nedobré pocity. Vôbec nešlo o mňa, o to, či skončím ako kalika na vozíku, či umriem a podobne, trápilo ma len to, že som mohla zabiť nevinných. Tú vnútornú bolesť nikomu neželám. Pochopila som, čo je to mať výčitky svedomia a žiť s vedomím, že ste zabili. Nepoznám väčší trest, tej ťažoby vás nezbaví žiadne väzenie. Uvedomovať si, že ste niekomu vzali život... strašné. Odvtedy nešoférujem. Nemám strach nasadnúť do auta, ale šoférovať už nechcem.
Ozvali ste sa tým ľuďom po nehode?
Áno, keď som nabrala odvahu, a keď som konečne riadne začala vnímať realitu. Stalo sa tak asi rok až rok a pol po nehode. Bolelo to.
Mali ste krvácanie do mozgu a jeho opuch, na viacerých miestach dolámanú panvu a kostrč, prepichnuté pľúca, zlámané rebrá, týždne ste boli v kóme...
Mala som snáď všetko okrem poškodenia miechy a vonkajších zranení, mesiac ma trápili vyše štyridsaťstupňové teploty. Bolo to zlé, som šťastná, že vôbec žijem. Dlho hrozilo, že budem mentálne hendikepovaná, keďže s mozgom som na tom bola fakte zle. Lekári očakávali, že budem doživotný ležiak s ťažkým mentálnym postihnutím.
Pamätáte si niečo z kómy?
Áno. Na tmu, na to, ako ležím v beztiažovom stave, a na to, ako sa mi hlavou preháňali pocity o tom, že mi je neskutočne dobre. Pamätám si tiež chodbu, na ktorej boli dvere, a keď som do nich vošla, videla som plnú miestnosť mojich kamarátov, ktorí sa za mňa modlili. V tej kóme som si kládla otázku, či im šibe.
Rovnako si spomínam na svojho synovca, ktorý ma vždy volal Mimi. Dnes má sedem rokov a viem, že som v kóme počula jeho výzvy „Mimi, skús to, dokážeš to.“ Nič viac som nevnímala, ale už rozumiem, prečo ľudia po kóme zvyknú hovoriť, že sa nechceli vrátiť. Bolo im tam rovnako dobre, ako mne.
Čo moment, keď ste sa prebrali?
Spomínam si aj naň. Videla som biele steny a vnímala, že som v nemocnici. Ale hoci som vždy bola divoká, nikdy som nebola príliš hysterická. Povedala som si teda, že sa asi niečo stalo a neskôr sa to dozviem, veď sa už len niekoho spýtam. Dlho sa mi však plietli sny so skutočnosťou. Keď mi v nemocnici povedali, že časom pôjdem do Kováčovej, matne sa mi vybavilo, že to je stredisko pre hendikepovaných. Nechápala som, čo to má so mnou spoločné. Keď mi vysvetlili, že ma tam postavia na nohy, myslela som si, že si robia srandu. Tým, že som nebola ochrnutá, nevedeli mi adekvátne vysvetliť, prečo nemôžem hýbať nohami.
Cítili ste si ich?
Vnímala som, že s nimi neviem pohnúť, ale myslela som si, že keď som tak dlho spala, tak mi jednoducho stŕpli. Odmietala som si pripustiť realitu a vykrikovala po personále, že viem chodiť, nech ma postavia, aby som to rozchodila. Nadávala som, hučala, ale potom som sa dozvedela, že takto sa po kóme správajú mnohí. Ani sa im nečudujem, keďže sa z blaženého stavu musia vrátiť do krutej reality. (smiech)
Smrť by povedala, že mám protekciu
Po prebudení ste si však dlho na nič nespomínali.
Vôbec na nič, mala som totálnu stratu pamäte aj identity, zmizla mi pevná vôľa, bola som vymletá ako zelenina. Vôbec som netušila, aká som bola predtým, kto vlastne som, čo som mala rada, akurát sa mi marilo, že som pracovala ako novinárka. Všetko ostatné mi vyfučalo z hlavy, nevedela som ani, aký je rok. Čiastočne som hýbala rukami, takmer pol roka som pila iba so slamkou.
Viete, čo je zvláštne? Že keď ma po prebudení previezli na nejaké iné oddelenie, asi na JIS-ku alebo kam, bol tam jeden lekár. Vôbec si dnes nepamätám na jeho výzor, ale vtedy som si v duchu hovorila, že je to vážny fešák. (smiech)
Ledva sa preberie a už myslí na chlapov.
Veď to. Mala som zavedenú tracheu, nevedela sa hýbať, ale takéto veci som vnímala. Na blbosti by ma bolo. (smiech) Napríklad už roky pred nehodou som bola vegetariánka, ale po prebratí sa som si vraj želala najmä mäso a zemiaky.
Premýšľali ste aj nad samovraždou?
Niekoľkokrát, ale mala som smolu, respektíve šťastie. V mojom stave ju totiž nebolo ako vykonať. Vyskočiť z balkóna som nemohla, druhou možnosťou bolo odkladať si všetky lieky, čo mi dávali a potom ich naraz zhltnúť. Niekde som však počula, že ktosi to spravil, prežil, a vyhádzala sa mu celá tvár. Predstava, že náhodou prežijem a okrem vozíka budem mať ešte aj znetvorenú tvár, ma fakt nelákala. Žily som si tiež nemohla podrezať, lebo pravú ruku som mala opuchnutú a nedal sa ňou uchopiť nožík. Ľavou rukou však krájať neviem, a tak som sa bála, že to bude bolieť.
V pekle predo mnou zjavne zavreli dvere, aby som im svojou rebéliou nenarúšala poriadok, v nebi by som sa asi nudila. Akokoľvek by som chcela spáchať samovraždu, vo chvíli, čo by ma zbadala smrť, povedala by, že ma neberie, lebo mám hore protekciu, a radšej by odišla. Jednoducho som odkázaná žiť tu na zemi.
Iná vec je, že som si neustále kládla otázku, načo som prežila, keď mám byť doživotne odkázaná na pomoc druhých ľudí. Miechu mám síce neporušenú, ale na vozíku som skončila kvôli poškodeniu mozgu. Snažím sa však, cvičím, rehabilitujem a dnes už dokážem s prestávkami chodiť aj s barlami. Dokonca takých desať metrov zvládnem aj bez nich.
Zdravý nenašiel odvahu, mala ju nájsť ona na vozíku?
Bol práve vozík tým najväčším bremenom?
Nie. Oveľa ťažšie som znášala, že som v jednej chvíli ostala úplne sama. Zrazu totiž so mnou prestali komunikovať aj kamaráti. Mnohí, najmä chlapi, to totiž nezvládli a nevedeli, ako sa ku mne správať, o čom sa so mnou rozprávať a tak ďalej. A keďže to nevedeli, radšej sa mi vyhýbali. Vykašľali sa na mňa aj tí, ktorým som ešte pred nehodou ikskrát nezištne pomohla. Niekedy som už unavená z toho, že iba ja mám byť stále tá chápajúcejšia z vyššieho princípu.
Vy ste sa však z toho všetkého vyhrabali. V čom je problém, že mnohí iní rezignujú?
V tom, že ich nikto nepodporí a ostávajú v tom svrabe sami. Najhoršie je, ak vám okolie dáva najavo, že sa nesnažíte, alebo to robíte nedostatočne. Sama som spoznala poúrazových vozičkárov, ktorých takto psychicky likvidovali vlastní rodičia. Hovorili im, že sú leniví, neochotní, nevďační, jednoducho ich týrali.
Nemôže byť za tým snaha nabudiť ich, vyprovokovať?
Možno, ale ide o formu podania. Vytýkať invalidovi, že sa nesnaží, aby sa opäť postavil na nohy, mi príde kruté. Kto sa zmieri s vozíkom len tak, bez snahy? Naozaj si niekto myslí, že nechcú na sebe makať?
Pritom po nich často vrieskajú aj blízki, aj personál v ústave, v nemocnici, kdekoľvek. Akoby sa dosť netrápili aj bez toho. Motivovať treba ľudsky, nie príkazmi. Dnes úplne rozumiem invalidom, ktorí po úraze začnú piť. Ľudia k nim totiž pristupujú buď s ľútosťou, obdivom, prípadne zaujmú polohu mŕtveho chrobáka. Ani jedno z toho nie je správne.
Ako sa k nim teda správať? Navyše sa to nedá generalizovať, keďže každý potrebuje individuálny prístup.
Treba prekonať samého seba. Poviem to na konkrétnom príklade – mňa doslova šokoval jeden človek, ktorý na východe spravil výstavu fotografií Mariky Gombitovej, keďže sa vraj poznali z mladosti. Médiám sa pritom priznal, že po jej autonehode ju bol pozrieť v nemocnici, dokonca s tým Marika aj súhlasila. Keď ju tam však zbadal ležať ochrnutú, zmohol sa len na to, aby jej položil kvety k nohám a zmizol. Ešte aj jeho kamarát mu povedal, že kvety k nohám sa dávajú len mŕtvym.
Jednoducho to nezvládol ako mnohí iní.
Iste, ale on povedal aj to, že Mariku síce celé tie roky obdivuje, nikdy však odvtedy nenašiel odvahu ju osloviť. To mala nebodaj v sebe tú silu nájsť Marika? Mala sa mu ozvať ona? A ona mala mať odvahu postaviť sa pred fanúšikov a pokračovať v kariére speváčky? Ona, ktorá trpela, pričom úplne zdravý chlap a jej kamoš z mladosti nemá ani toľko chochmesu, aby ju za celé tie roky aspoň raz navštívil? Chlap, ktorý zarábal na jej mene, lebo nebyť fotografií s menom Gombitová, nikto mu na tú výstavu nedôjde? Veď to je sila. Naozaj sa nemohol od tej nehody ani raz zastaviť u Mariky, povedať jej, že ju má rád, že ho to mrzí? Ako jej asi padlo, keď prišiel do nemocnice, zbadal ju, hodil kvety k nohám a utiekol?
Ťažko nám to súdiť, nie sme v jeho koži. Ľudí, čo nevedia, ako sa postaviť čelom invalidovi alebo onkologickému pacientovi, je veľa.
Jasné, tomu rozumiem. Dokonca je fajn, že to ten chlap aspoň priznal. Ale keď už nič iné, mohol jej aspoň zavolať. Dokonca ju nepozval ani na tú vernisáž. Príde mi to ako hnusná vypočítavosť.
Nemusí to tak však byť. Marika Gombitová sa dlhé roky neukazuje na verejnosti a zrejme nemal dôvod myslieť si, že by jej postoj zmenila výstava.
Možno by neprišla, ale pozvánka je vecou základnej slušnosti. On jej ani nedal tú možnosť. Problém je, že takto netaktne sa k hendikepovaným ľuďom správajú mnohí. Myslím si, že tak ako potrebujú po úraze psychológa zranení, potrebuje ho aj ich okolie. To je asi jediná možnosť, ako im ukázať správnu cestu. Toto totiž nie je sranda, lebo ak človek na vozíku ostane sám, je koniec. Úplne rezignuje a bude mať ešte väčšie problémy. Komu sa zdôverí, komu vyplače? Sama som to zažila, takže viem, o čom hovorím.
Nesedíte zavretá doma, dokonca už chodíte do práce. Aká bola zrážka s ulicou?
Ťažká. Najskôr som vybuchovala, lebo som narážala na aroganciu, bezohľadnosť, ale časom som si uvedomila, že problém je vo mne. Musela som zmeniť seba, lebo iných aj tak nezmením.
Prekážky dnes beriem ako športovec, jednoducho ich zdolávam. Nie je niekde bezbariérový prístup a treba šliapať po schodoch? Jednoducho sa postavím z vozíka, vezmem barly a idem. Trvá mi to dlho, bolí ma to, ale vnímam to ako dobrý tréning, ako posilňovňu. Keď prší, presúvam sa vozíkom, ak neprší, skúšam to po vlastných, hoci idem ako slimák.
Pomáha to?
Nepochybne, zlepšenie už zbadal aj môj asistent. Stále totiž verím, že raz si znovu zahrám squash. Aj jeden lekár mi povedal, že to dokážem, lebo videl moje nasadenie. Preto na sebe makám, chodím plávať, cvičiť, preto som si kúpila stacionárny bicykel a steper. Jednoducho zaťažujem nohy, aby som sa vrátila do života, pracovala, zarábala na seba, a nie nariekala doma a bola závislá od štátu.
Čo vlastne cítite v nohách?
To poviem celkom presne – stále mi v nich brní, ozývajú sa v nich poškodené povrchové nervy. Je to v podstate to isté, ako keď si vy na dlhšiu dobu kľaknete a nohy vám úplne stŕpnu. Skúste sa vtedy postaviť a pohnúť. To, čo pocítite, bude presne ten pocit, ktorý mám ja.
Mnohí na vozíku sa izolujú od okolia, hanbia sa ísť von a podobne. Vy o seba dbáte, jednoducho sa neopúšťate.
Ani sa nechcem, dobrou pomocou na kontakt s inými je pre mňa napríklad Facebook a Skype. Aj známi mi hovoria, že som sa zmenila. Tým, že som kedysi stále makala, vyhýbala som sa verejnosti, desili ma davy ľudí. Dnes si jednoducho nahodím plavky a nabehnem do bazéna, veď plávanie je nádherné. Alebo solárium? Že na mňa čumia, keď prídem na vozíku? Že mám kilá navyše? No a čo. Neprestanem žiť len preto, lebo ma práve neposlúchajú nohy. Dostala som druhú šancu žiť a nemám chuť ju premárniť.
Rozhovor bol autorizovaný, Monika Ščevovichová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
