Anglický kráľ Juraj VI. predstupuje pred mikrofón a začína prejav. Z reproduktorov sa však ozve len akýsi zaseknutý zvuk, zdôraznený echom priestoru. A divák, ktorý drží palce panovníkovi pri každom dôležitom slove, sa spolu s ním prepadá do hĺbky beznádeje. Práve v pocite empatie s hlavnou postavou je oscarový film Kráľova reč veľmi sugestívny.
Juraj VI. je balbutik. Trpí dysfluenciou reči. Po slovensky – je zajakavý. Aj keď väčšina zajakavých nemá panovnícke povinnosti, všetkým to komplikuje život a tým najťažším prípadom aj takmer úplne znemožňuje verbálnu komunikáciu.
Uvažuje dopredu
Komik a novinár Tomáš Hudák je známy zo svojich programov na webových televíziách a stal sa aj hviezdou v nastupujúcom žánri stand-up comedy.
A okrem toho je aj balbutik. Jeden z jeho výstupov sa týka zajakávania. Rozpráva o svojom hendikepe a ľudia od smiechu skoro padajú pod stoličky.
Zlyháva hlavne na spoluhláskach, kde sa stretávajú pery. „Snažím sa uvažovať dopredu a štylizujem vety tak, aby sa nestretávalo veľa slov s P a B. Keď som ešte z východu cestoval do Bratislavy vlakom, raz som si vypýtal lístok tak, že namiesto ,do Bratislavy prosím’, som použil jednoduchšie ,do hlavného mesta’. A slečna za okienkom sa spýtala ,a to je ktoré?’, spomína Hudák.
Tvrdí, že koktavých odhalí hneď, aj keď hovoria plynulo – podľa toho, ako skladajú vety, aby sa vyhli problémovým slovám a spojeniam.
Koktanie ako imidž
Keď je Tomáš na scéne, rozpráva plynulo, lebo výstup sa naučil, je v ňom doma. Vo svojej novej šou využíva čítačku textov, takže ani tam sa nezajakáva. Iné je to v hovorovej reči.
Začalo sa to v detstve. Najprv ostal „visieť“ na svojich obľúbených obojperných spoluhláskach a onedlho prišla regulárna zajakavosť. Logopéd príliš nepomáhal, a tak si medzi deťmi užil svoje. Zaujalo ho písanie, to bol jeho svet.
„Na básničky a poviedky sa mi podarilo zbaliť aj nejaké baby,“ hovorí. Zručnosť v písaní sa mu zišla pri novinárčine, aj keď, ako poznamenáva, aj to je pre zajakavého dramatické povolanie, napríklad na tlačovkách.
Skúsil spievať, hrať divadlo, vedel, že pri tom koktavosť odchádza. Začal si zo seba uťahovať, a to ho oslobodilo. „Kolegovia v robote ma dokonca podozrievali, že ja už viem rozprávať aj normálne, ale kokcem, lebo je to môj imidž.“
Treba to priznať
S pomerne výraznou zajakavosťou sa musel naučiť žiť aj Oskar Lehotský, hudobný vedec a vysokoškolský pedagóg. Do štyroch a pol roka hovoril normálne. Potom sa to naraz úplne zmenilo.
„Presne si to pamätám. Stál som pred zrkadlom, a zrazu som vedel povedať dve hlásky, ktoré mi dovtedy nešli: R a Š. No v tej chvíli som sa začal zajakávať. Doslovne mi niečo preplo.“
Oskar to nemal ľahké. „Jasné, že ma dievčatá nechceli, doteraz mám s nimi veľmi málo skúseností. No keď to dvakrát v mojom živote vyzeralo nádejne, v tom peknom období som skoro nekoktal. Veľmi úzko to súvisí s psychikou.“
Pomohlo mu, keď po priemyslovke išiel na konzervatórium, tam si z neho vraj robili posmech dvaja z tridsiatich spolužiakov – predtým to bolo presne opačne. Prišla vysoká a potom prednášanie v rámci doktorandského pôsobenia.
„Keď prednášam, je to celkom v pohode, to mám zautomatizované. Ak sa človek štylizuje alebo plní nejakú úlohu, tak sa to dá.“
Podobne ako Tomáš Hudák, aj Oskar má rád vtipy o koktavých a rád ich rozpráva v spoločnosti. Veľmi dôležité je podľa neho nečakať, ako budú ľudia reagovať na zajakávanie, ale prísť s prvým ťahom – hovoriť o tom, uťahovať si zo seba. „Je to ako coming out u gayov, oslobodzuje to.“
Klienti
Na obrazovke je mladý muž a čosi hovorí. Slová sa dajú rozoznať len s veľkou dávkou fantázie. Tento balbutik slová neseká, ale s obrovskou námahou ich súka zo seba v dlhej húžve.
„Toto je prvé sedenie, takto k nám prišiel. Dnes už je to výrazne lepšie,“ hovorí klinická logopédka Ľubomíra Štenclová z Centra pre dysfluencie lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity.
Ich spokojným klientom je aj Oskar Lehotský. Zákazníkom, nie pacientom, lebo zajakavosť má síce číslo v zozname chorôb svetovej zdravotníckej organizácie, ale k ľuďom, ktorí ňou trpia, sa nepristupuje ako k chorým.
Centrum je jediným pracoviskom na Slovensku, ktoré sa liečbe tejto poruchy reči venuje systematicky. Má kvalitné technické vybavenie. Individuálne sedenia aj skupinové terapie sa nahrávajú zvukovo i obrazovo. Spätná analýza reči vrátane doslovného špeciálneho prepisu je veľmi dôležitá na to, aby si aj klient uvedomil, na čom sa bude pracovať.
Každý má iný vzorec
„Podľa balbutológov má každý zajakavý človek vytvorený svoj vlastný vzorec reči, takže je v podstate toľko typov zajakávania, koľko je zajakavých,“ objasňuje Štenclová.
„Príčina zajakavosti ostáva stále záhadou. Svoju úlohu môžu zohrávať biochemické procesy mozgu či elektrické aktivity mozgových hemisfér. Spúšťacím mechanizmom je však často nejaká dôležitá životná udalosť. Aj u dospelých môže intenzívne prežitá psychická trauma alebo vážny úraz lebky vyvolať zajakavosť. Pri emocionálnom rozrušení – negatívnom, ale aj pozitívnom, sa zajakavosť zvyčajne zhoršuje.“
Detí, ktoré trpia neplynulosťou v rečovom prejave, je oveľa viac v porovnaní s dospelou populáciou, niektoré odborné štúdie uvádzajú až 15 percent. V dospelosti ide o jedno až dve percentá populácie.
Psychologička Diana Jansová vysvetľuje, že súčasťou terapie je zostaviť hierarchiu situácií, ktoré zajakavosť zhoršujú. „Terapeut vedie klienta ku konfrontácii s týmito situáciami od menej náročných po najnáročnejšie. Ide o spracovanie emócií, výsledkom ktorého je zmiernenie zajakávania.“
Komunita
V centre pre dysfluencie je komunita. Dnes sú cvičenia s logopedičkou. Tajuplnou metódou je vizualizácia reči. Komunikujú vždy dvojice, Štenclová im nalepí na čelo papierik s čiarou a sledovanie čiary očami pomáha koncentrovať sa na plynulosť. Ak niekto tempo reči nebezpečne zrýchli, Štenclová ho upozorní hrkálkou.
Sú tu dvaja doktorandi, informatik na vysokej pozícii, ekonóm s medzinárodným pôsobením. To by mohlo nasvedčovať rozšírenej povere, že sa zajakávajú hlavne ľudia s vyšším IQ, ale nie je to pravda. Títo ľudia skrátka chcú odstrániť hendikep, ktorý ich obmedzuje.
Návšteva logopéda a psychológa je dobrá cesta, ale bez tolerancie sociálneho prostredia aspoň v náročnejších obdobiach by to mali ťažšie. „Dávame rady aj priateľom a priateľkám našich klientov, lebo oni môžu tiež prispieť k tomu, aby ich partner rozprával normálne,“ podotýka lekárka.
„Nebojte sa prehovoriť,“ odkazuje všetkým zajakavým Oskar Lehotský.
„Najviac ma znervózňuje, keď mi niekto visí na perách a hneď ma dopĺňa, keď sa zaseknem,“ sťažuje sa Tomáš Hudák. „To sa ich vždy spýtam, či si to nechcú aj dopovedať sami.“
Známi zajakaví ľudia
Aristoteles – filozof (384 p. nl. l. – 322 p. n. l.)
Starogrécky filozof, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie či meteorológie). Žiak Platóna. Vo svojej estetike považuje za umenie aj rečníctvo, pretože vyvoláva city a pôsobí na poslucháča pomocou slovného výrazu.
Winston Churchill – politik (1874 – 1965)
Britský politik, premiér a spisovateľ, jedna z najvýznamnejších osobností 20. storočia. V roku 1940 sa po demisii kabinetu Nevilla Chamberlaina stal ministerským predsedom a pomohol porážke hitlerovského Nemecka. Táto postava vystupuje aj vo filme Kráľova reč.
John Lee Hooker – hudobník (1917 – 2001)
Legendárny americký spevák, gitarista a skladateľ. Jeho skladby hrávalo obrovské množstvo velikánov od Jimiho Hendrixa a Erica Claptona až po Bonnie Raitta. Od roku 1991 obyvateľ rockandrollovej siene slávy a držiteľ Grammy za celoživotné zásluhy.
Marilyn Monroe – herečka (1926 – 1962)
Legendárna herečka, sexsymbol, ikona strieborného plátna. Stelesňovala oslnivé ženy – vampov. Bola trikrát vydatá. Svoju slávu nezvládla, bola závislá od tabletiek. Trpela depresiami. Krátko po rozvode jej tretieho manželstva a po tom, čo s ňou štúdiá 20th Century Fox rozviazali zmluvu, ju našli mŕtvu.
Bruce Willis – herec (1955)
Americký herec, spevák, hrdina mnohých nielen akčných filmov. Po praxi v rôznych povolaniach (bol SBS-kár, vodič kamiónu, pumpár, automechanik) začal s herectvom, aby sa odnaučil koktať. To ho však k neskoršej hviezdnej kariére čakala ešte veľmi dlhá cesta.
Nicole Kidman – herečka (1967)
Austrálska herečka a producentka, jedna zo súčasných hviezd Hollywoodu. Od roku 1994 bola vyslankyňou dobrej vôle UNICEF. Hrala v mnohých úspešných filmoch (Moulin Rouge, Hodiny, Tí druhí, Batman Forever). V roku 2003 pridali jej hviezdu na Chodník slávy. Bývalá manželka Toma Cruisa.
Autor: Marián Jaslovský
