Pravdepodobne nie, no ak predsa len máte strach z rádioaktívneho žiarenia, nemáte si čo vyčítať. Vládne propagandy z čias studenej vojny v ľuďoch presne tento strach účinne pestovali a využívali. V sovietskom bloku rovnako, ako v kapitalistickom.
Pred rokom 1989 vôbec nebolo čudné, keď učiteľ žiakom na základnej škole pokreslil tabulu atómovým hríbom z americkej bomby a desivý výklad o neviditeľnom žiarení dopĺňal politickým obrazom sveta, v ktorom nás pred nebezpečnými Američanmi chráni bratská Moskva. A to zďaleka nebolo všetko.
V igelite do prírody Deťom sa krízový scenár vtĺkal do hlavy už na základnej škole. Kontinuálne to robili na hodinách brannej výchovy, no dvakrát do roka organizovali akciu, ktorú by už dnešné deti chápali iba s ťažkosťami. Volala sa branné cvičenie a spravidla trvala dva dni. Najprv teória vrátane politickej prípravky a na druhý deň nácvik v teréne.
Menej politicky angažovaní učitelia sa nebránili urobiť z branného cvičenia skôr iba výlet v prírode, no niektorí ho brali naozaj vážne a u každého žiaka pod hrozbou trestu kontrolovali protinukleárnu výbavu. A tak ste mohli vidieť v dvojstupe pochodujúci dav detí s plynovou maskou na hlave a igelitovými vreckami na rukách a nohách.
Tí najpresvedčenejší pedagógovia k tomu vymýšľali vojnu simulujúce situácie a nútili žiakov líhať si do jarkov či šprintovať do krytu.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Do krytu! „Atómovým hríbom nás masírovali denne. V novinách, v televízii,“ spomína päťdesiatnik, spisovateľ a divadelník Viliam Klimáček.
„Ten, kto videl fotky z Hirošimy – a naša propaganda sa postarala, aby sme ich videli všetci viackrát ročne – nemohol brať veľmi vážne napríklad pokyn zaľahnúť nohami smerom k výbuchu a zakryť si hlavu. Ostávalo nám len sa ateisticky modliť, aby vojna nebola.“
Po skončení medicíny musel Klimáček ísť na ročnú vojnu, a tam zblízka uvidel obranné zariadenia, aké naša armáda v prípade jadrovej vojny mala. „Kryt v útvare vyzeral ako väčšia pivnica na zemiaky, akurát s dverami z olova. Tam sa dalo vydržať hádam deň a jednoznačne bolo lepšie schytať to hore než sa dolu zadusiť.
Ako vo filme No jadrovej propagande sa darilo aj v kapitalistickom svete. Na YouTube sa dajú ľahko nájsť staré filmy amerického úradu civilnej ochrany z cvičných jadrových výbuchov v 60. rokoch. V Nevadskej púšti postavili Američania menšie mesto s budovami, autami a figurínami ľudí, ktoré snímali kamerami.
A potom tam nechali vybuchnúť jadrovú bombu. Zábery rúcajúcich sa budov a spálených figurín sprevádzal výklad, ako sa zachovať, keby šlo o skutočné mesto a neplánovaný jadrový výbuch.
Cyklus filmov Let’s Face It zase presviedčal, že ak zostanete v pokoji a dostanete sa do krytu, môžete atómový výbuch prežiť. Filmy vyznievali tak brutálne, že Američanom určite spôsobil nejednu bezsennú noc.
Zďaleka nie všetka kinematografia s atómovou tematikou vznikala na objednávky vlády. Práve naopak, o svete po tretej svetovej režiséri dobrovoľne točili filmy a ľudia ich dobrovoľne sledovali v kine. Napríklad Deň potom (Day After) z roku 1983 je krutý príbeh jednej americkej rodiny v čase tretej svetovej.
Aj u nás bol svojho času preložený román Roberta Merleho Malevil a francúzsko-nemecký film z roku 1981 ho verne prepisuje. Komunita ľudí sa zachránila pred rýchlou a ničivou vojnou v útrobách vínnej pivnice a po vojne buduje novú civilizáciu. Dokonca aj československá kinematografia má jeden archívny postapokalyptický film – Koniec augusta v hoteli Ozon (1966), kde krajinou zničenou atómovou vojnou putuje skupina žien.
Ochrana na 120 percent Atmosféru strachu dotvárali aj ďalšie relikvie a jednou z nich bol inštitút civilnej obrany. „Počas studenej vojny bola civilná obrana jednoznačne zameraná na ochranu života a zdravia v prípade vojenského konfliktu a použitia zbraní hromadného ničenia, teda jadrových, chemických či biologických,“ hovorí Ján Repa, riaditeľ súčasného Úradu civilnej ochrany.
V Československu sa hlavná pozornosť venovala vybaveniu prostriedkami individuálnej ochrany, teda známymi plynovými maskami, plášťami, gumákmi a rukavicami, ale aj detskými kazajkami a detskými vakmi pre dojčatá.
„Iba dve krajiny na svete mali túto výbavu zabezpečenú na 120 percent, teda viac prostriedkov ako obyvateľov – Izrael a Československo.“ A prečo sa práve na tento spôsob kládol taký dôraz? „Stále kryty pojali len 7 a pol percenta obyvateľov, čo vlastne platí doteraz. Rátalo sa aj s improvizovanými krytmi, ale ani tie nepostačovali pre všetkých.“
Koniec psychózy Po skončení studenej vojny sa civilná obrana zmenila na ochranu a centrom jej pozornosti sa stali živelné katastrofy, havárie v továrňach, úniky nebezpečných látok a podobne. „Masky postupne dosluhujú,“ hovorí Repa, „a vyraďujú sa. Dnes už neplatí, že štát musí zabezpečiť každému občanovi prostriedky individuálnej ochrany. Tú majú zadarmo iba tí, čo bývajú v okolí prevádzok, kde sa vyrábajú nebezpečné látky a zabezpečuje im ich daný závod.“
„Ešte keď som bol v službe, zažili sme tvrdé cvičenia, ku ktorým patril napríklad celodenný pobyt s plynovou maskou, to už si dnes neviem ani predstaviť,“ hovorí Ján Dibala z trenčianskeho Klubu vojenskej histórie. „Keď sa skončila studená vojna, bol to krásny pocit. Koniec psychózy,“ uzatvára Dibala.
Autor: Marián Jaslovský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
