Sú témy, v ktorých katolícka cirkev nepripúšťa kompromisy. Striktný názor má aj na homosexualitu a homosexuálne správanie sa. Dilemy takto orientovaných ľudí potom bývajú mučivé vďaka snahe nájsť odpoveď na otázku – ako byť dobrým kresťanom a zároveň nepoprieť svoje túžby či cítenie?
Kým v Písme možno nájsť množstvo vyjadrení, ktoré cirkev interpretuje v neprospech homosexuálov a ich konania, mnohí z nich, ktorí sa venujú štúdiu Písma, to odmietajú so slovami, že ide o účelové tvrdenia, ktoré s pravdou nemajú nič spoločné.
Cirkev svoj postoj deklarovala cez Komisiu pre otázky bioetiky KBS v roku 1999. Vyjadruje porozumenie voči homosexuálne orientovaným ľuďom v pastorácii, ale odmieta samotné homosexuálne úkony.
„V prípade homosexuality ide o dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s človekom v pláne stvorenia. Z tohto dôvodu nemožno ani partnerské vzťahy medzi homosexuálnymi jednotlivcami uznať za rovnocenné alebo porovnateľné s manželským zväzkom medzi mužom a ženou.“
Súcit a jemnocit
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené. Sú proti prirodzenému zákonu.“ Preto ich vraj v nijakom prípade nemožno schvaľovať.
Katechizmus ďalej tvrdí, že homosexuálov treba prijímať „s úctou, súcitom a jemnocitom, a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim.“ Podstatná je však nasledovná časť: „Homosexuálne osoby sú povolané k čistote.
Cnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.“
Táto formulácia gayom a lesbám oznamuje, že ak chcú byť dobrými katolíkmi, musia sa vzdať homosexuálneho konania, teda si zvoliť celibát. Katolícky kňaz Marek Vadrna to vysvetľuje tým, že „cirkev má dôležitú zásadu - odsudzuje hriech, ale nie hriešnika. Toho Boh miluje, neschvaľuje však jeho činnosť. To sa týka aj homosexuality.
Len tri možnosti
Katolík a zároveň gay Tomáš Backstuber vysvetľuje, že pri konfrontácii homosexuality s vierou a vyrovnávaní sa s problémom to majú jednoduchšie tí, čo žijú v Bratislave. Raz mesačne sa tam dejú stretnutia veriacich homosexuálov, ktorí hľadajú odpovede. „Inde to je horšie, prakticky sa niet na koho obrátiť. S cirkvami sa o tom komunikuje len ťažko a obmedzene.“
Podľa Backstubera majú veriaci homosexuáli tri základné možnosti – „buď akceptujú tvrdé pravidlá cirkvi a žijú v celibáte, alebo sa nechajú liečiť, čo neodobrí žiadny rozumný psychológ, respektíve s cirkvou, a dosť často aj s vierou seknú. Vždy sa teda musia niečoho vzdať.“
Seminár ako únik?
Romana Schlesinger, výkonná riaditeľka a hovorkyňa Dúhového PRIDE dodáva, že osobne nepozná nikoho z komunity, kto by si vybral práve doživotný celibát. „Žiť bez lásky sa nedá.“ Nebol by potom pre niektorých veriacich gayov riešením trebárs vstup do seminára, a teda kňazské povolanie, v ktorom sa celibát považuje za normu?
Odpoveď dáva podrobná inštrukcia Kongregácie pre katolícku výchovu, ktorú schválil pápež Benedikt XVI. v auguste 2005. Píše sa v nej, že „cirkev, hoci hlboko rešpektuje dotyčné osoby, nemôže pripustiť do seminára a na vysviacky tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú takzvanú homosexuálnu kultúru.“ Na inom mieste dokumentu sa vyzdvihuje zodpovednosť samotného záujemcu: „Bolo by veľmi nečestné, keby kandidát zatajoval svoju homosexualitu, aby bol, napriek všetkému, pripustený na vysviacku.“
Július Kolenič, líder iniciatívy Inakosť tvrdí, že vie o viacerých gayoch v seminároch. „Nejde o nič výnimočné.“ Dodáva, že hoci niektorí sociológovia dnes hovoria o siedmich percentách homosexuálnej menšiny v populácii, nie je možné určiť, koľkí z nich sú veriaci. „Isté však je, že väčšina z nich neakceptuje nezmyselné požiadavky cirkví. Nevidia dôvod nechať sa do nich tlačiť.“
Šéf Inakosti tiež pozná množstvo veriacich homosexuálov, ktorí chodia do kostola, pričom fakt, že žijú s partnerom rovnakého pohlavia, nepovažujú za niečo, čo odporuje katolíckemu učeniu. „Jednoducho majú iný výklad než ten, ktorý ponúka súčasné vedenie cirkvi.“
Potvrdzuje to aj Backstuber. Sám hľadal odpoveď na to, ako zosúladiť vieru a homosexualitu. „Poctivo som študoval Písmo. Obával som sa totiž, že si všetko budem vysvetľovať tak, aby mi to vyhovovalo. Dnes si trúfam povedať, že o otázke Biblie a homosexuality viem viac, než bežný veriaci heterosexuál. Podľa mňa sa v nej homosexualita ani jej praktizovanie za zvrátenosť nepovažuje. Tvrdí to len jedna z mnohých interpretácií, a tá nemusí byť správna.“
Ignorácia alebo urážky
Možností, kde môžu kresťanskí gayovia a lesby hľadať pomoc, je málo. Hoci medzi povinnosti duchovných patrí aj starostlivosť o túto komunitu, v praxi systémovo zlyháva. Priznali to viacerí oslovení kňazi, súhlasí aj Backstuber. „Kňazi túto tému buď ignorujú,, alebo, a to je ešte horšie, vyjadrujú sa spôsobom, ktorý nás stavia do pozície zvrhlíkov, morálne skazených ľudí a rozvracačov tradičných rodín. To však nie je pastorácia, ale ubližovanie.“
Podľa Backstubera je „prakticky nemožné, aby kňaz v rámci kázne, na blogu, respektíve kdekoľvek verejne povedal, že homosexuál je normálny človek ako každý iný, bez toho, aby k tomu jedným dychom nedodal, že Písmo hovorí o hriechu, a že musíme dodržiavať čistotu, teda celibát.“
Za problém tiež považuje, že kým v kresťanskom spoločenstve nemôžu homosexuáli otvorene hovoriť o svojej orientácii, v gay a lesbickej komunite zase nemôžu hovoriť o viere. „Tí, čo sa nechcú vzdať ani viery, ani partnera, to potom nemajú ľahké,“ dodáva Backstuber.
Valentín a Rieky
Nejaké riešenia však predsa len existujú. Kto vyznáva oficiálnu náuku cirkvi, môže využiť napríklad Linku Valentín, ktorá je iniciatívou Gréckokatolíckej cirkvi vo farnosti Košice - Staré Mesto. Jeden z jej zakladateľov, kňaz Marko Rozkoš v rozhovore pre Katolícke noviny uviedol, že ide o formu „pastoračnej starostlivosti o ľudí s homosexuálnymi sklonmi, ktorá vychádza z katolíckej náuky o človeku a dnešných poznatkov psychológie.“ Linka spolupracuje s občianskym združením Rieky v Bratislave, ktoré má rovnaké zameranie.
Nevýhodou oboch projektov je absencia telefonického kontaktu, vyžaduje sa poštová, respektíve e-mailová komunikácia. Získať bližšie informácie sme sa pokúsili aj my, ako odpoveď na náš e-mail prišlo ospravedlnenie, že osoba, kompetentná na komunikáciu s médiami, je momentálne práceneschopná a k dispozícii bude až v polovici apríla.
Tomáš Backstuber na aktivity Linky Valentín a OZ Rieky reaguje zmierlivo, hoci ich návody mu nevyhovujú. Poukazuje na liberálnejší projekt Medzipriestor, v rámci ktorého sa stretávalo asi 30 homosexuálov. Vznikol ako reakcia na to, že tie konzervatívne im neposkytovali dostatočné odpovede.
Medzipriestor už neexistuje, viac ako desiatka veriacich homosexuálov sa však raz mesačne stretáva dodnes (Gay-Christians). „Stretko je otvorené každému kresťanovi gayovi a kresťanke lesbe bez ohľadu na to, či chce žiť v celibáte, alebo s partnerom,“ dodáva Backstuber.
Podľa neho majú svoje nespochybniteľné miesto aj Linka Valentín a OZ Rieky. „Hoci sa držia prísnej oficiálnej náuky, môžu sa stať prvým mostíkom medzi veriacim gayom alebo lesbičkou a cirkvou. Nemožno im uprieť snahu pomôcť, snažia sa, aby homosexuál neostal duchovne sám. Mne nevyhovovali, ale dokážem veriť, že inému pomôžu.“
Kontakty na organizácie, pomáhajúce veriacim homosexuálom
Linka Valentín: linkavalentin(at)centrum.sk, Gréckokatolícka cirkev, P. O. BOX B – 43, 040 01 Košice 1
Občianske združenie Rieky: rieky(at)centrum.sk, rieky.17.forumer.com
Gay-Christians: gaychristians.slovakia(at)gmail.com, www.gaychristians.sk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
