Oddýchnutejší ľudia sú spokojnejší, a teda aj produktívnejší. Minister práce Jozef Mihál chce preto voľné dni pri niektorých sviatkoch presunúť na pondelok alebo piatok. Zamestnanci by tak mali viac predĺžených víkendov, ktoré sú na relax lepšie ako rozkúskované voľná.
Ak by návrh prešiel, dnešní šesťdesiatnici a sedemdesiatnici by mohli poznamenať, že dnešná generácia viac oddychuje, než pracuje. Pre nich bola kedysi každá sobota bežným pracovným dňom.
Päťdňový pracovný týždeň u nás zaviedli až v septembri 1968, no aj oveľa neskôr boli pracovné soboty bežnou súčasťou socialistickej pracovnej morálky.
Posvätená bola sobota Fakty V roku 1963 boli ešte všetky soboty pracovné. Voľných nedieľ bolo 52, teda pracovať sa muselo 313 dní. Pre porovnanie: v tomto roku máme 97 voľných sobôt a nedieľ a pracujeme 268 dní. Dnešní šesťdesiatnici a sedemdesiatnici pracovali teda asi o 45 dní v roku viac ako my. Štátne sviatky a čerpanie dovoleniek do úvahy neberieme.
Starozákonný Boh tvoril svet šesť dní, a siedmy deň oddychoval, čím dal všetkým návod, ako to treba robiť. Človeku hneď logicky zíde na um, že oddychoval v nedeľu. Biblickým posledným dňom je však sobota. Napokon, v niektorých krajinách sa dodnes začína týždeň nedeľou.
Boh v knihe Exodus prikazuje: „Siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. „Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Lebo za šesť dní utvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal a zasvätil ho.“
Sobota má v Biblii výsadné postavenie na rozdiel od nedele, ktorá sa vôbec nespomína.
Konštantínova nedeľa V roku 321 vyhlásil nedeľu za deň povinného oddychu Konštantín, prvý rímsky cisár, ktorý prijal kresťanskú vieru, ale dobre poznal aj svet pohanstva – veď pred konvertovaním sám pohanom bol. Práve pohania uctievali nedeľu ako deň, keď sa klaňali slnku (v angličtine sa nedeľa povie Sunday a v nemčine Sontag). Konštantínov príkaz znel: „Nech počas ctihodného Dňa Slnka úrady a ľudia žijúci v mestách odpočívajú a nech sú všetky dielne a obchody zatvorené. Avšak na vidieku sa môžu hospodári ďalej zaoberať svojou obživou.“
Nedeľa je dňom, keď Kristus vstal z mŕtvych a takto môže byť interpretovaná aj zmena. Za týmto rozhodnutím stála aj snaha odlíšiť sa od židov, pre ktorých je svätým dňom a prvým dňom týždňa sobota, faktom však zostáva, že mnohí ortodoxní kresťania dodnes považujú zmenu zasväteného dňa zo soboty na nedeľu za víťazstvo pohanov, pretože smrteľník si dovolil zmeniť Boží zákon.
Sobotu dodnes ctia adventisti siedmeho dňa, ktorí sa striktne pridŕžajú Písma.
Dvojdňový víkend V ranom kapitalizme bolo úplne bežné, že sa pracovalo šesť dní v týždni desať až dvanásť hodín. V minulom storočí sa však situácia začala meniť a jedným z prejavov bolo aj skracovanie pracovného týždňa. Na tom, že pracovný týždeň sa zo šiestich dní skrátil na päť, majú veľkú zásluhu židia a adventisti (tí majú v Amerike väčšiu podporu ako u nás).
Po prvýkrát sa v sobotu oficiálne nešlo do práce v továrni na spracovanie bavlny v Novom Anglicku. Onedlho, v roku 1926, prestali v sobotu chodiť do práce aj zamestnanci automobilky Ford. V 30. rokoch bolo zavádzanie päťdňového pracovného týždňa súčasťou Rooseveltovho ekonomického programu Nový údel. Po Amerike nasledovala Európa.
Každá druhá bola pracovná Päťdňový pracovný týždeň u nás je dieťaťom politického oteplenia 60. rokov. Bol to dlhodobý proces, pretože náhly prechod by ekonomika neuniesla. Myšlienka spočiatku narazila na tvrdý odpor konzervatívcov. Bruno Köhler, tajomník Ústredného výboru KSČ napríklad vyhlásil, že mať dva dni voľna je „zburžoáznenie“.
„Od roku 1964 bola každá štvrtá sobota voľná a potom od roku 1966 každá druhá sobota,“ spomína na zavádzanie novinky nestor českej makroekonómie Miloš Pick. Zdôrazňuje, že „päťdenný pracovný týždeň bol u nás zavádzaný súbežne s poprednými pelotónmi západnej Európy. U nás, v čase normalizačného temna, bolo úspechom, že ani normalizátorom sa nepodarilo päťdňový pracovný týždeň zrušiť a ten zostáva jedinou reformou 60. rokov, ktorá nebola potlačená.“
FOTO: PRE SME - GABRIEL KUCHTA
Maďari závideli Všetky prevádzky prešli na nový systém v septembri 1968. „Keď sme išli na dovolenku na Balaton, Maďari nám závideli, počúvali to ako rozprávku,“ spomína spisovateľ a publicista Kornel Földvári. „Nemôžem však povedať, že by nás sobotňajšia práca alebo predtým škola nejako zvlášť deprimovali. Brali sme to ako fakt. Voľné soboty som dokonca vnímal ako narušenie pracovných návykov,“ hovorí Földvári, ktorý v tom čase pracoval ako redaktor Kultúrneho života.
„Boli sme zvyknutí, že každý deň pošleme do tlačiarne nejaké penzum textov a tak sme chodili do práce v sobotu aj naďalej. Pracovali sme len do dvanástej a to som mal vždy najlepší pocit. Keď prišli voľné soboty, nikdy som v piatok po robote taký dobrý pocit ako v tú sobotu napoludnie – že mám pred sebou jeden a pol dňa ničnerobenia, keď môžem ako správny knihomoľ ležať na gauči a čítať – už nemal.“
Ani po ustanovení päťdňového pracovného týždňa sa ľudia pracovných sobôt nezbavili. Až do 80. rokov sa v sobotu nadrábali štátne sviatky, ktoré vychádzali na pracovné dni. „Subotniki“ boli známe aj v Sovietskom zväze, Maďarsku a v Poľsku. U našich severných susedov začali s redukciou pracovných sobôt až v roku 1972 a na päťdňový pracovný týždeň nabehli v roku 1980. Toto oneskorenie bolo jedným z dôvodov nespokojnosti, ktoré vyvrcholilo vznikom hnutia Solidarita.
V 90. rokoch boli už sobotňajšie „šichty“ iba spomienkou a dnes si prácou cez víkend ničia zdravie iba dobrovoľníci a tí, ktorých zamestnanie nepustí. Psychologička Diana Jansová však varuje: „Pri nadmernej záťaži vystavujeme náš organizmus a psychiku stresu, ktorý môže byť z dlhodobejšieho hľadiska škodlivý – môže viesť k poruchám spánku, únave, dekoncentrácii, agresívnemu správaniu či narušeniu vzťahov s okolím. Preto sú na regeneráciu síl dôležité krátke prestávky počas pracovného procesu a tak isto dlhší oddych počas predĺžených víkendov a dovolenkového obdobia,“ hovorí.

Beata
Balogová
