Historicky sa pojem pomazanie chorých zaužíval ako posledné pomazanie. Ide o nepresný výklad, dodnes ho tak však vnímajú najmä starší ľudia, pre ktorých návšteva kňaza akoby signalizovala, že človek je jednou nohou v hrobe. Po svete pritom behá množstvo ľudí, ktorí pomazanie chorého prijali trebárs osemkrát.
Stop odpadlíkom
Podľa hovorcu KBS Jozefa Kováčika je pomazanie chorých jedna zo siedmich sviatostí katolíckej cirkvi. „Boh takto udeľuje osobitné milosti. Pomazanie chorých nevyprevádza zo sveta, pomáha pri chorobe ako takej. Bol som svedkom, ako priviedlo ľudí až k fyzickému uzdraveniu. To však nie je hlavný cieľ, tým je snaha poskytnúť človeku duchovnú silu, aby dokázal prijať utrpenie. Na to prirodzené ľudské sily často nestačia.“
Podmienkou pomazania v katolíckej cirkvi je krst a dosiahnutie užívania rozumu. „To sa týka už detí od ôsmich či deviatich rokov,“ vraví Kováčik. Pomazanie však nedostanú „verejní hriešnici, ktorí cirkev odmietajú. Ak verejne odpadli od viery a následne neprejavili opačný postoj, je to zbytočné,“ dodáva hovorca.
Zaujímavý je prípad bývalého socialistického prezidenta Gustáva Husáka, ktorý, hoci bol komunista, kňaza pred smrťou prijal. „Bol pri ňom arcibiskup Sokol. Husák prijal sviatosti a zomrel zmierený s Bohom,“ hovorí Kováčík. Katolícky kňaz z Oravy Miroslav Lettrich tvrdí, že pomazanie v nebezpečenstve smrti môžu prijať aj ľudia, ktorí nežili v duchu katolíckej náuky, či nechodili do kostola „My ich nesúdime, je to vec Boha. Nemôže byť ani reči o tom, že by sme sa pomazanie zdráhali udeliť.“
Nielen ohrození na živote
Podľa Lettricha je dnes chápanie pomazania chorých iné, než v minulosti, keď sa bralo ako posledné. „Pomazanie môže prijať každý vážnejšie chorý človek, ale aj ten, kto ide napríklad na operáciu, hoci nerizikovú. Nemusí zomierať, stačí pocit, že jeho stav je vážny, pripadne uvedomenie si vyššieho veku. Trochu s tým zápasíme a snažíme sa vysvetliť, že ide najmä o prosbu za uzdravenie tela aj duše.“ Kováčik dopĺňa, že sám pozná ľudí, ktorí pomazanie chorých prijali aj sedem- či osemkrát.
Najviac oň žiadajú chorí, môžu tak však spraviť aj príbuzní. „Napríklad nás zavolajú k človeku v kóme, u ktorého sa predpokladá, že pri vedomí by tak urobil sám,“ vysvetľuje Kováčik. Kontaktovať kňaza je jednoduché – stačí zavolať, respektíve ho navštíviť. Podľa potreby príde domov aj do nemocnice.
Olivový olej
Pomazanie sa deje prostredníctvom posväteného olivového oleja. Kňaz ním pri udeľovaní sviatosti pomaže ruky aj čelo chorého, pričom vyslovuje predpísané formulácie. Tie sa podľa Kováčika nedávno mierne zmenili, aby zodpovedali dnešnej dobe.
Často tomu predchádza sviatosť zmierenia. „Milosť môže pôsobiť len tam, kde sú otvorené dvere. Cez zatvorené dvere Boh neprejde,“ tvrdí hovorca KBS. Ak človek pre svoj stav sviatosť zmierenia nevníma, kňaz sa podľa Kováčika snaží udeliť aspoň podmienečné rozhrešenie. „Predpokladá sa, že keby vnímal, hriechy by oľutoval.“
Okrem individuálnych sa vo farnostiach raz ročne konajú aj hromadné pomazania chorých v kostoloch. „Prichádza veľa starších ľudí, ale aj mladší, trebárs tí, ktorí bojujú s onkologickým ochorením,“ tvrdí Kováčik. Potvrdzuje to aj Lettrich. „Starší ľudia vo veľkom chodia na pomazanie v rámci každoročnej omše pre dôchodcov.“
Sviatosť môžu vysluhovať len kňazi a biskupi. „Kňaz musí prísť vždy, keď je o to požiadaný z rozumnej príčiny,“ vysvetľuje Kováčik. „Je vylúčené, že by návštevu chorého odoprel. Sám som túto sviatosť vysluhoval svojmu otcovi a viem, že zomierajúcemu to prináša obrovskú silu.“ Lettrich dodáva, že na čase nezáleží. „Môže byť aj polnoc, vstanem a idem.“ Úkon ako taký je bezplatný. „Neviem si predstaviť, že by som v takej situácii od kohokoľvek vzal peniaze alebo niečo iné,“ uzatvára Lettrich.
Sedem pravoslávnych kňazov
Pomazenie chorých je sviatosťou aj v pravoslávnej cirkvi. Michal Džugan, správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Strážskom vraví, že o túto službu v domácnosti alebo v nemocnici môže požiadať chorý, ale aj príbuzní. Dvakrát ročne (pred Veľkou nocou a pred Vianocami) sa koná hromadné pomazanie v chrámoch, spojené so sviatosťou pokánia a eucharistie. „Môžu prísť všetci, ktorí cítia potrebu absolvovať to vzhľadom na zdravotný stav, či vek. Týka sa to telesných aj duševných chorôb, závislostí, náruživostí, ťažkých zlozvykov a podobne.“
Podmienkou je pravoslávny krst a nadobudnutie užívania rozumu. „Vek nie je striktne stanovený, bežne sa tak však deje už u sedemročných. Táto podmienka platí, lebo je to spojené aj s vyznávaním hriechov, takže tomu človek musí rozumieť,“ vysvetľuje Džugan. Pomazanie je podľa neho „osobitná modlitba cirkvi za uzdravenie jej členov cez prijatie milostí svätého Ducha a odpustenie hriechov.“ Prijať ho môžu aj tí, čo počas života nežili v duchu pravoslávnej viery, ale rozhodli sa činiť pokánie.
Na úkon sa používa panenský olivový olej zmiešaný s červeným vínom. Pomazaniu predchádza obrad, v rámci ktorého sa číta sedem evanjelií, ktoré hovoria o uzdravení (číslo 7 symbolizuje plnosť Kristovej prítomnosti), potom sedem listov apoštolov. „Túto tajinu tradične vykonávajú siedmi kňazi, mali by však byť minimálne traja ako symbolika svätej Trojice. Ak je to technicky nemožné, lebo chorý je v akútnom ohrození života, stačí aj jeden kňaz.
Olejom sa pomazáva jednotlivo buď po každom čítaní, teda spolu sedemkrát, alebo na konci čítania sedemkrát za sebou. „Pomaže sa čelo, nosové dierky, líca, ústa, prsia a obe strany rúk, niektorí pomazávajú aj oči a uši. Je zrejmé, že sú pomazávané miesta, ktorými hriech najľahšie preniká do duše človeka,“ vysvetľuje Džugan.
Aj on odmieta, že musí ísť o posledné pomazanie. „Pristúpiť k tomu možno vždy, keď človek cíti, že ide o ťažký zdravotný stav, duševnú nevyrovnanosť a podobne.“ Podľa Džugana sú pravoslávni kňazi k dispozícii vo dne aj v noci. „Kňaz, ktorý by vedome odmietol navštíviť chorého, môže byť suspendovaný.“
U evanjelikov to nie je sviatosť
Evanjelická cirkev augsburského vyznanie pojem pomazanie chorých nepozná, ani ho nepovažuje za sviatosť. Ako tvrdí farár cirkevného zboru v Málinci Ivan Mucha, pomoc chorým poskytujú v rámci pastorálnych návštev, v rámci ktorých vysluhujú sviatosť večere Pánovej.
Podľa Muchu je samozrejmé, že chorého navštívia vždy, keď o to požiada. „Môže tak urobiť sám, respektíve nás volajú príbuzní. Jednoducho prídeme a prisluhujeme sviatosť Večere Pánovej, aby bol človek zmierený s blízkymi aj s Bohom, aby mu boli odpustené hriechy.“ Farár dodáva, že často chodia za tými, ktorí zo zdravotných dôvodov nemôžu pristupovať k sviatostiam v chráme. „Nechodíme len vtedy, ak niekto zomiera. Človek po našej návšteve môže žiť roky.“
Mucha tvrdí, že neodmietne prísť ani k človeku, ktorý nechodil do kostola, či nežil v duchu náuky. „Dokonca ak o niekom viem, že je vo vážnom stave, prídem, hoci ma nikto nevolal. Je našou povinnosťou uľahčiť človeku utrpenie. Či nás prijme, je na ňom,“ vraví Mucha. „Raz som navštívil ťažko chorého pána, ktorý nechodil do kostola, ani nepristupoval k sviatostiam. Prijal ma, pomodlili sme sa, potom sa rozplakal. My si ho predsa v takej chvíli musíme všimnúť, nie mu vyhadzovať na oči, že je nám ukradnutý, lebo nechodil do kostola. Boh chce zachrániť pre nebo každého.“
