„Neviete si predstaviť bezdomovca, ako sa hrabe v kontajneroch?“ Odpovedá 52-ročná Eva Némethová televíznej redaktorke na otázku, čím sa vlastne živí. Na prvý pohľad totiž nepôsobí ako bezdomovkyňa. Sivé vlasy má zastrihnuté, oblečenie čisté, nepotrhané, stan vyupratovaný, navarí vám dokonca aj kávičku.
Pod holým nebom však žije už dlhé roky.
Ušla z pekla
Do paneláka by sa už nevrátila ani za svet. „Asi by som vypadla z balkóna alebo čo,“ smeje sa. „Zvykla som si tu, príroda je príroda. Ráno vás budí vtáctvo, kačky tu mám. Všetko mi to tu síce ošpinia, ale čo mám s tým robiť?“ rozhadzuje rukami bezdomovkyňa, ktorá posledné tri roky trávi na okraji bratislavskej Petržalky na brehu Chorvátskeho ramena.
Na panelák má zlé spomienky, aj preto odišla zo Šale, kde žila, do Bratislavy. „Ja som nedošla, ja som utiekla od muža. To je psychopat, teraz sedí v base. Kde by som mohla žiť s takým alkoholikom, čo všetko predával z domu?“ krúti hlavou Eva.
A hoci sa na minulosť snaží zabudnúť, celkom sa jej to nedarí. „Vidíte, som bez zubov... Stále som bola modrá - zelená, to sa nedalo, s takým chlapom žiť. Zlomil mi nohu, ja som mu to odpustila, som dva roky chodila o barlách... Tiež som ho mohla dať zatvoriť,“ konštatuje.
Pokoj vraj nemala, ani keď od neho odišla. „Ma hľadal dva roky, sa vyhrážal, že keď ma nájde, tak ma obesí na prvý strom,“ hovorí.
S poriadkom býva problém
Aj preto, že si prežila peklo, sa vraj vôbec nebojí. V odľahlom kúte Petržalky, kde žije, je pritom v noci ozajstná tma, najbližšia pouličná lampa stojí stovky metrov odtiaľ. „Mám priateľov, dobrých ľudí je tu dosť,“ tvrdí.
Pozemok, na ktorom sa rozložila, patrí vodárňam a tie ju tolerujú. Sociálne pracovníčky dokonca jej príbytok dávajú za vzor.
„Bezdomovci sú väčší ´bordelári´ ako bežní ľudia,“ hovorí Daniela Gáliková z oddelenia sociálnych vecí v Petržalke. „Vieme však o stanoch, obydliach, ktoré sú neuveriteľne upratané. Tým myslím to isté, čo my rozumieme pod pojmom mať uprataný domov,“ dodáva a spomína práve Evu.
Napriek tomu, že podobne ako ostatní bezdomovci, aj Eva okolo seba zhromažďuje vyhodené veci - „však je to škoda“, všetko má úhľadne usporiadané.
Porcelánové hrnčeky, ktorých má možno až stovky, napichuje na paličky a okolo domu tvoria improvizovaný plot. Policajti ju tak volajú - vodníčka. Improvizovaný plot okolo jej stanu si ozdobila umelými kvetmi, okolo neho vysadila aj tie živé, napríklad ružové kríky.
Väčšina bezdomovcov má však s poriadkom veľký problém. Petržalskí úradníci pred pár dňami všetkých vyzvali, aby sa zapojili do jarného upratovania. Alena Halčáková, vedúca sociálneho odboru Bratislava-Petržalka, priznáva, že obvykle ich „poslúchne“ len asi pätnásť percent.
Ako normálny človek
„Snažím sa žiť ako normálny človek, len nemám strechu nad hlavou,“ vykladá. „Ráno si uvarím kávu, urobím raňajky, upracem celý stan. Keď varím, varím, keď nie, tak preberiem materiál, ktorý som nazbierala večer, pripravím do zberu a to je každý deň. Keď mám čas, tak idem do záhrady,“ opisuje svoj denný program. „V nedeľu mám mäso ako každý,“ dodáva.
„Pracuje“, až keď sa zotmie. „V noci chodím zbierať materiál, cez deň sa hanbím,“ priznáva Eva. S priateľom, ktorý s ňou žije, majú výdavky presne vyčlenené.
„Žijeme z kontajnerov, hliníka, káblov a zo železa. Ja zbieram na psy a na stan a čo zarobí on, z toho žijeme,“ prezrádza.
Prsteň v kontajneri
„Človek musí byť šikovný, musí vedieť, kde sa sťahujú, kde sa prerába a tam človek nájde,“ vysvetľuje. „Ľudia toho navyhadzujú. A stále viac a viac,“ konštatuje. Raz vraj dokonca zo smetiaka vyhrabala aj zlatý prsteň. „Bolo to už dávnejšie. Dala som ho do záložne. Asi 900 korún som dostala,“ spomína.
O sociálne dávky žiadať nechce. Podobne ako množstvo ďalších bezdomovcov má z úradov jednoducho fóbiu. „Najprv sa musím prihlásiť do Bratislavy a ísť do Šale je ďaleko,“ myslí si.
Dva psy, fenka neurčitého pôvodu a malý teriér, ktorého v novembri kúpila v útulku, sa majú vraj lepšie ako ona sama. Na nich totiž nešetrí a kupuje im bežné psie konzervy. „To, čo si nemôžem kúpiť pre seba, kúpim pre nich,“ tvrdí. Blízky vzťah k nim možno má aj preto, že nemá deti. Keby ich mala, na ulici by nebola, myslí si.
Kúri sviečkami
Eva si zvykla aj na život bez elektriny. Hoci v jej stane „tróni“ mikrovlnka, používa ju na iný účel. Skladuje tam chleba, aby jej tam nenaliezli mravce.
„Aj voľakedy sa takto žilo, nebola elektrina. V dedine bol jeden televízor a žilo sa,“ pokračuje Eva. „Zvykla som si. Vysávač je mi nanič. Pozametám. Okná nemusím umývať, žehliť. Vyperiem a hotovo. Ani bežné ženy to nerobia. Každý vyvesí tak bielizeň, aby nemusel žehliť,“ myslí si.
Čo jej však trochu chýba, je teplo. „Keď je vonku mínus šesť, my máme mínus štrnásť. Ale žijeme,“ hovorí Eva. Kúri si len sviečkami. Chorá napriek tomu nie je, len ju občas bolievajú nohy.
Jedného výdobytku techniky sa však Eva nevie vzdať. Aj ona má mobilný telefón, ktorý nabíja cez starú autobatériu. „Mobil má väčšina bezdomovcov,“ potvrdzuje Mária Grebeňová-Laczová, hovorkyňa Petržalky, kde žije asi tristo ľudí bez strechy nad hlavou. Aj tí chcú byť v kontakte so svojimi blízkymi.
