Je večer, piatok 25. marca 2011. Prichádzam do Bobrovca v Liptove. Zajtra prebehne rekonštrukcia bitky, ktorá sa tu odohrala pred 66 rokmi a pri ktorej vojaci Prvého československého armádneho zboru vytlačili Nemcov. Pred miestnou základnou školou pofajčievajú vojaci.
Čechoslováci spolu s Nemcami. Niektorí v papučiach, iní ustrojení tak, ako sa na vojakov patrí. Ide o členov dvanástich klubov vojenskej histórie zo Slovenska i z Čiech. Na druhý deň sa týchto 130 ľudí rozpŕchne po okolitých dedinách, aby spolu zviedli dôležitý boj.
Autobusom na východ
Budíček je o šiestej ráno. Vstávam a začínam sa obliekať. Vojenské nohavice sú mi trochu úzke, vojenská košeľa tiež, a treba ju zapnúť až po krk, čo mi spôsobuje menšie problémy s dýchaním. Baranica ma tlačí na hlave. Kabát mi sadne, ale je ťažký. Cez plece si dávam zvinutú celtu, keby náhodou pršalo. Raňajky prišli na džípe, aký Američania dodávali cez vojnu Sovietskemu zväzu.
V záujme čo najväčšej autenticity dostávame to, čo tu v roku 1945 dostávali naši vojaci – pol komisárka, pol mazanca, cibuľu, trochu masti a na pitie cigorku. Cigarety nie. To bolo poslednýkrát, čo sme s Nemcami spolu.
Rozdelíme sa do družstiev, štáb zvlášť, prieskumníci zvlášť. Bol som neopatrný. Moja pôvodná predstava, že budem ako vojnový korešpondent spolu s vojnovým fotografom pri štábe, sa skončila vtedy, keď mi dali na plece pušku. Asi zvýšila. Začínam sa báť. Prichádza autobus a odchádzame do Smrečian, niekoľko kilometrov na východ, odkiaľ sa v štyridsiatom piatom útočilo.
Najprv si určíme úlohy
1945
Boje v okolí Liptovského Mikuláša, ktorých súčasťou bol aj boj o Bobrovec, sa považujú za druhý najkrutejší zápas v histórii 1. československého armádneho zboru Pri bojoch tu padlo alebo sa zranilo viac ako štyritisíc vojakov. Koncom marca 1945 sa československej pechote podarilo rýchlo dobyť Bobrovec, no vzápätí ho stratili, pretože sa im nepodarilo v rozbahnenom teréne previezť cez výšiny protitankové kanóny.
Nemecký protiútok bol zastavený až pri severnejšie položenom Jalovci, kde protitankové kanóny zničili nemecké obrnené vozidlá. Po niekoľkých dňoch neúspešných protiútokov Nemci evakuovali Liptovský Mikuláš a celé okolie. Sovietska armáda totiž postupovala cez Oravu smerom na Ružomberok a hrozilo im obkľúčenie.
Rozkaz
Toto pripomína aj jeden z veliteľov, ktorý nám o deviatej ráno číta bojový rozkaz v Smrečanoch. Úloha je jasná – rozdelíme sa na dve skupiny. Jedna pôjde cez Jalovec a bude tlačiť Nemcov na juh, druhá, kde som aj ja, pôjde priamo na Trstené a Bobrovec, kde má najprv dobyť most cez potok a potom vytlačiť Nemcov z dediny. Rozkaz sa končí výzvou: Za Lidice! Ešte držíme stráž a kladieme kvety pri pamätníku obetí druhej svetovej vojny a okolo desiatej vyrážame.
Spočiatku to vyzerá celkom fajn – vykračujeme si dedinou s flintami na pleciach. Netrvá to však dlho. Prieskumníci, ktorí idú niekoľko stoviek metrov pred naším družstvom, nám dávajú signál, aby sme boli ostražití. Rotný dáva rozkaz, aby sme si pušku zobrali do rúk. Preboha, koľko to váži?
Preliezame kopce do Bobrovca tak, aby nás nevidel nepriateľ
Dobyli sme most!
Stúpame do kopca, krčíme sa v kanáloch popri ceste, preskakujeme ostnaté drôty. Nie vojenské, ale družstevné. Musíme sa držať za horizontom, aby nás nepriateľ, ktorý má svojich pozorovateľov na kopcoch, nespozoroval. Ešte je to fajn, hoci už sme sa museli aj plaziť. Dolu kopcom ideme v rojnici. Rotný kričí, že máme udržiavať rozstupy a líniu. Poslúcham, veď som na vojne. Preskakujeme potok. Ešte jeden kopec a ideme na Trstené a Bobrovec.
Vyjdeme na kopec a za ním ešte jeden. Nejaký vysoký. Z Bobrovca vyzeral tak idylicky. Zelená svetlica. Rotný hovorí, že máme bežať a že dezertérov zastrelí. Tak utekám. Ťažko sa mi dýcha, nezobral som si vodu. Nevládzem. Čo keby som si, akože omylom, prestrelil nohu? Rotný práve zastrelil dezertéra, tak pokračujem. Na nich!
Vbiehame do dediny. Skrývame sa, kde sa dá a pálime po Nemcoch. Naši práve vedú jedného zajatca. Nebyť divákov, vyzerá to ako naozaj. Práve som dostal zásah. Jeden z Nemcov na mňa vypálil spomedzi domov a ja som pochopil, že mám padnúť.
Pár minút som mŕtvy, ale keďže je nás málo, vstávam a idem za našimi. Na ulici je veľká prestrelka. Naši pália z pušiek a samopalov a hádžu granáty, Nemci sa bránia guľometom. Vyrazíme z úkrytu proti nim a zase padám. Na zemi sme zostali traja. Streľba a nakoniec víťazný pokrik. Dobyli sme most!
Prečo vlastne?
Dobové zbrane, dobové uniformy a výstroj, rekonštrukcie. Prečo to vlastne ľudia robia?
Juraj Vanovčan, predseda klubu priateľov vojenskej histórie z Bratislavy, vysvetľuje: „Títo ľudia sa regrutujú zo širokého spoločenstva modelárov, zberateľov, maniakov do leteckých simulátorov, ilegálnych kopáčov na starých bojiskách, majiteľov nadrozmerných zbierok historických kníh. Ja som tuším prešiel všetkým. Človek to vyskúša a buď sa chytí, alebo nie.“
Martin Zámečník z toho istého klubu hrá v rekonštrukciách Nemca. Pýtam sa, či mu to neprekáža. „Kedysi pri detských hrách nechcel byť nikto Nemec. Pri našom koníčku to je zasa naopak. Nemec je lepšie oblečený, má komplikovanejší no praktickejší výstroj a zväčša sa toľko nenabehá.“
Na marcových bojoch o Bobrovec sa zúčastnili aj štyri ženy – dve ošetrovateľky a dve spojárky. Jedna z nich, Katarína Čipková z Klubu vojenskej histórie Dubná Skala, vysvetľuje, ako sa k tomu dostala: „Od malička ma ťahalo niečo k armáde, uniformám či zbraniam.
Na škole som športovo strieľala a reenactment má len kúsok od toho, čo som chcela v živote robiť. Uniformy mali vždy niečo do seba, čo priťahovalo mužov alebo ženy. No a v súčasnosti treba ukázať aj mladšej generácii, ktorá to nezažila, ako to vyzeralo za vojny, aby sa to nezopakovalo ešte raz. Okrem toho, môj priateľ robí to isté čo ja, len s tým rozdielom, že on bojuje na opačnej strane.“
K Nemcom sme nemilosrdní – buď ich zastrelíme, alebo zajmeme
Zákopy
Postupujeme na juh dediny, na pole, kde v roku 1945 prebehla posledná bitka. Nemci sa kdesi skrývajú a my si máme v troch líniách vykopať zákopy. Oceňujem, že, na rozdiel od ostatných, nemám lopatku. Ba čo viac, konečne sa zistilo, že ako korešpondent nemám v prvej línii čo hľadať, a tak idem k zamaskovanému štábu.
Je jedna hodina a konečne sa najem, pretože tá cibuľa, ktorú som si dal namiesto chýbajúcej vody, naozaj nestačila. Pôvodne mala byť pohánková kaša, ale keďže v mikulášskom Tescu nemali dosť pohánky, máme slanú ovsenú kašu. Celkom dobré. Aj by som sa napil, ale ten čaj radšej použijem na opláchnutie ešusu.
Posledná borba
Nemci dali vedieť, že zaútočia až o štvrť na tri. Špinavci, zaútočili už o druhej. Na poli sa rozlieha streľba. Vojaci po sebe divo strieľajú. Kapitán a spojovateľka kričia do telefónov, aby prišli posily. Prví zranení a mŕtvi. Prichádzajú mínomety. Majú síce slepé nábojnice, ale na poli je odvčera nachystaná pyrotechnika, ktorá hneď po výstrele exploduje. Nielen pre nás, ale aj pre stovky divákov, čo boj sledujú od cesty, to musí vyzerať autenticky.
V krátkych prestávkach medzi nemeckými údermi vyrážajú ošetrovateľky a džíp pozbierať mŕtvych a ranených. Prichádzajú s krvavými a obviazanými hlavami. Nemecká obrnená „jašterica“ zapadla v rozbahnenom teréne. Nemci sú vynaliezaví a s pomocou dymovnice fingujú, že ju zasiahla československá strela.
Poslednou záchranou pre našich bolo v štyridsiatom piatom protitankové delo, ktoré muselo cez kopce od Smrečian pritiahnuť volský záprah. V roku 2011 to bol kôň, ale inak to bolo skoro rovnaké. Delo páli, Nemci sa bránia a nakoniec ustupujú. Bobrovec je náš!
Na poli za Bobrovcom prebehla posledná bitka. Strieľali
pušky, samopaly aj mínomety a došlo i na osobné súboje
Ošetrovateľky v akcii
Delo, ktoré nás zachránilo
Nemecký obrnený voz
Spíme v telocvični Základnej školy v Bobrovci
Ráno sa presúvame do Smrečian autobusom
Obed pred poslednou bitkou
Kladenie vencov k pamätníku obetí vojny
Viac fotografií nájdete na webe fotografa Vladimíra Veverku.
Beata
Balogová
