Na papieri pôsobia čudne, ale to nám nebráni hovoriť ich často a nahlas. Predné priečky bežnej slovnej zásoby obsadzujú slová, ktoré náš jazyk buď nikdy nepoznal, alebo v ňom mali úplne inú úlohu, než teraz. Popularita slova pohoda sa možno dá pripísať festivalu, ale prečo každú druhú vetu začíname slovom akože?
Vata v ústach
Jazyk sa vyvíja veľmi rýchlo. Keď sa niekto vráti po dlhšom čase zo zahraničia, nestačí sa čudovať, čo všetko sa tu dnes „rieši“, aké je to tu všetko „husté“, aká „sila“ to je, čo všetko môže byť „o niečom“, prípadne zas „o ničom“. Kto netuší, čo je „haluz“, môže dnes medzi ostatnými vyzerať ako „socka“.
Je to „brutálne“. Alebo aj „celé zle“.
Nové významy
Mnohé slovíčka sú jazykovo nevinné, ba aj spisovné, ich jed sa skrýva – podobne ako pri liekoch - v dávkovaní. Koľkokrát môžeme v jednom dialógu beztrestne na akúkoľvek otázku odpovedať „jasne“ či „pohoda“? Takýchto príkladov by sa dalo nájsť „mrte“.
Kedy a ako sa stalo, že niektoré slovíčka nadobudli akýsi nový význam a zapustili do nášho vyjadrovania pevné korene?
Veď „pohoda“ kedysi vyjadrovala nanajvýš pokoj či spokojnosť. Výkladový slovník uvádza „pohodu“ ako všestranne dobré podmienky na cítenie sa (rodinná pohoda, vianočná pohoda) alebo dobré počasie (slnečná pohoda).
Na otázku, či sú veci tak, ako majú byť, sa oveľa častejšie používalo spojenie „je to v poriadku“. Dnes sa hovorí „pohoda“.
Nerieš, pohoda
Ak by si niekto myslel, že „pohodu“ spopularizoval trenčiansky festival, ktorý si ho v roku 1996 dal do názvu, mýli sa. Michal Kaščák, ktorý akciu zakladal, spomína, že v tom čase sa už síce používalo, no zďaleka nie v takej miere ako teraz.
V ich prípade ide skôr o inšpiráciu z češtiny. „Dokonca nás upozorňovali, že s tým názvom budeme mať problémy, keďže by sa mohol chápať ako bohemizmus.“
Z češtiny sem preniklo aj mimoriadne obľúbené „to nerieš“.
Spopularizovať ho pomohol aj dramatik a filmár Petr Zelenka, ktorého scéna z filmu Knoflikáři s Evou Holubovou a Rudolfom Hrušínskym ml. koluje roky po internete.
Slovníky nestíhajú
Pôvod niektorých nadužívaných slovíčok pochádza zo „žúrok“ plných „fetu, chľastu a cíg“. Obľúbená „haluz“ znamenajúca prakticky všetko, čo je absurdné, nezvyčajné, smiešne a čudné, je vlastne skratkou halucinácie.
Kedysi sa šokujúce veci označovali za „silnú kávu“, dnes to má „silu“.
Slovníky slangu sa pomaly už neoplatí vydávať, pretože tak rýchlo, ako tieto slová prichádzajú, tak sa mnohé aj vytrácajú. Kým v šesťdesiatych rokoch bolo veľmi populárne hodnotiť niekoho slovom „rídky“, ako to vidíme aj vo filme Štefana Uhera Slnko v sieti, dnes je, naopak, všeličo „husté“.
Náš jazyk, hocijako vyprázdnený, nie je nikdy celkom „o ničom“. Aktuálne „vychytávky“ vypovedajú niečo o „brutálnej“ spoločnosti, kde všeličo „nemôžeme“.
Parazity, zlozvyky a barličky
To fakt stále úplne že často hovorím dookola proste? Neverím.
Takže, ja vás tu vítam. Takže, volám sa Monika. Takže...
Stačí, aby vám niekto pustil zvukový záznam vašej reči a sami by ste zostali prekvapení, koľko zbytočných slov a slovných barličiek objavíte.
„Každý ich používa, aby preklenul moment ticha, kým človek improvizuje odpoveď. Ja, napríklad, hovorím veľmi často slovo ‘škoda’,“ priznáva herec Viktor Horján. Ako dodáva, keď sa s niekým rozpráva, ale nepočúva ho sústredene, môžu ho odhaliť podľa toho, že opakuje „rozumiem, rozumiem“.
Odborne sa tomu hovorí výplnkové slová či vety. Ján Findra vo svojej knihe Štylistika slovenčiny používa pomenovanie parazitné slová, ale zahŕňa pod ne výrazy, ktoré sa sem zvyčajne zaraďujú – nadbytočne používané častice a ukazovacie a iné zámena.
„Naša potreba komunikovať sa radikálne zmenila, čo súvisí aj so stupňom našej demokracie. Dnes sa ľudia oveľa častejšie musia vyjadrovať do mikrofónu a nie každý je rovnako pohotový. Výplnkové slová používajú hovoriaci vtedy, keď rozmýšľajú, čo majú povedať, keď hľadajú vhodný výraz. Ale neraz aj tí, čo nemajú čo povedať,“ hovorí jazykovedkyňa Klára Buzzásyová.
V angličtine medzi tzv. filler phrases patria hlavne spojenia „you know“ či „I see.“. Aj v slovenčine je bežné vyžadovať si súhlas s našimi tvrdeniami vetičkami typu: „Vieš? Rozumieš?“ Prípadne zas reagovať opakovaním „chápem, viem, hej,“ či prípadne „neverím, to nemôžem...“.
Herečku Oľgu Belešovú zabáva, keď nevieme, čo povedať na záver a vtedy si pomôžeme sebahodnotením: Dobre, tak ďakujem... „Morom moderátorov je aj slovo ’každopádne‘,“ smeje sa.
Banán z Mafstory začína svoje filozofické predslovy zasa pamätným „No, takto...“
Rečové zlozvyky nemusia súvisieť len s nedostatočným vzdelaním, mal ich aj prezident Václav Havel, ktorý okrem pamätného hmkania s obľubou opakoval aj slovo „jaksi“, „domnívám se“ či archaické „jak patrno“. Havel túžil na problémy „pohlédnout jaksi zvenčí“ a „jaksi bytostně“ sa o všeličo zaujímal.
„Rečové vypchávky, rečová vata, rečový tik, automatizmus – to všetko zrejme ľudia vždy mali,“ hovorí jazyková redaktorka Inge Hrubaničová.
zu
Akože na toto zabudnite
Najvatovejšie slovo je „populárne“ akože.
V staršej reči malo akože povahu citoslovca či častice vyjadrujúcej dôrazné prisviedčanie: „Prídeš? Akože by som nie.“ S vetičkou „Akože sa máte?“ zas prichádzali kedysi jazyčnice na návštevu.
Dnešné hovorové „akože“ skôr vyjadruje váhanie či rozpaky. „Akože ste sa rozišli?“ Možno to súvisí s podvedomou snahou zľahčovať, udržiavať si odstup od toho, čo tvrdíme. „Akože zálohu som už zaplatil, ale byt akože ešte nie je dokončený, takže to celé ešte nie je akože isté,“ povieme priateľovi. „Zvýšenie frekvencie častíc vyjadrujúcich pochybnosť, neistotu u jednotlivých hovoriacich subjektov môže znamenať, že celkovo pribúda vo svete neistota,“ nazdáva sa jazykovedkyňa Klára Buzássyová.
„Myslím, že ’akože‘ nemá nijaký význam, je na úrovni slovných barličiek typu ‘proste’, prechádza do akéhosi už neovládaného rečového tiku. Ako keď niekto popoťahuje nosom alebo si obhrýza nechty,“ hovorí jazyková redaktorka a autorka Inge Hrubaničová.
Oveľa milšie je jej detské „akože“, ktoré má skutočne nový význam. „Deti ho v reči používajú v rámci hry – „to je akože vlčiak a idem s ním von,“ teda nie naozajstný, ale taký, čo ozajstného zastupuje. A naozaj s ním von chodia.
zu
