Miesto na vstup si zvyknú nájsť, dostať sa von už môže byť ťažšie. Čo všetko riskujeme v starej bani?
Pred pár dňami sledoval prakticky celý svet márny boj muža o život v desivých útrobách starej banskej šachty v Nevade. Zrútil sa do hĺbky takmer šesťdesiat metrov, a hoci po páde ešte nejaký čas žil, bola to dlhá a beznádejná agónia. Záchranári sa k nemu pre extrémne nebezpečné podmienky v šachte nedostali. Podobné prípady, hoci so šťastnejším koncom, nechýbali v minulosti ani na Slovensku. Stojí vôbec za to pokúšať priestory, kde obyčajný človek nemá čo hľadať?
Nešťastný pád do tmy
Tragický prípad 27-ročného muža z Nevady odštartoval kampaň tamojších federálnych orgánov, aby ľudí upozornili na nebezpečenstvo starých banských priestorov. Šácht, štôlní, vetracích komínov či starých banských háld. Iba v Nevade ich napočítali okolo tristotisíc, pričom nie všetky sú pred neželanými vstupmi zabezpečené tak, ako by mali byť. Počítať treba aj s ľudskou zvedavosťou, ktorá môže byť v takýchto prípadoch poriadne riskantná.
Šachtu, do ktorej sa muž zrútil, postavili na konci 19. storočia a na banské účely slúžila do roku 1945. Potom už bola ponechaná svojmu osudu. Nešťastník pracoval v banskom regióne so skupinou odborníkov na geotermálne vrty. S priateľmi sa vybral k starým banským dielam vo voľnom čase. Stačil jeden chybný krok a rútil sa do tmy.
Neuveriteľne dlhý pád prežil s ťažkými zraneniami. Odhalila to videokamera, ktorú k nemu neskôr spustil záchranársky tím. Muž ešte dýchal, hoci sa nevládal hýbať. Pomoc však nemala odkiaľ prísť. Záchranársky tím musel pokus o zostup do šachty vzdať, lebo z jej stien sa začali odlamovať mohutné skalné bloky. Vyhodnotili ju ako výnimočne nestabilnú. V hre už boli aj životy záchranárov, ktoré veliteľ zásahu odmietol riskovať. K otvoru šachty už mohli privolať iba kňaza, ktorý dal aspoň symbolicky na diaľku mužovi posledné pomazanie.
Starí baníci presne vedeli, čo urobiť, aby bola baňa bezpečná.
Aj preto sa niekedy hovorí o baníckej architektúre
Ariadnine nite
Podložie niektorých regiónov na Slovensku tiež pripomína ementál a stará banská ťažba po sebe zanechala v teréne viditeľné stopy. Odhaduje sa, že na Slovensku je okolo šestnásťtisíc rôznych objektov starej banskej činnosti. Rudné baníctvo zaznamenalo najväčší rozmach v období stredoveku a nejedno banské dielo pochádza ešte z toho obdobia.
Keď mi jeden z banských odborníkov pred časom vysvetľoval, ako prídu na to, že v starej štôlni mali nepovolaného návštevníka, hneď identifikoval dva znaky. Neporiadok a Ariadnine nite. „Baník po sebe nikdy plastovú fľašu v útrobách bane nenechá a vynesie ju so sebou. Ariadnine nite zasa slúžili na to, aby samozvaní návštevníci v spleti banských chodieb nepoblúdili,“ dodal.
Našťastie, podobných prípadov býva z roka na rok menej. Kým generácia dnešných päťdesiatnikov z banských lokalít považovala za dobrodružstvo vyskúšať si aspoň raz v živote atmosféru skutočnej bane, dnešné deti sa uspokoja s nejakou tou virtuálnou banskou dierou v počítači.
Neznamená to však, že by nepovolaní návštevníci štôlne menej atakovali. Hoci musia byť podľa zákona dostatočne zabezpečené proti neželaným vstupom, nie vždy je to pravidlom. Niekedy býva dôvodom aj to, že železná vstupná brána má úctyhodnú hmotnosť a v zberných surovinách to vynesie aspoň aký–taký peniaz.
Súčasťou baní sú nielen zdanlivo bezpečné horizontálne šachty, ale
aj hlboké vertikálne. Človeka neznalého pomerov v bani môžu zaskočiť
Stará baňa je ako lavinózny svah
Jozef Vozár z Geologického ústavu Slovenskej akadémie vied hovorí, že vstup do akéhokoľvek starého banského diela je poriadne riziko. „Ja to považujem za úplný nerozum, lebo ľudia zväčša vôbec nedokážu odhadnúť, čo ich v štôlňach a šachtách čaká,“ dodal.
Môžu to byť narušené a nestabilné chodby, hlboké terénne poklesy, zatopené priestory. Ale tiež chemicky nebezpečné banské vody, ktoré zostali ako pozostatok po ťažbe. „Je celkom opodstatnené, ak odborníci prirovnávajú nebezpečenstvo v starej opustenej bani k lavinóznemu svahu,“ dodal.
Ľudia, ktorí žijú v banských lokalitách, už sprievodné znaky starej banskej činnosti ani nevnímajú. Zvykli si. Neraz im možno ani nenapadne, že kopec, na ktorom stoja, je v skutočnosti banskou haldou. Že pôda pod nimi nemusí byť celistvá, ale môže byť doslova prevŕtaná starými chodbami.
Občas sa zabudnuté banské dielo pripomenie aj samo. Kremničanov tak naposledy vystrašila šachta Mária. V jej blízkosti pred rokmi postavili niekoľko rodinných domov, čo sa neskôr stalo terčom kritiky. Mnohí ľudia nechápali, prečo dal niekto stavebné povolenie v lokalite, ktorá je výrazne poddolovaná.
Šachta s nežným menom Mária, ktorá vznikla v 16. storočí, sa však vôbec nesprávala žensky a pohrozila tvrdým spôsobom. Obyvatelia z okolia tvrdia, že odrazu zaznel čudný zvuk, pripomínajúci duté prasknutie. Zo zeme vytryskol gejzír vody, tlak horniny vyvrátil mohutný strom a v zemi zívala diera. Zosuv poškodil jednu z hospodárskych budov, a hoci sa zosunutú časť po čase podarilo sanovať, nik nedá ruku do ohňa, či sa podobná situácia neobjaví na inom mieste.
V stredoveku si baníci razili cestu najmä ručne, neskôr prišla na pomoc banská technika
Zázraky sa dejú
Aj na Slovensku sme už mali viacero prípadov, ktoré pripomínali tragické chvíle z Nevady. Pred troma rokmi sa doslova znova narodil pätnásťročný sluchovo postihnutý chlapec z Rožňavy. Spadol do päťdesiat metrov hlbokej vertikálnej šachty a na jeho záchrane sa podieľal hasičský záchranný zbor, jaskyniari Horskej služby a polícia.
Trvalo päť hodín, kým sa chlapca podarilo vytiahnuť šachtou nahor. Hrozilo totiž, že sa stará šachta začne pri záchrannej akcii rúcať. Ide o vyťažený úsek rudnej žily so starými banskými šachtami, ktoré nadväzujú na rozsiahly jaskynný systém.
Aj s odstupom času sa dá považovať za zázrak, že chlapec pri páde utrpel iba pomliaždeniny hrudníka, drieku a brucha. Takéto pády totiž bývajú zväčša smrteľné. Chlapec doplatil na to, že zábrany zo šachty niekto odstránil. Aj on s priateľmi sa však vybral do priestorov starých banských diel zrejme preto, aby tu hľadal železo.
Namiesto Kanady prázdna jama
Partia sluchovo postihnutých chlapcov stojí aj za ďalšou kurióznou nehodou v banských priestoroch. Stala sa ešte v roku 1994 v Kremnici, no dlhoročný člen horskej služby František Schmidt si na ňu dobre spomína dodnes. Podobnú situáciu riešil po prvýkrát v živote a už nikdy sa nezopakovala. V tom čase pracoval v odbornom učilišti pre sluchovo postihnutých a chlapcov poznal.
„Večer mi zavolali z internátu, že sa chlapci nevrátili z popoludňajšej vychádzky. Jeden z ich kamarátov vychovávateľom našťastie prezradil, že sa vybrali hľadať zlato do banského prepadliska v Šturci,“ spomína si. Keďže jediný v škole bol vybavený horolezeckou technikou a ovládal zásady pohybu a záchrany v teréne, nezaváhal ani minútu.
Bol neskorý jesenný podvečer, na prepadlisko sa spúšťala tma. Ohromné skalné steny naháňajú zimomriavky aj vo dne, nie ešte za tmy. Prepadlisko vytvorilo zemetrasenie v 15. storočí po závale starých banských diel. Jeho rozmery sú úctyhodné. Je to sedemsto metrov dlhý skalný masív, ktorý v strednej časti dosahuje výšku 170 metrov. Skalné bloky v ňom akoby neustále pracovali a sem-tam sa niektorý z nich uvoľní na chodník, ktorý vedie spodnou časťou.
Pre chlapcov bolo prepadlisko veľkým lákadlom, lebo v jeho útrobách sa ukrývali banské štôlne a vetracie šachty. Nezľakli sa ani strmých zrázov, hoci pôsobili nestabilne. Zrejme mali pocit, že sa v štôlňach stále nachádzajú pozostatky zlatonosných žíl, ktoré im pomôžu splniť veľký sen. Dostať sa do Kanady.
Na tajnú výpravu si začali zhromažďovať materiál. Šnúru na bielizeň, baterky, malý čakan na kopanie.
„Cestou na miesto sme zvažovali stratégiu. Ak chlapcov nenájdeme hneď, musíme sa obrátiť na banských záchranárov. Tí jediní sa dokážu v zložitých podzemných priestoroch pohybovať,“ povedal František Schmidt.
Našťastie už po príchode do prepadliska začuli ťažko identifikovateľné zvuky, aké zvyknú vydávať nepočujúci. Pohybovať sa v teréne vôbec nebolo jednoduché, no František Schmidt s kolegami postupne objavili niektoré vetracie otvory. Šťastie však mali až pri treťom. „Mal som obavy aj o seba a ani do jedného otvoru som si netrúfol zájsť hlboko. Nevedeli sme odhadnúť, ako to tam vyzerá.“
Na chlapcov nakoniec narazili. Tým sa síce podarilo dostať do horizontálnej časti jednej z chodieb, no tu po chvíli narazili na jamu, hlbokú niekoľko metrov. Jeden z nich spadol na jej dno a ostatní ho nemohli dostať hore. „Spustil som k nemu lano a posunkami som mu ukázal, ako sa treba priviazať. Potom sme ho už ťahali hore. Keď sme v otvore zazreli jeho hlavu, všetkým sa uľavilo.
Študent bol síce podchladený, no vážnejšie zranenia našťastie neutrpel.“ Mal šťastie, že dno jamy netvorili kamene, ale pomerne mäkká zem. Odniesol si to iba odreninami a skúsenosťou na celý život. Šturcu sa po zvyšok štúdia zďaleka vyhýbal. František Schmidt po rokoch už ťažko hľadá miesto, kde sa večerná záchranná dráma odohrala. Terén sa za necelých dvadsať rokov výrazne zmenil, čo je tiež dôkazom, že banské prepadlisko stále pracuje.
Podzemná časť skanzenu mapuje banskú činnosť v rôznych obdobiach
Do podzemia s istotou
Staré nefunkčné bane sú nepochybne atraktívne a ak predsa len túžite navštíviť tieto priestory, zvoľte si niektorú z oficiálne sprístupnených štôlní. Nie je ich veľa. V mnohých banských regiónoch by síce pre turistický ruch chceli sprístupniť aj časť podzemia, podmienky banských úradov však bývajú veľmi prísne. Prvoradá je bezpečnosť návštevníkov.
Pred rokom sa o tom presvedčilo aj občianske združenie Banícke bratstvo, ktoré chcelo v Španej doline sprístupniť banský prekop medzi obcou a atraktívnou baníckou a archeologickou lokalitou Piesky. Tú niekedy označujú ako raj sekeromlatov. Týchto netradičných pracovných nástrojov z obdobia eneolitu sa tu našlo neúrekom.
Ak by obe časti spájal podzemný dvojkilometrový prekop, kde by sa časom mohli voziť turisti aj na banskom vláčiku, regiónu by to prinieslo ďalších turistov. Práve pre prísne bezpečnostné podmienky síce vlani povolenie nezískali, no svoju snahu nevzdávajú.
S istotou a hlavne s vyškolenými sprievodcami môžeme zatiaľ vstúpiť iba do podzemných priestorov banského skanzenu v Banskej Štiavnici, do časti bane Všetkých svätých v Hodruši – Hámroch, do štôlne Andrej v Kremnici či podzemia Hornonitrianskeho skanzenu v bani Cigeľ. Ten na rozdiel od ostatných prezentuje tradíciu uhoľného, nie rudného baníctva.
Správca banského skanzenu v Banskej Štiavnici Ľubomír Lužina pred
štôlňou Bartolomej. Do tej môžete vojsť bez obáv, je sprístupnená
„Termiti“ a mineralógovia
Banská Štiavnica je dĺžkou podzemných priestorov výnimočná. Mesto a jeho okolie je podkopané desiatkami šácht a stovkami štôlní v úctyhodnej dĺžke okolo tristo kilometrov. Skúste ustrážiť takéto ľudské veľdielo, aj keď sú vstupy do podzemia zabezpečené. Ľubomír Lužina, vedúci banského skanzenu v Banskej Štiavnici, dobre pozná cesty, aké používajú nepovolaní návštevníci, ktorí sa chcú do bane dostať za každú cenu.
Sú to predovšetkým mineralógovia a „termiti“, ako si druhú kategóriu nazval vo vlastnej banskej terminológii. Úplne iný vzťah má k tým, ktorí do opustených baní chodia pre vedecké bádanie. Sú to napríklad „netopierológovia“, ktorí sem chodia na vlastné riziko sledovať populácie netopierov. Prípadne banskí profesionáli, ktorí sa snažia zmapovať staré banské priestory.
Tie sa po útlme baníctva zatvorili prakticky zo dňa na deň, a tak je to možno posledná šanca, ako zdokumentovať činnosť mnohých z nich. Zato „termiti“ a mineralógovia sú z iného súdka. Kým časť mineralógov ženie za úlovkom nefalšovaná zberateľská vášeň, tá druhá a zrejme aj väčšia časť chápe túto činnosť ako skvelý biznis. Niekedy nepomáhajú ani ťažké betónové platne, ktorými sú zabezpečené vstupy do štôlní, a železné zábrany. Nič to, veď prekopať do štôlne sa dá aj zboku.
„Títo jedinci dokážu kopať aj do hĺbky desiatich metrov, len aby sa dostali dovnútra banských priestorov,“ hovorí Ľubomír Lužina. Nie sú to pritom žiadni diletanti. Majú vynikajúce poznatky o mineráloch, ovládajú terén, poznajú banské mapy a do kopania sa púšťajú takmer naisto. Väčšinu starých banských diel v okolí Banskej Štiavnice spravujú Rudné bane, ktoré už roky nie sú výrobným závodom, ale starajú sa o zabezpečenie štôlní. Podobné nepozvané návštevy im veľa radosti nerobia.
Starí baníci totiž veľmi dobre vedeli, ako zabezpečiť stabilitu banských priestorov. „Bolo to napríklad budovanie ochranných pilierov, ktoré dokázali vykopaný priestor udržať.“ Dodnes možno obdivovať v podzemí kumšt starých baníkov, ktorý miestami pripomína akúsi podzemnú architektúru. „Mineralógovia však neraz hľadajú cenné kúsky práve v týchto pilieroch. Robia v nich výkopy, čím môžu narušiť stabilitu,“ dodáva Lužina.
V opálových baniach v Dubníku dokonca zaznamenali prípady, že si pri hľadaní minerálov v ochranných pilieroch pomáhali dynamitom. Ten použili v niekoľkých prípadoch aj na známom mineralogickom nálezisku Podlipa pri Ľubietovej. Obec to nahnevalo a v blízkosti strmých banských háld vyvesila oznam so zákazom výkopových prác a hľadania minerálov.
Chcú si lokalitu uchrániť, keďže pri pokračujúcich výkopoch nie je vylúčená ani erózia strmých svahov háld. „Naším cieľom je využívať toto miesto v budúcnosti pre cestovný ruch a nie sa prizerať, aký neporiadok nám tu zanechávajú niektorí kopáči,“ povedal starosta obce Pavel Zajac. Mineralógovia chodia do Ľubietovej hľadať predovšetkým cenné sekundárne minerály medi, ktorá sa tu storočia ťažila. K najcennejším patrí libethenit, ktorý získal pomenovanie práve podľa Ľubietovej.
Takýto pohľad nie je výnimočný, niektorých dobrodruhov však ani táto hrozba neodradí
Šéfko, nemajú voľajakú hrdzu?
Ľubomír Lužina sa pri predstave „termitov“, ktorí dokážu narobiť v starých baniach poriadnu paseku, iba pousmeje. Má na mysli jedincov, ktorí sú zo štôlní schopní vyniesť všetko, čo sa dá speňažiť v zberných surovinách. „Aj u nás v skanzene sa neraz zastavia s otázkou: Šéfko, nemajú voľajakú hrdzu? Keď ju nenájdu tu, skúšajú ju hľadať pod zemou,“ hovorí.
V súčasnosti to majú pre zabezpečenie vstupov sťažené, no v čase likvidácie baní narobili veľa škody. Odnášali hlavne železné oporné piliere, ktoré držali štôlne pokope. Zvyčajne úplne bez rozumu. Štôlňu nezačali rozoberať odzadu, ale z prednej časti. Tá sa potom zosypala prvá. Nielenže tak uzavreli vchod do nej, no zároveň nevedomky prišli o možnosť rozoberať oporné piliere ďalej.
Keď baňa fajčí
Zosuvy horniny a závaly zďaleka nepatria k jediným rizikám, ktoré na nás v starých banských dielach striehnu. Rovnako nebezpečná je aj hrozba udusenia. Nie náhodou majú funkčné bane vlastných vetracích technikov a dodržiavajú plány vetrania. Podzemie starých baní má vlastnú klímu, o ktorú sa už nemá kto starať. Bezpečnosť baní dokážu odborníci ohodnotiť napríklad aj podľa toho, či „baňa fajčí“.
Zdanlivo zanedbateľný detail im dokáže napovedať, ako je to s cirkuláciou vzduchu vo vnútri bane a či je v nej dostatok kyslíka. Laik tieto znaky buď vôbec nepozná, alebo ich ľahko prehliadne. Prineskoro môže zistiť, že mu v banských priestoroch akosi nedochádza dych. Okrem toho môžu byť bane zaplavené, alebo na nás číha v tme otvorená šachta.
V okolí Banskej Štiavnice si navyše treba uvedomiť aj to, že baníci sa vždy vŕtali v starej, vyhasnutej sopke. V banských priestoroch sa často vyskytoval radón, ktorý mohol mať na zdravie človeka pri zlom vetraní a dlhodobom pôsobení negatívny vplyv. V Štiavnici sa s tým museli vyrovnať aj pri sprístupnení štôlne Glanzenberg. Návštevníkom síce pri jednorazovom vstupe žiadne riziko nehrozí, ale sprievodcovia, ktorí sú tu často, už nosia so sebou dozimetre.
Ako poschodia paneláka
„Zväčša vôbec nevieme, v akom stave sa väčšina starých dobývacích priestorov nachádza,“ hovorí Ľubomír Lužina. Desaťročia i storočia si žijú svoj vlastný život bez prítomnosti ľudí. Mnohé z podzemných priestorov by si mohol laik predstaviť ako ohromný panelák, kde sa jednotlivým poschodiam hovorí obzory. V odbornej terminológii je to rozčlenenie ložiska na vodorovné pásy.
Na niektoré obzory sa dnes už nedá dostať inak, než s pomocou horolezeckej techniky. Spoľahlivé banské mapy pritom existujú až od 18. storočia, pozostatky starších chodieb ostávajú aj pre odborníkov v mnohom veľkou neznámou. Stará baňa je jednoducho unikátne dielo, pri ktorom by sme mali mať to podstatné. Rešpekt.
Vstup do štôlne môže pôsobiť naoko bezpečne, no už
po pár metroch vás môže zaskočiť zosunutá hornina
Okolie Ľubietovej výrazne poznačila banská činnosť.
Lokalita Podlipa je dodnes rajom mineralógov
Obec Ľubietová sa bráni nájazdom mineralógov aj tabuľami so zákazom ich zbierania
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
