Pred dvoma týždňami zhorel známemu výtvarníkovi FEROVI GULDANOVI dom. Vietor v noci rozfúkal iskru, ktorá odskočila, keď zváral jedno zo svojich diel. Za tragédiu to nepovažuje. Veľkú noc prežíva ako po iné roky.
Vašej rodine sa v pôste pred Veľkou nocou podarilo ujsť z horiaceho domu. Bolo v tom niečo symbolické?
„Nemalo ako. To by sme sa museli celý čas pripravovať, že nám zhorí bývanie.“
Ako zmení požiar život?
„Presťahovali sme sa do letného bytu, čo je unimo bunka, a pracujeme ďalej.“
Už ste odvtedy niečo vytvorili?
„Akože umenie? Áno, kreslím náčrty po zošitoch ďalšie a ďalšie. Voľná noha je taká fajnová. Človek nemusí chodiť do práce a potom je nedeľný maliar celé roky. V nedeľu som vždy urobil sedem obrázkov. Tak mi to vychádza, koľko je dní v roku, toľko ich mám. “
Pri dome bol ateliér. Prišli ste o obrazy?
„O všetky. Som ako Robinson. Robinson vypláva, potom občas more vyplaví nejakú debničku a on ju nájde. Následne zistí, kde je, že sa nachádza v Tichomorí na tichom ostrove.“
Čo z diela sa zachránilo?
„Sú ľudia dôslední a potom sú ostatní. Tí, čo sú dôslední, si svoje obrazy chodia zobrať, keď výstava skončí. Keďže ja nechodím, tak niektoré obrázky skončili po iných kútoch. To znamená, že síce zhoreli všetky obrázky, ale nič dôležité. Tie, čo sú hotové, sa totiž vždy rozplynú. Rozídu sa rôznym spôsobom. Darovaním, zopár sa ich predá, hoci nie veľa. Takže sa nič nestalo.“
Mali ste aj obrovskú knižnicu.
„Dymila týždeň. Najdlhšie, osem dní horela nová kniha Petra Kresánka, lebo bola hrubá (Slovensko - ilustrovaná encyklopédia pamiatok – pozn. redakcie). To dielo mi na Slovensku pripadá ako unikátny výkon, bič na nacionalistov, lebo je o kráse a bohatosti, ktorá tu je. Kresánek prebral jednotlivé regióny Slovenska po svojom, nazval si ich Horný Tekov, Dolný Tekov. Urobil jednoducho kultúrne okruhy. “
Veľa ľudí sa po požiari hneď ohlásilo, že vám chce pomôcť. Prekvapilo vás, koľko ich bolo?
„Ono to môže vyzerať ako nekrológ. Ako taliansky film, keď si človek ľahne do truhly a keď vidí, ako ho mala celá rodina rada, vystúpi a ide ďalej. Nemyslím, že by boli iní predtým a potom.“
Ako sa to vlastne stalo?
„Bolo to rýchle, pár sekúnd a zostali sme v pyžamách. Stihol som zobrať pasy. To je ešte podvedomie z komunizmu, že pasy sú dôležité a pyžamá tiež.“
Napriek nešťastiu pôsobíte ako človek, ktorý iných nabíja energiou.
„Prúsery sú rôzneho typu. Konám programovo. Za socializmu sme ako undergroundoví výtvarníci nemali byť prečo v oficiálnych polohách. Keď bola výstava, zväz výtvarníkov ju blahosklonne dovolil, potom katalóg začínal nejakou charakteristikou, šablónami, ktoré učili týchto vykladačov umenia v školách. Na záver bolo vždy - áno, vie, čo chce a môže pokračovať ďalej. Tak je to aj teraz.“
Bunka, v ktorej teraz bývate, mala pôvodne slúžiť na agroturistiku?
„Keď nie je vízia, tak človek nemôže ani nič robiť. Vízia bol fór, samozrejme. Ochranári kedysi po Slovensku ponúkali rekreácie, aj víkendové. Pri Bratislave nič také nebolo. Chceli sme tri bunky, kde by ľudia mohli prespať. Volá sa to útulňa, čo je turistická kategória vo vyšších kopcoch. Dá sa tráviť s ponukou okolia, ktorá bola najdôležitejšia.“
Čo bola pridaná hodnota?
„Mohli by u nás vidieť 13 kôz a 40 sliepok, zbierať liečivé bylinky. Človek ak si tu kúpi vínovicu, vie, že je vypálená z vína. Takisto vie, že ak si kúpi burčiak, je pravý.“
Prečo ste sa sťahovali z Bratislavy, kde ste mali všetko po ruke, na kopec do Svätého Jura?
„Lebo už stačilo. Mal som ateliér v Bratislave, v pivnici na Námestí 1. mája, tak som vždy videl iba nohy ľudí, ako behajú pred oknom. A keď tam prejde dvadsať chodcov, nedá sa veľmi dobre pracovať. Bol to veľký blázinec. Tak som vycúval na kopec a tam môžem robiť, čo predtým nebolo možné. Keďže sme ako umelci predsa len nositelia iného typu slobody, tak sa človek nepýta, prostredie hľadá také, aké zodpovedá typu práce.“
Čím priťahuje Svätý Jur umelcov?
„Je to zvláštne mestečko, ktoré zostalo neporušené. Bola snaha nepostaviť tu paneláky. Svätý Jur ako mesto zostalo s dvoma pásmi hradieb zachované celé, nepokazené. Takže má svoju hodnotu. A vidno na Slovnaft. Takže je to blízko Bratislavy.“
V umení využívate náboženské motívy. Čo pre vás znamená Veľká noc?
„Celé sa to volá umučenie, ukrižovanie a zmŕtvychstanie Ježiša Pána. Je to popretie smrti, nádej, ponuka. Človek nemusí byť vyplašený, ale slobodný a môže konať ďalej. Veľkonočné sviatky sú väčšie ako Vianoce, ktoré sú sviatkom narodenia. Popretie smrti je vážna vec, v každej relígii sa nájde takých bodov veľmi veľa.“
Ako u vás vyzerá 40–dňový pôst?
„Človek si odoprie to, čo pokladá za odopretie. Po minulé roky to vyzeralo tak, že som nepil pivo. Teraz som nejedol mäso. Pôst je účasť a je to príprava na každodennú ponuku obnovy, čo je vážna vec. Pripomenutie toho, že všetky strachy, čo ľudstvo obchádzajú, či už sociálne alebo iné, sú stále rovnaké. Je to ponuka na každý rok, zamyslieť sa nad sebou. A človek môže také veci poslať do hája. V podstate je to o slobode.“
Váš dom bol tak trochu ako umelecké dielo. Už máte predstavu, ako bude vyzerať nový?
„Pravdaže, obnovíme ho. Obnov si svoj dom je celkom dobrý program. O dotáciu asi nepožiadam. Nie som švagor nikoho, to sa rýchlo minie. Prvé dotácie padnú na prvý okruh švagrov. A keďže sa vlády striedajú každé štyri roky, príbuzných je veľa a na nás bežných ľudí sa nezvýši.“
Mali ste čas za posledné obdobie sledovať, čo sa deje v politike?
„Jasné, tento druh politiky vyzerá, že len skúšajú, koľko verejnosť vydrží. Komické sa mi zdá, že politická reprezentácia zabúda na tých, ktorí ju volili a potom im dvíha dane. A práve takým, ktorí najviac pracujú. V obchode sa nevyznám, ale v remesle áno. Nechápem, prečo by mal mať remeselník ťažší život? Lebo zle gazdujú? Nechápem, prečo by ľudia mali zachraňovať politikov.“
Hovoríte o daňovej reforme pre živnostníkov. A posledná kauza, pre ktorú takmer padla vláda Ivety Radičovej?
„Radičová má najväčšiu smolu, lebo je slušná. Skúšali sa navzájom s Dzurindom a Miklošom, kto koľko vydrží. Ale SDKÚ ja nepovažujem za stranu.“
Prečo?
„Nemôžem zabudnúť, že je to zlepenec, ktorý vymyslel Dzurinda a keď vyhral nad Mečiarom, zabudol ostatným vrátiť, čo mal. KDH sú kresťanskí demokrati, SNS je národná strana, aj keď čudná, liberáli neexistujú a tí, čo sa tvária ako ľavica, to je banda. To je celé. V takom malom priestore sa nie je na koho obrátiť.“
Ako to myslíte?
„My žijeme v krajine, kde je nepotrestanosť zločinu bežnou vecou. Od tých najväčších káuz, ktoré sú známe, až po tie neviditeľné. Aparát je pre mňa nepoužiteľný. Mala by to byť samozrejmosť. V susednej krajine, keď niekto niečo vyvedie, ide dole. A hotovo. Na Slovensku to nehrozí."
Beata
Balogová
