Keď 11. marca nastalo veľké zemetrasenie a vlna cunami zabila tisíce ľudí, bol práve v rodnom Tokiu a prežil tam aj týždne po kataklizme. Hoci bol v ťažkej životnej situácii, do SME aj odtiaľ posielal svoje stĺpčeky, kde písal o tom, čo sa v krajine deje. Dnes je už opäť „doma“, pri svojej manželke, no bolí ho, že tam musel nechať svoju mamu. Náš kolega MASAHIKO SHIRAKI.
Ako ste prežívali prvé ničivé zemetrasenie?
Práve som šoféroval, boli sme s mamou vybavovať niečo na úradoch. Keď sa to začalo, myslel som si, že mám defekt, auto lietalo zo strany na stranu. Zastavil som, ale všetko sa hýbalo naďalej, domy, bilbordy. Bol som práve na nadjazde, tak som musel rýchlo odísť, bál som sa, aby sa nezrútil. Prišli sme domov, zapli televízor. Program bol zrušený, len nonstop správy. Moderátorka mala na hlave helmu. A v očiach strach.
A potom?
Potom sa hocikedy ozval z televízie alarm, to sa vysielanie úplne preruší a zobrazí sa mapka s varovaním, ktoré oblasti budú kedy a ako silno zasiahnuté. Nasledovali otrasy, stále, niekoľkokrát denne. Predtým som sa zemetrasení nebál. Keď u mňa spal nejaký kamarát zo zahraničia a prebudil ma vzrušene: „Masahiko, je zemetrasenie,“ tak som mu povedal: „To je v pohode, nič sa nedeje, spi.“
Ako ste mohli byť taký pokojný?
Na zemetrasenia nás pripravovali od detstva, mali sme v škole pravidelné cvičenia. Po 11. marci sme sa všetci začali báť každého otrasu. A tie cvičenia zo školy som si prvýkrát zopakoval v praxi. Kedykoľvek sme sa aj o štvrtej ráno zobudili, obliekli sa, obuli a vliezli pod stôl s vankúšom na hlave. Ale ešte predtým sme nechali otvorené dvere, lebo keby ich niečo zavalilo, nedalo by sa vyjsť.
Nechalo to na vás nejaké následky?
Keď ste dlho na lodi, tak sa pod vami potom kýva aj pevná zem. Často som potom cítil otrasy, aj keď žiadne neboli. Aj po príchode na Slovensko som sa stŕhal a spotil, len keď sa ozval nejaký zvláštny zvuk, hoci to len vo vetre zarachotila žalúzia alebo také niečo. A mal som zlé sny. Už to našťastie prešlo. Ten strach nie.
O nešťastí informovali médiá celého sveta. Aký je rozdiel medzi spravodajstvom a realitou?
Keď som bol počas nešťastia v Japonsku, bál som sa veľmi, ale moja žena Olinka sa na Slovensku bála oveľa viac. Keď som sa sem vrátil, o svojich blízkych v Japonsku sa bojím viac, ako keď som bol tam. To je zvláštne. Denne telefonujem s mamou. Každé ráno, keď zapínam počítač, búcha mi srdce, aké správy sa dozviem.
Mohlo to byť ešte horšie?
Mohlo. Viete, toto zemetrasenie a cunami postihli oblasť Sanriku, o ktorej vieme, že jej hrozia silné otrasy. Ale máme ešte jedno epicentrum zemetrasení v oblasti Tókaj v blízkosti Tokia a keby sa ozvalo, to by bol koniec. V Sanriku mali lepšiu ochranu, okrem iného desaťmetrový múr proti cunami. Tokio nič také nemá. A veľké šťastie je aj to, že z troch prefektúr oblasti Sanriku – Iwate, Miyagi a Fukušima dostala tá posledná najmenší zásah cunami, ak by to bolo inak, ktovie, ako by to dopadlo s elektrárňou. A ešte nezabúdajme na to, že Fudži je sopka, a vraj nespí. O tomto všetkom sme vedeli, ale nejako sme na to nemysleli. Hovorili sme si – veď sa toho hádam nedožijeme. A zrazu je to realita.
Japoncov nikdy nenapadlo, že na ostrove, kde hrozia silné otrasy, nie je najlepší nápad stavať atómové elektrárne?
Nie. Povedali, že sú bezpečné a tak som to aj bral. Pravda je taká, že Japonsko nemá prírodné zdroje energie, nemá veľa možností.
Čo poviete na postoj vlády k nešťastiu vo Fukušime?
Japonci pred nešťastím verili vláde na sto percent. To sa zmenilo. Japonsko niečo hovorilo, ale Južná Kórea, Amerika a Európa tvrdili niečo úplne iné. Podľa mňa je príčinou dezinformácií spoločnosť Tepco, ktorá prevádzkuje elektráreň. Nie sú otvorení. Sú ako deti. Keď dieťa urobí niečo zlé, mama ho zavolá a povie – a teraz sa priznaj, čo si povyvádzal. Ale decko povie len časť vecí a keď mama zatlačí, tak z neho vylezú ešte ďalšie, ale nikdy sa neprizná so všetkým. Nevieme ešte, ako dopadne Tepco, ale súkromná spoločnosť by nemala prevádzkovať jadrové elektrárne.
Ako podávali situáciu japonské médiá?
V Japonsku je aj v médiách kastový systém. Napríklad keď tu robí ktokoľvek tlačovku, môže na ňu prísť zástupca akéhokoľvek média. V Japonsku nie, vláda komunikuje len s vybranými médiami. A tie potom informujú v podstate rovnako. To je vlastne aj problém Tepca. Firma má hierarchiu a na miesto nešťastia posielajú tie najnižšie „kasty“.
Nie je v médiách alternatíva, povedzme typu WikiLeaks?
Čoraz viac ľudí primárne sleduje nezávislé, guerillové zdroje hlavne na internete a oficiálne médiá skôr ako doplnok.
Bude katastrofa znamenať pri najbližších voľbách zmenu vlády?
Neviem. Japonsko je v tomto ťažko čitateľné. V Japonsku sú dve dominantné súperiace strany - Demokratická strana Japonska (DPJ) a Liberálno-demokratická strana (LDP). Voľba je ťažká, úprimne povedané, mne sa nepáči ani jedna. A premiérova popularita upadala už pred katastrofou.
Fascinujúca disciplína, s akou Japonci zvládali situáciu, sa už rozoberala mnohokrát. Na čo iné by ste však ešte upozornili vy?
Veľa Japoncov sa po nešťastí zo zahraničia vrátilo domov, napríklad športovci. Keby sa toto stalo niekde v Európe, veľa ľudí odíde do zahraničia. Japonci nie.
Prečo?
Hranicu Japonska tvorí more a preto sú Japonci zvyknutí ostávať doma. Tu sú ľudia zvyknutí cestovať – do Prahy, do Viedne. Stačí sadnúť na bicykel, do auta, vlaku a už sme v zahraničí. Z Japonska sa dá odísť len loďou, čo nie je obvyklé, alebo letecky. Pre Japoncov je ťažká predstava o tom, že by mali žiť niekde inde. Boja sa aj svojej inakosti, jazykových bariér. Preto im aj vyhovuje organizovaná turistika. Také tie balíky pre turistov typu „návšteva pamiatky a potom ochutnávka vín“. V kolektíve sa necítia nesvoji.
Japonský kastový systém zrejme preniká aj do ďalších stránok života. Ste ním nejako poznačený?
Veľmi ilustratívne sú letecké havárie v Japonsku. Čím to je, že napriek špičkovým lietadlám, technológiám a know-how ich bolo v Japonsku príliš veľa? To preto, že keď šéfpilot vydal príkaz, nikto z posádky sa mu neodvážil oponovať. V Japonsku trvá všetko príliš dlho, lebo nikto nemôže a nevie oponovať zlým rozhodnutiam šéfov. V Japonsku človek stále myslí za nejaký kolektív. Hovorí sa tomu „čítať vzduch“. To znamená rozumieť tímu a spoločným cieľom, vycítiť kolektívnu atmosféru. Kto to vie, je úspešný. To je aj dôvod, prečo nemôžem žiť v Japonsku – som individualista. Neviem čítať vzduch. Na Slovákoch sa mi páči, keď sú otvorení a povedia svoj názor. Na začiatku som mal s tým trochu problém, ale vždy som taký chcel byť.
Náture Slovákov ste sa možno priblížili aj vďaka seriálu Z mesta do mesta, ktorý je celý založený na vás a práve v týchto dňoch ho vysiela Slovenská televízia. Ako vznikal?
Dokumentaristi Pavol Pekarčík, Ivan Ostrochovský, Marek Leščák si ma vybrali vďaka stĺpčekom v SME. V seriáli chodím s batôžkom po Slovensku a stretávam sa so zaujímavými ľuďmi. Hodili ma do vody, musel som s tými ľuďmi komunikovať so svojou zlou slovenčinou, nikto mi nepomáhal a z toho som mal spočiatku problémy. Mám totiž v krvi japonskú vlastnosť – nech verejnosť nevidí moje zlyhania. Ale potom som sa uvoľnil a začal som si to užívať.
Na Slovensku žijete deväť rokov. Prekvapilo vás niečím pri nakrúcaní seriálu?
Ja som predtým veľmi necestoval, lebo som mal predsudky. Že Slováci sú voči cudzincom uzavretí, že ich neprijímajú. Až pri nakrúcaní seriálu som sa zoznámil so Slovenskom bližšie. Možno sú spočiatku voči cudzincom rezervovaní, ale potom sa roztopia. U Japoncov je to opačne, najprv sú formálne ústretoví, jemní, úslužní, ale keď im začnete klásť otázky, uzavrú sa do seba.
Udreli vám do očí aj iné zásadné rozdiely?
V Levoči ma sprevádzal učiteľ, od narodenia slepý. Fantasticky vedel vnímať mesto, ukazoval mi ho. Presne vedel, čo kde je. A ja som si uvedomil, že sa dajú miesta vnímať aj inými zmyslami ako zrakom. Tento človek Levoču nikdy nevidel, nikdy si ju nevyfotil, ale úprimne ju miloval cez hmat, vône, vietor, zvuky. Japonci vnímajú miesta cez turistické bedekre a displeje digitálnych fotoaparátov. Toto bola pre mňa veľká lekcia.
Bol na vás štáb tvrdý?
Musel som sa naučiť presadiť, v tvorivom vzrušení často začali rozprávať rýchlo a ja som im vôbec nič nerozumel. Ako správny Japonec som najprv sedel a usmieval sa, ale potom mi začalo prekážať, že som mimo diania, a začal som ich asertívne napomínať. Takto som sa zbavil ďalšieho kúska japonskej mentality, ktorá mi nie je blízka. A začali sme spontánne premýšľať rovnako. S nimi som sa naučil čítať vzduch.
Beata
Balogová
