Hoci sa prokurátori denne podpisujú pod svoje rozhodnutia, ich meno a priezvisko sú vraj chránené údaje.
BRATISLAVA. Ján Šanta či Lucia Chabadová sú prokurátori, ktorých mená verejnosť pozná. Prvý z nich vystupuje v médiách v protikorupčných kauzách ako prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, druhú preto, že je sestrou predsedu Smeru Roberta Fica.
Podľa Generálnej prokuratúry by však ich mená mali byť tajné.
Zoznam nedali
Keď denník SME začiatkom roka písal o tom, že Dobroslav Trnka tesne pred odchodom z riadiacej funkcie vybral nových prokurátorských čakateľov, medzi ktorými bolo veľa detí sudcov alebo prokurátorov, poslal do médií stanovisko.
Napísal v ňom, že počas svojho funkčného obdobia prijal na prokuratúru spolu 321 právnych čakateľov a z toho v príbuzenskom vzťahu s niektorým z prokurátorov bolo iba 28 z nich.
Keď si SME podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyžiadalo mená všetkých čakateľov, aby si Trnkovo vyhlásenie overilo, prokuratúra to zamietla s odôvodnením, že ide o osobné údaje čakateľov.
Vzápätí sme si vyžiadali aj menný zoznam všetkých prokurátorov, prokuratúra odmietla zverejniť aj ten. Poskytla iba mená vedúcich na každej prokuratúre. Prokurátori sa pritom denne podpisujú pod svoje rozhodnutia.
Žitňanská: Je to absurdné
Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská považuje odôvodnenie prokuratúry, že ide o osobné údaje prokurátorov a treba ich chrániť aj z hľadiska ich bezpečnosti, za absurdné.
„Nevidím dôvod, prečo by mali byť nesprístupňované informácie o tom, kto je prokurátorom alebo čakateľom prokuratúry. Veď ide o mená tých, ktorí sa podieľajú na ochrane práv fyzických aj právnických osôb či štátu a o mená štátnych zamestnancov.“
Mená sudcov sú roky zverejnené na stránke ministerstva spravodlivosti, to zverejnilo aj mená právnych čakateľov na súdoch.
„Prokuratúra nie je nedotknuteľná pevnosť, do ktorej nikto nemôže vidieť a len z diaľky sa mlčky pozerať na príležitostné správy, ktoré z nej preniknú. Za svoju činnosť sa prokuratúra musí zodpovedať najmä verejnosti, a preto je na mieste otvorenosť,“ povedala Žitňanská.
Zbytočné komplikácie
Už v roku 2006 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že ministerstvo zahraničných vecí postupovalo nezákonne, keď odmietlo zverejniť mená svojich zamestnancov.
Za protizákonné označil zatajovanie mien prokurátorov aj poslanec KDH a ústavný právnik Radoslav Procházka.
Rozhodnutie prokuratúry, prečo nesprístupní menný zoznam prokurátorov, má niekoľko strán. Procházka hovorí, že je zbytočne komplikované.
„Jeho jediná, ale zásadná chyba spočíva v tom, že prokurátorov vyníma z kategórie verejných funkcionárov. Keďže prokurátor nepochybne je verejným funkcionárom, vzťahuje sa naňho paragraf infozákona ukladajúci povinnosť zverejniť osobné údaje.“
Prokuratúra tvrdí, že prípadné zverejnenie citlivo zvažovala. „Ide o takú operáciu s osobnými údajmi, ktorá je
nevratná a v prípade neoprávneného sprístupnenia je spôsobilá veľmi nepriaznivo zasiahnuť do súkromia fyzickej osoby, v tomto prípade prokurátora.“
Materiály skartovali
Preniknúť k informáciám o prokuratúre je nemožné.
BRATISLAVA. Po výberovom konaní na právnych čakateľov na prokuratúre, kde minimálne 12 úspešných čakateľov zo 41 boli príbuzní sudcov či prokurátorov, požiadal právnik Vladimír Šárnik podľa infozákona o anonymizované testy z výberového konania. Generálna prokuratúra mu oznámila, že ich nemá, lebo sa nearchivujú.
Šárnik hovorí, že podľa registratúrneho poriadku vydaného generálnym prokurátorom písomnosti o výberových konaniach majú skartačnú lehotu päť rokov. „Ešte aj poštové obálky zo zásielok na prokuratúru možno skartovať až po 30 dňoch, je nemysliteľné, aby sa taká dôležitá dokumentácia skartovala okamžite.“
Jeho skúsenosti ukazujú, že prokuratúra sa snaží utajiť všetko. Za protizákonné považuje aj utajovanie mena a priezviska prokurátora a označenia prokuratúry, na ktorej pracuje.
„Nejde o údaje osobnej povahy týkajúce sa súkromného alebo rodinného života, ale výlučne o údaje o výkone verejnej moci.“ Aj ústava podľa neho dovoľuje obmedziť právo na informácie, iba ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.
Monika Tódová
