Košice 27. júna (TASR) - Odvolávanie exministra dopravy Jozefa Macejka vynieslo na povrch okrem iného zarážajúcu všeobecnú neznalosť právomocí prezidenta SR pri odvolávaní člena vlády. Všetci zainteresovaní, napriek rozdielnemu postoju k samotnému škandálu i aktérom tendra Železničnej spoločnosti, sa totiž jednoznačne zhodli na tom, že prezident sa nemá návrhom zaoberať, ale bez ďalšieho musí návrh ministerského predsedu na odvolanie ministra akceptovať.
Nie je to však pravda. Slúži ku cti jednému z expertov na ústavné právo Jánovi Drgoncovi, ktorý sám na vlastnú nepresnosť upozornil. Všetkým, ktorí sa k právomoci prezidenta vyjadrovali, vrátane neho, totiž uniklo, že napriek pôvodným návrhom novely Ústavy SR, účinnej od 1. júla 2001, v skutočnosti k žiadnej zmene v článku 116 nedošlo. Súčasne zainteresovaní pozabudli na to, že v judikatúre ÚS existuje výklad, záväzne interpretujúci odsek 4, článku 116, vzťahujúci sa priamo na podanie návrhu predsedom vlády na odvolanie jej člena.
Nejednoznačné ústavné postavenie prezidenta Ústavný súd 2. júna 1993 vo výroku záväzne vysvetlil tak, že "podaním návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády vzniká prezidentovi SR právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident po posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády SR vyhovie a člena vlády odvolá, alebo či návrhu predsedu vlády SR nevyhovie a člena vlády neodvolá." Pre úplnosť treba dodať, že citované uznesenie evidované pod spisovou značkou I.ÚS 39/93 je okrem webovej strány súdu www.concourt.sk verejne dostupné aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR 1993-94 a obsahujú ho aj viaceré odborné publikácie sumarizujúce rozhodovaciu činnosť ÚS. O to je nepochopiteľnejšia nedávna reakcia predsedu ÚS Jána Mazáka. V čase svojho kúpeľneho pobytu síce poskytol médiám vyhlásenie obhajujúce ústavnosť konania hlavy štátu, zpolovice však argumentoval politicky a nepoukázal na jednoznačnú judikatúru súdu, ktorému predsedá.
Nevedno prečo fakt existencie výkladu takmer všetkým unikol a spôsobil deformované vnímanie právomoci hlavy štátu pri odvolávaní člena vlády. Argumenty v prospech povinnosti prezidenta vyhovieť návrhu predsedu vlády na odvolanie jej člena, opierajúce sa o čl. 111 ústavy, sa síce objavili, podľa odborníka na ústavné právo Radoslava Procházku však neobstoja hneď z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým preto, že podľa všeobecne záväzného výkladu ústavy je ustanovenie čl. 111 vo vzťahu k čl. 116 ods. 4 ústavy irelevantné. Článok 111, podľa ktorého prezident na návrh predsedu vlády vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev sa vzťahuje na originálnu tvorbu vlády ako celku, nie na modifikáciu jej zloženia počas funkčného obdobia. "Práve jazykový tvar ďodvoláď je jednou z tých podôb formulácie, ktorú v zmysle uznesenia ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 30/99 treba buď dotvoriť výkladom alebo prijatím nového znenia. V tomto prípade bol význam formulácie špecifikovaný autorizovaným výkladom ústavy," zdôraznil Procházka.
Pre úplnosť - uznesenie ústavného súdu I.ÚS 30/99 konštatuje, že ústava upravuje právomoci prezidenta v troch základných formuláciách - ako výslovné oprávnenie, ako výslovnú povinnosť a v podobe, ktorá nemá bez ďalšieho jednoznačný obsah. V takom prípade podľa citovaného uznesenia "ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť buď intepretáciou právnych noriem uvedených v texte ústavy alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení ústavy".
