Bolo 1. mája 1951, keď z nemeckého Mníchova začala vysielať americká rozhlasová stanica, ktorá sa na takmer štyridsať rokov stala jedným z najväčších nepriateľov komunistického režimu. Preto jej zvuk takmer od začiatku sprevádzalo šumenie, spôsobené rušičkami signálu.
Komunisti sa totiž Rádia Slobodná Európa (RFE) báli. Rozhlas, na rozdiel od novín, nerešpektoval prísne strážené štátne hranice. Kým u nás začali po roku 1948 všetky informácie prechádzať prísnou cenzúrou, na Západe to bolo iné. Navyše vysielanie Slobodnej Európy nerobili len nejakí nadšenci, ale profesionáli ako Ferdinand Peroutka, bývalý šéfredaktor prvorepublikovej Přítomnosti, či Pavel Tigrid, ktorý si rozhlasovú prácu vyskúšal počas vojny v londýnskej BBC.
Zbierka
Obaja, podobne ako ďalší redaktori Slobodnej Európy (napríklad Michal Múdry–Šebík, rodák z Drietomej, poslanec za DS a neskorší spoluriaditeľ československého vysielania), patrili k emigračnej vlne, ktorá sa preliala z Československa na Západ po februári 1948.
Niektorí z emigrantov – bývalí novinári, politici, vysokoškolskí učitelia, ale aj robotníci – založili rok po februárovom prevrate vo Washingtone Radu slobodného Československa. Po niekoľkých stretnutiach dospeli k rozhodnutiu, že by mala byť založená rozhlasová stanica nezávislá od americkej vlády.
Ešte v tom istom roku bol v USA ako súkromná organizácia, podporovaná americkým ministerstvom zahraničných vecí, zriadený Výbor pre slobodnú Európu. Nasledovala peňažná zbierka, na ktorú prispelo 16 miliónov Američanov.
V roku 1950 tak mohol výbor spustiť pokusné vysielanie pomocou krátkovlnnej vysielačky, umiestnenej na nákladnom aute, pohybujúcom sa v blízkosti československých hraníc. V tom istom roku sa začala skladať redakcia, ktorá pozostávala výhradne z exulantov a bolo tiež rozhodnuté, že sa nebude vysielať z východného pobrežia USA, ale z Mníchova, ktorý v tom čase ležal v americkej okupačnej zóne.
Správy i odkazy
Ako vo svojej knihe Volá Slobodná Európa píše Karel Sedláček, vysielanie RFE sa od programov západných rozhlasových staníc či Československého rozhlasu líšilo vo viacerých ohľadoch. Stanica vysielala oveľa viac hovoreného slova ako hudby, vo vysielaní prevažovali správy a politické komentáre nad reportážami či zábavnými programami, správy sa vysielali každú celú hodinu a takmer všetky programy počas dvadsaťhodinového vysielania odzneli viackrát.
Nezmenilo sa to ani potom, ako na jednej strednovlnnej a niekoľkých krátkovlnných frekvenciách začali vysielať aj Poliaci, Maďari, Rumuni a Bulhari.
Kým dopoludnia sa vyrábali skôr publicistické programy na niekoľko dní dopredu, popoludní sa v redakcii zameriavali na správy. Ako v knihe spomínal jeden z redaktorov: „Správy boli pripravované podľa anglosaského systému, pri informácii sa nesmel objaviť žiadny komentár... Takže aj o udalostiach nepriaznivých pre západné demokracie sme museli referovať objektívne.“
Jednou z obľúbených relácií boli aj Odkazy domovu. V prvej časti šlo o osobné odkazy, druhá časť sa začínala slovom voláme. Napríklad „Voláme sudcu X. Y. z Prahy, ktorý odsúdil na trest smrti šestnásťročné dievča.“
Tieto odkazy mali doma veľký ohlas a dodávali ľuďom aspoň nádej, že niekto o ich utrpení vie a môže o ňom verejne hovoriť.
Ako vo vojne
„Jeden časopis by znamenal málo v krajine, kde vládne sloboda. Ale jeden slobodný časopis, jedna slobodná rozhlasová stanica v diktátorskom režime – to je revolúcia, pretože taký režim sa zakladá na tom, že len vláda môže hovoriť a nikto nesmie odpovedať, každý môže byť obžalovaný, ale nikto sa nesmie hájiť.“
Dnes znejú slová prvého riaditeľa stanice Ferdinanda Peroutku možno pateticky, ale v čase studenej vojny boli primerané. RFE totiž nešlo o nič menšie ako o „posilňovanie viery v konečné víťazstvo nad komunizmom“.
„Slobodka začínala v dobe, keď sa začínala studená vojna a každý v stanici sa cítil bojovníkom tohto neviditeľného frontu,“ hovorí dlhoročný redaktor československého a dnes riaditeľ jej ruského vysielania Jefim Fištejn. „Bola to tak trochu vojnová situácia. Netreba zabúdať, že Slobodnú Európu neskôr financovala CIA. A až začiatkom 70. rokov prevzal jej financovanie Kongres.“
Nešlo len o vysielanie. Vojnu pripomínalo aj niečo iné. Dňa 14. augusta 1951 začala RFE vysielať v päťminútových intervaloch oznámenie o „balónoch slobody“. Balóny s priemerom poldruha metra, ktoré mierili zo západu na východ, nad naším územím praskli a na zem z nich padali protikomunistické letáky a časopisy Slobodná Európa.
Maďarská chyba
Akcia trvala do roku 1956, kým československé úrady nevyhlásili, že jeden z balónov spôsobil pád lietadla v Tatrách. Bola to síce hlúposť, ale vláda dosiahla, že letáky už na územie „ľudovodemokratických“ štátov viac nepadali.
Ešte v tom istom roku však RFE spravila skutočnú chybu. Kým spočiatku jej maďarské vysielanie volalo „len“ po zmene režimu, na jeseň, keď vypuklo v Budapešti a iných maďarských mestách protikomunistické povstanie, stanica nevysielala len pravdivé správy, ale aj výmysly, že západné krajiny prídu povstalcom na pomoc.
Z tejto epizódy sa redaktori poučili a keď v roku 1968 Československo okupovali „bratské“ vojská, RFE spolu s Československým rozhlasom vyzývala len k pasívnemu odporu a prepožičiavala mu svoje frekvencie.
Statočný chlapík
Okupáciou sa skončilo krátke obdobie, keď stanicu na našom území nič nerušilo. V Československu pomaly nastupovala normalizácia a do Slobodnej Európy nastupovali noví redaktori – poaugustoví emigranti. Medzi nimi napríklad aj speváci Karel Kryl a Yvonne Přenosilová či známy slovenský novinár Ernest Stredňanský.
Jedným z nových spolupracovníkov bol aj istý Pavel Minařík. Tento, ako sa neskôr ukázalo, agent Štátnej bezpečnosti, nastúpil do rádia ako hlásateľ. V roku 1976 ho z RFE prepustili a krátko nato sa objavil v Československej televízii, kde odkrýval temné praktiky rozhlasu.
V Československu sa roztočil propagandistický kolotoč. Tlač mala ďalšiu príležitosť ohovárať RFE, Josef Laufer naspieval „statočnému chlapíkovi“ pesničku Dopis Svobodné Evropě, a na Minaříkovu počesť vyšli dokonca dve oslavné knihy. Nikde sa, samozrejme, neobjavila ani zmienka o tom, že Minařík počas svojho pobytu v Mníchove predložil ŠtB najmenej tri návrhy, ako uskutočniť v československej sekcii rozhlasu atentát.
K atentátu však došlo až v roku 1981. Explózia zdemolovala celú československú redakciu a troch ľudí vrátane slovenského textára a novinára Rudolfa Skukálka zranila. Páchateľom bol Johannes Weinrich, usudzuje sa však, že za útokom stála rumunská tajná služba a československá redakcia bola zasiahnutá nedopatrením.
Preukaz agenta ŠtB.
FOTO - ČTK
Štvavé vysielačky
Rádio Slobodná Európa (a Rádio Sloboda, ktoré od roku 1953 vysielalo do Sovietskeho zväzu) dostávalo v komunistických médiách prívlastok „štvavá vysielačka“. O túto poctu sa delilo napríklad s Hlasom Ameriky (VOA). Hoci dnes možno tie stanice splývajú, ich zameranie a vznik boli rozdielne.
Veľmi zjednodušene: kým VOA vznikol ešte počas vojny ako protiváha nacistickej propagandy, po vojne sa špecializoval na život v Amerike, Slobodná Európa vznikla z odporu proti komunizmu a informovala viac o záležitostiach v krajinách za železnou oponou.
Ernest Stredňanský k tomu hovorí: „Do VOA som nastúpil začiatkom 80. rokov. Vo vzduchu už bolo cítiť prichádzajúcu zmenu v celosvetovej politickej klíme. O to viac som pociťoval potrebu hovoriť slovenskému poslucháčovi o americkom živote, ktorý bol v tom čase poznačený jasnými demokratickými princípmi.
A to je azda najzávažnejší rozdiel medzi RFE a VOA. Zatiaľ čo RFE bola stanica odkrývajúca to zhnité vo vtedajšom komunistickom Československu, v Hlase Ameriky sme sa viac usilovali primať našich ľudí k demokratickému mysleniu, ktoré bolo po dlhé roky zahatané marxisticko-leninskou ideológiou.“
Propaganda?
„Propaganda predpokladá buď cenzúru, alebo autocenzúru. U nás som to nezažil ani začiatkom osemdesiatych rokoch. Nikdy som nezažil, že by sme boli inštruovaní, ako máme vysielať,“ odpovedá Jefim Fištejn na otázku, či sa dá vysielanie RFE nazvať propagandou. Zdôrazňuje tiež, že sa mu nikdy nestalo, že by ho niekto „inštruoval alebo si pred vysielaním pozeral texty“.
Slovenský politológ Miroslav Kusý, ktorý svoje príspevky do „slobodky“ telefonoval zo Slovenska (neskôr bol za túto činnosť súdený v procese s bratislavskou päťkou) slovo propaganda pripúšťa: „Slobodná Európa bola súčasťou propagandistického ťaženia. Ideológia demokracie a slobodného sveta vtedy stála proti totalite. Akokoľvek to však nazvem, pre mňa bolo podstatné to, že v RFE som mohol otvorene povedať svoj názor bez toho, že by mi ho niekto scenzuroval. Keď som tam zavolal svoj príspevok, vedel som, že mi ho odvysielajú bezo zmien.“
1988 a 1989
Veľkou nevýhodou RFE oproti iným „štvavým vysielačkám“ bolo, že bola vlastne nepretržite rušená. Preto bolo oveľa jednoduchšie a príjemnejšie počúvať napríklad Hlas Ameriky alebo BBC. V decembri 1988 však Československo na príkaz z Moskvy, opojenej perestrojkou, rušičky vyplo.
„To bolo fantastické,“ spomína Kusý. „Kým dovtedy sme mali k dispozícii len samizdat, zrazu sme mali miliónovú obec poslucháčov.“ Podobne to videl v roku 1989 Václav Havel, ktorý poslal do RFE list s nasledujúcimi slovami: „Odvtedy, čo nie ste rušení, ste najsledovanejším médiom v českej a slovenskej reči. Možno ste sledovanejší než sami viete. Na vlastné uši som počul, že vládny hovorca Pavel povedal na jednom študentskom mítingu, že majú zistené, že RFE dnes sleduje viac ľudí ako Rudé právo...“
Slobodná Európa tak mohla rýchlo a účinne informovať napríklad o Palachovom týždni v januári 1989 či o novembrových demonštráciách, ktoré oficiálne médiá spočiatku ignorovali.
Iste, pád komunizmu nespôsobil ani jeden človek, ani jedna rozhlasová stanica, ale určite platia slová Ernasta Stredňanského, ktorý RFE považuje za „významný prvok v mozaike, z ktorej sa v tom čase skladal zápas proti komunizmu a ktorý viedol k porážke Sovietskeho zväzu.“ Ako dodáva: „I dnes pociťujem vnútornú spokojnosť, že som aj ja k tomu prispel svojím malým podielom.“
Po tom, čo koncom roku 1988 vypli rušičky, stala sa Slobodná Európa najsledovanejším médiom.
Rozchod
Zdalo by sa, že v slobodnom svete už stanica ako RFE nemá veľký zmysel. Napriek tomu v Česku i na Slovensku ešte niekoľko rokov vysielala. Riaditeľ RFE Pavel Pecháček v roku 1992 hovoril o tom, že výhodou slobodky je to, že sa na udalosti v Česko-Slovensku pozerá zvonku a tiež to, že sa poslanie stanice zmenilo. Ako povedal: „Chceme pomáhať rozvoju demokracie a trhového hospodárstva, aby sa z našej vlasti stala skutočne prosperujúca a šťastná krajina.“
Už o pár mesiacov však boli z jednej krajiny dve. Daniel Raus, dnes riaditeľ Českého rozhlasu 6, ktorý neformálne na RFE nadväzuje, k tomu hovorí: „Tak ako sa rozchádzali obe krajiny, vzďaľovali sa od seba aj hlavné témy českej a slovenskej redakcie. Už pár mesiacov po rozdelení nám (s Milanom Žitným) kládli editori českého vysielania na srdce, aby sme robili spravodajstvo z väčšieho odstupu, pretože pre českého poslucháča boli denné záležitosti Slovenska stále menej zaujímavé.“
Kým Slovensko prechádzalo obdobím mečiarizmu (viac v článku Ivana Štulajtera), Česi naštartovali smerom do Európy a rozhodli sa byť elitným kandidátom na vstup do EÚ a NATO. Podľa Rausa „obidve redakcie držali vysokú latku žurnalistiky a ducha slobodky, ale témy a problémy ich krajín sa začali rozchádzať“.
19 krajín
„Všetci sme prichádzali z komunistických, informačne uzatvorených krajín, takže zmysel našej práce bol jednoduchý – zoznámiť našich bývalých krajanov nielen so správami, ktoré štátne médiá skrývali, ale zoznámiť ich aj so svetovými trendmi, s tým, čo sa odohráva v oblasti politiky, kultúry, sociálnej oblasti, informovať ich o vývoji v oblasti ľudských a občianskych práv,“ hovorí Jefim Fištejn. „Naše postavenie bolo pomerne výlučné, ale dnes už ho nemáme. Dnes je našou hlavnou úlohou orientovať poslucháča vo svete nepreberného množstva informácií.“
Ani v tomto svete však stanica nestratila zmysel. Rádio Slobodná Európa / Rádio Sloboda vysiela z Prahy, kam sa rozhlas preťahoval v roku 1995, do devätnástich balkánskych, postsovietskych a blízkovýchodných krajín. Ľudia žijúci v „nedokonalých demokraciách“ či priamo diktatúrach to iste ocenia.
Redaktorov Slobodnej Európy premiér Vladimír Mečiar a početná rodina jeho prívržencov nenávideli možno o dačo viac ako redaktorov denníka SME, rozhlasovej stanice Twist či Markízy. Práca pre americký Kongres bola pre nich zjavnou prácou za judášsky groš a zapadala do obrazu sveta, v ktorom je Slovensko obeťou sprisahania, prichádzajúceho zo Západu ruka v ruke so zradou zvnútra.
A keďže zároveň správne predpokladali, že za tie americké groše sa dá na slovenské pomery žiť kráľovsky, kolektívnu nenávisť prisáľala ako vždy v takýchto prípadoch aj statočná dávka závisti. Mečiarovi ideológovia z 90. rokov – zvlášť Dušan Slobodník, Roman Hoffbauer či Augustín M. Húska – vedeli tieto negatívne emócie rôznymi legendami a slovnými floskulami zo svojich prívržencov vydolovať, udržiavať ich pri živote a najmä využívať pri nekritickej podpore Mečiara a jeho vlád. Na udržanie bojovej nálady masy slúžili veľkolepé mítingy HZDS. V závetrí ich kanonád a virvaru, v ktorom hrozilo, že dav novinárov rozdupe, vybraní jednotlivci za výpredajové ceny dostávali do súkromného vlastníctva štátny majetok. To bola oná divoká privatizácia.
Divadlo, kde sa rovnako dôležitý príbeh ako na scéne odohrával za ňou, by fungovalo pomerne hladko, nebyť k režimu kritických slovenských médií a zahraničných vysielačiek ako BBC, Slobodná Európa. Odhaľovali nebezpečnú podstatu a dôsledky mečiarizmu; upozorňovali, že Mečiarov autoritársky štýl krajinu izoluje od demokratického a prosperujúceho Západu a vráti ju pod vplyv ruskej gravitácie. Kritické médiá logicky dávali značný priestor aj opozícii, čím bola vyvažovaná lokajská politika STV a v menšom meradle aj SRo.
V 90. rokoch nebolo vôbec jasné, že sa Slovensko stane členom NATO, EÚ, OECD. Keď sme ako novinári v nekonečných debatách pred tlačovkami, na chodbách parlamentu alebo večer v krčmách rozpitvávali politickú situáciu a upadali do depresie z toho, koľko sa v národe nabralo iracionálnej lásky a obdivu k Mečiarovi, držal nás nad vodou náš verný čitateľ, poslucháč, divák. Oni nám pripomínali, že Slovensko nie je celé Mečiarovo, že tiež cítia úzkosť z budúcnosti ako my a že potrebujú naše správy, komentáre, rozhovory a analýzy pre svoje názorové zápasy s oponentmi, ako aj preto, aby sa necítili sami. Koľko rodín a vzťahov sa počas mečiarizmu rozhádalo a narušilo?
Mečiarova garnitúra zúrivo krúžila okolo nezávislých médií, kde-tu ich aj rafla, ale na mocenský zákrok, ktorý by ich umlčal, nenašla odvahu. Slobodná Európa si v pravidelných intervaloch musela obnovovať vysielaciu licenciu na stredných vlnách. Členovia licenčnej rady šomrali, ale vždy pečiatku dali. Zápas o éter sa presunul do kvality vysielania, ktorú mal v tom čase v rukách štát. Nekvalitný príjem, strata signálu a šum, na ktorý chodili do Slobodnej Európy od poslucháčov ponosy, sme si v redakcii vysvetľovali ako súčasť studenej občianskej vojny, ktorá sa vtedy viedla na Slovensku.
Existenciou redakcie Slobodnej Európy v Bratislave sa silná Amerika zosobnila na Slovensku. Mečiarova garnitúra nech bola akokoľvek uletená, mala pred touto politickou realitou rešpekt. Dokázala uniesť prezidentovho syna, ale nedokázala mocensky nič urobiť proti tomu, keď Slobodná Európa a Twist odvysielali usvedčujúci rozhovor Hudek-Lexa.
Dovolím si povedať, že každodenná práca redaktorov Slobodnej Európy a BBC v teréne prispela nielen k nezlomnosti opozičných síl, k lepšej informovanosti ľudí, ale aj k ochrane domácich médií a novinárov pred ich umlčaním. Aj jej zásluhou sa Slovensko vymanilo z izolácie. Na prácu v Slobodnej Európe spomínam rád.
Piateho mája vyjde vo vydavateľstve Českého rozhlasu Radioservis nová kniha, ktorá popisuje históriu Rádia Slobodná Európa. Porozprávali sme sa s jej editorom, historikom MAREKOM JUNKOM.
O niekoľko dní vyjde kniha s názvom Svobodně, ktorej ste editorom. Čo od nej môže čitateľ čakať?
"Kniha Svodobně sa skladá z niekoľkých častí. Prvá sa samozrejme zaoberá dejinami československého vysielania RFE a jednotlivými programami od roku 1950 až do rozpadu československej redakcie v roku 1992 a vznikom samostatného českého vysielania, ktoré neskôr prešlo pod Český rozhlas 6. Samostatná kapitola je potom venovaná česko-slovenským vzťahom v redakcii, ktoré boli značne komplikované a v podstate po celý čas existencie redakcie sa objavovali snahy o vytvorenie samostatnej slovenskej redakcie. Dôležité miesto je venované i "zábavnej" funkcii RFE. Pretože táto stanica nevysielala iba správy a politické komentáre, ale dôležité miesto venovala kultúre, divadlu, hudbe a zábave v podobe rôznych estrád a skečov. V redakcii pôsobila hromada skvelých komikov (herci Jára Kohout alebo Jiří Voskovec). RFE bola aj zdrojom modernej hudby - big beatu pre poslucháčov v Československu od začiatku 60. rokov. Dôležitá časť knihy je venovaná i reakcii komunistického režimu na vysielanie RFE. Je v nej zmienené nielen rušenie vysielania (Československo patrilo k posledným krajinám východného bloku, ktoré prestali rušiť vysielanie RFE), ale aj snaha (málo úspešná) o infiltráciu československej redakcie agentami ŠtB. Samozrejme, spomenutý je aj najznámejší agent - Pavel Minařík. Posledná časť sa potom venuje prepisu rozhovoru Václava Havla s redakciu RFE po jeho prepustení z väzenia v lete 1989. Autormi knihy sú Marek Junek, Vladimír Just, Filip Pospíšil, Vilém Prečan a Prokop Tomek."
Ako by ste zhodnotili pôsobenie RFE do roku 1989? Prechádzalo nejakými fázami?
"Je nutné povedať, že RFE bola jedným z mála objektívnych zdrojov, ktoré informovali obyvateľov v Československu o pravdivom vývoji situácie. Samostatné vysielanie môžeme rozdeliť na niekoľko fáz: 50. roky, keď sa verilo, že komunistický režim čoskoro padne, preto aj vysielanie bolo ostrejšie a radikálnejšie. 60. roky, keď bolo jasné, že komunistický režim sa ešte veľmi dlho udrží. V tom čase došlo k prehodnoteniu štruktúry a zameraniu vysielania. Stanica sa okrem iného začala zameriavať na mladých poslucháčov hlavne tým, že posilnila hudobné vysielanie. Obdobie po roku 1968: do redakcie prišla po auguste 1968 nová generácia žurnalistov; väčšinou bývalých komunistov, ktorí sa dostávali do rozporu s pôvodným osadenstvom. Noví, ktorí prišli (Sláva Volný, Karel Kryl, Agneša Kalinová a iní), mali odlišný pohľad na podobu vysielania a aj lepšie poznali československú realitu. A 70. roky sú tiež obdobím razantného vyšetrovania ."
Ako by ste zhodnotili postoj redaktorov RFE počas Maďarskej revolúcie v roku 1956?
"Čo sa týka československého vysielania, tak sa objavoval mierny optimizmus, že sa situácia môže zmeniť. Samotné maďarské vysielanie dokázateľne vysielalo sporné, až neprijateľné relácie, ktoré boli v rozpore s platným štatútom RFE. Neskôr bolo síce očistené od všetkého zlého, čo povstanie vyvolalo, rozhodne v ďalšom období sa akékoľvek vysielanie vyvarovalo podobných problematických relácií. Výrazne sa to prejavilo napr. v období augustovej okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, keď vysielanie RFE bolo veľmi triezve a objektívne v porovnaní s vysielaním Československého rozhlasu. Maďarské udalosti mali na vysielanie ešte jeden dôležitý vplyv: v roku 1958 došlo k zmene znelky niekoľkých vysielaní RFE, vrátane československého. Pôvodné znenie: "Volá Hlas slobodného Československa, rozhlasová stanica Slobodná Európa" bolo nahradené v českej verzii: "Nasloucháte československému vysílaní rozhlasové stanice Svobodná Evropa," v slovenskej: "Počúvate československé vysielanie rozhlasovej stanice Slobodná Európa". To preto, aby vysielanie nevyvolalo v obyvateľoch Československa plané nádeje."
Fedor Gál, vydavateľ
Z domácich médií sme sa dozvedali, že žijeme v najlepšom z možných svetov a tam „vonku“ je peklo na zemi. Slobodná Európa a Hlas Ameriky informovali o udalostiach doma a v zahraničí inak. Najmä pre domáce spravodajstvo sme mali uši na svojich rádiách. Nielen preto, že sme získavali „zakázané“ informácie, alebo preto, že program bol štátom rušený, ale aj pre šikanovanie, ktoré počúvanie zahraničného vysielania dlho sprevádzalo. Informačná blokáda bola fakt veľmi účinná zbraň v rukách komunistického režimu.
Miloslav „Whisky“ Láber, hudobník
Slobodná Európa sa počúvala podobne ako Hlas Ameriky. Komunizmus som zažil do svojej dvadsiatky a bol to základný informačný tok. Našu kapelu sme dávali dokopy ešte za komunizmu, boli sme mladí a mali sme tendenciu provokovať, tak náš gitarista Sveťo Korbel prišiel s tým, že by sme sa mohli volať Slobodná Európa. Asi preto, že to bol náš komunikačný kanál.
Jana Juráňová, spisovateľka
Slobodnú Európu sme doma nechytali, takže sme ju nepočúvali. Počúvali sme Hlas Ameriky, tradične, najmä otec. Pravdou je, že ani tak nešlo o to, čo sme počúvali, ale skôr o to, čo sme zhnusene odmietali - vtedajšie televízne a rozhlasové správy. Celkové zhnusenie bolo všadeprítomné. V zmenu sme do poslednej chvíle nedúfali, a tak si ani nepamätám, že by som ju očakávala s uchom na prijímači. Nebola som disidentka, bola som len zhnusená, patrila som k mlčiacej väčšine. Nie je sa čím chváliť, ale napriek tomu zo seba rozhodne nemienim dodatočne vyrábať protištátny živel, ako sa to už pomaly stalo zvykom.
Zdeněk Sveřák, herec
Slobodná Európa bola stanica, ktorú stálo zato napriek neustálemu rušeniu počúvať. Tam sa človek skrátka dozvedal pravdu. Nie som novinár, aby som vedel nejako presne zhodnotiť profesionalitu vysielania. Vedel som však, že slobodka bola zameraná na čerstvé informácie, ktoré sa k nám iným kanálom nedostali. Čo tam bolo navyše – napríklad nejaké fejtóny o Amerike – to ma veľmi nezaujímalo. Dôležitejšie boli informácie.
Milan Zemko, historik
Pokiaľ som mohol, počúval som skôr Hlas Ameriky a BBC. Ale v každom prípade považujem fungovanie stanice Slobodná Európa za veľmi dôležité. Bolo to jedno z okienok, aj keď zatĺkaných prostredníctvom rušenia, ktorými sa dalo vidieť von. Mám pocit, že Slobodnú Európu šlo pre rušičkychytiť ťažšie ako tie stanice, ktoré som počúval.
Iveta Radičová, premiérka Slovenskej republiky
Zdalo sa nám, že pokiaľ počúvame vysielanie Slobodnej Európy, to zlo a temno okolo nás do našej obývačky nevstúpi. Náš byt sa na tú hodinu-dve, čo sme denne počúvali Slobodnú Európu, stal ostrovom slobody. Uvedomovali sme si, že Stefan Zweig mal úplnú pravdu, keď povedal, že cenzúra je odjakživa rodnou sestrou diktatúry a pravdivé informácie znamenajú všetko aj počas vojny, aj v mieri. Aspoň na chvíľu sme sa cítili slobodní.
stranka dnesnej slobodky
http://www.rferl.org/
pesnicka Dopis Svobodne Evrope
http://www.youtube.com/watch?v=1MeEO35FZ-E
tlacovka kapitana Minarika
http://www.youtube.com/watch?v=pRGgVBMYha4&feature=related
Ronald Reagan, informujuci o RFE
http://www.youtube.com/watch?v=fHzxjxtnXSo
projekt Svobodne, ktory pri prilezitosti 60. vyrocia RFE vyrobil Cesky rozhlas
http://www.rozhlas.cz/svobodne/portal/
