Máj – strany čas

Pred rokom 1989 bola prvá polovica mája vyhradená štátnym oslavám. Prvého mája sa oslavoval Sviatok práce, deviateho mája oslobodenie a šestnásteho mája založenie Komunistickej strany Československa. Tohto roku veľké oslavy nebudú, ale 90. výročie založen

V roku 1949 sa uskutočnil prvý zjazd Komunistickej strany Československa po prevzatí moci. Klement Gottwald vtedy oslavoval dvadsať rokov na jej čele

ia tejto, kedysi najmocnejšej, strany si zaslúži aspoň krátku zmienku.

V dňoch 14. až 16. mája 1921 sa v Prahe konal ustanovujúci zjazd KSČ, na ktorom sa spojila česká a slovenská ľavica sociálnodemokratickej strany, ktorá na československej politickej scéne fungovala prakticky od založenia štátu.

Dlhé roky strana pôsobila aj v parlamente, spôsob jej práce sa však vymykal z bežných predstáv o činnosti v zákonodarnom zbore. Komunistickí poslanci, chránení imunitou, využívali parlament výlučne ako tribúnu na prezentovanie svojich revolučných názorov.

Táto antisystémovosť sa skončila v polovici tridsiatych rokov, keď pomohla do kresla prezidenta Edvardovi Benešovi a zakladala ľudový front proti fašizmu. Štvrť storočia po založení, v máji 1946, po názorových veletočoch ohľadne vojny s Nemeckom a po intenzívnom zapojení strany do odbojového hnutia, vyhrali komunisti posledné ako-tak slobodné voľby.

Prešovský soviet

Oficiálna komunistická historiografia dávala vznik KSČ do priamej súvislosti s komunistickou revolúciou v Rusku v roku 1917. Podľa viacerých dnešných historikov však šlo skôr o spätnú projekciu zásadnej úlohy, ktorú zohral Sovietsky zväz v premene Československa na komunistický štát po roku 1945.

Priamy vplyv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR) na robotnícke hnutie u nás bol obmedzený, ale niektorým zajatcom z rakúskej armády sa pacifistická a sociálna propaganda boľševikov páčila. Práve oni tvorili jadro československého komunizmu v rámci Komunistickej strany Ruska. Ich prvým verejným prejavom bola výzva českým vojakom, aby vstupovali do Červenej armády, ktorú 14. apríla 1918 podpísal aj spisovateľ Jaroslav Hašek.

Druhú skúsenosť, významnú pre počiatky komunizmu v Československu, priniesli maďarskí boľševici na východné Slovensko. Tak ako sa krátko po vojne pokúsili komunistickí revolucionári vyhlásiť socialistické republiky, podobné tým v Rusku, v Berlíne i v Bavorsku, u našich južných susedov vznikla v marci 1919 Maďarská republika rád.

Prvý pokus o „vývoz revolúcie“ síce nemal dlhé trvanie, ale revolučná vláda v Prešove ukázala, na čo komunisti kladú dôraz: stihla načrtnúť obrysy pozemkovej reformy, zastavila činnosť normálnych súdov a nahradila ich „revolučnými tribunálmi“, zoštátnila školy, zriadila slovenskú „Červenú armádu“ a bezpečnostný zbor „Červenú stráž“. A zopár ľudí aj popravila. Slovenskí komunisti, organizovaní vtedy ešte v komunistickej strane Maďarska, tiež ukázali svoj vzťah k novému štátu. ČSR označovali vo svojich vyhláseniach za imperialistický štát.

obr_1.jpg

Posledná fotografia Klementa Gottwalda z 11. marca 1953. Na snímke
s predvojnovými komunistami Antonínom Zápotockým a Viliamom Širokým

Komunisti, fašisti i nacisti

„Interpretovať povojnové udalosti ako nejaký triumf ľavice znamená používať slová, ktoré nemajú presný obsah a najskôr aj to, že nevieme, o čom hovoríme,“ hovorí o situácii v rokoch 1918 až 1919 politológ Tomáš Zálešák. „Možno však povedať, že prvá svetová vojna viedla okrem iného k rozšíreniu politickej účasti más a zároveň k ich radikalizácii. Umožnila zvrhnúť cársky režim v Rusku a krátko na to boľševické uchopenie moci. Radikalizovala nacionalistické hnutia aj triedny boj.“

Z kombinácie nacionalizmu a socializmu povstal Mussolini a jeho fašistické hnutie a nakoniec, hoci sa o tom ihneď nevedelo, povojnová situácia postupne vyprodukovala v Nemecku aj Hitlera a jeho hnutie. Ako hovorí Zálešák, fašisti a nacisti vedeli vždy zručne narábať s predstavou komunistickej hrozby a posilňovať tak vlastné pozície. Boľševici sa na oplátku mohli vyhlasovať za jedinú hrádzu proti „fašizmu“ – a toto slovo používali podľa momentálnych potrieb proti komukoľvek vrátane sociálnych demokratov.

Posilňovali jedni aj druhí. Veľká hospodárska kríza tento vývoj akcelerovala a dalo by sa povedať, že práve pre ňu sa nakoniec zrútil akokoľvek nešikovne koncipovaný a krehký európsky poriadok.

Ústavná demokracia na európskom kontinente sa tak podľa Zálešáka ocitla v kliešťach. Jej inštitúcie a predstavitelia boli čoraz viac terčom obvinení z toho, že sú len maskou, za ktorou sa skrývajú mocenské záujmy. A hospodárska kríza vrhla tieň radikálnej pochybnosti na schopnosť trhovej ekonomiky napĺňať základné ľudské potreby.

„Takáto situácia priala rozvoju hnutí, ktoré neboli v pravom zmysle „politické“, skôr by sme ich mohli nazvať ideologické alebo mesiášske. Ich záujmom nebola účasť na politickej hre ani rešpekt k inštitúciám, ale ich likvidácia v mene údajne znamenitého nového poriadku.“

Pod vládou Kominterny

Tento vývoj sa samozrejme nevyhýbal ani československému štátu. V českých krajinách sa konštituovala tzv. marxistická ľavica už koncom roku 1919. Na Slovensku, kde jej veľkú časť predstavovali príslušníci národnostných menšín, sa proces formovania krajnej ľavice zavŕšil až na zjazde v Ľubochni a Ružomberku 16. a 17. januára 1921. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že k význačným vodcom slovenskej marxistickej ľavice patrili dvaja „Amerikáni“ Jozef Schiffel a Marek Čulen.

O štyri mesiace sa českí a slovenskí komunisti spojili. Prvý zjazd KSČ jednomyseľne prijal 21 podmienok na vstup do Komunistickej internacionály (KI) a vyslovil sa za spoločný postup so všetkými stranami združenými v tomto medzinárodnom komunistickom ústredí.

Mimo KSČ však ešte zostali nemeckí, poľskí a židovskí komunisti. Druhý kongres KI, ktorý sa konal v Moskve v lete 1921, však od našich komunistov žiadal urýchlené spojenie všetkých sekcií do jedinej komunistickej strany.

Už na začiatku teda bolo vidieť, aký bol vzťah domácich komunistov k Moskve. V podriadenom postavení zostali ďalších šesťdesiat rokov a tí, čo sa jej rozhodnutiam vzopreli, skončili v lepšom prípade mimo strany.

obr_2.jpg

Siedmy kongres Kominterny v roku 1935. Na snímke predstavitelia
niektorých komunistických strán, napríklad Georgi Dimitrov z Bulharska,
Klement Gottwald, Wilhelm Pieck z Nemecka či Palmiro Togliatti z Talianska

Z Chicaga do púšte

Revolučná ľavica dobre poznala silu príťažlivosti svojich myšlienok. Rečami o sociálnej spravodlivosti získavala stále väčšiu podporu. Kým sociálni demokrati by boli spokojní s pokojným evolučným vývojom, komunisti od začiatku hovorili o revolúcii. Slovami Ferdinanda Peroutku - kto žiadal všetko, bol oceňovaný viac, ako ten, kto sľuboval len polovicu.

Príkladom človeka očareného komunizmom je aj Štefan Dubček, ktorého vo svojej autobiografii Nádej zomiera posledná opisuje jeho syn Alexander. Štefan Dubček odchádzal do Ameriky ešte ako poddaný cisára Františka Jozefa. Keď sa vrátil v roku 1921 do Uhrovca, všetko bolo iné.

Ako píše Dubček, v tom čase sa všade na ľavici dvíhal revolučný entuziazmus. Celé strany s ostrieľaným vedením sa chopili boľševickej doktríny a zriekali sa politickej nezávislosti. „V tom čase tu bola alternatíva... Pochybujem však, že sa o alternatíve vážne uvažovalo.

V atmosfére nabitej emóciami nemala takmer nijakú šancu. V oprávnenom rozhorčení, starom i v novom, pristali radikálne a rýchle riešenia tejto atmosfére lepšie ako volanie po rozume a umiernenosti.“

Sen o sociálnej spravodlivosti, ktorá je na dosah ruky, sa pokúsil naplniť aj Štefan Dubček. V roku 1925 zvolil naozaj radikálne riešenie: s manželkou a synmi odcestoval v rámci akcie INTERHELPO budovať komunizmus do kirgizskej púšte, kde vytrval ďalších sedem rokov. Veľkorysej ponuke, aby odovzdal pas a stal sa natrvalo sovietskym občanom, však Dubček odolal a radšej sa vrátil naspäť do Československa.

Robotníci aj intelektuáli

V čase svojho vzniku bola KSČ v absolútnych i relatívnych číslach jednou z najväčších komunistických strán na svete. A museli s ňou počítať aj politickí oponenti. V parlamentných voľbách v roku 1925 skončila strana na druhom mieste s takmer miliónom hlasov a 41 mandátmi. Hlavným programovým cieľom každej komunistickej strany bola socialistická revolúcia a nastolenie diktatúry proletariátu, ktorá by svojimi politickomocenskými opatreniami vyriešila základné spoločenské problémy.

Prívržencami KSČ však neboli len robotníci, ale aj značná časť intelektuálov. K strane sa napríklad pridali spisovatelia ako Vladislav Vančura, Ivan Olbracht alebo Marie Majerová. Na Slovensku to boli zase ľudia združení okolo intelektuálneho časopisu DAV.

Tu však treba pripomenúť, že časopis, vedený Vladimírom Clementisom, síce prinášal úvahy o politických i kultúrnych problémoch, na jeho stránkach sa diskutovalo o marxizme, o možnostiach socializmu zlepšiť svet i o ZSSR, ale zároveň časopis i Clementis sa trochu vymykali leninskej predstave o tvrdej straníckej disciplíne, na čo neskôr všetci doplatili – Clementisa komunisti obesili a jeho redakční kolegovia Okáli a Sirácky skončili na dlhé roky vo väzení.

obr_3.jpg

Oslava päťdesiatych druhých narodenín prezidenta. Na snímke s manželkou
Martou a s generálnym tajomníkom strany Rudolfom Slánskym

Boľševizácia

Komunistická strana nebola nikdy voľnomyšlienkárskym spolkom. Ale aspoň do roku 1929 sa ešte dalo hovoriť o názorových prúdoch a, ako ich pravoverní komunisti radi nazývali, úchylkároch.

Francúzsky politológ Jacques Rupnik vo svojich Dejinách Komunistickej strany Československa o tom píše: „Od založenia KSČ sa deliaca čiara politických nezhôd často zhodovala s deliacou čiarou národnostných nezhôd. Pravicové úchylky sa neskôr rozvíjali skôr v českých krajinách, zatiaľ čo ľavičiarstvo a určité nohsledstvo Kominterny sa vyskytovalo viac u komunistov národnostných menšín.“

Stranu, kde sa nemeckí, maďarskí a neskôr aj slovenskí komunisti snažili tlačiť na českých súdruhov, nebolo ľahké homogenizovať. Podarilo sa to až v roku 1929 na V. zjazde strany, kde staré vedenie nahradila agresívna skupina okolo Klementa Gottwalda, známa ako „karlínští kluci“.

Hoci KSČ už pri svojom vzniku prijala podmienky na vstup do Kominterny, Moskva bola nespokojná s disciplínou. Úlohou boľševizácie bolo postupne odviesť KSČ od národných a sociálnodemokratických tradícií (mimochodom, boľševici od začiatku opovrhovali všetkou ostatnou ľavicou – umiernenou aj radikálnou – a aj sa od nej značne líšili, sociálnych demokratov napríklad často nazývali sociálfašistami) a začleniť ju pevnejšie do medzinárodného komunistického hnutia.

Dôsledkom boli v komunistických stranách také obľúbené čistky. Napokon, hovoril o nich aj trinásty bod podmienok na vstup do Kominterny: „Komunistické strany krajín, kde komunisti pracujú legálne, musia periodicky vykonávať čistky vo svojich organizáciách, aby z nich vylúčili vypočítavé či maloburžoázne živly.“

Zakrútiť krkom

Nový generálny tajomník strany Klement Gottwald so sebou priviedol nové vedenie, ktoré tvorili neskorší vysokopostavení politici - Václav Kopecký, Bruno Kohler, Viliam Široký, Rudolf Slánský či Jan Šverma. Čistky a tvrdý promoskovský kurz spôsobil revoltu niektorých intelektuálov (napríklad spomínaní českí spisovatelia) a značný úbytok členstva i voličov.

Strana stratila vo voľbách roku 1929 až 150-tisíc hlasov a desať poslancov. Z druhej najsilnejšej strany klesla na štvrté miesto. To však neprekážalo. Hoci nové vedenie nemalo žiadne politické skúsenosti, mali aspoň presvedčenie, že sú nositeľmi historickej pravdy a ako takí sú povolaní zmeniť svet.

Gottwald sa v parlamente uviedol často citovaným prejavom, v ktorom svojim kolegom poslancom vmietol do tváre, že s nimi komunisti raz zatočia tak, ako ruskí boľševici zatočili s cárom a Kerenským.

obr_4.jpg

Vasil Biľak, o takmer štyri roky starší ako KSČ, reční
na krajskej konferencii strany v Prešove v roku 1981

Útek do Moskvy

Dôvod bol zrejmý. Niektorí komunisti už začiatkom dvadsiatych rokov považovali československý štát za kolóniu západných mocností, či dokonca za „nástroj francúzskych bankárov“. Prvému predsedovi strany Bohumírovi Šmeralovi radikálni súdruhovia a Kominterna často vyčítali fakt, že bol ochotný akceptovať masarykovskú republiku.

V neskoršom období už komunisti nehovorili o kolónii, ale o tom, že samo Československo je imperialistickým štátom a dokonca „žalárom národov“ rovnako, ako ním vraj bolo bývalé Rakúsko-Uhorsko.

Jasne to vyjadril Václav Kopecký v jednom zo svojich plamenných prejavov v Poslaneckej snemovni v roku 1931: „Hovorí sa, že my, komunisti, robíme politiku katastrofy. Áno, radujeme sa z toho, že sa dostavuje to, čo sme predvídali, katastrofa kapitalizmu, že sa kapitalizmus rúca v dôsledku svojej bezmocnosti udržať a viesť hospodárstvo...“

Strana sa púšťala do ostrých konfrontácií so zvyškom politickej scény a štátnym aparátom. Jej negativistická politika vyvrcholila v roku 1934, keď v súvislosti s prezidentskou voľbou vydala KSČ leták „Ne Masaryk, ale Lenin!“, na čo štátny aparát zareagoval vydaním zatykača na Gottwalda, Kopeckého a ďalších dvoch členov vedenia strany. Gottwald ušiel pred stíhaním do Moskvy, kde dva roky pracoval pre Kominternu.

Za, proti, za, proti

Zlom vo vzťahu k vláde nastal až v roku 1935, keď vedenie strany prijalo novú direktívu Kominterny a strana odrazu podporila voľbu Edvarda Beneša za prezidenta a dokonca hlasovala za zvýšenie výdavkov na obranu republiky.

To sa však Kominterne zase nepozdávalo – vraj šlo o veľmi ústretové gesto, a tak na prelome rokov 1935 a 1936 odsúdila Švermu a Slánskeho ako oportunistov. Oboch odvolali z funkcií, ale po sebakritike, čo bol tiež jeden z účinných prevýchovných prostriedkov, sa mohli vrátiť.

Takéto prudké zmeny postojov, sebakritika a rýchle podriadenie sa Moskve boli pre komunistickú stranu v druhej polovici tridsiatych rokov charakteristické. Najlepšie to bolo vidieť v pomníchovskom období.

Kým ešte v roku 1938 Gottwald „pred celým svetom“ vyhlasoval, že „vláda nemala ani ústavné, ani politické právo kapitulovať a celý národ chcel brániť krajinu všetkými prostriedkami“, sovietsko-nemecký pakt z 23. apríla 1939 komunistickú politiku zaraz otočil o 180 stupňov.

Dôvod? „Súčasná vojna je vojnou imperialistickou, nespravodlivou, na ktorej má rovnakú vinu buržoázia všetkých bojujúcich strán. V žiadnej krajine nesmie robotnícka trieda a už vôbec nie komunistická strana túto vojnu podporovať...“

Schizofrénia

Historik Marek Syrný k tomu hovorí: „Komunisti trpeli akousi schizofréniou – kritizovali takmer rovnako nacistické Nemecko, ako aj západné mocnosti obviňujúc ich z rozpútania vojny (na ktorej majú rovnaký podiel).

Vedeli, že pakt je len taktickým krokom na dosiahnutie cieľov sovietskej zahraničnej politiky, ale pravdepodobne skutočne verili, že sa ním podarilo zmariť plány západných imperialistov, aby bol boľševizmus zničený vo vzájomnej vojne s nacizmom a fašizmom.“

Až do napadnutia ZSSR tak zostávali Nemci rovnakými vykorisťovateľmi ako Západ, proti ktorým sa propagandisticky brojilo, ale skutočný boj proti Nemecku (napríklad diverzie a sabotáže) bol v čase paktu neprijateľný.

„Po napadnutí ZSSR mali konečne československí komunisti jasný cieľ, jasnú aktivitu bez dovtedajšej pretvárky, ktorej sa, ako napríklad Clementis, veľmi ťažko prispôsobovali.“ To je však už iný príbeh.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  3. Rastie nám pokrivená generácia?
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 255
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 8 858
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 7 862
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 531
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 913
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 902
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 763
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 566
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 563
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 511

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.

Neprehliadnite tiež

Domov

Prišla učiť angličtinu, pre políciu takmer nedostala víza

Pred cudzineckou políciou ľudia čakajú hodiny, často aj v noci. Ak sa nedostanú na rad, tak musia krajinu opustiť.

Domov

Zo Smeru odišiel celý regionálny klub, nechce povedať prečo

Sarosta obce Rišňovce sa sťažuje na ignoráciu zo strany vedenia Smeru. Krajský predseda Tibor Glenda zas hovorí o nátlaku na členov klubu.

Domov

V niektorých okresoch platí výstraha pred vetrom a dažďom

Meteorológovia varujú aj pred silným vetrom v Tatrách.

Domov

Do vedy o 32 miliónov eur menej? Nie je to iba Plavčanovo maslo, vyviňujú sa v SNS

Slovensko môže prísť o približne 32 miliónov eur z eurofondov na vedu. Výzvy sú po kauze exministra školstva Petra Plavčana zablokované.