Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážené panie poslankyne a páni poslanci,
vážení členovia vlády,
od mája minulého roka, kedy som vystúpil v Národnej rade Slovenskej
republiky, sme zaznamenali vývoj, ktorý v mnohom zmenil vnímanie
sveta, ale i našej vlasti. Nie náhodou sa po minuloročnom 11.
septembri hovorí trochu inak o budúcnosti sveta, Európy, ale i každej
krajiny, teda i o budúcnosti nášho Slovenska. Otázky integrácie,
solidarity, spolupráce sa už nepreferujú ako abstraktné či účelové
politické heslá, ale ako veľmi konkrétne odpovede na otázky boja
proti celosvetovému terorizmu, na otázky globálneho hospodárstva
s jeho recesiou, ale aj na problémy politického populizmu, nacionálne
a iné konflikty, s ktorými sa stretávame stále častejšie.
Slovensko nie je v týchto všeobecných procesoch izolované, ani
neutrálne, naopak, stáva sa ich aktívnym, a verím, že i pozitívnym
spoluúčastníkom i spolutvorcom. Je dobre, ak si to naši občania
uvedomujú. Tým lepšie totiž pochopia veľmi konkrétnu potrebu
vzájomnej pomoci, solidarity, tolerancie - doma i vo svete.
Keď pred vás, vážené poslankyne, vážení poslanci a členovia vlády,
predstupujem dnes s mojím pohľadom na stav našej spoločnosti,
uvedomujem si jeho osobitosť, danú najmä blížiacimi sa voľbami. Táto
osobitosť má nepochybne svoje výhody, ale aj nevýhody pri pohľade na
to, kam sme sa v uplynulých rokoch v našich predsavzatiach dostali.
Čo zo svojich sľubov vláda splnila a čo ostalo iba na papieri.
Atomizovaná a stále ešte viac drobená politická scéna nedáva občanom
odpovede na ich základné otázky. Neuľahčuje im správnu orientáciu,
nehovorí jasne o perspektívach, ale ani o dennej politike v prospech
občanov. Viac sa totiž sústreďuje na boj o moc, ako na pomoc občanom.
Isteže, aj o tom je politika, najmä pred voľbami. Po nich by však
mala nasledovať služba politikov občanovi.
V máji minulého roku som na tomto mieste vo svojom vystúpení
predovšetkým z pohľadu občana Slovenskej republiky a na základe
analýz nezávislých odborníkov hodnotil jeho postavenie v našej
spoločnosti. Ani dnes na tomto mojom postoji nič nemením. K mojim
prvoradým úlohám patrí upozorňovať na problémy, s ktorými občania
zápasia a voči ktorým sú často bezmocní. Musím tiež konštatovať, že
aj keď sa moje minuloročné vystúpenie stretlo u niektorých politikov
a novinárov s odmietavým postojom, čas mi dal, žiaľbohu, na škodu
občanovi za pravdu. Potvrdzujú to predovšetkým občania, s ktorými sa
stretávam a od ktorých dostávam mnoho listov. Vyplýva to aj z názorov
mnohých nezávislých odborníkov, ktoré uvádzajú vo svojich analýzach.
Moje kritické pripomienky potvrdila aj správa komisie EÚ z novembra
minulého roka, ako aj predbežné závery Medzinárodného menového fondu
z 22. mája tohto roku. Preto aj v dnešnom vystúpení nechcem skúmať
len jednotlivé udalosti či rozhodnutia, ale predovšetkým ich dopad na
občanov, na ich každodenný život.
Vážené dámy a páni,
na poli zahraničnej politiky Slovenská republika od roku 1998, od
nástupu terajšej vládnej koalície, zaznamenala zásadný obrat, na čom
má zásluhu štátna i politická reprezentácia našej krajiny. Máme za
sebou množstvo rokovaní v európskych a svetových inštitúciách
a v nich sa naplno prejavilo akceptovanie našej politickej
reprezentácie. Potvrdzujú to i moje rokovania na najvyššej úrovni,
keď hlavy štátov a poprední politici prejavujú Slovenskej republike
svoje uznanie a rešpekt. Vďaka tomu sme nasadli na zrýchlený vlak
smerujúci do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tu sme si
počínali dobre a zakrátko sme dobehli krajiny tvoriace čelo peletónu.
Rovnako v pripravenosti vstupu do Severoatlantickej aliancie sme
zaznamenali výrazný pokrok. Armáda Slovenskej republiky úspešne
prechádza zložitou transformáciou aj napriek tomu, že zápasí
s mnohými problémami, najmä finančnými. Okrem toho si trvalo udržuje
popredné miesto v dôveryhodnosti medzi inštitúciami. Oceňujem
zahraničné úspechy našej armády: slovenskí vojaci pôsobiaci
v mierových misiách po celom svete sú vysoko hodnotení a vďaka svojej
profesionalite a nasadeniu robia dobré meno našej krajine. O tejto
skutočnosti som sa mal možnosť presvedčiť počas mojich návštev na
Golanských výšinách a na Cypre.
Pokročili sme aj v legislatívnej oblasti, keď sme schválili celý rad
tzv. eurozákonov, potrebných pre zosúladenie našej legislatívy
s legislatívou EÚ. Je na škodu veci, že sa mnohé prijímajú na
poslednú chvíľu a v časovom strese, čo je často na úkor kvality.
V našom euroatlantickom integračnom snažení sme dosiahli dobré
výsledky aj preto, že sme sa dokázali zjednotiť parlament, vláda,
prezident. Pri tejto príležitosti oceňujem nielen poslancov koalície,
ale aj tých poslancov opozície, ktorí podporili schvaľovanie
príslušných zákonov súvisiacich s kritériami nášho vstupu do NATO
a EÚ. O tom, že spojenci to s nami myslia vážne, svedčí aj májové
hlasovanie Senátu Spojených štátov amerických, na ktorom senátori
veľkou väčšinou schválili návrh zákona podporujúci rozšírenie NATO
a Slovensko bolo jednou zo siedmich krajín, ktoré získalo aj finančnú
pomoc.
Na druhej strane nesmieme zľahčovať ani upozornenia, ktoré sa
objavujú v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami a vnútropolitickým
vývojom po nich. Najlepšie ich rozptýlime vtedy, keď sa na
parlamentných voľbách v septembri tohto roku zúčastní čo najviac
voličov. Treba si uvedomiť, že od revolúcie sú to pre našu krajinu
a jej lepšiu budúcnosť najdôležitejšie parlamentné voľby. Preto
využívam aj túto príležitosť, aby som sa obrátil aj na vás, vážení
spoluobčania, a požiadal vás o čo najväčšiu účasť na týchto voľbách.
Viem, že mnohí z vás sú sklamaní z niektorých výsledkov, ktoré táto,
ale aj predošlé vlády dosiahli, a najmä z nesplnených sľubov. Ale
v prípade väčšej neúčasti z týchto, alebo iných dôvodov rozhodne
nedosiahneme to, čo si väčšina obyvateľov želá, t.j. lepšiu budúcnosť
s vyššou životnou úrovňou. Čím viac z vás sa zúčastní na týchto
historicky veľmi dôležitých voľbách, tým budú aj objektívnejšie
výsledky, ktoré vyjadria vôľu drvivej väčšiny našich obyvateľov.
Chápem, že mnohí z vás sú právom sklamaní aj pomalými, často
nedomyslenými krokmi pri realizácii potrebných reforiem, ktoré
doliehajú o to viac na vaše plecia. Na druhej strane musíme si
uvedomiť, že nemôžeme tieto reformy obísť, alebo ich realizovať
polovičato. Ak sme sa rozhodli zaradiť medzi najvyspelejšie krajiny
Európy, bez splnenia príslušných prijímacích kritérií to nepôjde.
Preto by som chcel aj z tohto miesta požiadať vás, vážení
spoluobčania, o pochopenie tejto skutočnosti, a napriek mnohým vážnym
problémom a ťažkostiam, ktoré na mnohých z vás doliehajú, apelovať na
vás, aby ste prišli k volebným urnám a definitívne podporili
smerovanie k našej lepšej budúcnosti. Musíme veriť, že to, čo nesplní
súčasná vláda v príslušných oblastiach, bude mať príležitosť nová
vláda napraviť a vytvoriť lepšie podmienky pre život nás všetkých.
Verím, že mimovládne organizácie zohrajú opäť veľmi zodpovednú úlohu
pri získavaní čo najväčšej účasti voličov na voľbách. Ja osobne som
pevne presvedčený, že tohtoročné parlamentné voľby dopadnú v prospech
demokracie a otvoria nám dvere na pražskom samite NATO a v roku 2004
do EÚ. K jednoznačnému tvrdeniu, že takýto výsledok dosiahneme, ma
oprávňujú aj výsledky prieskumov verejnej mienky, kde sa podpora
nášho vstupu do Európskej únie pohybuje nad 70-percentnou hranicou
a pre vstup do NATO prekročila hranicu 60 %. V tomto zmysle som
informoval aj pána prezidenta Spojených štátov amerických Georga
Busha počas mojej nedávnej, historicky prvej oficiálnej návštevy
prezidenta Slovenskej republiky, v USA. Ubezpečil som ho, že po
voľbách bude Slovensko pokračovať v demokratických reformách a splní
všetky kritériá potrebné pre náš vstup do NATO a EÚ. Naše rokovania
vo Washingtone boli veľmi otvorené a srdečné. Nič sme nezakrývali,
ani nepredstierali. Hovorili sme nielen o našich úspechoch, ale aj
o rizikách. Prezident USA vyjadril svoje uznanie nad tým, čo sme od
roku 1998 dosiahli, a uistil nás o svojej podpore. Informoval som ho,
že môj prísľub daný v rámci predvolebnej prezidentskej kampane, že
urobím všetko, čo je v mojich silách , aby som pomohol doviesť našu
krajinu do NATO a EÚ, splním. Som rád, že toto moje snaženie
v obidvoch prípadoch podporuje veľká väčšina obyvateľov. Pre splnenie
tohto cieľa využijem všetky svoje ústavné právomoci, ale aj svoju
osobnú iniciatívu. Musíme si všetci uvedomiť, že stojíme pred veľmi
dôležitým krokom, určujúcim nadlho smerovanie našej krajiny.
Rozhodujeme o tom, či sa zaradíme definitívne medzi najvyspelejšie
európske štáty s vysokou životnou úrovňou, alebo nastúpime cestu
izolácie od týchto krajín. To všetko je v rukách voličov pri
rozhodovaní v septembrových parlamentných voľbách.
Je dobré, že spoločne vyvíjame maximálne úsilie pre splnenie
potrebných kritérií vstupu do EÚ. Nestačí sa skrývať za všeobecné
konštatovania o potrebnosti nášho vstupu a o budúcej prosperite,
ktorú nám členstvo v časovom horizonte niekoľkých rokov prinesie.
Vstup do Európskej únie nesie so sebou aj úskalia, ktoré v mnohom
vyplývajú z nášho predchádzajúceho vývoja, a na tie by sme mali byť
čo najlepšie pripravení. Zo štúdie, ktorú vypracovali pracovníci
Slovenskej akadémie vied, ale aj z upozornenia iných odborníkov
vyplýva, že najväčším rizikom je slabá konkurencieschopnosť našich
podnikov a výrobkov, s ktorou sú spojené nízke ceny a ďalšie
negatíva, ako napríklad rast deficitu verejných financií či možnosť
zvýšenia nezamestnanosti. Nemožno podceniť ani náklady na prijímanie
nových noriem EÚ. Preto už teraz je potrebné realisticky zhodnotiť
našu situáciu, pripraviť a prijať opatrenia, aby sme nebezpečenstvá
včas eliminovali. Do únie nemôžeme vstupovať s pocitom menejcennosti,
ale ako rovnoprávna krajina, ktorá má čo ponúknuť. Práve
konkurencieschopné odvetvia a tie, v ktorých vieme vyrobiť ekvivalent
dovozových výrobkov, musíme koncepčne rozvíjať a brať pritom do
úvahy, že najmä z nich budeme mať v rámci EÚ najväčší úžitok. Občanom
treba jasne povedať, že o vstup do Európskej únie sa oplatí usilovať,
a to nielen kvôli predvstupovej pomoci, ktorú sme, mimochodom, pre
nekvalitné projekty nie vždy dokázali v plnej miere využiť. Je to
najmä preto, že sa staneme súčasťou veľkého európskeho trhu
a európskeho spoločenstva, založeného na princípoch demokracie, a že
získame dobré podmienky pre trvalo udržateľný rozvoj.
Pre naše zahraničnopolitické postavenie sú dôležité aj vzťahy s inými
krajinami, nielen s členmi či kandidátmi NATO a EÚ, a najmä podpora
hospodárskej spolupráce s nimi. Často sa nám núkajú efektívne
a aktívne odbytové možnosti a mali by sme viac využívať a nadväzovať
na výsledky politických rozhovorov na najvyššej úrovni, ktoré
vytvárajú podmienky na rozvoj ďalších vzájomne prospešných vzťahov.
Na druhej strane je na škodu, že zabúdame na pripravenosť, na to aké
kroky podnikneme po získaní nášho členstva v EÚ. Už dnes by mali byť
spracované dopadové štúdie podľa jednotlivých oblastí, aby občan mal
jasné, čo našim vstupom do EÚ získa a čoho sa bude musieť vzdať.
Vážené dámy a páni,
pokiaľ v zahraničnopolitickej oblasti môžeme hovoriť predovšetkým
o pozitívnych výsledkoch, vo vnútornej politike naopak stále zápasíme
s mnohými problémami. Občania právom očakávali, že po niekoľkých
rokoch, kedy si Slovensko poškodilo najmä v zahraničí svoju
reputáciu, nastane obdobie vnútornej stabilizácie a hospodárskeho
rastu. Ukázalo sa však, že koalícia pre svoje vnútorné problémy
nedokázala nájsť dostatok síl a vôle na razantnejšie koncepčnejšie
riešenie. Preto mnohé reformy, o ktorých sme už dávno vedeli, že sú
nevyhnutné, meškajú. Okrem toho v dôležitých rozhodnutiach,
presahujúcich jedno volebné obdobie, ako napríklad novela Ústavy
Slovenskej republiky či reforma verejnej správy, koalícia nehľadala
širšiu podporu, čo by bolo z hľadiska dlhodobej perspektívy rozvoja
veľmi žiaduce.
Pri rokovaniach o mnohých problémoch často prevažovali stranícke
a lobistické záujmy a odborné argumenty zostali bokom. Neprospieva
nám ani zľahčovanie problémov a zakrývanie nedostatkov. Takáto
politika je krátkozraká.
Práve takýto vývoj našej vnútornej politiky spôsobil, že sme si
neporadili s mnohými problémami, ktoré dlhodobo sužujú našu
spoločnosť. Najzávažnejším z nich je vysoká nezamestnanosť. Vláda na
začiatku volebného obdobia sľubovala zníženie jej hranice pod desať
percent. Tento problém mal tvoriť kostru celého snaženia vládnej
koalície a k jeho riešeniu mali od začiatku smerovať všetky kroky
a reformy. Politika zamestnanosti mala stáť na prvom mieste a už
v prvých dňoch po utvorení vlády sa mali prijať opatrenia, ktoré by
postupnými krokmi zlepšovali situáciu. Na túto skutočnosť som
viackrát upozornil. V trhovej ekonomike je vytváranie pracovných
miest spojené s budovaním silného súkromného sektora a v našich
podmienkach predovšetkým s podporou malého a stredného podnikania. Tu
by som chcel poukázať na nerovnosť podmienok pre malého a stredného
podnikateľa v porovnaní so zahraničnými investormi. Je správne, že
zahraničné investície podporujeme, pretože ich potrebujeme. Ale
nepovažujem za správne, že malí a strední podnikatelia musia zápasiť
s takými problémami, ako je nedostatok úverov, s neúnosným daňovým
a odvodovým zaťažením či s nekorektným právnym prostredím. Malé
a stredné podniky podporujú takmer všetky vyspelé ekonomiky, pretože
tvoria hnací motor trhovej ekonomiky, lebo keď prosperujú, vytvárajú
aj nové pracovné príležitosti. My sme síce prijali niektoré podporné
opatrenia, ako napríklad zníženie daňového zaťaženia, ale po jednom
či dvoch prospešných krokoch, nenasledovali ďalšie. Akoby sme
zabudli, že budovanie podmienok pre rast ekonomiky, a pre malého
a stredného podnikateľa zvlášť, nie je jednorazovou záležitosťou, ale
že si vyžaduje sústavnú pozornosť zo strany štátu. Preto v budúcnosti
v tomto smere máme čo naprávať. Začať by sme mali hĺbkovou analýzou
tohto problému, vytýčením postupných koncepčných, vecných
a legislatívnych krokov na podporu rastu podnikateľskej sféry a čo
najrýchlejšie ich uviesť do života. Takisto by sme nemali viac
dopustiť, aby pri zániku nejakého podniku, najmä v oblasti, kde sú
naň odkázaní mnohí občania, neboli vytvorené iné možnosti pre ich
zamestnanosť. Situácia, keď stále viac pracovných miest zaniká ako
vzniká, je už neudržateľná a do budúcnosti môže vytvárať ešte väčší
rast sociálneho napätia.
Rozklad veľkých podnikov a ich zánik znamená vždy bolestný zásah do
života mnohých občanov a ich rodín. Týchto ľudí netrápi iba to, že
doplácajú na zlé rozhodnutia majiteľov a manažérov, ale že za svoje
nekompetentné a často až kriminálne konanie nenesú takmer žiadnu
zodpovednosť. Ich osobné majetky silno kontrastujú so situáciou
v podniku a s problémami zamestnancov, ktorí často za niekoľko
mesiacov nedostali mzdy. Je nedôstojné, aby si zarobené peniaze
museli vymáhať nátlakovými akciami, pretože legálnou právnou cestou
to môže trvať aj niekoľko rokov. Trestuhodné je aj to, že
o problémoch v týchto podnikoch sa dozvedáme spravidla až vtedy, keď
sú celkom vytunelované. Pritom zakročiť by bolo treba skôr, už pri
prvých ťažkostiach s uhrádzaním faktúr či povinných odvodov a sankcie
by mali byť rýchle a adresné. Na takúto situáciu by mali včas
upozorňovať aj zástupcovia štátu a odborových orgánov týchto
podnikov. Ľudia, ktorí dokážu svojím nekompetentným riadením dovtedy
prosperujúci podnik doviesť do krachu, nemajú podľa mňa čo
v podnikateľskej sfére hľadať a súdy by im mali po dokázaní konania
v neprospech podniku uložiť nielen zákaz podnikania, ale aj
prepadnutie majetku. Myslím si, že takúto úpravu by privítali nielen
zamestnanci, ale aj poctiví podnikatelia, pretože by pomohla vyčistiť
podnikateľské prostredie od rozličných špekulantov, ktorým ide iba
o osobný prospech. Takisto zákon o konkurze a vyrovnaní by potreboval
urýchlenú novelu a mal by na prvé miesto postaviť záväzky voči
zamestnancom. Súčasne by mal urýchliť procesy konkurzov, aby na svoje
oprávnené pohľadávky nemuseli veritelia, a teda aj občania, čakať
niekoľko rokov. Tento problém by mal byť riešený čo najskôr.
Pri probléme zhoršujúceho sa sociálneho vývoja, vyplývajúceho do
značnej miery z vysokej nezamestnanosti, vystupuje do popredia stále
nekoncepčne riešený problém nerovnomerného vývoja regiónov. Kým naše
hlavné mesto Bratislava svojou šesťpercentnou nezamestnanosťou je na
úrovni štátov EÚ, ostatné regióny, mestá a obce zápasia s dvadsať aj
tridsaťpercentnou nezamestnanosťou. Hladové doliny pribúdajú najmä
tam, kde jadro zamestnanosti tvorili práve veľké podniky. Základom
rozvoja regiónu je všade vo svete dobrá infraštruktúra podotýkam, že
nie vždy musí ísť o nákladné diaľnice. Infraštrukúra tvorí tepny
privádzajúce kapitál a chýba práve v najzaostalejších regiónoch
Slovenska. Za veľkú chybu považujem, že doteraz neexistuje kvalitné
prepojenie medzi západom a východom nášho štátu. Pri tejto
problematike si málo uvedomujeme, že nejde len o zaostávajúce
regióny, ale o celé Slovensko. Regióny s nízkou výkonnosťou ekonomiky
a veľkou nezamestnanosťou sa nachádzajú často v blízkosti hraníc
a okrem iného majú všetky predpoklady na rozvoj cezhraničnej
spolupráce. Tá sa síce rozvíja, ale omnoho pomalšie, ako by sa pri
adekvátnej podpore regiónov mohla. V týchto častiach Slovenska sa
nachádza aj voľná kvalifikovaná pracovná sila. Zaostávajúce regióny
by som z mnohých dôvodov, ale najmä kvôli nedoceneným možnostiam,
nazval driemajúcim potenciálom slovenskej ekonomiky.
Vážené dámy a páni,
pre kvalitu života občanov je jedným z najdôležitejších indikátorov
stav nášho zdravotníctva. To, že sa nachádza v dlhodobej kríze, nie
je žiadna novinka. Zaráža ma však prístup kompetentných k riešeniu
tohto problému. Namiesto koncepčných krokov sa často nechávajú unášať
iba čiastkovými kampaňovitými opatreniami. Za také možno považovať
napríklad "rebríček hanby" lekárov predpisujúcich najväčšie množstvo
liekov, ale aj nelogické a v princípe nehumánne vynútenie dohôd medzi
Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a nemocnicami, keď mnohí pacienti
musia na operácie či iné lekárske výkony čakať v poradovníku. Na
nedostatok peňazí sa donekonečna nemôžeme vyhovárať. Dlhodobý kolotoč
narastajúcich dlhov urobil z nášho zdravotníctva jednu
z najproblémovejších oblastí a možno povedať, že priam ohrozil istotu
ľudí vo veľmi citlivej sfére zdravia. Najviac naň doplácajú starší
občania, ktorí si celý život poctivo platili odvody a dnes sa právom
pýtajú, prečo musia na nekvalifikované riadenie tohto rezortu
doplácať.
Popri nezamestnanosti a zdravotníctve ďalšou oblasťou, v ktorej sa
dlhodobo prejavujú problémy, je naše školstvo, výskum a veda. Tu však
môžem konštatovať, že sa pracovalo koncepčnejšie a napriek problémom
sa v tomto roku rozbehla reforma vysokých škôl, ktorú, aj keď
s výhradami, privítala aj akademická obec. Niektoré problémy vo
vysokom školstve však stále pretrvávajú. Znepokojuje ma napríklad
redukovanie externých foriem štúdia, keď niektoré vysoké školy o nich
z finančných dôvodov neuvažujú vôbec. Oblasť školstva patrí medzi
strategické priority Slovenskej republiky, a to z dvoch hľadísk.
Prvým je potreba zabezpečiť vyššiu vzdelanostnú úroveň v aktívnej
populácii, ktorá by sa potom prejavila aj na lepších hospodárskych
výsledkoch. Druhým hľadiskom je náš budúci vstup do Európskej únie
a vznik jednotného pracovného trhu.
Samostatnou kapitolou je veda a výskum, kde sa prejavuje, takisto ako
v školstve, veľký nedostatok financií. V podpore týchto oblastí
zaostávame nielen za krajinami Európskej únie, ale napríklad aj za
Českou republikou, kde je rozpočet na jedného vedeckého pracovníka
dvakrát vyšší ako u nás. Chýba tiež prepojenie vedy a výskumu
s praxou, a to nielen samostatných vedeckých inštitúcií, ale aj
univerzitných pracovísk.
Napriek problémom vo vede, výskume a školstve treba povedať, že
Slovensko má dostatok špičkových odborníkov v rozličných oblastiach.
Dôkazom toho je aj to, že naši študenti bývajú v zahraničí zväčša
úspešní a to isté platí aj o našich vedcoch. Práve preto, že
vlastníme takéto bohatstvo, mali by sme dbať, aby aj na Slovensku
odborníci mali perspektívu rozvoja, aby našli naplnenie svojich
možností a nezostávali trvalo v zahraničí. Je dobré, že idú na nejaký
čas na skusy, ale ešte lepšie je, keď sa potom vrátia a rozvíjajú
nadobudnuté vedomosti a skúsenosti doma. K tomu však treba pre nich
vytvoriť potrebné podmienky pre ich uplatnenie v praxi, ale aj pre
ich rodinný život, najmä pokiaľ ide o bývanie.
So školstvom, zdravotníctvom, ale napríklad aj so súdnictvom,
podnikateľskou sférou či štátnou správou a inými oblasťami nášho
života sa spája ďalší jav, na ktorý isto nemôžeme byť pyšní, a tým je
korupcia. Boj s všadeprítomným podplácaním bol v popredí záujmu
v programovom vyhlásení vlády a politici dnešnej vládnej koalície
neraz poukazovali na prešľapy minulej koalície v tejto oblasti.
Občania teda logicky očakávali iné praktiky a ostrý boj s úplatkami
na všetkých úrovniach. Výsledky v odhaľovaní korupcie sú však
nepresvedčivé a všeobecne prevláda názor, že v prípade odhalenia išlo
skôr o malé ryby. Pritom tento jav je prítomný aj vo vysokých sférach
nášho politického a spoločenského života. Korupcia je jedným
z faktorov, ktoré nás veľmi poškodzujú aj v zahraničí a na mnohých
nádejných investorov pôsobia priam odstrašujúco. Opäť musím
konštatovať, že opatrenia proti korupcii prišli neskoro a sú málo
účinné. V mnohých oblastiach by sa podplácaniu dalo predísť určením
jasných pravidiel a správnou legislatívou. Korupcia sa za mnohé roky
stala, bohužiaľ, bežnou záležitosťou a prerástla mnohými sférami
našej spoločnosti, vrátane polície, súdov a prokuratúry. Represívne
zložky stratili u občanov dôveru, a preto mnoho z nich korupciu
radšej ani neoznámi. Občan má často dojem, že bez úplatku nemôže
niektoré veci vybaviť. V takejto situácii je preto nepochopiteľné, že
príkladom nešli tí, ktorí mali vo svojich volebných programoch boj
proti korupcii na popredných miestach. Poslancom sa, žiaľ, ani
v závere volebného obdobia nepodarilo prijať ústavný zákon
o konflikte záujmov, a tak zostáva veriť, že odvahu nájde budúci
parlament.
Vážené dámy a páni,
problémy v našej spoločnosti sa však nedotýkajú len oblastí, ktoré
som už spomenul, ale sú prítomné takmer vo všetkých sférach. Aj keď
vládna koalícia často poukazuje na rozličné čísla, ktoré majú
dokumentovať náš hospodársky rast a zlepšenie situácie, väčšina
občanov to nepociťuje. Málo pozornosti sa podľa môjho názoru venuje
varovným signálom v ekonomike, napríklad prehlbujúcemu sa deficitu vo
verejných financiách, ktorý v roku 2001 dosiahol až 55,4 miliardy Sk,
čo je 5,7 percenta z hrubého domáceho produktu. Opatrenia sa
prijímajú neskoro alebo vôbec. Pritom volebný rok je rizikový najmä
kvôli malej ochote vlády pristúpiť k nepopulárnym krokom. V roku 2001
aj v prvých mesiacoch tohto roku prudko stúpla hodnota dovážaného
tovaru, čo pri menšom vývoze malo rozhodujúci vplyv na našu rekordne
nepriaznivú obchodnú bilanciu. Narástlo tiež zadlženie Slovenskej
republiky. Ku koncu roku 2001 dosiahol dlh Slovenskej republiky, teda
verejnej správy takmer 418 miliárd korún. Je to zhruba dvojnásobok
dlhu z roku 1998. V tomto roku vynaložíme vyše 40 miliárd korún zo
štátneho rozpočtu iba na úroky súvisiace so štátnym dlhom. To je viac
ako 15 percent výdavkov, ktoré chýbajú v štátnom rozpočte a mohli sa
použiť na podporu podnikania, na zdravotníctvo, školstvo a pod. Ak by
sme pátrali po koreňoch tohto vývoja, na prvom mieste je to nepružná
ekonomika, vyznačujúca sa vysokou mierou dovozovej náročnosti, a tiež
riešenie hospodárskych problémov prostredníctvom zdrojov získaných
z privatizácie veľkých podnikov. Tieto financie sú však jednorazové
a mali sa použiť predovšetkým na reformy, ktoré zabránia plytvaniu
peňazí a vytvoria vyrovnané ekonomické prostredie. Na tento
nepriaznivý vývoj a možno aj na niektoré nepremyslené výroky
reagovala aj naša koruna a v posledných mesiacoch sa znehodnotila.
V tejto súvislosti by som sa rád dotkol aj problému, ktorý niekoľko
mesiacov traumatizoval našu spoločnosť a vyvolal takmer krízu vo
vládnej koalícii a mnoho polemík medzi opozíciou a koalíciou, ale aj
medzi odborníkmi. Ide o privatizáciu nášho rodinného striebra
Slovenského plynárenského priemyslu. Ak som v minulosti upozorňoval,
že je potrebné urobiť všetko pre to, aby sme sa neunáhlili
a nepredali tento podnik pod jeho hodnotu, robil som tak preto, že
som si uvedomoval neopakovateľnosť tohto zdroja potrebného pre rozvoj
mnohých sfér našej spoločnosti. Stále zastávam názor, že za Slovenský
plynárenský priemysel sme mohli dostať oveľa viac a že dôsledky tejto
privatizácie budeme pociťovať ešte dlho, aj keď v iných oblastiach
ako plynárenstvo.
Znovu by som rád upozornil, že jedine koncepčnosť a vytvorenie
fungujúceho systému môže riešiť najzávažnejšie otázky
v zdravotníctve, školstve, sociálnej, ale aj iných oblastiach. Aj
s dôchodkovou reformou sme pridlho otáľali a po kvalitnej príprave je
načase uviesť ju do života čím skôr aj za pomoci finančných
prostriedkov získaných z privatizácie Slovenského plynárenského
priemyslu. Inak na financovanie dôchodkov čoskoro nebudeme mať.
Čerstvo prijatý zákon o sociálnom poistení by mal byť základom pre
prestavbu dôchodkového systému. Sociálna reforma by mala postupne
zreálniť systém zabezpečenia ľudí tretieho veku a reflektovať
demografický vývoj na Slovensku.
Chyby sme robili aj v iných dôležitých privatizačných procesoch,
napríklad pri reštrukturalizácii bánk. Aj keď tento krok treba
privítať najmä z dlhodobého hľadiska, pretože ozdravil naše bankové
prostredie a zreálnil úverovú politiku. Nie je to však často
spomínaných 105 miliárd slovenských korún zlých úverov, ale s úrokmi
a ďalšími použitými zdrojmi až 200 miliárd slovenských korún. A to je
privysoká čiastka, aby sme nad ňou mohli mávnuť rukou. Je to veľká
strata, ktorú nám nikto nenahradí a doplácajú na ňu opäť občania. Pri
reštrukturalizácii bánk sa malo pamätať aj na podniky a na potrebu
väčšej podpory malého a stredného podnikania u nás a jedna banka
mohla byť vyčlenená na to, aby prednostne poskytovala výhodné úvery
malým a stredným podnikateľom. Veľkú stratu v bankovom sektore tiež
znamenal krach Devín banky, ktorá bola umelo udržiavaná, a tým bolo
podporované aj jej nekompetentné vedenie a zvyšovanie strát. Celkovo
v privatizácii vláda nesplnila, čo si predsavzala. O jej
transparentnosti by sme tiež mohli dlho polemizovať, dôkazom čoho sú
aj niektoré opakujúce sa tendre, a to práve pre nekalé praktiky,
ktoré v priebehu prípravy privatizácie vyšli najavo. Podobne by sme
mohli hodnotiť aj tendre pri nákupe rôznych zariadení a strojov,
napríklad v súvislosti s nedávnou aférou pri dodávke ľahkých
motorových jednotiek pre slovenské železnice.
V jarných mesiacoch tohto roku našou spoločnosťou otriasol škandál,
ktorý pripravil často o celoživotné úspory mnohých našich občanov.
Krach nebankových subjektov bol logickým vyústením zlého hospodárenia
a nekalých praktík ich majiteľov. Aj keď vládna koalícia viní za
stratu peňazí predovšetkým samotných občanov, ktorých vraj dostatočne
varovala pred neserióznosťou nebankových subjektov, nemôže sa
v prípade ich krachu celkom zbaviť zodpovednosti. Podľa mojich
informácii indície o zlom hospodárení v nich mali kompetentné orgány
už od roku 1999, teda dávno predtým, ako tieto subjekty prestali
vyplácať vklady, napriek tomu nezasiahli. Mohli sa využiť napríklad
kontrolné mechanizmy, ktoré by odhalili nehospodárne nakladanie so
zverenými prostriedkami, alebo indície o kriminálnom pozadí
niektorých finančných transakcií. Rovnako legislatíva pri tomto druhu
podnikania zaspala. Je zaujímavé, že v iných prípadoch na zmenu
zákonov stačilo krátke obdobie, pri nebankových subjektoch sa však
nenašla politická vôľa, ako im zamedziť v rozšafnom nakladaní
s peniazmi získanými od občanov. Ľudia sa teda právom pýtajú, či to
bola iba nedôslednosť alebo záujmy niektorých skupín? Nebankové
subjekty nemali ani žiadnu povinnosť zverejňovať výsledky svojho
hospodárenia. A napokon nedokázali sme sa poučiť ani od zahraničia,
napríklad od Českej republiky, kde sa s podobným problémom stretli
pred nami. Chýbali aj postihy za nepravdivé reklamy, ktorými tieto
inštitúcie oklamali mnohých vkladateľov, a takto z celej kauzy
vyrobili verejný podvod. Osobitnou kapitolou v tomto probléme je
nepochopiteľne pomalé konanie súdov pri vyhlasovaní konkurzu či
vydaní rozhodnutia o zákaze nakladania s majetkom. Tak sa mohlo stať,
že majitelia mohli poškodzovať svojich klientov, dnes už veriteľov,
ešte pomerne dlho po tom, ako prerušili vyplácanie vkladov, a dokonca
mnohí z nich stihli ujsť do zahraničia.
Prípady skrachovaných nebankových subjektov by mali byť pre nás
veľkým poučením a mali by sme z nich vyvodiť dôsledky. Nie je možné,
aby na nečinnosť či toleranciu štátu voči podvodnému konaniu
doplácali iba vkladatelia a ich rodiny. Aby sme zabránili podobnému
v úvodzovkách podnikaniu, musíme v prvom rade vytvoriť jasné zákonné
pravidlá, ktorých nedodržiavanie bude mať okamžité dôsledky.
Vážené dámy a páni,
v minulom roku sme zaznamenali aj jednu z najzávažnejších
kompetenčných zmien u nás od roku 1989. Reforma verejnej správy,
ktorú sa vláda zaviazala prijať, sa po mnohých diskusiách najmä
o počte samosprávnych krajov a o novom územnom členení, konečne
prijala a prvé kroky sa začali realizovať s účinnosťou od 1. januára
tohto roku. Pri tomto zákone sa naplno prejavila nestabilita našej
politickej scény, keď z počtu nových krajov väčšina strán chcela
vytĺcť politický kapitál. Akosi sa však popri tejto formálnej stránke
pozabudlo na obsah reformy verejnej správy, teda na plynulý prechod
kompetencií na samosprávne kraje, obce a mestá a na finančné
prostriedky, ktoré by zabezpečili skutočné vykonávanie týchto
kompetencií. Primátori miest, starostovia obcí a predsedovia VÚC
často upozorňujú, že presun kompetencií sa deje chaoticky.
Kompetencie bez peňazí nemôžu byť skutočné, a v konečnom dôsledku sú
príťažou, pretože mestá a obce nemôžu pohnúť s mnohými problémami,
ktoré im zo zákona prináleží riešiť. Priblíženie vecí verejných
občanovi je tak zatiaľ iba ilúziou a reforma nebude skutočná bez
toho, aby prebehla aj v oblasti získavania príjmov najmä
z prerozdeľovania.
Vážené dámy a páni,
aby som však nehovoril iba o problematických otázkach našej domácej
politickej scény, niektoré reformy, aj keď sa väčšinou začali
neskoro, sú dobrým odrazovým mostíkom pre budúcu vládu, ktorá verím,
že v nich bude pokračovať a zlepšovať ich. Preto dúfam, že po voľbách
a vytvorení novej vlády bude panovať medzi jej členmi konštruktívny
duch a rovnako aj v novozvolenom parlamente. Verím, že Slovensko sa
konečne zbaví svojej nie príliš lichotivej tradície vo vyrábaní
čiernych kníh a v okamžitom negovaní výsledkov predchádzajúcej vlády,
ktoré odčerpávajú energiu a odpútavajú pozornosť od riešenia
skutočných problémov. Tam, kde sa však prekročil zákon, by mali
zasiahnuť vyšetrovacie orgány, prokuratúra, súdy a politici by sa
mali s plnou zodpovednosťou venovať svojej práci.
Rád by som tiež pozitívne zhodnotil a ocenil prijatie Zmluvy medzi
Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými
spoločnosťami, ktorú sa nám toho roku podarilo podpísať. Jej
dôležitosť a vskutku historický význam vidím v tom, že vytvára
v našej spoločnosti priaznivé prostredie pre náboženskú toleranciu
a rovnoprávne postavenie veriacich všetkých uznaných náboženstiev.
Naši veriaci, ktorí už dlhodobo pestujú ekumenickú spoluprácu a sú
vzorom aj pre iné oblasti života spoločnosti, si to zaslúžia.
Privítať však treba aj niektoré zákony, ktoré v našom právnom
poriadku absentovali, ako napríklad nový zákon o bankách, novelu
obchodného zákonníka či nový zákon o ochrane pred legalizáciou
príjmov z trestnej činnosti. Sú porovnateľné s európskou legislatívou
a pri dôslednom aplikovaní v praxi riešia aj dlhodobé problémy
v našej spoločnosti v oblastiach, ktorých sa dotýkajú.
Vážené dámy a páni,
pri svojej práci neraz premýšľam o politických súvislostiach. Skúmam,
akým spôsobom významní politici prispeli k riešeniu problémov vo
svojej dobe, v krajine či v medzinárodnom kontexte. Pri štúdiu ich
činov som dospel k názoru, že Slovensko sa nemá za čo hanbiť, pretože
sme mali niekoľkých politikov a skutočných štátnikov, ktorí svojím
významom prekročili hranice našej vlasti a zanechali nám odkaz, akým
smerom sa má naša politika uberať. Z novodobých dejín našej krajiny
za najvýznamnejších isto nielen ja pokladám Milana Rastislava
Štefánika a Alexandra Dubčeka. Obaja žili v inej dobe a mali iné
metódy, mali však rovnaké ciele demokraciu a prospech občanov. Od
oboch sa môžeme učiť. Pri hodnotení stavu našej spoločnosti na prahu
parlamentných volieb mi zišlo na um, o čo by mohlo byť toto
hodnotenie priaznivejšie, keby sme sa viac inšpirovali tými, ktorí
dokázali našu krajinu posunúť dopredu a určiť jej miesto v európskych
dejinách. Dubček aj Štefánik mali svoj jasný program a riadili sa
predovšetkým tým, čo potrebovala spoločnosť a čo bolo podľa nich
v tej chvíli najdôležitejšie.
Keď som pred tromi rokmi nastupoval do funkcie prezidenta Slovenskej
republiky, za najdôležitejšie som po rokoch polarizácie našej
spoločnosti považoval národné zmierenie, aby sme sa dokázali dohodnúť
na prioritách a spoločne sa ich usilovali naplniť. Nie všetci prijali
toto moje úsilie, a najmä politikom bolo prednejšie napĺňanie
vlastných cieľov, z ktorých nie všetky boli prínosom aj pre
spoločnosť. Dnes som naďalej presvedčený, že idea zmierenia bola
správna a že bez širšej zhody v základných otázkach budeme napredovať
iba veľmi pomaly. Ukázalo sa, že aj myšlienka štátnej doktríny, teda
vízie dlhodobého rozvoja Slovenska na 12 až 15 rokov na základe
spolupráce odborníkov a politikov bola správna, aj keď ju vládni
politici sprvu odmietli. Kvôli jej neprijatiu v začiatkoch vládnutia
tejto koalície sme stratili veľa času, a pre mňa, ale najmä pre
občanov je len slabou náplasťou, že približne pred rokom začali o nej
hovoriť aj niektorí členovia vlády. Doteraz však v tomto smere nič
neurobili, a táto problematika sa začala znovu vyťahovať až teraz
pred voľbami. Chcel by som však upozorniť, že nie je na mieste, aby
sa takáto dôležitá otázka stala predmetom politického boja, ale že
treba na nej skutočne začať pracovať hneď po voľbách. Vlády sa menia,
občania zostávajú a nie je preto možné, aby sa po každých voľbách
začínalo odznovu, aby nová vláda prijímala vlastné pravidlá
a negovala všetky predchádzajúce. Nie je to v prospech Slovenska ani
jeho občanov.
Dlhodobá vízia spolu s ďalšími krokmi je potrebná aj z hľadiska nášho
budúceho začlenenia do štruktúr NATO a EÚ.
V súvislosti s naším členstvom v týchto medzinárodných zoskupeniach
si väčšina z nás uvedomuje, že ide o historické udalosti, ktorých
priamymi aktérmi môžeme byť len vtedy, keď naplno využijeme túto
príležitosť. Už spomínaný Štefánik si bol vedomý, že Slovensko je
malá krajina, aby mohla ostať osamotená. Hovorieval, že nemôžeme síce
dejinné udalosti tvoriť, môžeme im však dať smer a využiť ich vo svoj
prospech. Takáto situácia nastala práve teraz a ja verím, že ju
nepremárnime. Pomaly budeme vstupovať do novej volebnej kampane
a práve túto historickú šancu by sme mali mať na zreteli. Dospeli sme
do bodu, keď, ako som povedal v úvode, sami nesieme zodpovednosť za
osud našej krajiny. A práve o zodpovednosti by mali byť aj
nasledujúce voľby a celá predvolebná kampaň. Za takmer desať rokov
samostatnej existencie najmä niektorí politici zlyhávali práve
v zodpovednosti. Nedokázali celospoločenské záujmy nadradiť nad
osobné. Pričasto sme naprávali chyby, namiesto toho, aby sme ich
nerobili. Voľby sú veľkou výzvou pre politikov a pre politické
strany, aby sa pokúsili získať občana na svoju stranu. Bol by som
rád, keby sme svoju vyspelosť dokázali aj korektným predvolebným
zápasom o voliča. Bez podrazov a osočovania. Voľby sú však aj
príležitosťou pre občana, ktorý v nich môže vyjadriť svoj názor
a v konečnom dôsledku to bude on, kto rozhodne. Verím, že svoj zmysel
pre demokraciu a zodpovednosť za našu vlasť prejavia občania svojou
účasťou vo voľbách. Verím vo vyspelosť nášho občana, ktorý prešiel
neľahkou skúsenosťou transformačných rokov a uvedomuje si dôležitosť
tohtoročných volieb.
Vážené poslankyne, vážení poslanci a členovia vlády,
vystupujem pred Vami vo volebnom období tejto vlády a parlamentu
naposledy, chcem sa Vám preto poďakovať za Vašu prácu. Onedlho sa
vaše funkčné obdobie skončí. Jedna z výhod demokracie je aj zmena,
striedanie moci. V zmysle logiky tejto zmeny moci by potom malo ísť
aj o zmenu kvality spoločnosti. Verím, že kvalita našej spoločnosti
sa bude v budúcnosti zvyšovať, že po voľbách dotiahneme naše plány
a sľuby do podoby, z ktorej budú mať osoh, prospech a vari i radosť
predovšetkým naši občania. Ich služobníkmi z ich vôle budú
i politici, ktorí nastúpia po voľbách.
