Máloktorý obyvateľ Serede sa vám pochváli, že v jeho meste bol kedysi koncentrák. Keď v roku 1941 schválili takzvaný židovský kódex, všetkým Židom od 16 do 60 rokov určili pracovnú povinnosť. V objekte bývalého seredského vojenského tábora pre nich vybudovali pracovný tábor, ďalšie dva boli v Novákoch a Vyhniach, ale nezachovali sa.
Zo všetkých troch vypravovali deportačné vlaky do koncentračných táborov na územia okupované nacistami. Väčšina deportovaných Židov sa už naspäť nikdy nevrátila.
Po potlačení SNP sa v roku 1944 seredský tábor zmenil na koncentračný, kde už vyhladzovaciu funkciu nikto nepredstieral. Veliteľom sa stal Alois Brunner, pravá ruka Adolfa Eichmanna.
Stojíme na appelplatzi, kde gardisti a nemeckí bachari v zime polievali nahých ľudí vodou a nechali ich tam hodiny stáť.
Z priestoru ide zvláštny nepokoj, aj keď je slnečný deň. „Moja dvojročná dcéra sa tu vždy rozplače a to pritom na nejaké energie neverím,“ hovorí náš sprievodca, etnológ Martin Korčok, zástupca riaditeľa Múzea židovskej kultúry. So svojím tímom spracoval približne 160 výpovedí ľudí, ktorí bolesť v Seredi prežili.
„Pamätníci spomínajú, že najhoršie bolo počas deportácií do koncentračných,“ hovorí Korčok. „Nikto nemal istotu. Ľudí vyhnali na nástupy a čítali mená tých, ktorých vybrali do transportu. Často ani nemali čas zbaliť si osobné veci, tak ako boli, ich hnali do vagónov, železničná trať bola neďaleko. Obyvatelia Serede sa po vojne tvárili, že o ničom nevedeli, ale nemohlo to tak byť. Večer, keď mesto stíchlo, bolo zreteľne počuť náreky obetí – a najhlasnejšie boli práve počas transportov,“ rozpráva etnológ.
Strážcov tábora v tom období tvorili slovenskí gardisti, ktorí sa k Židom správali ako k otrokom. Boli to vraj vulgárni ľudia z najnižších kruhov. V pracovnom tábore nebol ešte režim koncentračného tábora, aj jedlo bolo, ale sú zaznamenané aj šikanovania a tresty - keď napríklad niekto ušiel, tak potrestali ostatných - museli stáť celú noc nahí na nástupisku.
Hlavným podnikom tábora bola veľká stolárska dielňa. V tábore sa nachádzala aj zámočnícka dielňa a prevádzka na výrobu betónového tovaru. Ženy boli zamestnané v krajčírskej dielni, kde šili čiapky, rovnošaty, bielizeň, pracovné plášte.
Ideme do baraku, kde v izbe 3 x 4 metre bývala jedna celá rodina. Stavby sú prerobené, baraky sú v rôznom stupni deštrukcie, jeden je dokonca prerobený na armádne ubytovacie zariadenie. Slovenské národné múzeum v spolupráci s ďalšími inštitúciami plánuje do roku 2013 dať do pôvodného stavu päť barakov. Budú slúžiť ako expozície a vzdelávacie stredisko. Z bývalého koncentráku sa má stať múzeum holokaustu.
„Snažíme sa o to, aby bol celý areál vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, a musel by zostať v pôvodnom stave. Ale národný Pamiatkový úrad nám už rok na naše žiadosti neodpovedá. Takže v takomto stave môže prísť nejaký investor a zbúrať budovu veliteľstva, v pivnici ktorej bolo umučených veľa ľudí, alebo na appelplatzi postaviť sklad.“
„V histórii každého ľudského spoločenstva sú aj stránky, na ktoré občania nemôžu byť hrdí,“ hovorí primátor Serede Martin Tomčányi. „Je však veľmi dôležité sa s nimi vyrovnať. Deportácie Židov sú tienistá stránka našich dejín aj nášho mesta. Treba ich pripomínať hlavne preto, aby aj nové generácie vedeli, čo sa už nikdy nesmie zopakovať.“
Práve v nedeľu si pripomíname Deň víťazstva nad fašizmom.
Beata
Balogová
