Nikdy som nezabil osamoteného Nemca ani partizána, nie som vrah, tvrdí veterán 66 rokov po vojne.
BRATISLAVA. Bojoval s Nemcami proti partizánom, ktorí ho nechceli. Keď ho konečne prijali, zajali ho Nemci a vlastní poslali na trest smrti. V deň popravy mu povedali, že je voľný, lebo sa začalo povstanie.
„Chcel som žiť,“ hovorí 91ročný plukovník Michal Rjabik z Bratislavy krédo, ktorým sa riadil celú vojnu. „Zažil som strach, ktorý sa nedá opísať slovami,“ pohladí vyznamenanie na uniforme a v očiach má slzy.
Za Boha a za národ 2. svetová vojna začala sa 1. septembra 1939 útokom Nemecka na Poľsko, v Európe sa skončila 8. mája 1945 nemeckou kapituláciou, počet obetí sa odhaduje na 50 až viac ako 70 miliónov, z Československa bolo okolo 360 000 obetí, Slovensko boje vážne poznamenali, nielen počas SNP, ale najmä neskorší prechod frontu.
„Povedali nám, že pôjdeme bojovať za Boha a za národ,“ zhŕňa ideologickú prípravu, ktorou ako vojak slovenského štátu prešiel počas výcviku pre ruský front v Bardejove na sklonku roku 1941.
Mal 21 rokov a prípravu zakončil ako veliteľ guľometného roja. Počas cvičných strelieb v ukrajinskom meste Žytomyr strieľal „pánu bohu do okien“, aby ho nezaradili na front, ale do zaisťovacej divízie. Podarilo sa.
Dostal sa do bieloruskej dedinky, kde mal bojovať proti partizánom. Hneď v prvý deň išli slovenskí vojaci na futbalový štadión, kde Nemci pred nimi postrieľali komunistov a inteligenciu. „Bolo mi zle, bol som otrasený, konečne sme pochopili, aký bol skutočný cieľ Nemcov.“
Odvtedy sa slovenský desiatnik snažil dostať k miestnym partizánom. Tí ho však nechceli. „Povedali, že viac im pomôžeme, keď nebudeme vidieť ich míny na železničnej trati, ktorú sme strážili a oni zas nebudú vidieť nás.“
Slováci utekali od mín, ktoré partizáni nastražili. Keď vybuchli vlaky, povedali Nemcom, že míny nevideli. Partizánov „hľadali“ výlučne na ceste „lebo bola zima a ranení sa v mraze zle liečia“.
Hádka s komunistom Potom, ako Rjabik v lete 1943 tri mesiace dennodenne prezrádzal partizánom heslá, ho prijali medzi seba.
Zakrátko ho zajali Nemci. Aby si zachránil život, povedal im, že ho partizáni zajali a že nijakého Nemca nikdy nezabil. Uverili mu a poslali ho do Bratislavy.
Vojenský súd ho tu odsúdil za dezerciu na trest smrti. Čakal naň vo väzení v Nitre. „Najhoršie bolo čakanie, už sme chceli mať za tým,“ spomína. V deň popravy im však sudca povedal, že v Banskej Bystrici vypuklo povstanie, a odišiel.
Na ceste za slobodou sa Rjabik pohádal so šéfom väznených komunistov Viliamom Širokým, ktorý nechcel uveriť, že väzenie je otvorené. Kým on sa zachránil, komunistov zobrali Nemci do koncentračného tábora.
Plašili Nemcov Z Nitry prišiel Rjabik až do Banskej Bystrice, kde sa pridal k partizánom. Prešiel s nimi až k Ostrave, kde mal v posledných dňoch vojny hľadať utekajúcich Nemcov v lese. „Chceli sme žiť, tak sme rinčali zbraňami, aby nás Nemci počuli, utiekli a nemuseli sme s nimi bojovať.“
