Ako vznikajú mapy

m centimetri obsahuje omnoho viac informácií.

Dedina Harmanec, ležiaca v blízkosti Banskej Bystrice, je známa najmä svojimi papierňami. V dvoch veľkých, ale nenápadných budovách tu však sídli aj bývalý Vojenský kartografický ústav, dnes len VKÚ.

Podnik kedysi patril do pôsobnosti ministerstva obrany a väčšinu produkcie dodával armáde a Varšavskej zmluve. Dnes je súkromnou firmou a už takmer dvadsať rokov sú jeho klientmi väčšinou civilní zákazníci. Lenže keď vyhrá tender, robí aj pre slovenskú armádu a pre NATO.

Základom je polohopis

Ako teda vznikajú mapy? Znie to ako banalita, ale prvá otázka pri tvorbe máp znie, komu je určená a čo všetko má obsahovať. „Vždy je potrebné rozhodnúť sa, čo má byť na mape dominantné. Podľa toho, čo ideme robiť, musíme zvoliť podklady, z ktorých budeme vychádzať,“ zdôrazňuje šéfredaktorka vydavateľstva VKÚ Mária Fábryová.

Základom každej mapy je polohopis. Napríklad pri mapách miest, ktoré spoločnosť vydáva v mierke 1:10 000 (1 centimeter na mape sa rovná 100 metrom v skutočnosti), je dôležitá uličná sieť či zastavané plochy. Potom nasleduje popis všetkého dôležitého – pri mapách miest sú dôležité názvy ulíc, označenie verejných budov, ako sú školy, hotely, reštaurácie či nemocnice, ale aj čísla domov alebo trasy mestskej dopravy.

Pri turistickej mape sú to turistické chodníky, horské ubytovne, chaty či vrstevnice. Svoje špecifiká majú aj vojenské mapy. Dôležité sú pri nich napríklad nosnosť mostov či napätie elektrického vedenia. Automapy sú zase orientované na vodičov, ktorých zaujímajú najmä vzdialenosti medzi mestami, výška podjazdov, motoresty či rozlíšenie jednotlivých kategórií ciest.

Kým v turistických mapách sú cesty vyznačené prevažne jednou farbou, automapa farebne rozlišuje diaľnice, cesty jednotlivých tried či spevnené a neprejazdné komunikácie.

Kým vytlačia autoatlas, musia doň kartografi zaniesť zmeny. Niektoré,
ako napríklad polohu nových motorestov, musia overiť priamo v teréne

Rydlo a tuš

„Dnes je výroba mapy oveľa jednoduchšia ako v minulosti,“ hovorí šéfredaktorka. „Kedysi bolo potrebných veľa prístrojov a príslušenstva – rydlá, filmy, samolepiace fólie. Fotooddelenie bolo v dvoch veľkých miestnostiach. Až neskôr prišli počítače a špeciálne mapové programy.“ Mária Fábryová vyťahuje niekoľko veľkých starých kartolitografických orriginálov.

To, čo z nich neskôr vzniklo, možno nájsť vo Vojenskom atlase sveta ako geomorfologickú mapu Európy. Na niekoľkých filmoch sú však len čierne, tušom vyfarbené plôšky. Keď sa filmy položia na seba vytvárajú súvislú čiernu plochu.

V polovici minulého storočia sa mapy zhotovovali technikou vyrývania do medi. Ručne sa ryli všetky rieky, budovy, vrchy, vrstevnice i popis mapy. Túto techniku však postupne nahradili nové technológie, ako napríklad mokrý koloidný proces. Bol to náročný proces a kartografi pri ňom používali nebezpečné chemikálie. Do koloidnej vrstvy sa rylo gramofónovými ihlami.

Vyrytá predloha sa odtlačila na kresliaci kartón a z neho sa spravila fotoreprodukcia s pomocou sklenenej dosky. Tento technologický proces sa v podniku používal do polovice 60. rokov, keď sa kartografické originály začali vyhotovovať metódou ručnej kresby a fotoreprodukcie sa začínali robiť na filmový materiál. Trvalo však celé mesiace, kým sa mapa vyrobila.

„Na filmoch boli jednotlivé línie a plochy. Aj tieňovaný terén bol robený ručne,“ hovorí Mária Fábryová. „Nakopírovali sa vrstevnice a človek, ktorý tvoril terén, musel mať dostatok skúseností a predstavivosti, aby vedel odhadnúť, ako svieti slnko, aký je tam terén – či skôr rovina alebo nejaký zráz a ako to znázorniť na mape.“

V posledných rokoch sa zjednodušila výroba i tlač máp a atlasov.
Vo VKÚ tak pracuje menej ľudí v menších priestoroch

Čo najnovšie

Najväčšia zmena vo výrobe máp nastala s príchodom počítačov. Keď do podniku prišla výpočtová technika, všetky mapové podklady na fóliách sa skenovali a niektoré údaje – ako napríklad vodné plochy – sa používajú dodnes. Spojenie geografického informačného systému s grafickým systémom spôsobilo, že je to síce menej fotogenická, ale oveľa jednoduchšia práca.

VKÚ disponuje obrovskou elektronickou databázou údajov, z ktorej dnes robí všetky civilné mapy a atlasy. V nej sú zahrnuté údaje ako poloha či nadmorská výška určitého miesta, línie ako rieky, cesty, železnice či elektrické vedenie. Z databázy potom možno vytiahnuť informácie, ktoré sú potrebné pre rôzne typy máp.

„Keď napríklad pribudne nejaká cesta, vytiahneme si z databázy len konkrétnu oblasť, zaktualizujeme ju a vrátime späť,“ opisuje aktualizáciu údajov Fábryová. Pri tvorbe novej mapy alebo nového vydania staršieho mapového diela sa tak vždy použijú najnovšie údaje.

Zmeny zakreslí značkár

Nové údaje získavajú vo VKÚ rôznymi spôsobmi. Spolupracujú napríklad so Slovenskou správou ciest. Keď pribudne nejaký nový úsek, je zaradený do databázy. Výhodou je, že tieto údaje sú centralizované. Podobne je to napríklad aj so Štátnou ochranou prírody, ktorá VKÚ poskytuje údaje o národných parkoch či chránených územiach.

Horšie je to s údajmi, ktoré nie sú evidované centrálne. Napríklad zistiť, že pri novej diaľnici vyrástol aj nový motorest, sa dá len tak, že externý spolupracovník sadne do auta a zistí situáciu priamo na mieste. Podobné je to aj s turistickými značkami: „Máme zhotovenú turistickú mapu celého územia Slovenska.

Keď niektorú aktualizujeme, kontaktujeme našich spolupracovníkov, ktorí idú priamo k značkárovi v danej oblasti. Ten, ak sa niečo zmenilo, zmenu priamo vyznačí na mape. Šéfredaktorka prinesie turistickú mapu Košíc a okolia a popísaný priehľadný papier. Položí ich na seba a ukazuje, ako sú na priehľadnom papieri zaznačené zmeny.

V novom vydaní mapy č. 136 už bude aj nová turistická trasa i s časmi, potrebnými na jej zdolanie. Presne tak ako je to vyznačené priamo v teréne. To, čo kedysi zaberalo celú budovu, sa dnes zmestí do počítačových serverov. V počítači sa potom na seba ukladajú jednotlivé vrstvy mapy – od vrstevníc a vodných plôch až po lyžiarske vleky.

Záujmový priestor

Tak ako mnohé iné veci, ktoré dnes bežne využívajú aj civilné osoby, aj systematické mapovanie územia dnešného Slovenska sa začalo na podnet armády. Prvé vojenské mapovanie bolo súčasťou tzv. jozefínskych mapovaní a na území Slovenska prebehlo v rokoch 1782 – 1784.

Jedna rakúska míľa mala na mapách 10 palcov, čo preložené do dnešnej kartografickej reči znamená mierku 1:28 800. Hoci bolo toto mapovanie nedokonalé, prinieslo množstvo topografických detailov, ktoré umožňujú porovnanie vtedajšieho stavu so súčasnosťou.

Do konca monarchie boli ešte dve systematické (vojenské) mapovania. Po vzniku ČSR sa však vojenské mapovanie neskončilo. V tejto tradícii pokračoval pražský Vojenský zemepisný ústav, po vzniku slovenského štátu Vojenský zemepisný ústav, ktorý najprv sídlil v Bratislave a v roku 1944 v Harmanci. Tri roky nefungoval, ale v roku 1948 bol obnovený.

Kým v 50. rokoch išlo sto percent výroby pre armádu, časom začal podiel vojenskej produkcie klesať. Toto obdobie si pamätá aj Rudolf Buday, vedúci kartografie vo VKÚ: „Nerobili sme, samozrejme, len naše územie. Keď som nastúpil, spracovávali sme práve Viedeň v mierke 1: 25 000. Územie na západ od našich hraníc sme mali rozdelené.

Každá topografická služba robila určitý záujmový priestor. My sme robili Rakúsko, juh západného Nemecka, Francúzsko a Švajčiarsko.“ Po zmene režimu, a najmä po vstupe do NATO a EÚ, sa však záujem zmenil a slovenskí kartografi začali mapovať Ukrajinu. To však nebola jediná zmena.

Z Varšavskej zmluvy do NATO

Kartografi dnes vytvárajú mapy aj na základe údajov získaných diaľkovým prieskumom Zeme. Prieskum určuje presnú veľkosť, tvar a polohu danej suchozemskej alebo podmorskej oblasti. Uskutočňuje sa najčastejšie pomocou špeciálnych kamier na palube lietadiel či satelitov.

Aj tu sa potom treba rozhodnúť, ktoré informácie použijú a ktoré sú pre účel danej mapy nepotrebné. Nie z každej snímky však vyjde pri rovnakom zadaní tá istá mapa. Kým staré mapové dielo zo socializmu bolo unifikované pre Varšavskú zmluvu, dnešné vojenské mapy sú prispôsobené Severoatlantickej aliancii.

„Mapy pre Varšavskú zmluvu mali iný rozmer, iné značky, ale boli najmä v inom súradnicovom systéme,“ hovorí Buday. Znamená to, že elipsoid, teda tvar Zeme, zobrazovali inak, čo v teréne, pri zadaní tých istých súradníc, mohlo robiť aj niekoľko stometrové rozdiely.

Mapa sveta, vydaná v roku 1799 v Londýne, zachytáva nové objavy kapitána
Jamesa Cooka aj iných objaviteľov. Okrem oboch pologúľ obsahuje aj schémy
slnečnej sústavy a zatmenia Slnka a Mesiaca

Vedia všetko

Armáda tak pred niekoľkými rokmi zadala nové mapovanie krajiny. Nové mapovanie sa robí podľa leteckých snímok, ktoré zachytávajú všetky podrobnosti po úroveň jednotlivých stromov a stĺpov elektrického vedenia. To, čo firmy, ktoré sa tým zaoberali, nevedeli zmerať z leteckých snímok, zmerali na mieste.

Dnes sa tak dá povedať, že existuje databáza, ktorá obsahuje každý objekt, ktorý existoval na Slovensku v čase snímkovania. Rudolf Buday otvára mapový program, v ktorom vidieť nielen ulice, domy, lesné porasty, ale aj každú skalu, sedimentačnú nádrž, fontánu či bazén. Každý z týchto objektov má svoje súradnice a „identifikátory“.

Takmer každá budova na Slovensku tam má svoju polohu, výšku a popis. Z databázy sa dá dozvedieť, či ide o rodinný dom, šopu, garáž, či leží v obci alebo v záhradkárskej osade, alebo aj to, či je obývaný, alebo opustený.

Nielen popis

Dnes už mapy nie sú len popisom fyzického prostredia. S potrebnými údajmi je možné urobiť čokoľvek: mapy populačných trendov i migrácie vtákov, mapy možného ohrozenia koralových útesov i mapy ložísk ropy, historické i biblické atlasy, ortofotomapy, cenové mapy, mapy vybavenosti bytov i mapy geologicky nestálych oblastí.

Keď možno raz navigačné prístroje vytlačia automapy, bude to smutné, ale iné druhy máp to určite prežijú. Kto totiž chce, môže si v mape čítať ako v knihe a dozvie sa oveľa viac vecí ako len vzdialenosť k najbližšiemu motorestu.