Hoci na výsledky sčítania obyvateľstva, ktoré prebieha práve v týchto dňoch, si ešte počkáme, výsledky sčítania z roku 2001 hovoria jasnou rečou. Približne polovica obyvateľov v tom čase bývala v jednom z 830-tisíc bytových domov. A väčšina z nich boli paneláky, postavené v priebehu šesťdesiatych až osemdesiatych rokov.
Napriek tomu, že paneláky sa stali pre časť ľudí odstrašujúcim príkladom „králikární“, nie všetko na nich bolo zlé. Naopak, minimálne v čase ich hromadnej výstavby predstavovali pre mnohých ľudí, ktorí dovtedy žili v nevyhovujúcich pavlačových či rodinných domoch, výrazný posun v kvalite bývania.
Rovnako bývať
„Biele zuby sídlisk, zahryznuté vo zvlnenej krajine a v celkovej kompozícii historických miest, predstavujú fyzický obraz komunistickej ideológie, spätej s vtedajším politickým systémom a ovládanej socialistickou ekonomikou,“ píše v knihe Husákovo 3+1 architektka Šárka Koukalová.
„Ideologicky stanovený model rovnako myslieť súznel s heslom rovnako bývať a všetko ostatné sa muselo podriadiť.“ Bytová kríza sa nad európskymi krajinami vznášala už od konca druhej svetovej vojny. Hlavne v krajinách s ľavicovými vládami bola populárna sociálne motivovaná myšlienka kvalitného bývania pre všetky vrstvy obyvateľstva.
Paneláky teda neboli len záležitosťou socialistických krajín – stavali sa aj na Západe, vo Viedni či v Paríži. Nie však v takom počte, aby sa stali prevládajúcim typom výstavby celých miest. Socialistické krajiny východného bloku mali oproti západným krajinám veľkú výhodu.
Tým, že zoštátnili a centralizovali majetok súkromných vlastníkov, si pripravili pôdu pre technokratické experimenty. Napríklad v Československu už zákon z roku 1948 o znárodnení stavebníctva obsahoval úlohu vytvoriť socialistický projektový sektor. Jediný štátny projektový ústav – Stavoprojekt – tak vznikol už krátko po februári 1948.
Paneláky v Šanghaji. Tak ako u nás, aj v Číne znamenali pre
množstvo ľudí omnoho vyšší štandard bývania, než aký mali dovtedy
Aténska charta
Vtedy sa to asi nedalo predpokladať, ale dôležitým míľnikom na ceste k našim panelovým domom bolo prijatie tzv. aténskej charty v roku 1933. Charta, ktorá bola výrazom hnutia modernej architektúry, kládla dôraz na industrializáciu, štandardizáciu a hospodárnosť bytovej výstavby.
Architekti vychádzali z predpokladu, že tzv. typový človek dnešnej civilizácie nepotrebuje viac než bývať, pracovať, odpočívať a prepravovať sa. V charte sa napríklad volalo po radikálnej zmene vnútornej štruktúry miest.
Ideálom bolo rozvoľnené usporiadanie vysokých budov v zeleni, pri ktorých sa nebude rozlišovať predná a zadná strana. Podľa Šárky Koukalovej sa tento princíp v pozmenenej podobe uplatnil v oveľa väčšej miere v socialistických krajinách ako v západnej Európe, kde ho nakoniec podrobili ostrej kritike.
Februárka
Ešte v prvej polovici päťdesiatych rokov sa napriek deklarovanému úmyslu zlepšiť životné podmienky obyvateľstva postavilo žalostne málo bytov. Bolo to spôsobené aj tým, že veľa peňazí z rozpočtu pohltila armáda. Výsledkom tohto faktu, ako aj častých demolácií starších zanedbaných domov bolo ešte výraznejšie zhoršenie bytovej situácie.
Až koncom päťdesiatych rokov prijal Ústredný výbor KSČ dokument o zmenách v bytovej politike, ktoré viedli k posilneniu industrializácie stavebníctva a ku vzniku družstevnej a podnikovej výstavby bytov. Jedným z prvých panelových sídlisk v Československu sa stala bratislavská Februárka na Račianskej ulici (vtedy ulici Februárového víťazstva).
Ako píšu slovenskí architekti, komplex dostavali v roku 1961 a „vďaka citlivej urbanistickej kompozícii, ušľachtilej architektúre, dobre riešeným bytom a vysokej úrovni služieb patrí toto sídlisko dodnes k najlepším príkladom domácej bytovej výstavby“.
Februárka i iné panelové sídliská z tohto obdobia sa ešte vyznačujú tesným zapojením do mestského prostredia. Tvoria kompaktný celok s tradičnými dvormi a doplňujú uličnú zástavbu. Podobne na tom bolo aj sídlisko Ružinov, dobudované v roku 1968.
Územná koncepcia panelovej výstavby sa však neskôr musela podriadiť narastajúcemu počtu prisťahovalcov a tlaku na produkciu nových bytov. A tak už v druhej polovici šesťdesiatych rokov začala panelová výstavba obsadzovať voľné územia za hranicou mesta. A prenikala v čoraz väčšej miere aj do menších miest.
Koncom minulého roka museli na košickom sídlisku Lunik IX zbúrať
už tretí panelák. Pre vážne poškodenia totiž hrozilo napríklad
vypadnutie niektorých panelov na ulicu
Prílev prisťahovalcov
Výstavba panelových sídlisk bola spätá s politikou. Strana a vláda potrebovali dokázať, že sa dokážu o obyvateľstvo postarať lepšie, ako by to dokázal kapitalistický systém. V oblasti bývania preto podporovala čo najviac ekonomicky výhodných bytov.
To však neznamenalo, že by sa stavali nekvalitné domy. Naopak, príchod z vidieka do paneláku mohol znamenať výrazné zlepšenie kvality života. Táto výstavba však nebola úplne nezištná. Dobre to vidno na príklade Bratislavy, kde v prvej etape komunistickej vlády začali prevažovať iné ako manuálne pracujúce robotnícke vrstvy.
To vyvolávalo obavy režimu, ktorého mantrou bola robotnícka trieda, a preto sa usiloval tento trend zvrátiť. Aj preto sa začala Bratislava prudko industrializovať, vďaka čomu nastal veľký prílev robotníkov – nových obyvateľov mesta. Negatívom bol príliš rýchly rast počtu obyvateľov, prevaha nových sídlisk nad pôvodnou štruktúrou mesta, ale aj strata kultúrnej kontinuity mesta. To, napokon, cítiť dodnes.
Roztečené mesto
Prílev prisťahovalcov si v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vynucoval čoraz viac bytov. Súčasťou výstavby boli aj veľké panelárne, ktoré postupne ovládli celý proces výstavby. Industrializácia stavebníctva však nebola len dôsledkom rastúceho dopytu po bývaní.
Na masovom zavedení priemyselnej výroby do stavebníctva mala podľa slovenských architektov podiel aj marxistická ideológia, ktorá preferovala priemyselný proletariát na úkor tradičných stavebných robotníkov. „Dôsledkom bola pásová výroba (nazývaná montáž), realizovaná pozdĺž jednej žeriavovej dráhy.“
Tomu sa podriaďovalo aj miesto výstavby. Ideálne boli územia bez väčších prekážok, plochy na okrajoch mesta, zbavené zvyškov vidieckej zástavby – čo napríklad v Petržalke znamenalo zbúranie domov, v ktorých žilo dvadsaťtisíc ľudí.
Na okrajoch väčších miest sa tak vytvárali periférne oblasti, ktoré sa stávali akýmisi ďalšími centrami. Veľakrát však šlo o centrá bez občianskej vybavenosti, ktoré spočiatku slúžili len ako nocľahárne. Obchody, školy či kultúrne zariadenia sa stavali až neskôr a počkať musela aj zeleň.
Hoci je panelák z betónu, ľudia ho dokážu svojpomocne
zničiť dosť rýchlo. Keď odíde elektrina a rozvody a
porozbíja sa časť okien, už nič nebráni prenikaniu vody
do budovy a jej postupnému rozkladu
Od farieb k strohosti
Jednou z častých výhrad proti panelovým sídliskám bola aj ich „sivosť“. Dôvod nebol len ekonomický. Výstavba prvých panelových sídlisk prišla až po tom, ako sovietsky vodca Nikita Chruščov odsúdil nielen Stalinove zločiny, ale aj stalinskú architektúru. Do našich miest sa tak po reliéfoch s robotníkmi a roľníkmi vrátila zvulgarizovaná forma a princípy moderny, obsiahnuté v Aténskej charte.
Kým v päťdesiatych rokoch boli stavby okrem iného aj nositeľmi politicky angažovaných výpovedí (príkladom je napríklad bratislavský internát Mladá garda alebo aj bytové domy v Handlovej), farebné ornamenty neskôr nahradila sivá farba betónu a rovnaké domy, ktoré sa dali nájsť v Prahe aj v Michalovciach.
Jediným rozlišovacím znakom boli často len veľké číslice či písmená, ktoré uľahčovali navigáciu. Architektúra sa spravidla zmrštila na staviteľstvo, ktorého podobu diktovali výrobné podniky svojimi typizovanými prvkami a ich množstvom. Umenie bolo vytlačené na okraj záujmu a prichádzalo na rad až ako posledné, keď bolo treba „preinvestovať“ vyčlenené peniaze.
Anonymita? Ani nie
Napriek všetkým výhradám paneláky predstavovali rozumný kompromis medzi pohodlím, funkčnosťou a náročnosťou výstavby. Minimálne v šesťdesiatych rokoch nebolo vôbec samozrejmé, aby mali všetci ľudia vo svojom byte kúpeľňu, záchod, prívod teplej vody, teplý radiátor a dostatok svetla. Paneláky toto všetko poskytovali.
Zaujímavé je, ako sa postupom času pôvodne chladné, monotónne a anonymné panelové sídliská nakoniec zlepšili. A nielen vzhľadovo, pretože tam vyrástla zeleň a domy dostali aj iné farby ako sivú. Pôvodné obavy, že ľudia žijúci v takomto prostredí budú odcudzení a bez susedských vzťahov, sa nenaplnili.
Český sociológ Jiří Musil ešte v osemdesiatych rokoch popísal v knihe Lidé a sídliště inú zákonitosť. Na sídliská sa spočiatku sťahovali ľudia v mladšom alebo strednom veku, mnohí z nich s deťmi. V situácii, ktorá bola neprehľadná a nejasná, museli začať z praktických dôvodov komunikovať a pomáhať si.
K spolupráci ich nútil reálny život (teda aj nedostatok obchodov či miest v jasliach) a anonymita na nových sídliskách bola menšia ako v starých mestských častiach. Paneláky predstavovali istú formu sociálneho inžinierstva. Stali sa miestom, kde vedľa seba žili rodiny v približne rovnakom veku, ale s úplne rozdielnym sociálnym pôvodom – od profesorov po pomocných robotníkov.
Bývanie na sídlisku sa tak nikdy nestalo nejakou veľkou stigmou. O nej by sa dalo hovoriť len v prípade, ak sa z daného sídliska odsťahuje dostatočný počet ľudí. Ako píše Musil: ak by odchody zo sídlisk presiahli rozumnú mieru a ostatní ľudia by ich obyvateľov začali zaraďovať medzi chudobných a úbohých, ľudia zo sídliska zareagujú tak, že hneď ako budú môcť, odídu inam.
Aj paneláky majú svoju životnosť. Hoci zatepľovanie či výmena
okien ich statické vlastnosti nezlepší, môže znížiť náklady na
bývanie úsporou energií a zvýšiť komfort bývania
Rozhovor s Pavlom Szalayom z Ústavu stavebníctva a architektúry SAV
Prečo sa vlastne u nás stavali paneláky?
Išlo o to, čo najlacnejšie postaviť čo najviac bytov. Po vojne bol nedostatok bytov a nastal aj rast počtu obyvateľov a urbanizácia. Systém potreboval uspokojiť ľud a paneláky boli najefektívnejšie. Všetko sa vyrábalo vopred a zmontovalo sa to na mieste. Dnes sa na ne pozerá cez prsty, ale paneláky mali vyšší štandard, než na aký boli ľudia zvyknutí.
Kto ich projektoval?
Zjednodušene povedané, desaťtisíce domov projektovalo zopár ľudí v Stavoprojekte. To však neznamená, že to bolo jednoduché naprojektovať. Skôr išlo o to, že keď sa začalo masovo stavať, stačilo zopár projektov a tie mohli byť veľmi dobré. Veľa panelákov má veľmi dobré dispozície bytov, sú oveľa lepšie usporiadané ako byty v niektorých bytových domoch, ktoré sa stavajú dnes. Pri panelákoch sa architekti snažili, aby mal každý byt svetlo z dvoch strán, dnes sa často stáva, že superluxusný byt má okná na jednu stranu. Samozrejme, boli aj chyby, napríklad byty s priechodnými kúpeľňami.
A bytové jadrá, ktoré si neskôr ľudia prerábali?
Tam boli použité nestále materiály, tak ich bolo treba po pätnástich, dvadsiatich rokoch vymeniť. Materiál zastarával, ničilo sa to, ale to je aj v rodinných domoch. Vždy sa nejaký materiál zdá moderný a potom sa ukáže, že nie je až taký dobrý. Azbest bol v tridsiatych rokoch i neskôr zázračný materiál.
Čo to znamená štandardizácia vo výstavbe panelákov?
Bolo vyrobených niekoľko typov stien, podláh a stropov, ktoré sa vyrobili v blízkej panelárni, a zmontovali sa na mieste. Zaujímavé je, že Petržalka nebola vyrobená v petržalskej panelárni, ale celú ju previezli po Novom moste.
Existuje príklad zlého sídliska?
Vyslovene zlého nie, ale problém je na Dlhých dieloch. To bolo posledné veľké bratislavské sídlisko, ktoré sa dokončievalo až v deväťdesiatych rokoch. Tam architekti viac pracovali s rozličnosťou bytov, čo bolo dobré. Ale v súčasnosti, ako sa tam zahustila výstavba a ako tam prakticky nie sú zelené plochy, sa znižuje pôvodný štandard.
Bratislavské Dlhé diely dokončili až v deväťdesiatych rokoch.
Príjemné prostredie však narušilo postupné zahusťovanie sídliska
