Neoslavujú Vianoce, narodeniny, meniny, zvonia pri dverách, aby hovorili o Biblii, stoja na ulici s časopismi a dúfajú, že zaujmú. Členovia náboženskej spoločnosti Jehovovi svedkovia si aj tým vyslúžili nálepku „otravná sekta“. Keďže odmietajú transfúziu krvi, časť ľudí ich označuje za potenciálnych vrahov a fanatikov bez hraníc.
Oni sami pojem jehovisti odmietajú, „je hanlivý. Nie sme sekta, ale normálne registrované spoločenstvo,“ vysvetľuje ich zástupca pre styk s verejnosťou Jaroslav Drobčo. Na celom svete ich žije cca 7,5 milióna, u nás podľa sčítania ľudu z roku 2001 asi 20-tisíc.
Ich centrum na Slovensku sídli na Peknej ceste v Bratislave. Disponuje veľkým areálom aj s budovami. Pred pár rokmi prešiel rozsiahlou rekonštrukciou. Okrem úradných priestorov sa tu nachádzajú aj viaceré byty a sála Kráľovstva, určená na biblické rozhovory. Drobčo veľké priestory zdôvodňuje nasledovne: „To je ústredie pre celé Slovensko, vykonávajú sa tu aj preklady periodík a literatúry, vedie sa účtovníctvo, preto je rozsiahlejšie. Takých budov viac nemáme.“
Ivana Škodová, pedagogička a šéfka občianskeho združenia Integra, centra prevencie v oblasti siekt, tvrdí, že ak svedkovia odmietajú transfúziu krvi, nemôže ich označiť inak, než ako spoločenstvo, ktoré priamo či nepriamo ohrozuje životy svojich členov. „Použila by som pojem deštruktívne spoločenstvo, v ktorom navyše funguje masívna psychická manipulácia. Minimálne v tom, že do detailov určujú životy svojich členov, že musia zvestovať povinný počet hodín, že obmedzujú výber literatúry a podobne.“
Svedkovia nesúhlasia. „Sme pokračovateľmi kresťanov z 1. storočia,“ hovorí Drobčo. Spoločenstvo síce formálne koncom 18. storočia založil Charles Russell, za zakladateľa však považujú priamo Krista.
Chodenie po domoch chcel Ježiš Prečo vo dvojiciach zvonia ľuďom v domácnostiach a vnikajú do súkromia? „Robíme to, čo chcel Ježiš – kážeme o Božom kráľovstve,“ vraví Drobčo. „Aj Kristus s učeníkmi chodili po mestách z domu do domu a zvestovali, vyplýva to z Biblie.“ Povinnosť pre svedkov takto obchádzať domácnosti síce explicitne neexistuje, Drobčo však vysvetľuje, že je to bežné. „Ako svedkovia musia dávať informácie ďalej, inak by nimi neboli.“
Reakcie sú podľa Drobča rôzne. „Mnohí si nás nevypočujú, trpia predsudkami, nemajú náladu alebo čas. Neskôr sa k nim vrátime, lebo máme skúsenosť, že po nejakom zážitku môžu zmeniť názor.“ Bývalá jehovistka Helena Mišovičová v rozhovore pre časopis Rozmer spomína aj na prepichnuté pneumatiky, či na to, ako na ňu vytiahli pištoľ.
Svedkovia využívajú nielen internetovú stránku, ale aj vyššie spomínané periodiká. Strážna veža aj Prebuďte sa! sú časopisy bez inzercie, hradené z dobrovoľných príspevkov. Prvý vychádza v 188 jazykoch v náklade viac ako 42 miliónov výtlačkov, druhý v náklade asi 40 miliónov a v 83 jazykoch, okrem iných v bislama, cibemba, čitonga, ewe, sepedi, sesotho, silozi či tok pisin. Tiráž uvádza, že účelom Strážnej veže je prinášať česť Bohu, Prebuďte sa! sa je tlačovina zameraná na poučenie celej rodiny.
Nebránime odísť Svedkovia odmietajú, že niekomu bránia vystúpiť zo spoločenstva. „Bolo by nezlučiteľné s našou vierou, ak by sme sťažovali odchod. Stačí, ak to dotyčný oznámi a rešpektujeme to.“ Opačnú skúsenosť však uvádza Helena Mišovičová v časopise Rozmer. „Keď som v učení objavila rozpory, začala som hovoriť o svojich pochybnostiach. Predvolali ma pred radu starších tvrdiac, že hovorím bludy, bez toho, aby sa ma pokúsili pochopiť a pochybnosti ľudsky vyvrátiť. Okrem toho mi odporučili navštíviť psychiatra.“
Nakoniec ju vylúčili. Podľa Mišovičovej členom zakázali zdraviť ju, neodporúčali stretávať sa s ňou. Tvrdí, že ľudia sú tam držaní psychickým strachom „z toho, že ak by opustili spoločenstvo vyvolených, budú pri Armagedone nadobro zničení.“ Strach funguje znamenite, tvrdí Mišovičová. Drobčo taký prístup odmieta a vraví, že ročne bez problémov vystúpia desiatky ľudí.
Koniec sveta sa blíži Kritici sa bavia na tom, že opakovane a neúspešne predpovedali koniec sveta. Svedkovia sú preto opatrnejší. „Nikdy sme nehovorili presný termín, nie je ani v Písme. Niečo sme očakávali, ale bol to prejav našej bdelosti. Neviete dňa ani hodiny, povedal Ježiš, a uviedol aj znaky – zemetrasenia, hladomor, vojny, nedostatok lásky a podobne,“ tvrdí Drobčo.
Podľa neho pod koncom sveta nerozumejú kataklizmu, ktorá ukončí život na zemi, ale to, že „koniec sveta bude koncom zla a znečisťovania zeme, pričom sa otvorí cesta k novému začiatku ľudstva.“ Drobčo vraví, že dnes „sme ku koncu sveta skôr bližšie ako ďalej.“
Za jediný sviatok označujú Pánovu večeru, pripomienku Kristovej smrti. „V Biblii nie je podklad pre Vianoce, nezjavuje dátum Kristovho narodenia. Nie je tam ani odkaz na meniny a narodeniny, takže niet dôvodu ich oslavovať,“ dodáva na záver Drobčo.
Lekári s nimi nesúhlasia
Jehovovi svedkovia odmietajú transfúziu krvi aj za cenu ohrozenia života. Podľa lekárov náhradné metódy nie sú vždy možné.
„Rešpektujeme biblické zásady, kresťania sa musia zdržiavať krvi, preto sme aj proti transfúzii,“ tvrdí Jaroslav Sekela zo spoločnosti Jehovovi svedkovia. Jemu aj jeho kolegovi kladieme jasnú otázku – ich dieťa je po autonehode a lekár rozhodne, že jednoznačne treba transfúziu. Odmietli by? „Snažil by som sa nájsť najlepšieho odborníka, ktorý bude rešpektovať moje svedomie a poskytne najlepšiu liečbu,“ tvrdí Jaroslav Drobčo. A ak na to nie je čas? „To sa dá riešiť alternatívami.“ Na poznámku, že nie vždy, odpovedá, že je to len hypotetická situácia. „Takých prípadov je mizivé percento, zákroky sa bežne robia s alternatívami.“
Svedkovia sa pri transfúzii odvolávajú na formulácie o „zdržiavaní sa krvi“ v knihe Skutky v 15. kapitole 20. verši, či v 21. kapitole a 25. verši. Katolícky teológ Miroslav Kocúr tvrdí, že taký názor neobstojí ani pri striktnej interpretácii. „Ak by chcel niekto dôsledne rešpektovať zmienené texty zo Skutkov apoštolov, nemal by vôbec jesť potraviny, pri výrobe ktorých sa používa krv. O zákaze transfúzie krvi na záchranu života Skutky nič nehovoria. Je rozumné predpokladať, že apoštolský snem by dnešnú úroveň medicíny uvítal a transfúzia krvi by bola v Biblii zmienená ako legitímna prax."
Drobčo pri sebe nosí kartičku s upozornením, že krv neprijíma za žiadnych okolností. Dodáva však, že povolené sú niektoré frakcie krvi, keďže nejde o krv ako celok. Na otázku, čo by urobili, ak by sa dozvedeli, že niektorý zo svedkov krv prijal, odpovedá Sekela slovami, že „Biblia je jednoznačná, ale každý je slobodný, takže sa môže rozhodnúť tak či onak. Súvisí to s jeho vzťahom k Bohu, je to medzi nimi dvomi.“
Vylúčili by takého kolegu? „Ak nerešpektuje zásady, dáva najavo, že si nepraje byť svedkom. Vylúčený by nebol, ale dokazoval by, že nechce byť súčasťou nás, čo vyznávame biblické zásady,“ dodáva Sekela.
Lekári varujú
Podľa detskej onkologičky Zuzany Šubovej je transfúzia krvi v praxi bežná vec, „na onkológii ich denne podávame desiatky. V istých prípadoch je nenahraditeľná. Červené krvinky sú potrebné, aby sa v organizme prenášal kyslík. Ak klesnú na kritickú úroveň, bez ich podania sa telo udusí. V takých prípadoch iné roztoky nepomôžu.“
Šubová síce priznáva, že alternatívy existujú, „je však otázne, či sú vždy spoľahlivé. Občas je možné podať náhradný roztok, občas nie. Nedá sa to paušalizovať.“
Sama liečila svedkov na Slovensku aj v Rakúsku, pričom tí jej vysvetľovali, že „nesmú dostať červené krvinky, lebo v červenej zložke sídli duša.“ Šubová pritom tvrdí, že „odmietnutie transfúzie môže trvale poškodiť pacienta, či zapríčiniť smrť. Nedokrvením sú vážne ohrozené najmä mozog a obličky. Podľa mňa zbytočne hazardujú.“
Podobný názor má aj hematológ a onkológ Ján Gyárfáš. „Či za každých okolností existujú plnohodnotné náhrady za skutočnú krv? Neexistujú. Iná vec je, že v chirurgii je dnes možné šetrným prístupom znížiť krvácanie tak, že transfúzie sú podávané zriedkavejšie, prípadne vôbec nie.“
Gyárfáš však upozorňuje na výnimky. „Sú situácie, keď je pravdepodobnosť straty krvi pri operácii taká vysoká, že chirurgovia a anestéziológovia odmietnu operovať, ak nemajú pacientom podpísaný papier, že v prípade potreby na jeho záchranu môžu podať aj transfúziu krvi.“ Hematológ tvrdí, že ako lekár, ktorý sa zaoberá liečbou leukémie, sa bez transfúzie vždy nezaobíde. „Dospelého človeka, ktorý aj po vysvetlení rizík odmietne krv, nútiť nebudem, sme slobodní ľudia. Pri dieťati je to iné.“
Súhlasí aj právnik a súdny lekár Peter Kováč. „V prípade ohrozenia života dieťaťa na názore rodiča nezáleží. Ide o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, keď lekár súhlas zákonného zástupcu na život zachraňujúce úkony nepotrebuje.“
Aj Gyárfáš už liečil Jehovových svedkov. „Raz šlo o dieťa, kde strach rodičov prevážil, a tak pristúpili na kompromis – na podanie istých frakcií krvi. Mal som tiež pacienta s nádorom, ktorého nik nechcel operovať pre riziko smrti v prípade, že nebude možné podať transfúziu.“ Podľa neho niet o čom debatovať, „ak niekto po autonehode krváca z veľkej cievy, pričom je na urgentnom príjme v hemoragickom šoku. Potrebuje transfúziu, inak sa šanca prežiť minimalizuje.“
Hematológ vraví, že aj lekári sú v názoroch rozdelení. „Kým niektorí úplne rešpektujú želanie pacienta, väčšina tvrdí, že bude pomáhať a zachraňovať život aj proti jeho vôli. Celý problém tak nadobúda aj výrazný etický rozmer,“ uzatvára Gyárfáš.
Karol Sudor
Medicína verzus Jehovovi svedkovia Môžu aktívne vyhľadávať lekársku starostlivosť. Zámerne vyvolaný potrat považujú za úmyselné ukončenie ľudského života. Neveria v uzdravovanie vierou. Priznávajú, že Ježiš zázračne uzdravoval, boli to však len javy spojené s kresťanstvom 1. storočia. Na udržiavanie života podľa nich netreba robiť mimoriadne, komplikované alebo stresujúce opatrenia v prípade, že ide len o predlžovanie procesu zomierania. Dokument, v ktorom pacient vopred vyjadruje svoju vôľu, by mal byť rešpektovaný. Nemajú námietky voči vakcinácii všeobecne. Niektorí vakcíny obsahujú nepatrné zložky krvi a ich použitie je vecou osobnej voľby. Súhlas s transplantáciou orgánu alebo s darovaním orgánov je podľa nich vecou osobného rozhodnutia. zdroj: materiály JS
S médiami máme zlé skúsenosti
Keď sme ich dávnejšie oslovili s ponukou na rozhovor, mali podmienku, že vopred poskytneme detailné otázky. Potom, čo sme oznámili bližšie okruhy, okrem iných aj transfúziu krvi, stretnutie rázne odmietli.
Vyskúšali sme, či prístup nezmenili. Telefóny na recepcii zdvíhali ochotní ľudia so slušnou komunikáciou. Spojili nás s Jaroslavom Drobčom, ktorý má na starosti styk s verejnosťou. Mal však podmienku – nebudeme debatovať po telefóne, ale osobne.
O hodinu sme sedeli v ich ústredí na Peknej ceste v Rači. Názov spoločenstva tam číha z tabule, ktorá pripomína skôr menší moderný pomník, než akúsi menovku.
Vchod do rozľahlého areálu naznačuje, že absenciou finančných zdrojov netrpia. Elektronická brána, solídny trávnik, kvety, moderne upravená a zrekonštruovaná obrovská budova s modernou technikou. Rozhodne to nepôsobí lacno. Nevedieť, kde sme, myslíme si, že vchádzame do prosperujúcej firmy. Každý, koho stretnete na chodbe alebo zbadáte v otvorenej kancelárii, pozdraví.
Ani interiér neposkytuje pocit priestorov, v ktorých ľudia hľadajú pokoj v modlitbách. Steny sú bez symbolov, necítiť dýchanie histórie, ktoré sprevádza väčšinu tradičných kostolov. Ticho pôsobí trochu skľučujúco, hoci ľudia sa usmievajú.
Drobčo s kolegom Jaroslavom Sekelom nás usadili v miestnosti, ktorej jednu stenu tvorili police s náboženskou literatúrou. Ponúkli nás kávou a zahrnuli materiálmi, ktoré detailne zodpovedajú časté otázky. Stihli ich zosumarizovať pred naším príchodom, na podobné debaty sú zjavne pripravení.
Vysvetľujú, že pred rokmi rozhovor odmietli aj preto, lebo s médiami majú zlé skúsenosti. „Niektoré chcú najmä ubližovať,“ vraví Drobčo. Pri debate sa nakoniec nevyhýbali ani citlivým témam, pri každej konfrontácii okamžite listovali v Biblii a citovali z nej.
Nakoniec nás previedli budovou, pričom detailne vysvetľovali fungovanie spoločenstva. Nezabudli ani na pozvánku, aby sme prišli na niektoré z ich stretnutí. Konajú sa v sále Kráľovstva, ktorá má s bežným kostolom spoločné asi len kasičky na milodary. Žiadne modlitebné lavice, len množstvo stoličiek. Nič, čo pripomína oltár, žiadne výrazné ozdoby na stenách, len vyvýšené pódium s mikrofónmi v jednom z rohov miestnosti a hifi technikou pri vstupe. Viac prednášková miestnosť ako priestor na rozjímanie.
Prebieha nám hlavou, či sú naši sprievodcovia tak starostlivo vyškolení na to, aby z nich vyžarovala prirodzená priateľská atmosféra, alebo takí naozaj sú. A keďže nočnou morou každého novinára je autorizácia, pri ktorej nikdy nie je isté, či si respondenti budú stáť za všetkým, čo povedali, obávali sme sa, že práve tu môžeme naraziť. Čo ak zasiahnu do každej formulácie? Bolo to naopak – pri autorizácii nezmenili nič.
Dana Sudorová
Ministerstvo kultúry: Nebol dôvod ich neregistrovať Odpovedá riaditeľ Cirkevného odboru Ján Juran.
Ako sa Jehovovi svedkovia stali registrovanou náboženskou spoločnosťou?
Registračné konanie trvalo od júna 1992 do marca 1993. Skúmalo sa, či registrácia nie je v rozpore s legislatívou. Registrujúci orgán požiadal o stanovisko viaceré ministerstvá, tie neuviedli žiadne námietky, neevidovali ani žiadne prípady porušenia zákonov príslušníkmi tejto spoločnosti. Na vedomie bola braná aj skutočnosť, že v čase tohto konania už svedkovia legálne pôsobili vo vyspelých krajinách sveta. Všetky zákonom stanovené podmienky registrácie teda boli splnené. Ich predstavitelia sa navyše zaviazali, že nebudú požadovať dotácie zo štátneho rozpočtu.
Prišli nejaké podnety v snahe zakázať ich činnosť?
Cirkevný odbor dostal len jeden, ešte v roku 1994. Nebol však opodstatnený, dotyčná členka Jehovových svedkov sa nakoniec podrobila transfúzii krvi. Túto povinnosť inak neukladal ani v tom čase platný liečebný poriadok. Napriek tomu šéf odboru upozornil vedenie spoločnosti na povinnosť rešpektovať všeobecne záväzné právne predpisy a podmienky registrácie. Nijaký ďalší podnet sme nezaevidovali.
Beata
Balogová
