Matej Čurko bol dobrý zať, manžel, starostlivý otec, pomáhal každému, komu mohol - povedala svokra o mužovi, ktorému sa dnes už aj bez úvodzoviek či prídavného mena údajný hovorí kanibal. Ako je možné, že zdanlivo normálny človek je schopný urobiť takýto dych vyrážajúci zločin?
Vraždy v okolí Kysaku sú ojedinelé nielen v rámci Slovenska. „Za vyše tridsať rokov svojej znaleckej činnosti som sa s prípadom, že by si niekto objednával vlastné usmrtenie a následné skonzumovanie tela u človeka, ktorý vystupuje ako vrah a kanibal, nestretol,“ hovorí klinický a forenzný psychológ Anton Heretik.
Z oslovených odborníkov uvádza takúto skúsenosť jedine psychológ Robert Máthé, ktorý sa so ženou, čo ku kanibalizmu smerovala, už vo svojej praxi stretol.
Nijaké zovšeobecnenia nie sú na mieste. Každý prípad treba analyzovať osobitne. „To čo som zachytil v médiách, boli len špekulácie, často odvodené zo zahraničných bulvárnych zdrojov,“ hovorí na margo kysackého kanibala Heretik. Lekári zdôrazňujú, že bez psychiatrického vyšetrenia človeka sa nedá o jeho stave povedať s istotou nič.
A predsa si ľudia kladú mnohé otázky. Tou najbanálnejšou je asi tá, či môže niečo podobné urobiť celkom normálny človek.
Zdraví verzus chorí
Človek, ktorý sa pripravuje na vraždu, vo väčšine prípadov nemá žiadnu psychiatrickú diagnózu, ktorá by znižovala mieru jeho trestnej zodpovednosti. Anton Heretik môže na podporu tohto tvrdenia prezentovať konkrétne výskumné zistenia.
„Analýzou 176 znaleckých posudkov z oblasti psychológie a psychiatrie na páchateľov trestného činu vraždy sme zistili, že len štyri percentá trpeli závažnými psychickými poruchami - psychózami, keď hovoríme o tzv. nepríčetnosti. Ďalšie štyri percentá vykonali čin v abnormálnom afekte, kde tiež možno uvažovať o zmene trestnej zodpovednosti. V týchto prípadoch však nešlo o pripravované vraždy,“ opisuje.
Ďalšie dve tretiny mali síce poruchu osobnosti - psychopatiu - tá však už nemá dopad na trestnú zodpovednosť páchateľov, môže sa len podieľať na motívoch vraždy.
Pohľad do histórie a iných kultúr
Vraždy sa môžu páchať z tých najrozličnejších dôvodov – z chladnokrvnej vypočítavosti, na odstránenie nepohodlného svedka, z mafiánskej odplaty či zo zúfalstva. Psychiatrovi a publicistovi Cyrilovi Höschlovi sa zdá, že v kysackom prípade boli vraždy iba prostriedkom na získanie ľudského mäsa.
Ako zdôrazňuje, jedenie mäsa príslušníkov rovnakého druhu je v prírode pomerne rozšírené. Stretávame sa s ním u modliviek, dravcov a niekedy aj u medveďov či psovitých šeliem. U ľudí je toto správanie viazané na istú kultúru či podmienky, napríklad ako dôsledok extrémneho hladu. Kanibalizmus bol zaznamenaný pri blokáde Leningradu či pri hladomore na Ukrajine v 30. rokoch minulého storočia. Poznali ho Aztékovia, donedávna aj niektoré oblasti Melanézie, Polynézie, Indonézie a Afriky.
„Môže to byť prejav rituálu – napríklad zjedenie srdca porazeného nepriateľa, ktoré má posilniť víťaza. Kanibalizmu sa údajne dopúšťali aj niektorí diktátori v Afrike ako Jean-Bédel Bocassa či Idi Amin Dada. Takisto môže ísť o rituál jedenia mozgov zomretých príbuzných, napríklad u Forejcov na Papue-Novej Guinei,“ hovorí Höschl.
Extrémny sadizmus
Aj keď poruchy osobnosti a sexuálne deviácie sú skôr stavy, nie choroby ako cukrovka či chrípka, je len ťažko predstaviteľné, že by sa kanibalizmu mohol dopustiť úplne normálny človek. „V našom kultúrnom prostredí to normálne nie je nikdy,“ dodáva Höschl.
V prípade vraha z Kysaku mohlo podľa neho ísť aj o istú formu sadizmu. „Ide o odchýlku v spôsobe sexuálneho ukájania - tzv. parafíliu, pri ktorej človek preferuje utrpenie, pokorenie a zničenie obeti. Takéto správanie sa spravidla končí vraždou, ktorá bola niekoľkokrát dokonca zaznamenaná v priamom prenose v pornografických filmoch. Na kanibalizmus sa dá pozerať ako na istý variant tejto odchýlky, môže ísť o agresívnu, absurdnú formu prejavu absolútneho pokorenia niekoho,“ hovorí.
Je to sexuálna úchylka?
Ide teda v konečnom dôsledku o zvrhlú formu sexu? Dala by sa dohodnutá vražda nazvať extrémnym prípadom sadomasochistického vzťahu? „Isteže áno, kanibalizmus môže byť aj súčasťou sexuálnej úchylky,“ reagoval Máthé. „Skutočne to tak vyzerá. Aj keby sexuálne vzrušenie v akejkoľvek fáze činu chýbalo, mohlo by ísť o jeho sublimovanú formu.
Svojou dynamikou a plánovitosťou sa však tento čin od bežného sadistického sexuálneho aktu skutočne trochu líši,“ hovorí Höschl. Zaradenie kysackého vraha medzi sexuálnych deviantov je teda podľa neho zatiaľ skutočne len špekuláciou.
Aj Heretik varuje pred zavádzajúcimi predčasnými závermi. „Dúfam, že polícia dá napriek smrti podozrivého urobiť psychologickú a psychiatrickú analýzu možných motivačných alternatív trestného činu.“ Mohlo totiž podľa neho ísť aj o „obyčajnú“ zištne motivovanú vraždu na objednávku, kde sa páchateľ vôbec nechystal obeť skonzumovať, len ju usmrtiť, a hypoteticky prichádzajú do úvahy aj ďalšie alternatívy.
Varovné signály
Laik určite nechápe, ako si podozrivé správanie na Čurkovi nemohli nevšimnúť jeho priatelia či blízki. Neblikali predsa len nejaké kontrolky?
„Varovnými signálmi sú vždy agresia, nespavosť, nadmerné užívanie alkoholu, deviantné myšlienky či predchádzajúce pokusy o nejaký deviantný alebo kriminálny čin. K tomu pristupuje určitá rigidita, nepružnosť a odmeranosť osobnosti, naliehavosť či výrazný pocit menejcennosti a ukrivdenosti sprevádzaný odporom k druhým ľudom.
Ako rizikový faktor sa ukazuje aj spôsobená dopravná nehoda. „V rámci znaleckého posudzovania obvinených z násilnej trestnej činnosti vrátane vraždy vyplynulo, že nejeden z nich krátko pred skutkom zapríčinil dopravnú nehodu,“ hovorí Máthé.
„Tých kúsočkov mozaiky je však toľko a sú také nešpecifické, že sa na nich nedá zostaviť účinný nástroj na predpovedanie správania,“ pripomína Höschl.
O Matejovi Čurkovi je známe, že v blogu vyjadroval pomerne šokujúce názory o pochopiteľnosti agresívneho správania u detí, aj to, že sa pod vlastným menom vášnivo zapájal do internetových diskusií. Mal podať množstvo sťažností, ba aj trestných oznámení.
„Mohol byť zrejme otrávený životom, otrávený dianím v spoločnosti, nespokojný so sebou samým, cítil potrebu presadiť sa, potrebu urobiť niečo veľké, nevšedné, razantne zasiahnuť do diania v spoločnosti,“ hodnotí Máthé.
„Ex post je vždy ľahké hľadať v prejavoch človeka, ktorý bol usvedčený z hrozného činu, známky patológie. Problém je v tom, že prakticky nijaké z týchto znamení nie je špecifické a nemusí samo osebe nič znamenať,“ poznamenáva Höschl. Upozorňuje, že často nájdeme aj oveľa extrémnejšie a oveľa patologickejšie blogy, no ich autori nejedia zákazníkov na inzerát. „Takéto správanie sa dosť dobre predvídať nedá. Kverulantstvo s tým síce môže, ale tiež nemusí súvisieť,“ dodáva.
Čo strelec - to vrah?
Povaha večného sťažovateľa je možno len veľmi nepriamym náznakom agresie daného človeka, záľuba v zbraniach, členstvo v streleckých organizáciách, v Klube vojakov v zálohe a podobne už viac.
Heretik zdôrazňuje, že k motivačnému pozadiu činu môže patriť aj jeho zberateľstvo zbraní, Heretik pripomína, že ide už o ďalšieho vraha, o ktorom jeho "spolustrelci" s prekvapením konštatujú, aký sporiadaný, nenápadný, vzorný občan so zmyslom pre spravodlivosť bol človek, ktorý odrazu urobil niečo takéto. „Dúfam, že psychologické testy budúcich držiteľov zbraní sa budú zameriavať nielen na skríning psychických porúch a vyšetrenie psychickej spôsobilosti ovládať zbraň, ale aj na motiváciu jej držby a jej použitia,“ hovorí Heretik.
Aj Máthé zdôrazňuje, že zbrane sú vždy potenciálnym nástrojom moci, prevahy, agresie – či už útočnej, alebo obrannej.
„Fakt, že je niekto športovým strelcom, vôbec nevylučuje možnosť nevhodného použitia alebo zneužitia zbrane. Problémom môže byť aj skrytá motivácia k vlastneniu zbrane, aj samotná psychická výbava strelca. Nuž a napokon, v priebehu života sa v dôsledku rôznych vplyvom aj meníme,“ hovorí.
Höschl však nechce tieto súvislosti preceňovať: „Na svete sú tisíce úplne normálnych strelcov.“
Cyril Höschl
Profesor psychiatrie na univerzitách v Košiciach a v Prahe, bývalý prezident Európskej psychiatrickej asociácie (EPA) a Federácie európskych akadémií medicíny (FEAM).
Anton Heretik
Profesor na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, od roku 1980 pôsobí ako súdny znalec a posudzuje najmä násilné trestné činy. Je členom výboru Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, autorom a spoluautorom siedmich monografií, napríklad vrátane knihy Forenzná psychológia. Podieľal sa na tvorbe seriálu STV Najväčšie kriminálne prípady Slovenska.
Robert Máthé
Pracuje na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vykonáva súkromnú prax klinického psychológa, pracuje ako súdny znalec odboru psychológie. Je dlhoročným členom výboru Slovenskej sexuologickej spoločnosti, publikuje v oblasti sexuológie a forenznej psychológie.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
