Nevyhýba sa ani kontroverzným témam, debaty podľa vlastných slov miluje, posúvajú ho dopredu. Kým vysloví odpoveď na otázku, premýšľa. Vraví, že chce, aby ľudia správne rozumeli tomu, čo chce povedať.
Ak sa v zahraničí kňaz alebo rehoľník dotkne dieťaťa, hoci s čestným úmyslom, vďaka škandálom v cirkvi sa to vníma ako obrovský problém, priznáva v rozhovore katolícky kňaz a jezuita Laco Šulík.
Ste veriaci odmalička?
Vyrastal som v rodine, ktorá mala istý kontakt s vierou, hoci by som nepovedal, že sme boli aktívne veriaci. Moje hľadanie bolo vždy skôr osobné, prejavil som väčšiu aktivitu, než moji rodičia či ďalší príbuzní. Tí k viere akoby viac inklinovali postupne s pribúdajúcim vekom. Inak pochádzam zo zmiešanej rodiny, otec evanjelik, mama katolíčka. Zaujímavé na tom je, že ja som jezuita, pričom v minulosti boli vzťahy medzi nimi a reformátormi, vrátane evanjelikov, dosť napäté.
Občas počuť obvinenia, že kňazstvo si niektorí vyberú aj preto, lebo budú mať zabezpečený stabilný, hoci nie vysoký príjem, doživotné bývanie, garantovaný honor a úctu od ľudí, pretože to k duchovnému akosi patrí. Sú tiež názory, že sa hlásia aj ľudia, ktorí by mali problém uplatniť sa v civile. Názory kňazov sú však opačné – šli do toho, lebo cítili isté volanie.
Nepoznám osobné motivácie iných, hoci môžu byť rôzne. Mne to bolo blízke už ako malému chlapcovi. Keď som chodil do kostola, oltár na mňa pôsobil priťahujúco. Neviem to vysvetliť, nevedel som to nikdy. Veľa som vtedy premýšľal, a aj dnes často uvažujem nad poslaním kňaza v spoločnosti a jeho prínose pre ňu. Verím, že Boh ponad naše nazeranie na svet a človeka koná a povoláva každého k životu v plnom slova zmysle. Všetky motivácie, o ktorých mi rozprávate, môžu sýtiť, sú však dočasné a nestačia na plnohodnotný a zmysluplný život kňaza. Časom vyprchajú a potom príde prázdnota.
Pýtanie sa seba samého je asi nevyhnutné.
Samozrejme, pozastavoval som sa nad otázkami typu kto som, kým budem ako muž, ako sa zaradím do života, ako budem riešiť svoje kontakty so ženami aj mužmi. Reflektoval som aj to, čo sa v poslednej dobe deje v spoločnosti aj v samotnej katolíckej cirkvi vo vzťahu k deťom. V tomto pýtaní sa samého seba som bojoval a hľadal odpoveď, prečo by som mal ísť práve cestou kňaza. Lenže to, že vás niečo ťahá, že môžete a túžite byť súčasťou niečoho veľkého, že Boh k veľkým veciam pozýva, nakoniec neoklamete, hoci aj pre mňa samého je občas ťažké uveriť v isté veci. Napriek všetkým negatívam prevážili pozitíva, a tak ma to zlákalo.
Má kňaz často chvíle, keď pochybuje?
Kňazstvo nie je receptom, kde sa vezme nejaká ingrediencia, pomieša sa s inou a vznikne úspešný život. Ja svoj život kňaza len začínam, idem do toho s plným nasadením tak, ako iní vstupujú trebárs do manželstva. Ani samotné nasadenie však nie je garanciou, že človek si na konci života bude môcť povedať, že to bola dobrá voľba. Poznáme aj smutné príbehy, kňazov nevynímajúc. Nechcem to dramatizovať ani podceňovať. Verím, že ak sa budem snažiť, ak budem poctivo vykonávať svoje poslanie, na konci života budem môcť poďakovať Bohu, že to bol dobrý a správny život.
Ste tridsiatnik, vysvätený ste boli v roku 2010. Stihli ste sa predtým zaľúbiť do ženy?
Chcete krátku alebo dlhú odpoveď? (smiech)
Toto je intímna sféra, takže to nechám na vás. Pochopím, ak neodpoviete vôbec.
Tá krátka odpoveď by znela jednoducho – áno, bol som zaľúbený. Nie všetko súkromné je však možné zdieľať na verejnosti. Dlhšia odpoveď je, že k jezuitom som vstúpil veľmi mladý. Vtedy je človek formovateľný, na začiatku svojich síl, a tak môže veľa vo svojom živote ovplyvniť. S pribúdajúcim vekom sa adaptačná schopnosť aj schopnosť sebaformácie znižuje.
Každá láska je pritom prekrásnou skúsenosťou, dobrodružstvom, kde máte zodpovednosť za seba, za druhého človeka, aj za poslanie organizácie, do ktorej patríte. Všetko toto v sebe vykonzultovať, doslova premodliť a vybojovať... to sú veľké zápasy, o ktorých sa nikomu nehovorí ľahko, ani mne.
Rozumiem. Pýtal som sa preto, lebo ak ste boli zaľúbený, dokážete porovnať lásku k človeku a k Bohu. Zaujíma ma totiž, či láska k Bohu môže plnohodnotne nahradiť všetky svetské radosti, ktorých sa človek v kňazstve vzdáva. Nie je o niečo ochudobnený?
Veľmi by som sa ochudobnil, ak by som kňazstvo vnímal ako ochudobnenie. Som presvedčený, že moja voľba aj spôsob života sú prejavom, ako iných dokážem mať rád. Ochudobnenie – a to slovo teraz dávam do úvodzoviek – spočíva len v tom, že prejav náklonnosti, citu a lásky k druhému nemôžem vyjadriť genitálnou cestou. Áno, na to treba určitý tréning, askézu a disciplínu, lebo aj to je cesta, aby sme našu životnú energiu dokázali nasmerovať k tomu, čo sme si zvolili za poslanie. O tom, že sa to dá, svedčí množstvo príkladov z dejín. Ale tie svedčia aj o tom, že to je veľké riziko. A či to dokážem ja? Verím, že s Božou pomocou áno.
Môžem potvrdiť, že mi občas býva smutno
Nejeden kňaz sa mi v debate vyznal, že napriek radostiam, ktoré mu služba prináša, občas cíti samotu. Najmä na záver dňa, keď sa iní ľudia vracajú z práce k rodine, deťom. Vy síce žijete v komunite, ale v izbe ste večer len s vlastnými myšlienkami. Máte síce internet, ale...
Osamotený sa človek môže cítiť, aj keď komunikuje cez internet. Brázdenie na gmaili alebo na facebooku neznamená, že dostanete spätnú väzbu, ktorú potrebujete, že človek na druhej strane bude na tej istej vlnovej dĺžke, ako si želáte. Samota človeka je navyše fenomén, ktorý občas okúsi každý, aj v civilnom živote.
To je pravda. Opýtam sa teda inak – býva vám niekedy smutno?
Áno, to môžem potvrdiť. Oddeľujem však samotu, ktorá je prospešná, od tej, ktorá každému škodí. Že si do postele večer líham sám, že sa sám ráno budím, nie je až také ochudobnenie života, ako sa na prvý pohľad zdá.
Napadlo mi to kvôli tomu, že som kdesi čítal štúdiu o tom, aký dôležitý je pre človeka fyzický kontakt s inými ľuďmi. Nemyslím teraz priamo sex, ale bežné dotyky a objatia.
Áno, kňaz tie objatia obvykle nemá. A ak áno, som len rád, lebo potom nemôže zabudnúť, že je aj človekom. Tak dokáže človečinu integrovať do toho kňazského a naopak – kňazské do svojej človečiny. Prajem si, aby tá vyváženosť bola trvale prítomná v našich životoch. Teším sa, ak ľudia majú skúsenosť s kňazmi, ktorí sa neboja a dokážu aj ľudsky objať.
Bohužiaľ, isté veci majú negatívny efekt vzhľadom na škandály, ktoré sa udiali. Vyučoval som napríklad v zahraničí. Ak sa tam kňaz alebo rehoľník dotkne dieťaťa, hoci s čestným úmyslom ho utešiť, pomôcť mu, vníma sa to ako obrovský problém. Ak potom hovoríme o samote a ochudobnení, pýtam sa – kto je ochudobnený? Kňaz či dieťa?
Niet pochýb, že čierne ovce existujú tak medzi kňazmi, ako aj medzi lekármi, učiteľmi, novinármi, vedcami, robotníkmi, teda v akejkoľvek profesii. Nedopláca však cirkev na to, že sa príliš stavia do pozície morálnej autority, vďaka čomu sú ľudia na jej škandály citlivejší?
Áno, z pohľadu cirkvi ako inštitúcie je to ťažká situácia, keďže jej náplňou je aj hovorenie o morálnom kredite. Ak takpovediac kritizujeme, či morálne hodnotíme prejavy v spoločnosti, prirodzene sme potom postavení do pozície, že všetky naše slabé stránky budú kritizované zo strany veriacich, teda tých, ktorým adresujeme svoje slová, ale aj zo strany tých ostatných. Tomu budeme vystavení vždy, a je to tak v poriadku.
Myslím si však, že do vzťahu medzi cirkvou a ľuďmi treba vniesť najmä pokoncilové učenie, teda to, že sme partnermi v dialógu. Všetci sme hľadajúci, nás kňazov, nevynímajúc. Potrebujeme preto komunikovať aj s inými náboženskými vyznaniami, s neveriacimi, s našimi kritikmi, posúva nás to vpred.
Kontrolu našich vyjadrení pre médiá vnímam ako devízu
Cirkev neraz napáda, prečo sa neveriaci starajú do jej vnútorných záležitostí, čo ich do toho, aké má pravidlá o celibáte, pristupovaní k sviatostiam, k rozvodom a podobne. Sekularisti ale nerozumejú selektívnemu prístupu – cirkev sa predsa bežne stará do vecí, ktoré sa netýkajú jej ovečiek. Nikto veriaceho nenúti, aby používal kondóm, šiel na interrupciu, či vstúpil do registrovaného partnerstva. Inými slovami cirkev nechce, aby sa ľudia zvonku starali do jej pravidiel, ale ona sama by chcela diktovať pravidlá v sekulárnej spoločnosti, a to nielen pre veriacich, ale pre všetkých.
Chcel by som, aby naša komunikácia bola v otvorenom duchu. Preto poukážem na deliacu čiaru – všimnite si tón debaty oboch strán. Tón zo strany cirkvi a tón zo strany tých, čo nezdieľajú naše učenie. Ja som predtým hovoril o dialógu, a ten by bez pochýb mali uznávať obe strany. Je to záväzok pre cirkev aj pre našich kritikov. Musíme vedieť koexistovať v jednom priestore. Ak potom hovoríme o slušných ľuďoch, iste uznáte, že takí sú nepochybne aj v cirkvi.
To nespochybňujem.
Dokážu sa s úctou vyjadrovať aj k problémom, ktoré trápia spoločnosť ako takú. A tak, ako má cirkev právo povedať svoj názor na isté veci, to isté právo nemôže byť uprené tým, ktorí si myslia opak.
Viacerí katolícki kňazi, hoci pre objektivitu treba doplniť, že nie všetci, vraveli, že ich vyjadrenia pre médiá musí schváliť biskup, či nadriadený. U evanjelikov, pravoslávnych, baptistov, bahájov a ďalších som sa s tým nestretol. Nebudí tým katolícka hierarchia dojem, že neverí vlastným?
Ja by som sa na to pozeral inak. Je to o ľudskom kontakte. Keď niečo pustíte do médií, môže to byť interpretované rôznym spôsobom. Jednoducho to môže byť prevzaté inak, než ste mysleli. Je teda zdravé, ak si nadriadený overí, či všetci správne porozumejú, čo naozaj chceme pustiť na verejnosť.
Iné cirkvi taký problém nemajú. Navyše nie je možné, aby som niečo opísal inak, ako niekto vysloví, keďže všetky texty dávam autorizovať každej osobe, ktorá sa v nich vyjadruje. Nie tak, že má k dispozícii svoje vety vytrhnuté z kontextu, ale článok ako celok. Nik nemôže povedať, že je niečo prekrútené, lebo má možnosť skontrolovať to ešte pred zverejnením. Príklad – ak v článku spomínam slová hovorcu KBS, dvoch katolíckych kňazov, jedného evanjelického a jedného pravoslávneho, každý z nich vopred autorizoval článok ako celok, teda kontroloval všetky vlastné slová aj ich zasadenie do kontextu. Koniec koncov, zažili ste to aj vy.
Ja osobne však tú kontrolu nadriadeným vnímam skôr ako devízu, než ako nedostatok. Ako kňaz katolíckej cirkvi si jednoducho verifikujem, či to, čo som vyslovil, bolo povedané správne. Neopisujem totiž chemické procesy ani presun komodít z krajiny do krajiny, ale dotýkam sa tém života, ktoré nie sú len tak ľahko zmapovateľné a vypovedateľné.
Bolo by problémom, ak by som v novinách v rámci svojich odpovedí čítal niečo, čo som nevyslovil úplne správne. Aj tento rozhovor si pred publikovaním prečíta ešte niekto zo spolubratov. V našej reholi totiž tiež platí to, čo spomínate, a ja budem taký slušný, že pravidlá dodržím.
Mrzí ma, že cirkev adekvátne nereagovala na tragédie
To mi neprekáža, najmä ak sa opravia faktické chyby. Problém vzniká, ak biskup nedovolí publikovať názory kňaza, či chce, aby sa poprelo to, čo je na diktafóne, a to som už zažil. Posuňme sa však – zvonku to vyzerá, že hoci je v cirkvi veľa slušných ľudí, čierne ovce jej kazia meno ako celku. Hierarchovia miesto toho, aby tých, čo zneužili malé deti, vyrazili zo svojich radov a oznámili to polícii, často problém ututlávali a vinníkov presúvali na iné miesto.
Áno, chyby sa diali. A nie je to pekný pohľad.
Poviem aj konkrétne - známy je synom katolíckeho kňaza. Jeho otec pred pár desaťročiami sedel vo väzení za zneužitie viacerých malých dievčat. Hierarchia o tom vedela a okrem presunu na iné miesto nič neurobila. Spomínam to ako slovenský príklad, keďže niektorí majú tendenciu zľahčovať to tým, že také veci sa stali len v zahraničí, akoby to nebolo jedno.
Ako sa volá váš známy? Stačí krstné meno.
Ivan.
(mlčanie a slzy v očiach)... Je mi úprimne ľúto, čo sa Ivanovi stalo. Chcem sa tu teraz verejne priznať, že sa cítim dotknutý tým, čo musel prežiť, hoci som ho nikdy nestretol. Sú to veci, pri ktorých sa mi tlačia slzy do očí, keď aj na mojej mimike tváre zrejme vnímate tú bezmocnosť, hnev a všetko ostatné. Je to veľká tragédia, o tom niet pochýb. Čo sa týka človeka, ktorý mu spôsobil takúto traumu, pravdepodobne šlo o kňaza s vážnymi osobnými ťažkosťami.
Môžem povedať, že ma veľmi mrzí, ak cirkev už vtedy nedokázala adekvátne reagovať na takéto tragédie. Dnes však vďaka tomu, že sa prevalili udalosti v USA a v západnej Európe, automaticky vzniká väčší tlak na transparentnosť. Verím, že žiadny schopný biskup u nás by už dnes len tak ľahko tieto veci nenechal na pokoji, ale by rázne zakročil.
Nie je zlé, že tlak prišiel zdola, od poškodených a naštvanej verejnosti? Nemali s tým prísť biskupi či pápež? Prišla by zmena, ak by sa to neprevalilo? Ospravedlnenie a postihy mali prísť v momente, keď sa ktorýkoľvek hierarcha dozvedel, že nejaký kňaz zneuctil dieťa, nie až potom, keď cirkev musela vyplácať odškodné v obrovských výškach.
Celé to poukazuje na nekompetentnosť kompetentných zasiahnuť v pravú chvíľu. Druhá stránka veci je, že o ľudskej sexualite dnes vieme viac, než sme vedeli v časoch, keď sa tie škandály diali. Tretia zase spočíva v tom, že ak sa aj biskup angažoval preložením hriešnika na iné miesto, najskôr ho poslal k psychológovi alebo psychiatrovi. A napokon, zlo je zlo. Keď ho pácham, dotknutí sú ním všetci, niektorí veľmi, iní menej. Ľútosť, prosba o odpustenie a náprava je cesta, ktorá nás všetkých očistí.
Nemali sa také prípady ihneď nahlásiť polícii? Často sa to riešilo len preložením. Vedieť o prznení detí a neohlásiť to, je strašné. Boli dokonca prípady, keď kňaz zneužíval deti aj na novom mieste.
Súhlasím, ale treba pripomenúť aj to, že sám som bol svedkom toho, ako bol jeden kňaz obvinený neoprávnene, teda falošne.
Súhlasím, u nás si to neprávom odskákali napríklad františkáni. A je pravda, že k tomu prispeli aj niektoré médiá.
To sú situácie, keď človeku z večera do rána zbelejú vlasy. Ja však tie skutočné prípady nechcem bagatelizovať, je to vážny problém. Katolícka cirkev je veľká organizácia, veľká masa ľudí. Je príliš ľahké myslieť si, že problémy zmiznú zo dňa na deň, že v budúcnosti sa už nikdy nič nestane. Prajem si však, aby ľudia mali dobré skúsenosti s kňazmi, aby pri nich pookriali, aby našli cestu k Bohu.
Je smutné, že oblečenie kňaza sa stotožňuje s deviáciou
Zaráža ma to, lebo zo skúsenosti môžem potvrdiť, že väčšina kňazov, ktorých som osobne spoznal, a sú ich desiatky, sú slušní a empatickí ľudia. Je normálne, aby doplácali na tých zlých? Oni sú tí, ktorí potom musia strpieť, že im ľudia nadávajú do úchylných sutanistov, pedofilov, že o nich vznikajú oplzlé vtipy. Už ste to aj spomínali sám – poskytnete dieťaťu nevinné objatie a okolie to vyhodnotí ako zlý úmysel.
Áno, je to smutné. Oblečenie kňaza, rímska košeľa, je prakticky stotožňované so sexuálnou deviáciou, hoci tá sa nevyhýba žiadnej profesii. Keď ste riaditeľom nejakého diela v cirkvi, zodpovedáte za prácu ľudí. Ak ste biskupom, máte zodpovednosť aj za ich životy. Môžeme teraz debatovať o snahách biskupov zamlčať isté veci, nedať ich na verejnosť, je tu však aj druhá stránka mince – ako naložiť s ťažkou situáciou druhého človeka tak, aby sa nepoškodili záujmy obete, spoločenstva, teda cirkvi, ani verejnosti? Urobiť to tak, aby bola spokojnosť na všetkých stranách, nie je ľahké. Na to treba odvahu a biskupa, ktorý je rozumný a bez strachu. Všetci máme svoje slabosti a v živote aj svoje veľké pády. Ponúknuť cestu z tohto kruhu je náročné.
O rehoľníkoch všeobecne majú kritici mienku, že nerobia nič užitočné, len sa modlia. Pravdou je, že reálne existujú aj rehole, kde dotyční naozaj nič nerobia – len sa modlia a mlčia. Ako je to u jezuitov?
Jezuita je človek z mäsa a kostí ako ostatní, teda chlap, ktorý sa rozhodol, že cez svoju životnú skúsenosť a skúsenosť viery začne žiť v rámci poslania tejto apoštolskej rehole. Navonok nekladieme dôraz na modlitbu, skôr na to, čo reálne robíme – učíme na školách, pomáhame druhým. A keďže sa snažíme robiť veľa, k tomu je potrebné aj stíšenie, meditácia, duchovná strava, ktorá vyživuje naše vnútro, aby sme vstali a pracovali aj na druhý deň.
Ako vznikla vaša rehoľa? Jej zakladateľom bol svätý Ignác z Loyoly.
Bol to horkokrvný Bask, narodený v roku 1491. Pochádzal z dobre situovanej rodiny, viackrát vo svojom živote sa zaľúbil. V jednom čase bol poslaný na výchovu k členovi kráľovského dvora, kde sa veľa naučil – napríklad aj rytierskemu umeniu, získal vzdelanie. Dostalo ho to však aj do vojenského konfliktu v roku 1521 v Pamplone, kde proti sebe stáli španielske a francúzske vojská. Presviedčal svojich, aby bojovali, hoci bolo jasné, že je to vopred prehratá bitka. Skončil s vážnym zranením nohy. Kosť sa mu však dobre nezrástla, tak si ju dal znovu zlomiť a napraviť, aby nekríval. Aj to trochu odráža jeho charakter znášať ťažké a bolestivé veci, stačí si uvedomiť, na akej úrovni vtedy bola medicína.
Dôležitejšia bola jeho vnútorná premena. Počas horúčok mu bolo všelijako, dokonca si jednu noc myslel, že zomrie. Keďže sa počas liečby nudil, vypýtal si niečo na čítanie. V knižnici však nebolo nič iné, len životopisy svätých. Začal ich čítať a zrazu bol nadšený zo životov svätého Dominika, teda zakladateľa dominikánov, či svätého Františka, zakladateľa františkánov. Vnímal ich ako vzory, a tak si zaumienil, že keď vyzdravie, pôjde pracovať do svätej zeme, lebo tam žil aj Ježiš Kristus. Síce po zranení kríval, ale aj tak začal putovať. Najskôr len po Španielsku, kde si začal robiť prvé zápisky, ktoré sa neskôr stali podkladom pre jeho knihu Duchovné cvičenia.
Nakoniec odišiel na územie dnešného Izraela.
Presne tak. Pred tamojšími františkánmi, ktorí tam okrem iného držali aj politickú stabilitu, sa však ukázal ako rojko, nadšenec, nevyzretý chlap. Poslali ho teda domov. Poslúchol, hoci tomu nerozumel, a začal študovať. K tomu okolo seba zhromažďoval ľudí podobného zmýšľania. Tí sa nakoniec pri Paríži dohodli, že sa zasvätia Bohu sľubom čistoty a chudoby. Neskôr prišli k pápežovi, ktorý im v roku 1540 požehnal a schválil zakladajúci dokument aj súbor pravidiel. Odvtedy existujú jezuiti.
Načo je dobrý sľub chudoby?
Na to, aby sme ako rehoľníci boli plne mobilní a k dispozícii. Ak nič nevlastníte, môžete sa v priebehu niekoľkých hodín presunúť zo služby v Ivanke pri Dunaji povedzme do Rio de Janeiro v Brazílii. V dnešných pomeroch to nie je nič zvláštne. Ak toho nemáte veľa a môžete v pokoji zanechať všetky svoje veci, ide to ľahšie. Sľub chudoby znamená aj pýtanie si povolenia od predstaveného komunity napríklad k použitiu auta, lepšieho počítača a podobne. Pod týmto sľubom sa rozumie väčšia ochota byť tam, kde je to potrebné.
Jezuita ako človek nevlastní žiadny majetok?
V izbe mám len stolík, stoličku, posteľ, príručnú knižnicu a počítač, nič z toho mi však nepatrí. Má to svoje výhody. Ak by ma presunuli inde, aj tak by som to nemal kde skladovať.
Koľko je vás na Slovensku?
Niečo málo cez sto. Sme v Prešove, Košiciach, Ružomberku, Trnave, Piešťanoch, v Ivanke pri Dunaji a v Bratislave. Na východe sú menšie komunity, na západe sme početnejší.
Ako vyzerá váš denný režim?
Snažím sa vstať pred šiestou ráno. Deň začínam modlitbou, ktorá je pre mňa kontaktom, výživou, stretnutím s Bohom. Po raňajkách sa začína bežný pracovný deň. U mňa sú to doobeda pracovné aktivity v centre spirituality, ktoré sa týkajú programovej ponuky pre ľudí, k tomu personálne, technické a finančné záležitosti. Popoludní a večer buď organizujeme pastoračný program, poskytujeme duchovné sprevádzanie ľuďom, ktorí o to prejavia záujem, prípadne pre nich robíme rôzne stretnutia. Keďže si myslím, že dobrý duchovný život potrebuje aj dobrý spánok, lampu zhasínam už pred jedenástou. Ak sa mi to nepodarí, mávam výčitky svedomia.
Sú chvíle, keď je možné hnevať sa aj na Boha
Všeobecne sa hovorí, že ľudí dnes zaujímajú skôr Mojsejovci a Martinka z Turca, než nejaký duchovný život. Vy ako človek z centra spirituality to vnímate skôr ako frázu alebo pravdu?
Moja skúsenosť je taká, že ľudia nie sú hluchí voči pozvaniu k duchovnému životu a zaujíma ich. Vplyvom dnešnej doby sa však mladí ľudia rozhodujú pre duchovný život čoraz ťažšie. Kým totiž začnú poctivo preosievať zásadné otázky o živote a Bohu, riešia najmä iné, prozaickejšie veci. Zásadným duchovným otázkam sa však nakoniec nevyhne nik. Iná vec je, ako si na ne odpovie. Aj preto vnímam svoju prácu v centre spirituality ako zaujímavú. Musím vedieť nájsť jazyk, ktorý je príťažlivý pre druhých ľudí, osloviť ich, pohnúť ich vnútrom, aby sa cítili pozvaní.
K čomu?
K tomu, čo som ja osobne zakúsil ako dobré. Snažím sa, aby mohli prežiť rovnako hlboký zážitok s Bohom ako ja. Pre mňa je to príležitosť obdarovať ich. Teší ma, ak si z toho niečo vyberú.
Keď sa kňazov pýtate, prečo Boh dopustí vojny, vraždy a podobne, odpovedajú, že za to môže človek a jeho slobodná vôľa, nie Boh. Čo by ste však povedali človeku, ktorému sa narodí ťažko choré dieťa, ktoré po pár týždňoch utrpenia zomrie? Čo rodičovi, ktorému ochorie dieťa na rakovinu či svalovú dystrofiu a umrie v bolestiach? Za aké zlo tam môže človek? Aká slobodná vôľa? Čím si novorodenec zaslúžil ten osud, keď sa v živote nijako nemohol prejaviť?
V takýchto situáciách je lepšie nepovedať nič. Každé slovo totiž devalvuje situáciu, v ktorej sa ľudia nachádzajú. Ako máme vysvetliť, že sa matke narodilo dieťa s chorým srdcom? Ako vysvetliť otcovi, že jeho syn nikdy nebude rozprávať a vnímať ako zdravý? Že sa nikdy nebude pohybovať, že sa nedožije dospelosti?
Potom je ale legitímne obrátiť svoj hnev na Boha, nie? Na druhého človeka sa nedá, lebo za to žiadny nemôže.
Áno, taký človek je oprávnený z celej sily takto konať, kričať, plakať, volať, vypovedať všetko, čo sa v ňom búri. Je to plne ľudské, nie hriešne. Človek vo svojej bezradnosti takto volá, aby Boh takpovediac nezabudol, že má v tomto svete svoje stvorenie, ktoré teraz veľmi trpí. Každé utrpenie vyzýva k nájdeniu zmyslu a k tomu, aby nás hnev už neovládal.
Inými slovami sú situácie, keď vysvetlenie nemá ani kňaz. Nemôže teda utešiť človeka a vysvetliť mu bolestivú nespravodlivosť. Poznám prípad, keď hlboko veriaci človek prestal veriť v Boha po tom, čo mu opilec autom zrazil malé dieťa.
Podľa mňa útechou v takýchto chvíľach môže byť len to, že budete pri takom človeku stáť a povzbudzovať ho, aby volal a kričal. Aby to robil z celej sily, hoci svoj hnev obracia priamo na Boha. Ku komu inému má vtedy volať? Na koho iného sa hnevať? Aj v Písme nachádzame veľa nespravodlivostí páchaných na dobrých ľuďoch. Aj oni volali, kričali, aby Boh stál blízko pri nich, aby sa vládali vyrovnať s bolesťou.
Ak v Indii pomáhame, prečo by sme nepostavili aj kostol?
Istú formu zla poznáte aj z Indie, kde pôsobia jezuiti ako misionári. Kde konkrétne?
V štáte a provincii Karnataka pri mestečku Manvi, kde sa nachádza väčšia misijná stanica. Samotný projekt sa spustil v malej dedinke Panur, keďže sme však chceli stavať školu, strategicky sme sa presunuli k mestu.
Umožňujete vzdelávať sa deťom, ktoré by inak k škole nemali prístup.
To sa však ukázalo až časom. Naši bratia tam šli a videli malé aj veľké deti, ako obrábajú polia, pomáhajú rodičom pásť dobytok, aby si zaobstarali aspoň základnú obživu. Do školy majú šancu chodiť len v prípade, že to nevytvára tlak na ich rodinný rozpočet, čo je problém.
Naši tam najskôr robili základnú pastoračnú službu pre malú komunitu kresťanov, pričom postupne nadväzovali kontakt s ostatnými – s kresťanmi aj nekresťanmi. Pochopili, že najlepšou cestou bude poskytnúť tým ľuďom to, čo nemôžu mať – vzdelanie, aby sa mohli postaviť na vlastné nohy. Začali teda stavať školu. Najskôr tam do jednej miestnosti chodilo desať detí, dnes ich je v škole tisícdvesto, máme problém prijímať ďalšie. Sme radi, že rodičia tých detí rozumejú, aká veľká je to pomoc, a že ju využívajú.
Prebieha aj evanjelizácia tamojších detí? Práve to totiž niektorí kritizujú – katolíci chodia do krajín, kde síce pomáhajú, ale zároveň sa snažia priviesť tamojších ľudí k svojej viere, hoci im nie je vlastná.
Áno, prebieha v zmysle, že kresťanstvo sa šíri tým, že človek je plne kresťanom, plne človekom. Nie je to agenda, ktorá sa sprostredkúva ľuďom, aby sa rozšírila masa ľudí z dôvodu moci či vplyvu. Katolíci v Indii sú síce v menšine a zväčša ide o hinduistické deti, pričom mnohé žijú v internáte, každý deň sa však organizuje katolícka omša, a je to logické – ide o katolícku školu. Nie však v zmysle donútenia, ale v zmysle spoločného života v spoločnom priestore. Treba povedať, že hinduizmus je tolerantný aj voči božstvám iných náboženstiev, čiže proti kresťanskému Bohu tí ľudia nič nemajú. Chceme, aby ľudia pochopili prečo konáme pre nich a mali našu skúsenosť. Či navždy prijmú Krista za svojho osobného Boha, je už len na nich.
Nedávno sme mali vážnu debatu – záplavy tam zničili malú kaplnku a spolubratia tam chcú teraz postaviť kostol. Jedna z námietok znela – načo kostol? Hovorím si – akceptujem takú námietku v rámci dialógu, ale pýtam sa: Ak tam pre nich zdarma postavíme školu, internát, dávame jedlo, prevádzkujeme administratívne budovy a nemocnicu, prečo nie aj kostol? Aj Európa predsa stavala školy, nemocnice a kostoly, a až potom sa mohla rozvinúť do osvietenstva, ktoré prinieslo technický pokrok. Bez toho by sme neboli tam, kde sme, so všetkými pozitívami aj negatívami. Prečo teda nie kostol aj v Indii, kde je náboženstvo prirodzenou súčasťou života ľudí? Deti k nám prichádzali slabé, smutné a nevzdelané, dnes sa usmievajú a tešia zo života. Preto si nemyslím, že tú prácu robíme zle.
Taký projekt nie je lacný. Z čoho sa to celé financuje?
Peniaze dávajú naše cirkevné spoločenstvá z rôznych častí sveta, nadácie a sponzori. Je to prejav solidarity, ktorému sa môžu naučiť práve mladí ľudia, ktorým sa venujeme. Aby vedeli, že život nie je len o plnom tanieri na nedeľnom stole, ale aj o našom bratovi a sestre, ktorí sú kdesi ďaleko a nemajú vždy plný tanier. Ak máme my dobré jedlo, nemusíme si síce robiť výčitky, spravodlivý svet aj tak nenastolíme, nemôžeme pomôcť všetkým. Ale pomôžme aspoň tomu, komu sa dá.
Rozhovor bol autorizovaný, Laco Šulík v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
