BRATISLAVA. Zamínovanú štátnu hranicu pomáhali československým pohraničníkom v 50. rokoch chrániť napríklad aj rakúsky krčmár či colník.
Spôsoby získavania spolupracovníkov mala ŠtB prepracované. Týkalo sa to aj spravodajských zložiek pohraničnej stráže. Buď si vytipovali za spolupracovníka človeka, ktorého chytili na úteku do cudziny a prinútili ho spolupracovať za odpustenie časti trestu, alebo do zahraničia nasadili vlastného agenta.
Za informácie či za privedenie utečencov dostávali od vtedajšej československej pohraničnej stráže tučné odmeny priamo v cudzej mene.
Pohraničná stráž ministerstva národnej bezpečnosti začala chrániť hranice so západom od roku 1951. Vzorom jej boli pohraničné vojská sovietskej politickej polície.
Po februári 1948 sa neoprávnené opustenie republiky zmenilo z priestupku na trestný čin. Trestným činom bola počas celého komunistického režimu aj emigrácia.
Silva: Colník z Kittsee
„Spravodajské zložky sa na konci 50. a v 60. rokoch zameriavali najmä na získavanie agentov z rakúskych pohraničných zložiek, miestnych obyvateľov a z prostredia emigrantských táborov,“ povedal Vladimír Palko zo sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa.
Naverbovaný colník z Kittsee s krycím menom Silva dal slovenským pohraničníkom počas 52 schôdzok 165 spravodajských informácií. Zarobil si 39-tisíc rakúskych šilingov.
Kúpeného mali pohraničníci aj krčmára v obci Angern, kam dnes vedie kompa zo Záhorskej Vsi.
„Koľko cudzích štátnych príslušníkov spolupracovalo s našimi štátnymi zložkami sa len mapuje. Možno hovoriť o niekoľkých stovkách,“ povedal riaditeľ sekcie dokumentácie ÚPN Ľubomír Morbacher.
Pomocou siete informátorov u nás sa zase pokúšali mariť prípravy na útek do zahraničia.
Ústav pamäti národa na internete zverejnil kompletný zoznam dôstojníkov pohraničnej verzie štátnej bezpečnosti. V 11. bratislavskej brigáde Pohraničnej stráže pôsobilo na vedúcich funkciách od roku 1951 do roku 1989 sto ľudí. O niektorých ich akciách hovoria odborníci ako o teroristických.
Dnes je najlepším inšpektorom
Jeden z členov prednovembrovej pohraničnej stráže pracuje od roku 2004 na inšpekcii životného prostredia. Denník SME o tom písal už v roku 2009. Nadriadeným to neprekážalo vtedy a neprekáža im to ani teraz.
Náčelník bratislavskej spravodajskej skupiny Milan Lovich pracuje ako riaditeľ osobného úradu. Okrem iného má na starosti výber nových ľudí. V 90. rokoch bol členom SIS a podľa obžaloby sa mal podieľať aj na únose Michala Kováča mladšieho.
„Milan Lovich nastúpil do 1. 7. 2004 na základe výberového konania, v ktorom vyhovel stanoveným požiadavkám a umiestnil sa na prvom mieste. V zmysle zákona o štátnej službe spĺňa všetky predpoklady na prácu štátneho zamestnanca,“ povedal hovorca inšpekcie Michal Štefánek.
"Ministerstvo životného prostredia z kompetenčného dôvodu - SIŽP je samostatná organizácia - neskúma tieto záležitosti. Na to má Slovenská inšpekcia životného prostredia svoje vedenie, aby zodpovedala za výber podriadených," reagovalo ministerstvo.
Sám minister József Nagy hovorí, že: „Chcem, aby generálny riaditeľ SIŽP riešil svoje vnútorné záležitosti, za ktoré nesie zodpovednosť.“ „Nemám vám čo povedať. Ďakujem,“ povedal Lovich SME v roku 2009.
Pripravujú ďalšie informácie
Ústav plánuje v zverejňovaní informácií o pohraničnej stráži pokračovať. „Zatiaľ sme zverejnili kompletnú štruktúru. Výskum samotnej veľmi rozsiahlej a prísne utajovanej činnosti je veľmi ťažké rekonštruovať. Chceme podrobne popísať fungovanie tejto zložky,“ povedal šéf ústavu Ivan A. Petranský.
Pohraničníci z Bratislavy strážili rakúsku hranicu a časť maďarskej až za Štúrovo. Jednotlivé prápory boli v Malackách, Stupave, Komárne a v bratislavskej Petržalke. Neskôr ich počet zredukovali.
Infiltrovali sa do Rakúska
O praktikách pohraničnej stráže v 50. a 60. rokoch hovorí Ľubomír Morbacher, riaditeľ sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa.
Čo nová databáza prináša?
"Spomedzi štátno-bezpečnostných zložiek komunistického režimu boli spravodajské zložky pohraničnej stráže opomínané. Ich hlavnou úlohou pritom bolo vyhľadávať ľudí, ktorí sa pokúsia o imigráciu cez zelenú hranicu, získavať informátorov v pohraničných obciach. Získavali informácie, kto sa chystá utiecť, následne tomu zabránili a nasledovalo trestné stíhanie za trestný čin nedovoleného opustenia republiky."
Ako to robili?
"V 50. a 60. rokoch sa prostredníctvom spolupracovníkov infiltrovali do rakúskych pohraničných zborov či utečeneckých táborov, miestnych obcí za štátnou hranicou. Takto sa im podarilo získať informácie o tom, komu sa útek podaril, ak to nezistili sami. To mohli neskôr použiť proti utečencovi či jeho rodine. Prostredníctvom rôznych informácií sa snažili pôsobiť aj na emigrantov, aby sa vrátili do Československa. Doma ich, samozrejme, čakalo väzenie."
Ako pohraničníkom pomáhali ich kontakty v zahraničí?
"Sú prípady, keď boli takíto zahraniční spolupracovníci veľmi aktívni a boli ochotní dokonca dopraviť utečenca na územie Československa do nejakej konkrétnej roty pohraničnej stráže, kde za to dostali odmenu v tisícoch šilingov. Na druhej strane treba povedať, že Rakúsko sa vtedy správalo veľmi priaznivo k emigrantom a väčšina príslušníkov ozbrojených zborov a obyvateľov tamojších obcí nespolupracovala s československými príslušníkmi ozbrojených zborov."
(trš)
Hlavnými úlohami spravodajských zložiek pohraničnej stráže bolo
marenie prípravy osôb na útek do zahraničia,
sledovanie obyvateľstva žijúceho v hraničnom pásme pomocou agentúrnej siete,
mapovanie všetkých osôb považovaných za reakčné elementy a triednych nepriateľov žijúcich v hraničnom pásme,
zhromažďovať proti nim materiál použiteľný na ich odsun do vnútrozemia prostredníctvom ofenzívnej spravodajskej činnosti,
s pomocou zahraničných agentov získavať informácie o činnosti pohraničných zborov Spolkovej republiky Nemecko a Rakúska a objektoch ako utečeneckých táboroch.
Ako fungovali informátori
Informátor
V októbri 1965 chytila Petra Č. pohraničná stráž pri pokuse o útek do Rakúska cez rieku Moravu. Jeho kamarátovi Alojzovi K. sa rieku preplávať podarilo, spravodajská zložka pohraničnej stráže sa dozvedela o jeho emigrácii do Kanady.
Peter Č. dostal nepodmienečný trest, z ktorého mu časť odpustili. Kapitánovi Jaroslavovi Nerušilovi sa ho podarilo získať pre spoluprácu s pohraničníkmi. Z Petra Č. sa stal informátor.
Cieľom jeho získania bola kontrola takzvanej „závadovej“ mládeže v Stupave, keďže z jej radov sa pripravovalo na útek do zahraničia pomerne veľa osôb. Peter Č. získal dôveru svojho okolia práve väzením za pokus o útek do Rakúska.
Výsledkom jeho práce bolo udanie Štefana L. a jednej ďalšej osoby za prípravu na emigráciu.
Öcsi v rakúskom utečeneckom tábore
Príkladom ďalšieho spolupracovníka je Dezider V. z Rusoviec pod krycím menom Öcsi. Dezidera naši pohraničníci vysadili pri utečeneckom tábore Traiskirchen v Rakúsku. Počas šiestich mesiacov svojho pôsobenia (19. 4. 1971 – 25. 10. 1971) podal spravodajcom celkom 102 správ.
Po návrate do Československa a vyplatení dohodnutej odmeny ako spolupracovník pohraničnej brigády skončil.
Ešte v roku 1970, teda ešte pred vysadením do zahraničia, udal svojmu riadiacemu dôstojníkovi šiestich ľudí, o ktorých vedel, že sa chcú dostať do cudziny. Dvoch z nich - Alexandra S. a Jozefa S., zatkli priamo pri pokuse o útek. Ďalšie štyri osoby vyšetrovali pre prípravu emigrácie.
(trš)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
