sa však cíti kvakerkou.
Clare B Dimyon bola pokrstená ako katolíčka. Kňaz, ktorý ju krstil, sa vraj neskôr dostal do väzenia za zneužívanie detí. Jej otec ako katolícky teológ písal o morálke, pritom bol svojej žene neverný.
Dospievanie bolo pre ňu náročné. „Vedela som, že som iná, veľmi iná, no nevedela som prečo. V škole som sa cítila ako v sklenom džbáne, bola som izolovaná. Nemala som jazyk na to ´iné´ vo mne, nijaký koncept, len som cítila, že svet okolo mňa neodrážal moje skúsenosti.“
Z depresie ju zachránili hodiny hebrejčiny. Židovská komunita, s ktorou prišla do kontaktu aj cez štúdium ruštiny, jej ponúkla istý emocionálny azyl. Dnes nosí klobúčik, ktorý síce pochádza od francúzskych rybárov, ale pripomína jarmulku. Zdôrazňuje, že v židovstve tento symbol pripomína človeku jeho podriadenosť bohu.
Na vzťah katolíckej cirkvi k inak orientovaným ľuďom má však jasný názor. „Často nám hovoria, že by bolo lepšie, keby sme boli menej úprimní. Ale ako by to mohlo fungovať? Mala som doma príklad dvojakej morálky,“ hovorí.
Mnohé cirkvi podľa nej gejom a lesbám ubližujú už len tým, že ich zbavujú sebavedomia: „Mladí ľudia sa boja priznať k svojej orientácii, lebo vraj Biblia o nich hovorí to či to.“
Homofóbia nie je v Biblii
No Clare B Dimyon tvrdí, že nábožensky založená homofóbia je teologicky nesprávna. „Zozbierala som si všetky odkazy z Biblie. Poniektorí ľudia aplikujú svoje homofóbne názory na Bibliu, nie naopak,“ tvrdí.
Navrhuje vrátiť sa k Ježišovým slovám. „Ježiš sa vyjadroval veľa na adresu sexuálnej morálky, ale nepovedal nič o homosexualite. Tak prečo to nespomenul? Kde je to písané v desiatich prikázaniach? Cudzoložstvo tam je, a ani tak neposielame tých, čo sú neverní, na smrť či do väzenia. Ak by sme tak robili, asi by sa nám rozpadla celá spoločnosť. Katolíci urobili z homosexuality svoju hlavnú tému. Ak sa máme stále držať Mojžišovej Knihy levitov, ktorá zvrhlé sexuálne praktiky spomína, prečo potom zomrel Kristus na kríži? Starý zákon takisto podporuje otroctvo a je vari dnes ešte niekto zaň?“ pýta sa.
Kvakerská lesba
V osemdesiatych rokoch, keď prešla svojím coming outom, nemali inak orientovaní ľudia v spoločnosti veľkú podporu. Clare spomína, že ako lesbická učiteľka počas obednej prestávky radšej ani nechodila do zborovne, aby nemusela čeliť poznámkam. Homosexuáli boli na úrovni tých, čo zneužívajú deti.
Na prvých dúhových pochodoch v Londýne pochodovala pod transparentom kvakerská lesba.
„My veríme, že naše presvedčenie treba premietať do činov a celého nášho života, že nestačí len ísť v nedeľu do kostola,“ hovorí o kvakeroch.
Zdôrazňuje, že dialóg je pre ich komunitu základom všetkého. „Nechávame hovoriť hnevlivých, ba aj násilných ľudí, lebo kým hovoria, nerobia nič horšie,“ vysvetľuje postoje svojej cirkvi. Ak by jej niekto zabezpečil ochranu, hovorila by aj s neonacistami, ktorí vlani protestovali proti Dúhovému pridu v Bratislave.
Problém nemá ani s kresťanmi protestujúcimi proti podobným akciám, vášnivo totiž obhajuje právo na zhromažďovanie i na náboženský názor. Rovnako si však bráni aj vlastnú slobodu vyznania a ako veriaca sa cítila hlboko urazená, keď skupina kresťanov na brnianskom námestí bránila pred účastníkmi pridu sochu Panny Márie.
Za Boha a za impérium
Keď sa minulý rok dozvedela, že za podporu LGBT (lesbických, gejovských, bisexuálnych a transgender) komunít vo východnej Európe sa jej chystajú udeliť titul MBE, váhala, či ju za to v jej kvakerskej spoločnosti,ktorá vždy bojovala za rovnosť všetkých ľudí, neodsúdia. Poradili jej však, aby to brala ako ospravedlnenie za diskrimináciu, ktorú gejovia a lesby museli roky v Británii zažívať.
Ocenenie od kráľovnej, Rad britského impéria, teraz už vníma symbolicky. „Ak si hlava jednej veľkej cirkvi myslí, že by mi mala dať medailu, tak asi moja orientácia nie je taká hrozná. Mám certifikát s podpisom kráľovnej, že som dôveryhodná osoba,“ ukazuje hrdo na ocenenie v tvare kríža s nápisom For God and the Empire.
Pridala si k nemu dúhovú stužku, ktorú si plietla na svojich cestách po východnej Európe. „Je to aj veľmi dôležitý signál od britskej monarchie, že si váži LGBT hnutia vo východnej Európe.“
Podľa nej sú práva LGBT ľudí lakmusovým papierikom demokracie. „Ak aj ľudia najviac nenávidení môžu využívať svoje práva, tak je s demokraciou všetko v poriadku,“ hovorí.
Celibát nefunguje
Základným postojom, ktorý prezentuje katolícka cirkev aj u nás, je síce porozumenie voči homosexuálne orientovaným ľuďom, ale odmietnutie samotných homosexuálnych úkonov. „Mohli by to začať aplikovať na svojich katolíckych kňazov,“ reaguje vášnivo Dimyon.
Podľa nej by sa katolícka cirkev mala v prvom rade reálne pozrieť na sex. Pre niektorých ľudí môže byť síce riešením vzdať sa sexu úplne, podľa nej však celibát ideálne nefunguje ani u katolíckych kňazov a nemal by sa nanucovať ako účasť nejakého povolania. „Prečo by sme sa mali vzdať toho najzákladnejšieho ľudského inštinktu? Ak nás stvoril Boh, tak aj so sexuálnou orientáciou“ hovorí.
Dimyon prízvukuje, že pride neznamená nijaký sexuálny sprievod. Nechce s nikým hovoriť o sexe, ale o svojej sexuálnej orientácii. „Ako môžem skrývať, s kým žijem?“ dodáva.
Na vlastné oči
O vzťahu viery a homosexuality diskutovala aj v Bratislave počas jesenného Filmového festivalu inakosti. Spomína si na staršiu ženu, ktorá chodila na všetky festivalové filmy, lebo si prečítala hrozné veci o homosexuáloch, a tak sa chcela na vlastné oči presvedčiť. Dimyon vyzýva každého, aby urobil to isté: „Ak ste ešte nevideli nikoho takého, poďte sa pozrieť , ako vyzerá veriaca lesba, skôr, ako ma odsúdite. Ak nás nepoznáte, nemáte právo mať na nás názor,“ hovorí.
Spomínaná staršia žena im neskôr povedala, že ako aktívna katolíčka sa hanbí za to, ako sa k pochodujúcim na slovenskom Dúhovom pride správali tí, čo sa nazývajú kresťanmi.
Dimyon, paradoxne, kresťanských aktivistov často v komunite gejov a lesieb bráni. „Títo ľudia to nerobia preto, že by boli zlí, ale preto, že úprimne veria tomu, čo hovoria,“ vysvetľuje.
Aj s jehovistami
Clare B Dimyon so smiechom priznáva, že otvára dvere aj jehovistom, hoci si je istá, že do piatich minút budú hovoriť o zvrhlosti homosexuálov. „Akokoľvek môžem s nimi nesúhlasiť, vždy ich pozvem do svojho domu. Keď začnú o homosexualite, poviem im, že je to veľmi zaujímavá téma a že o nej veľa viem. Majú veľmi povrchnú znalosť Biblie, tak s nimi poľahky môžem diskutovať. Zvyčajne nemajú argumenty, ale sú radi, že niekto pred nimi nezabuchol dvere. To máme z našej viery, kvakeri sa radi s každým rozprávajú bez ohľadu na to, či navzájom súhlasíme, alebo nie.“
Necháva to na Boha
Clare pripúšťa, že jej pred bránou neba nakoniec predsa len povedia, že sa mýlila, radšej by však posúdenie nechala na Boha. Dovtedy by si chcela so svojou partnerkou spoločne zobrať poistku na auto či hypotéku, bola by rada, ak by ju mohla v nemocnici navštíviť, či aby nemuseli trpieť deti LGBT rodičov.
Spolu s tradicionalistami verí, že rodina je základom spoločnosti, že šťastný a milovaný človek je platnejším členom spoločnosti ako nešťastný.
Tvrdí, že aj na Slovensku cíti veľa pozitívnych reakcií na svoje úsilie, náš pride sa síce konal ako celkom posledný v Európe, ale vraj bol jedným z najlepších.
Ciest na dosiahnutie rovných práv aj pre gejov a lesby je podľa nej viac. Jedna stratégia vraj funguje vždy - nechať sa spoznať a obľúbiť. „Potom už bude nevyhnutné, aby prišiel aj zákon,“ dodáva.
Kvakeri
Kvakeri sú malou protestantskou spoločnosťou, ktorú založil George Fox v polovici 17. storočia. Podľa nich sa boh v človeku objavuje ako jeho vnútorné svetlo.
Kvakeri sú známi svojimi pacifistickými postojmi, často vyberajú nepopulárne kauzy, zastávajú sa aj tých, ktorých každý odsudzuje. Kvakeri dosiahli isté ústupky aj v diskusiách s nacistami. Nemci si totiž pamätali, že po prvej vojne to boli práve oni, ktorí im v zúboženom Nemecku pomáhali prežiť. Po Pearl Harbour bránili Japoncov žijúcich v Amerike, ktorých všetci začali nenávidieť. Kvakerské ženy presviedčali na začiatku vojny aj britskú vládu, že musí prijať ohrozené židovské deti z Európy. Zmena zákona nakoniec umožnila aj Nicholasovi Wintonovi uskutočniť svoj projekt záchrany českých a slovenských detí. Kvakeri dostali v roku 1947 Nobelovu cenu za mier.
Dúhový pride Bratislava
- Ak by ste sa dnes rozhodli stať sa súčasťou slovenského LGBT pochodu za ľudské práva neheterosexuálnych ľudí, začiatok programu je o 13.00 h, samotný pochod sa má začať o 16.30 h z Hviezdoslavovho námestia,
- v rámci programu vystúpia Živé kvety a po 15.00 h aj Aneta Langerová,
- vlani sa sprievod neuskutočnil po plánovanej trase pre násilné protesty neonacistov, ktorí napadli niekoľkých účastníkov, tento rok polícia hlási, že je pripravená,
- organizuje ho občianske združenie Queer Leaders Forum, neformálna skupina Queers a platforma ďalších mladých slovenských aktivistov a aktivistiek,
- svojím vyhlásením ho podporilo 20 veľvyslancov na Slovensku, medzi ktorými sú po prvý raz aj zástupcovia Maďarska a Poľska, aj starostka Starého Mesta Tatiana Rosová,
- “pride” hnutie začalo po tzv. Stonewall nepokojoch v roku 1969, keď sa napadnutí gejovia začali po prvý raz brániť,
- každoročne sa uskutočňujú vo všetkých hlavných mestách EÚ a vo väčšine veľkomiest slobodného sveta, niekde ako politické demonštrácie, inde ako veľkolepé farebné oslavy
- dúhová vlajka sa používa ako symbol LGBT hnutia a komunity už od 70. rokov 20. storočia. Farebnosť dúhy vyjadruje rôznorodosť LGBT komunity.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
