Pravý domov ako miesto bezpečia, oddychu aj priestoru na lízanie si rán je prirodzenou potrebou človeka. Vychádzajúc z tejto premisy vyvstáva otázka, či taký domov a stabilné zázemie pre neustálu hrozbu premiestnenia na inú farnosť majú šancu nájsť aj kňazi.
Stačí si predstaviť seba v podobnej situácii – vytvoríte si kontakty so susedmi, nájdete priateľov, viete, kde je dobrý obchod a ešte lepšia krčma, kde pekná príroda, spoľahlivý autoservis či daňový úrad. Potom príde šéf a povie: „Zbaľ si veci, sťahuješ sa do dvesto kilometrov vzdialenej dediny.“ Poslúchnete, zvyknete si na novom a zrazu opäť šéf: „Zbaľ si...“ A tak to ide celý život, v niekoľkoročných intervaloch, raz ste v meste, potom na dedine.
Najviac presúvaní sú katolícki kňazi. Tých rímskokatolíckych na Slovensku podľa údajov, ktoré poskytol hovorca KBS Jozef Kováčik, pôsobí 2283. Ďalších 505 je gréckokatolíckych. Kým u rímskokatolíkov ide len o zmenu bydliska jednotlivca, gréckokatolícki biskupi musia brať do úvahy viac faktorov. Kancelár Gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove Ľubomír Petrík vraví, že „väčšina našich duchovných má založenú rodinu, takže sťahovanie zasahuje do života viacerým ľuďom. Presuny sa však dejú. Na novom mieste človek získa nové impulzy.“
Každý to znáša inak
Psychológ Peter Halama tvrdí, že pocit domova, stability a bezpečia síce potrebuje každý, ale nie každý ho má definovaný rovnako. „Niekto je naviazaný na konkrétnu lokalitu, kde všetko dokonale pozná, inému na vytvorenie pohody domova stačia kontakty s ľuďmi, s ktorými si rozumie, či priestor, ktorý mu umožňuje sebarealizáciu. Je to individuálne, určite by som nepovedal, že všetci kňazi presunmi trpia, alebo naisto postrádajú domov.“
Podľa Halamu je u človeka rozhodujúca tolerancia voči zmene ako takej. „Každá zmena je náročná, najmä ak sa deje často, ale sú aj ľudia, ktorí nevydržia na jednom mieste. Vyčerpajú sa tam a na zmenu sa tešia, je pre nich osviežením.“ Psychológ si nemyslí, že každý si domov stotožňuje s konkrétnou nehnuteľnosťou na celý život. „Nemusí to byť len o fyzických veciach.“
Rozhoduje biskup
„Zjednodušene sa dá povedať, že existujú dva typy kňazov – farári a tí ostatní, kam patrí napríklad kaplán, výpomocný duchovný, či správca farnosti. Inými slovami, nie každý kňaz je farárom,“ vysvetľuje Miroslav Lettrich. Má 33 rokov a pôsobí na svojom treťom mieste – začínal vo Vysokých Tatrách, neskôr bol v Liptovskom Mikuláši - Okoličnom, dnes je v Rabči na Orave.
„Pri prekladaní kňaza, ktorý nie je farárom, je proces jednoduchý, biskup ho môže preložiť vždy, keď to uzná za vhodné. Okrem jeho rozhodnutia tam neprebieha žiadna komplikovaná procedúra,“ hovorí Lettrich.
Bolo by potom ľudské preložiť človeka povedzme 200 kilometrov od rodičov, ktorí sú bezvládni, a o ktorých sa treba starať? „Napriek dvojrohej čiapke na hlave biskup nie je príšera, ale ľudská bytosť. Ak mu dáte argumenty, akceptuje ich,“ pridáva sa kaplán Marek Vadrna. Ten má 34 rokov a pôsobil ako kaplán v Marianke a v Pezinku, výpomocný duchovný v Zlatých Moravciach, k tomu pol roka s kolegom zastupoval farára v Lábe a Plaveckom Štvrtku.
Lettrich aj Vadrna vravia, že sľúbili biskupovi poslušnosť, a tak by o presune nedebatovali, jednoducho by ho akceptovali. „Priznávam, že som taká povaha, že zmeny znášam ťažšie, na druhej strane som sa vždy na nové pôsobisko tešil,“ tvrdí Vadrna.
Farári sa môžu vzoprieť
Farári sú v inej pozícii, tešia sa väčšej stabilite. „Ich presun rieši Kódex kánonického práva. Môže ísť o preloženie alebo odvolanie farára. Odvolanie sa koná vtedy, ak je jeho činnosť škodlivá, alebo aspoň neúčinná. Preloženie je možné vtedy, ak ide o dobro duší alebo o potrebu a užitočnosť cirkvi. Preložený teda môže byť aj farár, ktorý farnosť viedol znamenite,“ vraví Lettrich.
Podľa kaplána to v skratke prebieha tak, že ak chce biskup odvolať alebo preložiť farára, musí to konzultovať s dvomi farármi. „Potom dotyčného biskup vyzve, aby prijal odvolanie či preloženie, uvedie aj dôvody. Ak farár nesúhlasí, môže sa vzoprieť a písomne uviesť svoje argumenty. Biskup tak získa čas na prehodnotenie. Ak aj potom trvá na presune, biskup vydá dekrét o odvolaní či preložení a farár by to mal akceptovať. Má však aj možnosť odvolať sa do Vatikánu, kde padne definitíva. Nástupcovi však musí umožniť spravovanie farnosti. Také prípady sme už na Slovensku mali.“
Slovenské médiá zaznamenali aj prípady, keď proti presunu nebol ani tak farár, ako jeho ovečky. Obyvatelia Drahoviec pri Piešťanoch kedysi rázne protestovali voči rozhodnutiu o presune ich kňaza vtedajším arcibiskupom Jánom Sokolom.
Inou kapitolou bol kňaz Anton Zlatohlavý, ktorý sa postavil aj Vatikánu. Keď ho hierarchia chcela preložiť z Budkoviec do nemocnice v Humennom, odmietol to. Nástupcu odmietol vpustiť do chrámu, neskôr napriek suspendácii začal slúžiť omše vo fóliovníku. Výsledkom bola rozhádaná dedina aj rodiny navzájom.
O presunoch za trest sa mlčí
Medzi kňazmi sa potichu hovorí aj o presunoch za trest – niektorí sa mali dostať na zapadnuté miesta, či na farnosti s náročnejšou prácou len preto, že si otvárali ústa, kritizovali hierarchiu, odmietali poslúchať na slovo a podobne. Takto postihnutí kňazi však nahlas nekričia. „Ako by som aj mohol bez dôkazov? Biskup rozhodol, a hoci nepochybujem, že to bolo za trest, lebo som si nenechal skákať po hlave, nemám to čím podložiť. Skutočné dôvody sa na papier nedávajú,“ povedal nám jeden z postihnutých. „Nenájdete takého, kto vám to potvrdí na diktafón, nik nebude riskovať.“
Lettrich vraví, že k podobným prípadom sa vyjadruje ťažko. „Ide o rozhodnutie biskupa, a to treba rešpektovať. Musí spĺňať predpisy kánonického práva, inak je ľahko napadnuteľné. Ako dokážete, že ide o osobný motív či trest? Určite existujú atraktívnejšie farnosti, kňaz je však vysvätený pre celú diecézu. Nemôžem sa cítiť potrestaný, ak boli dodržané predpisy, biskupovi som predsa sľúbil poslušnosť. Aj v zapadnutých dedinkách sú veriaci, ktorí potrebujú duchovného. Poslušnosť neznamená, že rozhodnutie biskupa je najlepšie a najdokonalejšie, ale to, že ho akceptujem.“
O presunoch za trest vie aj Vadrna. „Počúvam o tom, niekedy sa o tom medzi kňazmi hovorí. Sám takú skúsenosť nemám. Ťažko to dokazovať, do hlavy biskupa ani kňaza nevidím. Ak by som to zažil na vlastnej koži, hovoril by som o tom otvorene. Ja som rehoľník, takže sa ma to týka menej, ale tiež som biskupovi zložil vazalskú prísahu. Ak by ma chcel takto potrestať, porozprával by som sa s ním. Sebaľútosť by bola strata času.“
Cirkevné predpisy o prekladaní farárov
- Ak dobro duší alebo potreba cirkvi vyžaduje, aby farár bol zo svojej farnosti preložený do inej farnosti alebo iného úradu, biskup mu má písomne navrhnúť preloženie a odporučiť, aby s tým z lásky k Bohu a k dušiam súhlasil.
- Ak farár nemieni vyhovieť rade a presviedčaniu biskupa, dôvody má vyložiť písomne.
- Ak biskup napriek predloženým dôvodom usudzuje, že nemusí odstúpiť od zámeru, má zvážiť dôvody, ktoré sú za preloženie alebo proti nemu; ak sa však aj potom domnieva, že preloženie treba vykonať, farárovi má zopakovať otcovské povzbudenia.
- Keď sa po tom farár aj naďalej vzpiera a biskup sa domnieva, že preloženie treba uskutočniť, má vydať dekrét o preložení, stanoviac, že farnosť po uplynutí určeného času bude vakantná. (prázdna, neobsadená, pozn. autora).
zdroj: Kódex kánonického práva, krátené

Beata
Balogová
