ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Barbora Maráková: Má dieťa patriť len matke? Na hlavu padnuté

Ublíženého rodiča úradníci najčastejšie odfajčia, tvrdí v rozsiahlom rozhovore čestná predsedníčka Ligy otcov.

Narodila sa v roku 1983 v Bratislave. Skončila Strednú školu polygrafickú v bratislavskej Rači (reprodukčný grafik), neskôr maturovala na súkromnom gymnáziu. Externe študuje v 2. ročníku Právnickej fakulty na Trnavskej univerzite. V osemnástich sa jej nar(Zdroj: Dana Sudorová)

Ublíženého rodiča úradníci najčastejšie odfajčia, tvrdí v rozsiahlom rozhovore pre SME čestná predsedníčka Ligy otcov Barbora Maráková.

Liga otcov má za čestnú predsedníčku ženu. Čaro nechceného alebo zámer?

Je to super, zaujímavý paradox. Liga otcov však nie je len o otcoch. Rovnako pomáhame aj matkám, dokonca sa na nás obracajú aj rodičia spoločne. Podstatou je vždy dieťa a naša snaha pomôcť vec vyriešiť tak, aby sa nestalo polosirotou a nebolo rukojemníkom sporu.

Potom zakladatelia nezvolili práve najvýstižnejší názov. Zrozumiteľnejšia by bola Liga rodičov, nie?

O názve sa debatovalo dlhšie, boli rôzne názory, nakoniec zvíťazila Liga otcov, lebo na otcovstvo sme chceli dať dôraz. Má to opodstatnenie – je to kontroverznejšie, ľudia si to skôr všimnú. Súdy totiž najčastejšie zverujú deti matkám a mnohí otcovia neskutočne trpia, pričom sa nemajú na koho obrátiť. Všetky štátne inštitúcie v tom zlyhávajú. Vyhradené dva víkendy v mesiaci na kvalitný vzťah s dieťaťom nestačia. O tom, že často svoje dieťa nemôžu vidieť vôbec, ani nehovorím.

Predpokladám, že na to, aby vznikla Liga otcov, sa musel niekto konkrétny riadne naštvať, pretože mu expartnerka bránila stýkať sa s deťmi.

Samozrejme, prvý impulz na vznik Ligy otcov prišiel preto, lebo niekto konkrétny mal osobnú skúsenosť s tým, ako mu matka odmieta styk s dieťaťom. S hrôzou totiž zistil, že touto témou sa tu nikto nezaoberá a otcovia sa napriek zákonom nemajú šancu dovolať svojho práva. Takých otcov sú tu tisícky, pričom štát v tejto veci fatálne zlyháva.

Tým človekom bol Laco Ďurkovič?

Presne tak. Dobré veci často vznikajú tak, že v živote narazíte na problém, pričom zistíte, že to isté trápi aj tisícky iných. Logicky sa s tým potom rozhodnete niečo urobiť. Laco je typ že keď mu niečo v spoločnosti vadí, začne konať. Už predtým mal dieťa, kde bolo všetko v pohode, ale z ďalšieho vzťahu mal syna, pričom ho ani vo sne nenapadlo, že po rozchode bude mať problém v kontakte s ním. Je snáď jasné, že dieťa má nárok na oboch milujúcich rodičov.

S exmanželom sme to ani neriešili

Nie je pravdou, že dieťa, najmä v útlom veku, naozaj viac potrebuje matku? Ona ho porodila, kojí, obvykle aj častejšie prebaľuje, kúpe, je teda prirodzené, že viac priľne k nej.

Podporujeme aktívne otcovstvo, dnes už často vidieť aj kočíkujúcich otcov. Je nemysliteľné, aby po rozvode celú starostlivosť o deti preberala len matka. Stereotypy síce fungujú, my ich však chceme porážať – tak počas manželstva, ako aj po ňom. Ak deti vyrastajú bez jedného z rodičov, prichádzajú o polovicu detstva a celej rodiny. Ženy sa dnes tiež snažia o emancipáciu, chcú byť rovnocenné s mužmi, ja sama som po roku materskej nastúpila do práce. Nevidím najmenší dôvod, prečo by mal byť otec pri výchove ignorovaný. Čo je zlé na tom, ak miesto ženy ostane na materskej dovolenke muž?

Nič, je to vec partnerov. Obvykle je doma matka, čo vyplýva aj z tradície, respektíve do práce chodí ten, kto viac zarába, keďže rodinu treba zabezpečiť.

Samozrejme, ale je na hlavu padnuté, ak sa automaticky predpokladá, že dieťa patrí len matke. Patrí obom a obaja majú právo rovnocenne sa podieľať na výchove. Navyše v bežnej rodine sa o dieťa starajú obaja. Prečo by to po rozvode malo byť inak? To má byť úloha muža redukovaná na platenie alimentov? Je smiešne, ako sa zabávame na arabských štátoch, kde ženy nemajú mnohé práva, pričom u nás diskriminujeme otcov. Sama som žena, ale absolútne nesúhlasím s názorom, že ak žena dieťa porodí, má naň automaticky väčšie právo, než otec.

Skúsme vašu vlastnú skúsenosť – ste rozvedená, máte deväťročného syna. Ako je to medzi vami a exmanželom?

Syna si bez problémov striedame tak, ako nám to všetkým trom vyhovuje v rámci daného dňa – ak má čas, ide pre neho do školy otec, ak nie, tak ja a podobne. Vôbec to nepočítame na dni, lebo nemusíme. Dokonca sme sa presťahovali tak, aby sme bývali od seba len jednu ulicu. Malý tak môže k tatinovi či ku mne prebehnúť, kedy sa mu zachce. Funguje to tak odvtedy, čo sme sa rozviedli, teda už štyri roky.

Dohoda prebehla bez problémov?

My sme to ani neriešili. Vôbec sme nediskutovali o tom, komu pripadne dieťa, bolo jasné, že obom. Jediné, čo sme riešili, bol náš vzťah. Nefungoval, vedeli sme, že musíme ísť od seba, ale na to, že oberieme toho druhého o dieťa, sme ani nepomysleli. Ak chce ísť exmanžel so synom von, jednoducho si po neho príde. Na také veci normálni ľudia nepotrebujú súd, lebo sa vedia dohodnúť. Ani sme nepremýšľali nad iným riešením, než je neobmedzený styk pre oboch.

Problém nebol ani s výživným?

Nie. Obaja sme pri rozvode vedeli, koľko nás dieťa stojí. Dohodli sme sa, že výživné platí bývalý manžel mne, ale keďže syn je bežne u neho aj dva týždne v kuse, časť mu v takom prípade vrátim. Má to logiku, keďže počas tej doby ho živí on.

13.jpg

Kde má dieťa domov? Deti to neriešia, nezmysly trápia len dospelých

Nemá dieťa zmätok z toho, že má dva domovy, že si musí prenášať veci?

Kdeže. A z čoho? Že raz sa hrá so mnou, raz s otcom? Že raz sa učí s maminou a potom s tatinom? Veď to sa deje v každej domácnosti. Okrem toho deti obvykle chodievajú aj k svojim babičkám a dedkom. Ak idú na dlhšie, tiež si musia prenášať veci. Povedal by vtedy niekto, že dieťa má v hlave zmätok? Má ho vtedy, keď sa rodičia rozvádzajú. Ak potom vidí, že všetko klape, hoci každý žije inde, nemá s tým problém.

Ako by svoju rodinu nakreslilo v škole?

To vieme presne, keďže sa to už stalo. Nakreslilo všetkých. Tatina, maminu, seba, môjho priateľa, jeho syna, teda nevlastného brata, všetky babičky a dedkov. Dokonca sa teší, že ich má až toľko. Ak sa dieťa správne vedie a vyhne sporu, dokáže aj tie neradostné dôsledky rozchodu vnímať ako benefit.

Nedotklo sa ho, že v jeho živote je nový muž, teda váš nový partner?

Nie. Nikto ho nenúti, aby ho nazýval otcom, je to skôr jeho kamarát. Otca má jedného, a ten sa mu venuje.

Mám známeho, ktorého expartnerka ich synovi vždy doma nahučí, že doma majú väčšie auto, drahšie oblečenie a podobne. Syn potom príde k otcovi a prvý deň rozpráva najmä o tom.

Bohužiaľ sa to stáva. Jeden z rodičov sa neraz snaží implantovať dieťaťu do hlavy, že u toho druhého mu bude horšie. Deti to potom zvyknú zneužívať. Mnohé matky si neuvedomujú, že touto manipuláciou síce môžu dieťa získať na svoju stranu, ale zároveň mu ubližujú. To je o inteligencii rodičov. Sami si tým škodia, lebo karta sa v živote môže kedykoľvek obrátiť.

Nevníma však dieťa, že jeden rodič je prísnejší a druhý mäkší? Môže inklinovať skôr k tomu druhému, nie?

Prísni a mäkší sú aj v bežnej rodine. Pamätám si, ako syn začal chodiť do školy, teda už mal aj nejaké povinnosti, nielen čas na hranie sa. Keďže väčšinu času je u mňa, logicky si zafixoval, že som tá prísnejšia, lebo pri mne sa musí učiť. A to som sa schválne snažila, aby mal u otca viac času na zábavu. Samozrejme, prišiel od neho a vravel, že tam sa najmä zabávali. Vysvetlila som mu, že najskôr je učenie, až potom voľný čas. Odpovedal, že radšej teda ide k tatinovi. Vravím – žiadny problém, vyskúšaj si to. Keď zistil, že tam sa učeniu tiež nevyhne, pochopil, že úlohy si ho počkajú všade.

Rodičia nemusia mať strach z toho, že keď nebudú tým „lepším“, dieťa bude mať radšej toho druhého. Nie. Dieťa vždy viac miluje na jednom rodičovi to, na druhom ono, nesmieme sa toho báť. Je to prirodzené. Môj syn sa radšej zabáva so svojím otcom ako so mnou. No a čo? Sú to chlapi, majú spoločné záujmy. Navyše je dôležité dať deťom najavo, že o niektorých veciach rozhodujú dospelí a nie oni. Keď im niečo zásadné povieme, nemôže sa vypočítavo pýtať k otcovi a naopak.

Vás syn má teda dva rovnocenné domovy?

Má. Keď som minule rozprávala o striedavej starostlivosti na katedre psychológie, padla otázka, kde má vlastne také dieťa domov. Spontánne som odpovedala, že dieťa také veci vôbec nerozoberá. Ani mu nenapadne riešiť, či je doma u mňa alebo u otca, podobné nezmysly napadajú len dospelým. Nebola som si tým však celkom istá, tak som sa na to doma spýtala aj syna. Na otázku, či vie, kde má domov, odpovedal, že mi nerozumie. Tým chcem povedať, že dospelí si občas namýšľajú veci, ktoré deti netrápia. Syn vravel, že ak je u mňa, tak je doma tu, ak u otca, tak u neho, ak u babky, tak u nej. Nič zložité. Ak ide dieťa na chalupu, cíti sa doma aj tam.

10.jpg

Začal bojovať o syna, za trest ho nevidel

U vás a exmanžela to teda funguje, zažívate však aj opačnú skúsenosť. Váš súčasný partner svojho syna nevídaval. Bránila mu v tom bývalá partnerka.

Nevideli sa viac ako pol roka, zmenilo sa to až podaním návrhu na výkon súdneho rozhodnutia. Boj o syna pritom trvá už roky. Začalo sa to tým, že sa rozišli, a keď odišiel zo spoločnej domácnosti, súd syna automaticky pridelil matke. Tá totiž podala návrh na zverenie do opatery a určenie výživného, pričom styk otca s dieťaťom nijako neriešila. Mal nárok vidieť ho len každý druhý víkend v sobotu a nedeľu cez deň po 8 hodín a počas piatkov 2,5 hodiny. Tak to navrhol psychológ v znaleckom dokazovaní. S tým, že dieťa u neho nesmie ani len prespať. Absurdné. Vychádzal z predpokladu, že vtedy už skoro štvorročné dieťa je príliš maličké, preto by malo byť pri matke. Akoby v bežných rodinách nebolo malé dieťa v kontakte s oboma rodičmi.

Brojí pred ním matka proti jeho otcovi?

Ide o ten typ matky, ktorá vždy povie moje a nie naše dieťa, ktorá chce rozhodovať o všetkom – čo bude mať oblečené, aké bude mať vlasy, záujmy, na akú školu pôjde a tak ďalej. Keďže žije v spoločnej domácnosti s rodičmi, do dieťaťa sú denne hustené jednostranné informácie. Nevravím, že vždy vedome, ale jednoducho ho ovplyvňujú tým, že vyzdvihujú len seba a na otca nepovedia nič pozitívne.

Keď bol malý na návšteve u nás, robili sme to naopak – podporovali sme ho v tom, že okrem otca má aj mamičku, a keď sme šli na nejakú akciu, vždy sme jej niečo kúpili, aby videl, že otec si jeho mamu váži. To ona neurobí, syn to vraj jednoducho nechce. To je však logické, dieťa k tomu treba viesť. Ani u nás to nenavrhne spontánne, vedieme ho k tomu tým, že mu dávame príklad. Napríklad chodíme po záhrade, zbierame spolu kvetinky a povieme, že ich dá svojej mamičke. Bez problémov súhlasí a teší sa z toho. Jednoduché a pritom také dôležité.

Váš súčasný partner potom začal bojovať o to, aby syna videl častejšie. Doplatil na to.

Áno. Keďže psychológ tvrdil, že syn je na častejší styk s otcom maličký, počkal si, kým nastúpil do škôlky, aby sa adaptoval aj na iných ľudí, než matku a babku. Keď sa to podarilo, spýtal sa expartnerky, či by sa už vedeli dohodnúť, aby u neho mohol občas aj prespať či prázdninovať. Vraj v žiadnom prípade, a ak niečo chce, má to dať na súd. Urobil tak a odvtedy syna nevidel vôbec. Zmenilo sa to len nedávno podávaním trestných oznámení, pod hrozbou trestného stíhania a prizvaním prokurátora do konania, ktorý dal matke poslednú šancu na preukázanie jej tvrdení, že nikdy nebránila v styku dieťaťa s otcom.

Čo presne sa dialo?

Na súde podal návrh na rozšírenie styku s dieťaťom, čím sa začalo nové dokazovanie, či je na to ako otec vôbec vhodný. Matka to odmietala, vraj dieťa si neželá ho vidieť, chodí s ním nasilu a podobne. Kým otec akceptoval predchádzajúce obmedzené stretávanie sa s ním, problém nemala. Keďže konanie trvalo už rok a blížili sa prázdniny, otec podal návrh na predbežné opatrenie na súd, aby ho dostal aspoň na jednu deväťdňovú dovolenku. Súd súhlasil, ale keď otec prišiel po syna, matka priniesla OČR a dala mu ho k telefónu. Syn s trasúcim sa hlasom povedal, že ho už nechce viac vidieť, že nikam nemôže ísť, lebo ho bolí bruško a neľúbi ho. Matka k tomu dodala, že viac mu ho nedá a hotovo. Odvtedy ho viac menej vídaval už len pri dverách, a aj to sa schovával, po čase dokonca vôbec.

Inými slovami matka zmarila rozhodnutie súdu?

Áno, lebo pochopila, že už nebude o všetkom rozhodovať len ona. Videla, že súd dáva otcovi syna na dovolenku, a tak spravila peklo. Pol roka marila styk otca so synom. Nemá problém súdu uviesť, že sa riadi podľa svojho srdiečka a nie vraj „chorým“ rozhodnutím súdu. Pritom aj tak dostane druhú šancu. Krásne, nie?

Ak sa nemýlim, vy s exmanželom v záujme syna robíte aj spoločné akcie.

Samozrejme. Organizujeme spoločné sviatky aj výlety, chodíme sa lyžovať. Ak mám narodeniny, exmanžel so synom kupuje darčeky, rovnako to funguje naopak, tatinkovi dokonca pečieme tortu. Spolu chodíme aj do nemocnice. Robíme to, aby videl, že má oboch rodičov, a to napriek tomu, že s exmanželom vôbec nemáme idylické vzťahy. Koniec koncov, ak by sme mali, nie sme rozvedení. Dokážeme sa veľmi pohádať, nikdy však nie pred synom. Jednoducho sa v jeho záujme musíme cez isté veci preniesť. Ak aj sme na nože, syn to nesmie pocítiť, jeho sa to netýka.

8.jpg

Štát systémovo vyrába polosiroty

Čo o tejto problematike hovoria štatistiky?

Na základe infozákona sme si vyžiadali rozsudky o deťoch zo všetkých súdov na Slovensku. Sprístupnilo nám ich 21 súdov. K dispozícii tak máme vyše 1700 súdnych rozhodnutí. Ako prví sme ich podrobili aj obsahovej analýze. Z nej vyplýva, že dieťa rozídených rodičov trávi s otcom priemerne len 5,1 dňa mesačne. Ešte šokujúcejšie je, že len 1,8 noci. Väčšina rozhodnutí teda hovorí, že dieťa nemá nárok prespať u otca. Ako si potom majú vytvárať väzby? Modelový príklad – v sobotu o desiatej vám matka odovzdá malé dieťa, pohráte sa, dostane obed, ľahne si spať, potom krátka prechádzka a na šiestu ho musíte vrátiť, mnohokrát bez večere. To predsa nie je normálne.

Aj ďalšie štatistiky hovoria jasnou rečou – za posledných desať rokov naše súdy rozhodli o zverení 186-tisíc detí, len v minulom roku to bolo 13-tisíc detí. Z nich bolo vyše 11-tisíc zverených matke, 1000 otcovi. Do striedavej starostlivosti oboch rodičov, ktorá začala platiť minulý rok, bolo zverených len 114 detí. To je menej ako jedno percento! Štát tým jasne deklaruje, na koho kašle. Na záujem detí, z ktorých bez mihnutia oka vyrába polosiroty.

Legislatíva o striedavej starostlivosti hovorí, že dieťa má nárok na oboch rodičov v rovnakom pomere. Prečo to sudcovia nerešpektujú?

Začnime ústavou – v nej sa píše, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Deti teda majú právo na rodičovskú výchovu aj starostlivosť. Podľa zákona o rodine zase súd rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom, a dbá na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, či aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s oboma rodičmi. Zákon už teda nehovorí o materstve a otcovstve ako v minulosti, ale o rodičovstve.

Striedavka teda len fixuje právny stav, ktorý platil už predtým?

Presne tak. Kvalitní sudcovia ho aj rešpektovali. Väčšina to však zjavne brala tak, že matka je stále vedúcou silou komunistickej spoločnosti, inak si tie rozhodnutia vysvetliť nedokážem. Rodinné právo v socializme bolo totiž založené na tom, že dieťa je majetkom matky a úloha otca spočíva len v tom, aby ich živil.

Máme teda skvelé zákony a neschopných sudcov?

Legislatíva je výborná, dokonca aj na európske pomery. Problém je v aplikovaní v praxi. Napríklad sú tu nenormálne dlhé lehoty na vybavovanie takých vecí. Hociktorý sudca vám síce povie, že šesť mesiacov nie je dlhá doba, v živote dieťaťa je to však strašne veľa, zmena u dieťaťa prichádza každým dňom. O tom, že mnohí sudcovia lehotu ani nedodržiavajú, škoda hovoriť, čaká sa roky. Stretávame sa tak s naozaj šialenými príbehmi. Rodičia sami sťahujú návrhy, dieťa ich už odmieta, naopak druhý rodič, ktorý sa cíti posilnený týmto stavom, podáva protinávrhy na zvýšenie výživného a úplný zákaz styku pre druhého rodiča.

Konkrétny príklad z našej poradne – otec s matkou sa rozišli, dodnes však žijú v spoločnej domácnosti. Ona je zamestnaná v Rakúsku, kam vždy odchádza na dva týždne v kuse. Dieťa na ten čas nedá otcovi, ale k babke. Pritom to nie je žiadny tyran ani alkoholik, jednoducho sa mu mstí.

7.jpg

Striedavka by mala byť povinná okamžite po rozvode

Súdy by mali o pridelení dieťaťa a úprave styku s ním rozhodovať na základe relevantných informácií, nie?

Iste. Preto sa v takých prípadoch robí znalecké dokazovanie psychológom či kolíznym opatrovníkom. Tí by mali zistiť, u ktorého rodiča bude dieťaťu lepšie, a či je ten druhý vhodný na to, aby sa s ním dieťa stretávalo, či u neho žilo, a v akých termínoch. Hoci však v posudku stojí, že matka je konfliktná, že manipuluje aj dieťa, na konci vždy pribudne formulka, že rodičia sa nevedia dohodnúť, preto nie je v záujme dieťaťa, aby prebiehala striedavá starostlivosť. Výsledkom je, že druhý rodič dostane dieťa len počas každého párneho víkendu, prípadne mu priznajú inú obdobu obmedzeného styku.

Je len málo odvážnych a ráznych sudcov, a ešte menej sociálnych pracovníkov, ktorí by súdu zhromaždili relevantné podklady na vydanie správneho rozhodnutia. Na základe ich správ často nie je jasné ani to, o aké dieťa ide.

Prosím?

S dieťaťom sa často nikdy nestretli, nevedia posúdiť nič, len majetkové pomery, ktoré pre dieťa nie sú vždy najdôležitejšie. Majú chrániť citové väzby, aby sa dieťa mohlo zdravo vyvíjať. Veď ak budeme podporovať súčasný model, nikdy sa to neskončí - naše deti to budú ďalej robiť svojim deťom, tie svojim a tak ďalej.

Vrátim sa však k pôvodnej téme - miesto toho, aby bola matka, brániaca otcovi v styku s dieťaťom, stíhaná, potrestaný je vlastne otec. Matka pritom nemusela urobiť nič preto, aby mala dieťa 26 dní v mesiaci, ale otec musí dokazovať, že je správne, aby nemal dieťa len 5, ale aspoň 15 dní v mesiaci.

Liga otcov preto žiada, aby striedavá starostlivosť bola jasne daná konštanta hneď po rozvode. Až potom nech sa skúma, či má mať niekto dieťa častejšie alebo zriedkavejšie. Kým nie je nič dokázané, nech má dieťa oboch rodičov na rovnaký čas. Zamedzí sa tak zneužívaniu zo strany matiek aj otcov. Ak sú obaja rodičia vhodní na výchovu, niet o čom debatovať. Nemáme predsa na mysli prípady, kde je matka prostitútka a narkomanka, otec tyran a alkoholik. Takto patologických rodičov sú možno tri či štyri percentá, možno päť percent, pričom je samozrejmé, že dieťa nemôže ostať v ich prítomnosti.

Tie percentá sú otázne, nikdy to nebolo exaktne zmapované. Nie je navyše ľudsky pochopiteľné, že matka bráni kontaktu dieťaťa s otcom, ak ten opustil rodinu pre inú ženu? Jednak sama trpí, jednak nepovažuje takého otca za vhodný vzor pre dieťa. Neviďme matku automaticky ako človeka, ktorý dieťa vníma ako nástroj pomsty voči manželovi.

Problém je, že väčšinou sa do nových vzťahov s následkom opustenia rodiny púšťajú ženy. Potvrdzujú to aj podania návrhov na rozvod – 72 percent podaní je od matiek.

Príčinou však nemusí byť to, že si našli iného. Dôvody bývajú oveľa hlbšie.

Samozrejme, ale napríklad v Česku existuje prieskum, ktorý to dokazuje. Nového partnera si jednoducho nachádza viac žien ako mužov. Aj keby to tak však nebolo, pozerajme na to očami dieťaťa – najskôr vyrastalo s dvomi rodičmi. Prečo by po rozvode malo o niektorého z nich prísť, ak má rado oboch?

Ešte raz – nebavíme sa o patologických jedincoch. Porovnajte to s tým, že nikto nesiaha na dieťa dievčine, ktorá v sedemnástich otehotnie na diskotéke s diskdžokejom kdesi z valala, hoci sa oň nevie postarať. Rovnako narkomanke, ktorá príde k dieťaťu na ulici a ani nevie, od koho. Majú naň automatické právo. V našom prípade však máme dvoch rodičov, ktorí sa chcú o dieťa poriadne starať. Súd to ale jednému z nich natvrdo znemožní.

Ako to chcete napraviť?

Našu činnosť delíme do troch oblastí – pomáhame, meníme, hovoríme. Pracujeme so sudcami, sociálnymi pracovníkmi, organizujeme akcie v parlamente aj na námestiach, podrobne radíme ľuďom, ktorí sa do takejto situácie dostali, organizujeme školenia na školách, zúčastňujeme sa súdnych pojednávaní, vydávame materiály v tlačenej podobe aj na internete, spolupracujeme s poslancami a ministerstvami, prevádzkujeme právnu poradňu, ale najmä trávime čas s rodičmi a ich deťmi. Neustále komunikujeme, vďaka čomu sa poodhalia aj anomálie, ktoré sociálny úradník ani psychológ z jednej návštevy nikdy nezistia. Dieťa je napríklad často len šialeným nástrojom na vydieranie výživného. My tvrdíme, že starostlivosť o dieťa je prednejšia ako výživné. V praxi sa bežne deje, že matka otcovi povie, že ak chce dieťa vidieť častejšie, musí viac platiť.

3.jpg

Úradníci rodičov najčastejšie úplne odfajčia

Kto chodí do vašej poradne?

Matky aj otcovia, ktorí sa sťažujú, že expartner im robí problémy v styku s dieťaťom, manipuluje ho, pričom súdy naťahujú čas. Kým rozhodnú, ubehnú mesiace, inokedy roky. Niekedy sa nemožnosťou stretávať sa vzťahy medzi dieťaťom a druhým rodičom pokazili tak, že náprava je už nemožná. Častý vzorec je tento: „Rozišli sme sa, odsťahoval som sa a odvtedy som nevidel dieťa. Čo mám robiť?“ Samí frustrovaní jedinci.

Človek by im odporučil odbor sociálnoprávnej ochrany detí, teda sociálnu kuratelu. Nepomôže?

Tam takého rodiča najčastejšie úplne odfajčia. Na úrade sedí nejaká pani za stolom, ktorá mu poradí len to, aby s matkou viac komunikoval, aby ju poprosil, aby bol na ňu dobrý, a potom dodá: „Inak vám neviem pomôcť, je nám to ľúto.“

Kuratela má predsa obrovské právomoci.

Samozrejme, ale prípadov, keď sa takto zachová, sú tisícky. Kuratela naozaj môže urobiť kopu vecí. Obvykle však neurobí skoro nič, česť výnimkám. Mohla by si predvolať matku, dohovoriť jej, robiť šetrenia, dať prípad na súd, sama iniciovať zmenu zverenia, odvolať sa, ale nič z toho nespraví. Ak aj matka príde, nakydá na otca a oni sa priklonia na jej stranu, lebo tak je to zaužívané. Otca zatlačia do pozície, že vlastne bývalej partnerke ubližuje, že sa o dieťa nestará, a všetko robí naschvál a nie z úprimného záujmu.

Uniká im, že by sa aj chcel starať, len nemá možnosť a šancu to dokázať. Keby kuratela pracovala ako má, rovno by obom rodičom nastavila rovnocenné pravidlá. V skutočnosti tento štátny orgán fatálne zlyháva a odstaveného rodiča doslova zlisuje. Viete si predstaviť totálnu bezmocnosť, keď bojujete o dieťa nielen s matkou, ale aj s úradmi?

Dá sa to prirovnať k boju s nevyliečiteľnou chorobou - už vopred je jasné, že jej podľahnete. Pritom v skutočnosti na ňu existuje liek, len vám ho nedajú. Musíte si ho najskôr zaslúžiť, alebo vám o ňom musí niekto povedať. Samozrejme, treba sa ponáhľať, lebo čas je neúprosný. Keď ste slabší jedinec a nebudete mať šťastie, iba sucho skonštatujú smrť.

2.jpg

Poznáte hlúpejšiu otázku?

Po neúspechu na kuratele zrejme nasleduje právnik.

Nie každý naň má peniaze, navyše mnohí advokáti sa na túto tému nešpecializujú. Vedia podať paušálny návrh na súd, ktorého vzor majú v počítači, ale nedokážu dostatočne využiť existujúce možnosti. Radšej klientovi povedia, aby nežiadal viac, ako je bežné, lebo nezíska nič. Advokát si zarobí, ale nepomôže. Tí kvalitní zase neberú ďalšie prípady, lebo nestíhajú. Nechcem to generalizovať, aj na kuratele, aj medzi právnikmi nájdete schopných ľudí, problém je, že ich je menej, než treba.

Právnik dá návrh na súd. Čo sa deje ďalej?

Súd pošle kolíznu opatrovníčku, aby zistila vzťah medzi dieťaťom a rodičmi. V praxi ide do domácnosti za matkou a otca si vypočuje na jednom pohovore bez prítomnosti dieťaťa. Interakciu medzi nimi teda vôbec nevidí. Stáva sa aj to, že matka otcovi dieťa na dokazovanie nedá, a keďže otec ho má len v sobotu, opatrovníčka nepríde, lebo je to mimo jej pracovnú dobu. Matka tak má široké pole na manipuláciu.

Pritom opatrovníčka by pokojne mohla požiadať súd o vydanie predbežného opatrenia, že kvôli preverovaniu musí byť dieťa v tom a tom termíne u otca, alebo matku vyzvať aby ho priviedla na úrad či niekam do parku. Ako inak chce zistiť, či sa ho dieťa bojí, či ho počúva, objíme, ako sa tvári a podobne? Keby to urobila, sudca má na stole všetky potrebné informácie – pomery v domácnosti u otca aj matky, interakcie dieťaťa s oboma rodičmi, priebeh odovzdávania dieťaťa medzi nimi, môže tiež vypočuť dieťa osamote...

Jednoducho milión možností, ktoré stačí len využiť. Ako vôbec opatrovníčka do správy píše o interakcii otca s dieťaťom, keď ich nikdy spolu nevidela? Pritom sa bežne malého dieťaťa spýta, či má rado otecka ešte aj v prítomnosti matky. Poznáte hlúpejšiu otázku? Prečo vôbec dieťa staviame pred Sophiinu voľbu?

Ako sa zachová súd?

Obvykle odročí pojednávanie, lebo si myslí, že donúti rodičov k dohode. Otec teda nevidí dieťa ďalší polrok, a matka získa ďalší čas, aby ho štvala proti nemu. Po polroku súd zistí, že rodičia sa nedohodli, tak nariadi znalecké dokazovanie u psychológa. Ten má navrhnúť riešenie na základe toho, že sa u neho hodinu až dve vykecá matka, potom otec, potom sleduje dve hodiny matku s dieťaťom, následne zase otca s dieťaťom, pričom jediné, čo vidí, je dávno zmanipulované dieťa, ktoré už rok nevidelo svojho otca. Kľúčový je pritom každý deň bez možnosti vidieť druhého rodiča, každé Vianoce či prázdniny.

Bežne sa potom deje, že na otázku psychológa, či vonku svieti slniečko, dieťa automaticky odpovie, že neľúbi tatinka. To je jediné, na čo sa, chúďa, dokáže v tom momente sústrediť. Psychológ potom súdu uvedie, že striedavá starostlivosť by spôsobovala dieťaťu ešte väčšie problémy, takže bude lepšie, ak bude u otca len každý párny víkend bež možnosti prenocovania, čím sa snáď obmedzí to manipulovanie zo strany matky.

Otec sa môže odvolať.

Ale len na krajský súd, ktorý zväčša potvrdí pôvodné rozhodnutie. Pri rodinnom práve sa na Najvyšší súd odvolať nedá. Môžete to síce dať na Európsky súd pre ľudské práva, ale kým sa to skončí, dieťa bude mať osemnásť. Navyše súdiť sa tam nemôžete o rozšírenie práva na styk s dieťaťom, len o to, že štát porušil vaše práva. Predstavte si frustráciu rodiča, ktorý sa nijako neprevinil a napriek tomu už roky nevidel svoje dieťa. Myslím si, že už ani nemá síl sa ďalej súdiť. Robia to len niektorí, ale z praxe vidím, že napriek ich vytrvalosti im už z toho trochu šibe, stratili elán, iskru, mnohokrát aj prácu, o radosti zo života ani nehovorím.

1.jpg

Ak dieťa nedá, okamžite mu ho odobrať a dať druhému rodičovi

Ako zamedziť, aby jeden z rodičov nemaril styk dieťaťa s tým druhým?

Naša predstava je jasná – zmaríte styk raz, druhýkrát, súd okamžite odoberie dieťa danému rodičovi a odovzdá ho druhému. Od tej chvíle bude povinný dodržiavať tieto pravidlá zase on. V Česku to funguje – ak matka blokuje styk dieťaťa s otcom, súd ho dá okamžite k otcovi a naopak. Na Slovensku vieme o tisícoch blokovaní styku, tak sme sa súdov pýtali, koľkokrát za posledné dva roky rozhodli o tom, že dieťa ide k druhému rodičovi.

Výsledok?

Z približne polovice slovenských súdov, ktoré odpovedali, tento sankčný paragraf využili jediný raz. Absurdné. Každá matka by sa pritom mala báť, že ak otcovi nedá dieťa napriek rozhodnutiu súdu, bude zverené jemu. Kdeže, v tejto krajine síce trestáme neplatičov výživného, ale matky, ktoré ubližujú deťom aj otcom, spávajú pokojne.

Čo konkrétne viete urobiť?

V prvom rade rodičovi poskytneme psychickú podporu. Obvykle už nevie, čo ďalej, je to zlomený človek, ktorý sa nevie zmieriť, že nevidí svoje dieťa. Zrazu cíti, že niekto za ním stojí, že v tom nie je sám, že takých prípadov je veľa. Ukážeme mu, že nie on je nenormálny, ak svoje dieťa miluje, ak sa oň chce starať. Mnohí už pritom v beznádeji spáchali samovraždu.

Okrem psychickej pomoci zrejme poskytujete aj ďalšie služby.

Vieme zabezpečiť súbor krokov, ktoré zmenia situáciu, najmä ak sa rodič ozve hneď na začiatku. Tam je ešte možná dohoda. Dokážeme však tvrdo bombardovať nečinné úrady, a verte, že je iné, ak sa u neschopnej kurátorky o niečo snaží jeden rodič, ktorého sa ľahko zbaví, ako keď sa do toho pustíme my s odborníkmi. Chceli by sme vidieť, ako by sa tá kurátorka cítila, keby jej manžel ukradol deti. Tiež by mlčala, ako bežne radí frustrovaným otcom, ktorých obviňuje z konfliktnosti? Bola by nebodaj milá a usmievala by sa?

K tomu vieme zabezpečiť verejnú kontrolu súdneho konania, respektíve intervenovať pri každom kroku akéhokoľvek úradu. Ublížený rodič sa nesmie cítiť ako osamelý Robinson alebo disident v Číne, na ktorého sa každý vykašle, hoci nič zlé neurobil. Zároveň ho aj vzdelávame, aby vedel, čo všetko môže podniknúť. Málokto napríklad vie, že už marenie predbežného rozhodnutia je trestný čin.

Páchateľka bola Slovenka, ktorá dieťa uniesla, nie otec zo Španielska

V médiách občas počuť o prípadoch únosov detí jedným z rodičov ako spôsobu riešenia ich konfliktov. Koľko ich je?

Za posledné dva roky sa udialo 42 únosov detí zo strany otcov a 272 zo strany matiek. To sú tie oficiálne, nenahlásených je viac. Poviem príklad – máme tu prípad bohatého podnikateľa zo zahraničia, ktorý sa zaľúbil do Slovenky a majú spolu dieťa. Kúpil jej byt a mesačne jej platí niekoľko tisíc eur. Jeho jedinou podmienkou je, aby mal malú jeden týždeň v mesiaci s tým, že na vlastné náklady vždy priletí z USA a vezme ju do Paríža, kde má ďalší byt. Tak to oficiálne žiadal na súde. Tipnite si, koľko času na dcéru mu vymedzil náš slávny súd.

Jeden víkend za mesiac?

Kdeže. Päť hodín mesačne.

Keby matke priškrtil eurá, asi by zmenila názor.

Lenže práve to on nechce – matku svojho dieťaťa si váži, stará sa oň dobre, takže jej nechce ubližovať. Ona naopak – chce peniaze, ale odmieta mu dať dieťa aspoň na pár dní mesačne. Možno keby sa nám ozval skôr a v začiatkoch využil mediáciu, všetko by bolo inak. Naivne sa však spoľahol na súdy, keďže netušil, ako sa u nás rozhoduje.

Päť hodín mesačne je výsmech, ale dieťa tu chodí do školy, nemôže každý mesiac odcestovať do Paríža.

Prečo? Vedelo by ďalší jazyk, nabralo by zážitky a skúsenosti, a najmä by malo aj druhého rodiča. Keď sa chce, všetko sa dá. Povedzme, že by sa tie týždne spojili do prázdnin, nemusí ísť predsa samostatne o každý mesiac, pokojne by mu ho mohla dať na dva mesiace v lete, čím by sa to kompenzovalo. A čo urobil kolízny opatrovník, aby sa rozšíril kontakt dieťaťa s otcom? Absolútne nič.

Iný prípad – poznáme Košičana, ktorý sa v USA oženil so Slovenkou. Tam sa im narodili aj deti, boli dobre zaopatrené, všetko fungovalo. Ona mu však povedala, že ide na Vianoce domov aj s deťmi. Súhlasil, viac sa ale nevrátili. V USA tie deti majú trvalý pobyt, ona mu pritom ani len nezdvíha telefón. Problém bol, že nemohol len tak na dlhšiu dobu odcestovať, keďže tam má firmu. Skúste sa potom cez oceán doprosovať o to, na čo máte jasný nárok. Zrútil sa mu život a žije len tým, aby deti mohol znovu vidieť. To je taký teror, že sa ani nečudujem, ak niektorému z takých otcov preskočilo a začali robiť aj chybné kroky.

Známa je aj nedávna kauza, keď súd rozhodol, že otec si domov do Španielska môže odviezť dieťa od matky, ktorá sa s ním vrátila na Slovensko. Niektoré médiá stáli skôr na jej strane, vy ju, naopak, považujete za tú, ktorá pochybila.

Samozrejme, pretože nie jej sú upierané práva, ale ona ich upierala otcovi dieťaťa. Verte, že keby ju chcel niekto toho dieťaťa zbaviť, urobíme všetko preto, aby sa tak nestalo. Lenže celá vec prebehla inak – matka nemala rozhodnutie súdu o tom, že dieťa patrí jej, trvalým odídením na Slovensko bez vedomia otca sa stala páchateľkou únosu.

Jednoducho toho Španiela pozbavila rodičovských práv. A miesto toho, aby bola súdená, všetci si obtierajú ústa o jej partnera, ktorý nič zlé neurobil, len poctivo na súde požiadal o to, na čo mal nárok. Bolo predsa jej slobodným rozhodnutím mať dieťa so Španielom v Španielsku, tak teraz musí chápať, že má aj povinnosť upraviť si práva na styk s dieťaťom v mieste bežného pobytu dieťaťa, teda v danej krajine. Kam by sme došli, keby sa každý po rozchode zdvihol a utiekol s dieťaťom tisícky kilometrov od svojho expartnera, hoci ten nič zlé neurobil?

Nehrozí, že práve on jej potom bude brániť v styku s dieťaťom?

To je len dezinformácia médií. Náš súd predsa nerozhodol o tom, že jej dieťa berie, že ho dáva otcovi, že dieťa vysťahúva do Španielska, ale o tom, že matka je povinná sa vrátiť do Španielska a urobiť to, čo na začiatku zanedbala – upraviť si styk s dieťaťom na tamojšom súde tak, aby ho mohol vidieť aj otec. Súd by ho tak či tak pridelil jej s tým, že jemu by vyhradil čas na stretávanie sa. Ona to však obišla a utiekla na Slovensko. Výsledkom je, že on dieťa rok nevidel. Všimnite si, ako ona kričí do médií, ale ani jedno z nich si nedalo námahu spojiť sa s otcom a spýtať sa na jeho názor. On to dieťa pritom miluje, navyše trpí rozchodom, keďže ona nechala jeho, nie naopak. Podľa fotografií a slov právnika je zrejmé, že na výchove dcéry participoval, staral sa o ňu, trávil s ňou veľa času.

Odkiaľ viete, ako to bolo?

Laco Ďurkovič sa s matkou okamžite spojil, nikto totiž nechcel, aby ju niekto odsudzoval bez toho, že pozná všetky fakty. Vysvetlil jej tiež, ako mohla problému predísť, a čo môže urobiť aj dnes. Medzinárodné striedavky sú predsa bežné, stačí, ak spraví gesto a umožní styk dieťaťa s otcom. Laco vie po španielsky, a tak jej ponúkol že skúsi dohovoriť otcovi a vyskúšať mediáciu a návrh dohody – napríklad takej, že dieťa by povedzme chodilo do Španielska na prázdniny, či na tri mesiace v roku.

Matka už na túto ponuku neodpovedala. Chce dieťa len pre seba a otca ignoruje. Je šialené, že z páchateľky únosu dnes médiá robia obeť a z milujúceho otca zločinca. Keby sa takto zachoval on, podporujeme tú dievčinu a robíme všetko, aby sme jej pomohli. Je to jednoduché – ak dieťa milujú obaja rodičia, obaja sa majú právo oň starať. Dieťa nie je jej majetok. Španielsky súd pritom nepochybne zverí dieťa matke a otcovi upraví styk na konkrétne termíny, takže dievčina sa vôbec nemá čoho báť.

Blogerka Iveta Rajtáková si dosť podrobne a odborne podala poslednú legislatívnu iniciatívu okolo striedavej starostlivosti, ktorá neprešla v druhom čítaní v parlamente. Vyčíta jej, že zo zákona vypadol záujem dieťaťa a navrhovateľom tiež akosi uniklo, že zákon nadväzuje aj na iné právne predpisy. Inými slovami, vznikol by právny paškvil. Rajtákovej argumentácia znie logicky.

Tvrdiť, že novelou by vypadol záujem dieťaťa, je zavádzajúce, veď na záujem dieťaťa predsa súd prihliada vždy - vyplýva to z § 24, ods. 4 zákona o rodine. Otázkou ostáva, čo je vlastne záujem maloletého dieťaťa? Rešpektujú ho vôbec dnes súdy, keď rozhodujú, tak ako rozhodujú?

K chybám, ktoré blogerka vytýka predkladateľom - na ich odstránenie tu máme odbor legislatívy kancelárie parlamentu práve preto, že drvivá väčšina zvolených zástupcov národa nie sú právnici. Bez tohto odboru by z našich zákonov nebolo aplikovateľné asi nič práve kvôli legislatívno-technickým detailom, ktoré predkladatelia bez právnického vzdelania nie sú schopní ustriehnuť. Ich návrh odobrila aj ministerka spravodlivosti.

Z čoho Ligu otcov financujete?

Existujeme vyše roka. Za ten čas sme vygenerovali obrovskú agendu, ale väčšinu sme dokázali zabezpečiť vďaka nadšeniu dobrovoľníkov, teda zdarma. Náklady za minulý rok boli nula centov. Na to, čo dnes potrebujeme robiť, však potrebujeme okolo 60-tisíc eur ročne. Väčšinu rozpočtu dnes tvoria dary bohatších ľudí, nielen mužov, ale aj žien. Vďaka tomu dokážeme realizovať účinnú pomoc. Každé minuté euro máme zverejnené na našej internetovej stránke. Je to však expertná práca, vyžadujúca odborníkov, takže každé euro navyše sa zíde. Keď vidím, koľko ublížených a utrápených ľudí sa na nás obracia, vôbec nepochybujeme, že to má zmysel.

Rozhovor bol autorizovaný, Barbora Maráková doplnila niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných tvrdení.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  3. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  3. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  6. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  7. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  8. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  9. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 341
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 15 787
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 14 407
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 12 154
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 877
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 948
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 413
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 008
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 346
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 318

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Rodičia trojičiek: Nie je jednoduché prejsť po ulici bez povšimnutia

Deň s trojičkami sa takmer nedá naplánovať.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.

Neprehliadnite tiež

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

V roku 2008 vláda schválila rekonštrukciu objektu. Za projekt opravy, ktorý sa nikdy nevyužil, ministerstvo zaplatilo takmer 175-tisíc eur.

ANALÝZA

Amestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

Sudca Hrubala: Podozrenia na politické objednávky sú vždy, Súdnu radu treba otvoriť

Proreformné združenie sudcov Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank. Jeho podpredseda JÁN HRUBALA hovorí o neochote sudcov robiť zmeny.

Meteorológovia očakávajú v pondelok prvý tropický deň

Od západu k nám začína prúdiť teplejší vzduch.