Túto otázku si kladú obyvatelia malej obce Píla odvtedy, čo sa ich ulicami prehnala dvojmetrová povodňová vlna. Dostávajú dve odpovede. Prvá hovorí, že za to môže človek a jeho zničujúci vplyv na lesnú pôdu, druhá, že toľko zrážok, ako padlo začiatkom mesiaca, by nezadržal žiadny zdravý les. Vybrali sme sa do hôr na západe aj východe Slovenska, aby sme zistili, ktorá z nich je pravdivá.
Po desiatkach kilometrov lesných ciest sa do potoka valila voda. Vlna sa rýchlo sformovala, brala hlinu, konáre i kamene a spôsobila katastrofu. Tak opisuje priebeh minulotýždňových udalostí v malokarpatskej dedinke Píla známy aktivista zo združenia Ľudia a voda Michal Kravčík.
Aj táto tragédia, v ktorej sa ocitli desiatky rodín z okolia, je podľa neho dôkazom zmrzačenia slovenských lesov. Pôda v nich vraj už nedokáže zadržať napršanú vodu.
Vyrážame preto do kopcov nad Pílou, presvedčiť sa, aké svedectvo v nich silná búrka aj po týždni zanechala. Ešte predtým sa však musíme prizerať, čo napáchala v dedine. Hoci na múroch domov ju už pripomína len matná ryska, po ktorú hladina siahala, brehy koryta Gidry pôsobia ako mesačný kráter. Prepadlo sa doň všetko, čo stálo na jeho okrajoch. Brehy lemujú balvany, ktoré z hôr priniesla dvojmetrová prívalová vlna.
V dedine
Po úzkej asfaltke popri potoku sa autom štveráme len pomaly. Niežeby bola nezjazdná, len v jednom pruhu sú odstavené autá so značkami od Bratislavy cez Trnavu až po Piešťany. Na obecnom úrade, ktorý sídli nad miestnou krčmou, sa radia plynári, vodári, cestári, elektrikári i zamestnanci telekomunikácií. „Riešili sme, ako v hornej časti dediny, ktorú postihla mohutná devastácia, vybudujeme siete nanovo a kto to zaplatí,“ opisuje poradu neskôr mladý starosta, ktorému neprestajne zvoní telefón.
Keď opúšťame ruch krízového štábu, dobrovoľníci pripravujú guľáš. Kráčame hore dedinkou, nad ktorou sa týči hrad Červený Kameň. Jeho návštevníkom pribudla nová atrakcia. Výhľad na spustošenú obec.
„Môžeme vás vyrušiť?“ pýtam sa rozpačito staršieho muža v montérkach, ktorý čistí koryto pod podmytým domom. V posledných dňoch ho podobne isto oslovili mnohí novinári a neviem, či nás už nemá plné zuby. Napriek tomu vyťahujem diktafón a kolega fotoaparát.
„Len poďte,“ odpovedá rodený Píľan Stanislav Kaštýl a trpezlivo rozpovedá svoj príbeh. Keby nestál uprostred následkov pohromy, chvíľami sa i smejeme. Najmä keď rozpráva, ako sa sprvu strachoval o doklady v aute. „Dcéra mi hovorí, aké doklady v embéčke, tam už žiadna embéčka nie je.“
Napokon sa dostávame aj ku kľúčovej otázke. Mohli lesníci alebo vodohospodári ničivým následkom povodní predísť? „Na to tu máme vedúcich pánov, ich sa musíte spýtať,“ odpovedá úprimne. No dodáva, že na podobnú povodeň si nespomínajú ani deväťdesiatroční pamätníci. „Akoby niekto hore rozrezal vak.“
Popri rekreantoch
Jeho sused František Hoffman v tom má jasnejšie. Za prívalovou vlnou tuší pretrhnutú nádrž v neďalekej zvernici. O kúsok vyššie stretáme miestneho rezbára Jaroslava Janíčka, ktorý sa s detektorom kovov pokúša v bahne vypátrať stratené nástroje.
So vzácnym africkým drevom, z ktorého vyrezával hodiny, sa už rozlúčil. „Čo tu bývam päťdesiat rokov, Povodie Váhu na potok ani nesiahlo. Spravil som si vrtuľku, aby vyrábala svetlo a už boli za mnou, že to je ich. Teraz ma vytopilo a už je tá voda moja?“ pýta sa.
Aj on počul o vyliatom rybníku. Teóriu podporuje vlastným pozorovaním. V bahne našiel uviaznuté aj neznáme druhy rýb. „Možno len niekomu vyplavilo okrasné jazierka,“ usmieva sa jeho dcéra.
O podiele zvernice na pohrome sa dohadujú i ďalší dedinčania. Lovný revír, vybudovaný v 60. rokoch, je totiž oplotený 22-kilometrovým pletivom. Vstup doň je podľa výstražnej tabule prísne zakázaný. „Aký je rozdiel medzi zákazom a prísnym zákazom?“ dumá fotograf. Rozhodneme sa zistiť to.
Pri hľadaní vstupu nás míňajú drahé autá, aké v dedine vidieť nebolo. Na zablatenej lesnej asfaltke, ktorou sa ešte pred pár dňami valila voda, pôsobia zvláštne. Mieria do Papierničky, dva kilometre vzdialeného rekreačného strediska Národnej rady. Hotel je dnes už prístupný aj verejnosti. Aspoň v autách, ktoré prechádzajú, sa nám žiadneho poslanca spoznať nedarí.
Tajomná zvernica
Do obory vchádzame pol kilometra za Papierničkou. Plot preliezať nemusíme, voda ho povalila. Otvorená je aj brána, cez ktorú prechádzajú autá naložené drevom.
Prvotné odhodlanie dokráčať priamo k údajne vyliatemu rybníku nás rýchlo opúšťa. Potok tečúci vedľa cesty ponúka divoké scenérie, vetví sa na padnutých stromoch a skalách, aby sa opäť spojil do dravého prúdu. Hoci vodohospodári už koryto od najhoršieho vyčistili, obvyklé brehy potoka stále len tušíme.
Prichádzame na miesto, kde sa do potoka zo strmého svahu vlieva bystrinka. Fotograf, ktorý je vďaka gumákom odvážnejší, sa k nej cez potok prebrodí. Keď sa nevracia, obetujem suché topánky a vydávam sa za ním. Sledujeme kľukatý tok hore svahom a je nám jasné, že na prameň nenarazíme.
Kráčame totiž po zvážnici, ktorou lesníci dopravujú dolu k asfaltke drevo. Vôkol cesty vidno odhalené pásy zeminy, ktorými sa voda aj s hlinou, lístím, kamením a konármi rinula k zvážnici, aby sa po nej ako po tobogane zviezla do potoka.
Vydávame sa popri jarku hore svahom s odhodlaním nájsť miesto, odkiaľ voda ešte aj týždeň po ničivej búrke odteká. Na niektorých miestach prúd vody mizne v pôde napitej ako špongia. O pár metrov vyššie sa už zase rinie eróznou ryhou vyhĺbenou vo zvážnici. Štveráme sa hore, až sa pripojíme na širokú lesnú cestu, rozrýpanú kolesami ťažobných traktorov. V hlbokých brázdach stoja mútne kaluže.
Drevo či betón?
Len o päťdesiat metrov vyššie vedie ďalšia cesta. Medzi nimi vzniklo močarisko. Na zvážnici ani cestách niet po odvodňovacích odrážkach ani náznaku. Kravčík má pravdu, hovoríme si.
Jeho riešenie znie jednoducho. Veľká časť z desiatok tisíc kilometrov slovenských lesných ciest, zvážnic a približovacích liniek ostala po ťažbe neupravená a voda si na nich vymieľa korytá. Pritom by na nich stačilo vybudovať hrádzky a jamy, ktoré vodu zadržia a na cestách sa opäť uchytí porast.
Podľa lesníkov to však má háčik. „Určite to nie je všeliek a hrozí riziko, že príde veľká voda, zmetie aj hrádzky a tie nám dole potok upchajú ešte väčšmi,“ varuje hovorca štátnych Lesov Vlastimil Rezek.
„Kto bude za prevádzku a údržbu priehradiek a nádržiek zodpovedať? Ako bude zabezpečovaná starostlivosť o objekty nemalej hodnoty a kto ich bude kontrolovať? Na aký čas je možné počítať s ich funkciou a ako sa ich účinok v čase mení?“ pýta sa skepticky aj riaditeľ Slovenského vodohospodárskeho podniku Daniel Kvocera. Jediným efektívnym riešením je podľa neho budovanie poldrov a nádrží, ktoré by dokázali povodňovú vlnu zachytiť.
Na svahu
Debatu o tom, čo sa tu počas búrky udialo, pretrhne stádo srniek pár desiatok metrov od nás. Jeho veľkosť nás prekvapí, spomíname si však, že sme za plotom zvernice.
Vysoká privádza náš pohľad na svah nad cestami a spúšť, ktorú tu napáchal vietor. Tam, kde ešte nedávno rástol les, leží odhalené úbočie s vyvrátenými stromami. V strede lúky zostal stáť jediný. Ako máj na námestí.
Väčšinu padnutých kmeňov už lesníci spílili a po cestách, ktorými sme prišli, odviezli. Hoci pod svahom sú močariská, holý svah je suchý. Počas oddychu si preto spomíname na starý spor Kravčíka s ochranármi. Kým on za povodňami vidí najmä cesty, ochranári väčšmi zdôrazňujú nesprávnu ťažbu.
„Hlavným faktorom, ktorý zadržiava vodu v lese, je pôda. Ak ju odkryjeme holorubnou ťažbou, slnko ju vypáli, stráca svoju pórovitosť a schopnosť nasávať vodu. Tá sa potom po svahu kĺže ako po sklenej tabuli,“ hovorí Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk.
Nesúhlasí ani s argumentom, že padnuté drevo treba vyťažiť, kým má cenu a nezhnije. „Môže sa ťažiť, ale pomaly. Za dva-tri roky tam začnú rásť ďalšie dreviny, ktoré začnú tieniť. Ale nie, lesníci majú plán a za dva mesiace odhalia celý svah,“ hnevá sa.
Pri rybníku
Vydávame sa naspäť do údolia k pôvodnému cieľu výpravy – rybníku. Narážame na ďalšiu eróznu ryhu, ktorou sa valí ešte výdatnejší prúd. Na padnutých stromoch a výmoľoch míňame bobrie hrádze z naplavených konárov a skál, ktoré vodu urýchľujú.
Na asfaltke zisťujeme, že podobných rigolov, ktoré potok ešte stále výdatne nasycujú, je na svahoch neúrekom. Toľko prítokov azda nemá ani Váh, preháňam.
Konečne prichádzame k rybníku, o ktorom špekulujú miestni. Vybudovať ho vraj dal ešte gróf Pálffy, pán Červeného Kameňa. Pôvodne ako nádrž na regulovanie výšky hladiny v potoku, ktorým sa splavovalo do Píly drevo. Stačí letmý pohľad a tušíme, že tento rybník povodeň nespôsobil. Výpust do potoka je síce tiež zanesený konármi a hladina rybníka je zakalená blatom, no okolie nenasvedčuje, že by náporu neodolal. Neďaleko je však ešte jedna nádrž, do ktorej sa nám už dôjsť asi nepodarí.
„Žiadna nádrž sa nevyliala, naopak, obe zachytili dosť vody i materiálu, ktorý vlna niesla so sebou,“ ubezpečuje nás do telefónu riaditeľ lesného závodu Norbert Galčík.
Nesúhlasí ani s tým, že by povodeň umocnili nezrekultivované zvážnice alebo necitlivá ťažba. Voda vraj vyplavila kamene a stromy aj z porastov, kde ľudská noha nevstúpila dvadsať rokov. „Normálny les je schopný pojať 30 až 50 litrov vody na štvorcový meter. Keď spadne sto litrov za tri hodiny, nezadrží to žiadny les,“ presviedča.
„Na neďalekej stanici nad Modrou sme namerali 104 milimetrov. Bol to najvyšší úhrn v 23-ročnej histórii stanice,“ potvrdzuje aj klimatológ Pavel Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu. V praxi to znamená, že na každý meter pôdy v priebehu tri a pol hodiny dopadlo až sto litrov vody.
Lukáč je však presvedčený, že zdravý les so zrekultivovanými cestami a rozumnou ťažbou by mal zachytiť aj takýto objem.
„Teoreticky áno, okrem kondície lesa to však závisí aj od ďalších faktorov, ako sú geologické podložie, vegetačné obdobie, druh porastov či predchádzajúce počasie,“ vraví Faško. Aby les naozaj dokázal vpiť také množstvo vody, museli by byť všetky tieto faktory priaznivé, mieni.
Erupcie na slnku
Pri návrate cez zvernicu sa stretávame s ďalším originálnym vysvetlením záplav. Ponúka ho lesný robotník Eduard Vranko, ktorý na malom traktore s motorom Audi sťahuje z lesa padnuté kmene k asfaltke. „Môžu za to erupcie na slnku, ktoré vychýlili zemskú os,“ tvrdí zasvätene a odvoláva sa pritom na mayský kalendár. Na mudrlantov v televízii, ktorí chcú budovať hrádzky a nádržky, má jasný názor. Nie však publikovateľný.
Ochotne nás vyprevádza až po bránu zvernice. Ako je to s tým prísnym zákazom, pýtame sa ho ešte. „Vidíte, už aj komunisti z Papierničky vedľa otvorili. Iba títo nechcú, aby im sem ľudia chodili a zbierali parožie a holohlavce,“ opäť prekvapuje. Chcem sa spýtať, či aj sám halucinogénne huby vyskúšal, no radšej si to odpustím.
Pred obecným úradom stretáme starostu Radovana Mičunka, ktorému síce mobil ešte stále vyzváňa, no chvíľu si už nájde.
„Ľudia si nevedeli vysvetliť, kde sa tu odrazu zobralo také množstvo vody. Prirodzená reakcia bola, že určite praskli hore nádrže,“ vysvetľuje fámy.
Hoci starosta netúži „stínať hlavy“, aj on by rád od zodpovedných počul, čo sa v osudný utorok vlastne udialo a prečo bola búrka taká ničivá. Odpovede dostáva zatiaľ rôzne, lesníci, vodohospodári i ochranári však ponúkajú aspoň jednu spoločnú. „Tí druhí by nás mali viacej počúvať.“
Štefan Vaľo je pomenší šesťdesiatnik. Cestou do Ťahanoviec pri Košiciach, ktoré prežili niekoľko katastrofálnych záplav, hovorí, že vo svojom živote postavil stovky kilometrov lesných ciest a až teraz pochopil, že práve tieto cesty a zvážnice sú jednou z hlavných príčin prívalových záplav. Aj tých, ktoré pred niekoľkými dňami udreli na Pílu. Ako argument ukazuje desiatky fotografií. Sú na nich lesné cesty, ktoré voda premenila doslova na akési kaňony.
„Je to jednoduché,“ hovorí, „voda na týchto cestách nemá šancu vsiaknuť do pôdy. Aj na pomerne miernom svahu naberie úžasnú silu. A keď je takýchto ciest na jednom svahu niekoľko desiatok kilometrov, tak si viete predstaviť, akú galibu narobí v údolí. Tam sa spoja v jednu dravú a všetko ničiacu rieku.“
V Ťahanovciach sa k nám pripája starosta Ján Nigut. Po niekoľkých kilometroch krkolomnej jazdy po lesných cestách plných výmoľov sa dostávame na miesta, kde všetky prívalové povodne, ktoré obec zasiahli, mali svoj zrod.
Zvážnicu treba narušiť
„Tu vidíte názorný príklad, ako to funguje,“ ukazuje Vaľo pod svoje nohy. Stojí na bývalej zvážnici, z ktorej voda pri poslednom daždi vymyla všetku hlinu. „Ten štrk, kamene a íl, ktoré tu zostali, nezadržia prakticky žiadnu vodu.“ Na otázku, čo teda s tým, odpovedá, že riešenie je jednoduché, lacné a hlavne efektívne.
„Zvážnicu či cestu treba jednoducho narušiť. Vytvoriť v nej bagrom akési terénne vlny a priehlbne. Nahádzať tam zopár starých pňov a kríkov. To spôsobí, že tok vody sa nielen spomalí, ale zostane tam, kde spadla z mrakov. A za niekoľko mesiacov cesta začne celkom prirodzene zarastať vegetáciou. Po roku-dvoch už nebude nikto vidieť, že tu vôbec nejaká cesta bola.“
A aby to bolo celkom jasné, vedie nás lesom na miesto, kde takéto práce urobil. To, že tu kedysi bola lesná cesta, už skoro vôbec nie je vidieť. Bujná vegetácia a kríky tu za pár mesiacov pokryli stovky metrov predtým mŕtvej plochy. Jazva na tele lesa bola akoby zázračne zahojená. A dokonca aj starosta, ktorý tu s nami stojí, je prekvapený, ako rýchlo sa príroda dokázala vysporiadať s následkami ťažby dreva.
Či má takéto „narušovanie“ ciest zmysel, odpovedá: „Je to taký malý zázrak. Aj keď je pravda, že tento rok tu neboli žiadne extrémne búrky, predsa tu len niekoľko dní výdatne pršalo. A musím povedať, že do Ťahanoviec sa žiadna veľká voda nedostala. Pivnice zostali tento rok suché“.
Lesníci sa nestačili čudovať
Štefan Vaľo je však presvedčený, že rozkopávanie lesných ciest a zvážnic má zmysel len vtedy, ak sa urobí od vrcholca kopca po jeho úpätie. Iba tak sa totiž podarí zabrániť vode, aby nabrala takú rýchlosť, že ju nižšie už nič nezastaví. Ako sa k takémuto riešeniu stavajú odborníci z vedeckých ústavov či lesníci?
„Spočiatku nás mali za podvodníkov, hochštaplerov či prinajmenšom za ľudí, ktorí presadzujú fantazmagorické riešenia. Ich postoj sa však začína meniť. A keď sa mi niektorých podarilo dostať do lesa, nestačil som sa čudovať, ako otvárali oči,“ odpovedá s úsmevom Vaľo.
Nič však podľa neho nie je vyhraté. Myslí si, že by sa mali zmeniť aj zákony či aspoň dodržiavať tie, ktoré sú, aby si lesníci po ťažbe dreva plnili svoje úlohy a nenechávali les v zúboženom stave.
„Ak sa pozriete na naše lesy zvonku, z cesty, tak vyzerajú úžasne. Ale pod korunami stromov sa ukrýva časovaná bomba – tisíce kilometrov ciest, ktoré lesy ničia ticho a skryte - ako rakovina.“
Autor: FOTO: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
