Iveta Haulíková: Žijeme v zvrhlej krajine poľovníkov

Starostovia sa zbavujú túlavých psov a mačiek aj tak, že sa dohodnú s poľovníkom, odvlečú zvieratá 200 metrov za dedinu a postrieľajú ich, tvrdí v nediplomatickom rozhovore pre SME.sk aktivistka Iveta Haulíková, bojujúca za zmenu zákona o poľovníctve.

Vytáčajú vás benevolentné podmienky na usmrcovanie mačiek a psov, definované v dnešnom znení zákona o poľovníctve. Prečo?

Aktivity za zmenu toho zlého zákona tu boli už dávnejšie, robili sa aj petície, nikoho to však nezaujímalo. Akoby v parlamente nebol nik, kto by sa tomu chcel venovať. V marci tohto roku sme však zaregistrovali, že SaS pripravila novelu príslušného zákona. Prečítali sme si ju, a keďže sme zistili, že nerieši situáciu vo všetkom potrebnom, s poslancami sme sa skontaktovali. Dali sme im pripomienky, ktoré sčasti aj zapracovali.

Nepáči sa nám totiž, že dnes možno drzo odstreliť každého psa alebo mačku, ktoré vám odbehnú počas venčenia, prípadne sa nechtiac zatúlajú, hoci sú riadne označení, vakcinovaní a majú svojho majiteľa. V lese aj inde sú dnes pánmi poľovníci a spôsob, akým často riešia odbehnutie domáceho miláčika, je neúnosný.

Na májovej schôdzi parlamentu novela prešla prvým čítaním.

Dúfam, že prejde aj v druhom čítaní na najbližšej schôdzi. V parlamente je však priveľa poľovníkov, ktorým sa siaha na ich dnešné práva. Novela v dnešnej podobe je pritom celkom fajn, keďže úplne zakazuje strieľanie poľovníkov do mačiek, a do istej miery zlepšuje aj postavenie psov – už napríklad nebude možné zastreliť psa, ktorý má na krku obojok. V porovnaní so súčasným stavom je to výrazný krok vpred. Dnes poľovníka obojok nezaujíma, rovno zabíja.

Odstrelia ho ako prašivého

Platný zákon hovorí, že člen poľovnej stráže môže zastreliť každého psa v prípade, že je viac ako 200 metrov od najbližšieho trvale obývaného domu, rovnako aj psa, ktorý hľadá zver, prenasleduje ju, či sa k nej plazí. Taktiež môže zastreliť mačku domácu, ak sa túla v poľovnom revíri viac ako 200 metrov od najbližšie trvale obývaného domu, ale aj takú, ktorá je bližšie, ale prenasleduje alebo usmrcuje zver.

Po novom by vôbec nemohli strieľať mačky a psov, ktorí budú mať viditeľný obojok alebo postroj. Dôležité ale je, že pes by mohol byť pri voľnom pohybe v lese až 50 metrov od svojho majiteľa, hoci budú obaja aj viac ako 200 metrov od najbližšieho domu. Je to kľúčové, predsa aj pes potrebuje istý životný priestor a výbeh, nemôžeme ho držať len doma na záhrade či v byte. Napríklad poľovníci u nás v Malinove nám na otázku, kde máme venčiť psov, drzo povedali, že si máme kúpiť väčšiu záhradu. Ak takto argumentujú ochranári prírody, ďakujem pekne, no mne sa nad tým zastavuje rozum.

Ak novela neprejde, čo to bude v praxi znamenať pre domácich psov a mačky?

Že poľovníci si budú môcť aj naďalej robiť, čo chcú. Ak vám odbehne pes 200 metrov za dedinu, odstrelia ho ako prašivého bez toho, aby zisťovali, komu patrí. Mačku môžu zabiť, aj keď bude bližšie. S poľovníkom sa navyše nikdy nedohádate, či pes alebo mačka lovili, lebo pre nich je lovenie už to, že pes je v pohybe a šteká. Ak ho zastrelia, ako budete dokazovať opak?

Poľovníci vôbec nekontrolujú, či má pes obojok a známku, z ktorej sa dá zistiť majiteľ a aj to, čo bol očkovaný?

Nie. Dnes ho pokojne odstrelia a hotovo. Zákon ich nenúti, aby to kontrolovali a sami takú ľudskosť neprejavia. Česť výnimkám, tých je však minimum.

Môžu psa zastreliť, aj keď má náhubok?

Samozrejme. Ten z pohľadu zákona nič nerieši. Pes je v revíri, koniec debaty.

Prenos chorôb? Nezmysel

Kritici namietajú, že túlavé mačky aj psy môžu prenášať choroby, a nielen besnotu, preto je lepšie sa ich zbaviť. Pes tiež môže niekoho napadnúť a pohrýzť. Koniec koncov, také prípady sme tu už mali.

Na Slovensku už päť rokov nebola zaznamenaná žiadna besnota. Majitelia sú navyše povinní svoje zvieratá vakcinovať. Debatovať o prenose besnoty či iných chorôb na človeka teda ani nemá význam, ide o strašenie niečím, čo neexistuje. Niekto tiež argumentuje, že mačka môže na sídlisku vojsť deťom do pieskoviska. Pýtam sa – môže to vysloviť niekto, kto reálne videl dnešné pieskoviská? Ak sa bude hrať dieťa na pieskovisku v Petržalke, skôr narazí na injekčné striekačky a ihly, než na výkaly mačiek.

Mačka je navyše vo všeobecnosti plachý tvor. Skúste na ulici pristúpiť k desiatim rôznym mačkám a pohladkať ich. V koľkých prípadoch sa vám to podarí? V lepšom prípade v jednom, ale skôr by som tipovala, že vôbec. A k psom – to si naozaj niekto myslí, že programovo napádajú a likvidujú jelene či ľudí?

Ďalší argument zástancov strieľania mačiek – mačka domáca sa vraj môže páriť s mačkou divou, čím sa ohrozuje jej genofond.

V prvom rade si treba uvedomiť, že aj mačka divá je plaché zviera, ktoré žije v lese, a vidieť ju pri ľudských obydliach je takmer nemožné. Vy ste ju už nebodaj niekedy stretli? Ani my nie. Na druhej strane mačka domáca sa, hoci žije istým túlavým životom, drží najmä pri ľudských obydliach, kde má svoju prirodzenú potravu. Do lesa ju isto hľadať nepôjde. Poctivý poľovník, teda nie poľovník, ktorý rád zabíja, vám to aj prizná – mačku domácu v lese nestretnete. K stretu s mačkou divou teda môže dôjsť len ojedinele.

A keby aj – a náhodou by sa naozaj spárili, v čom je problém? Ak z takého spojenia vznikne nový jedinec, je to rozhodnutie prírody, ktorá si s tým v pohode poradí. Ak je niečo prirodzené, na základe čoho tomu chceme brániť tým, že zastrelíme každú mačku, ktorá sa zatúla niekam na pole alebo pár metrov od obydlí?

Poslanec Smeru Ľuboš Martinák, inak sám dlhoročný poľovník, vám vraj na výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie povedal, že u nás žije asi 2700 mačiek divých, pričom poľovníci len v minulom roku odstrelili necelých 10-tisíc mačiek domácich.

Áno, poľovníci vo svojej ročenke priznávajú viac ako 9200 odstrelov mačiek domácich, sedí aj to ostatné. Ja sa pýtam – na základe čoho má mať mačka divá prednostné právo na ochranu, ak pre ňu mačky domáce neznamenajú likvidačnú hrozbu? To tá potenciálna možnosť kríženia dáva poľovníkom oprávnenie vystrieľať desaťtisíc mačiek ročne? To už nehovorím o tom, že množstvo poľovníkov zastrelené mačky vôbec neohlási.

Mimochodom, kde vôbec pán poslanec vzal číslo, vypovedajúce o tom, koľko tu máme mačiek divých? Ako a kto ich spočítal? Nenájdete to v žiadnej oficiálnej štatistike zo súčasnosti ani minulosti, a tak ani nemôžeme povedať, či počet mačiek divých klesá alebo stúpa. Vinníka si však poľovníci našli okamžite – sú to mačky domáce, a tak ich treba vystrieľať. Ak takto vykonštruovane argumentuje poslanec, nedáva to zmysel.

Strieľať nemusia, ale chcú

Vy teda vidíte v konaní poľovníkov zámer?

Poľovníci psov a mačky strieľať nemusia, oni ich strieľať chcú.

Negeneralizujme.

Jasné, nemám na mysli všetkých, sú aj slušní a poctiví poľovníci, ktorým ide o ochranu prírody, nie o radosť zo zabíjania. Pravdou však je, že legálnych cieľov na zabíjanie tým ostatným ubúda, a tak sa potešia aj možnosti zabíjať mačky a psy.

Fakty – na Slovensku s 5,5 miliónmi obyvateľov máme registrovaných približne 80-tisíc poľovníkov, v Bavorsku, kde je poľovníctvo kultúrou, a kde žije 12 miliónov obyvateľov, ich majú registrovaných len 14-tisíc. Pýtam sa – koľkí z tých 80-tisíc sa venujú poľovníctvu a naozaj chránia prírodu? Koľkí z nich urobili poľovnícke skúšky len preto, aby mohli legálne držať zbraň a strieľať?

To nik nevie, ale faktom je, že taký Majský zabíjal z pasie, a aj jeho exmanželka Diana, dnes Štrofová, zabíjala na poľovačkách, hoci sa hrdila tým, že je vegetariánka. Ťažko si predstaviť, že poľovníci Hrušovský, Glenda, Gašparovič či Jahnátek chodia chrániť prírodu.

Veď to. Tu ide robiť 50 poľovníkov skúšky a z nich je možno päť takých, ktorí to vnímajú ako poslanie, ako niečo, čomu sa budú poctivo venovať. Keby ste dnes väčšine z tých 80-tisíc poľovníkov dali skúšky zopakovať, jednoducho neprejdú. O prírode a kynológii nevedia pomaly nič, ale v tom, ako zastreliť zviera, sú machri. Slovenský poľovnícky zväz je pritom obyčajné občianske združenie. Na základe čoho a kto tu vôbec dáva týmto ľuďom právo rozhodovať o tom, kto má v prírode prežiť a kto nie?

Pozor – poľovníci vôbec nemôžu strieľa hocičo a hocikedy.

To je síce pravda, ale realita je iná. Nedávno sa stal prípad, keď jeden človek dostal povolenie len na lov škodnej a našli ho, ako poľuje na srnky.

Poľovníci porušujú naše ústavné práva

Martinák zo Smeru argumentoval, že ak novela umožní, že pes môže byť aj viac ako 200 metrov od najbližšieho domu, ale zároveň nie viac ako 50 metrov od majiteľa, on ako poľovník nemôže vedieť, kedy to ešte je a kedy už nie je 50 metrov. Inými slovami, nemá si ako zmerať, či už môže strieľať.

Na tento jeho „bonmot“ predkladateľ novely pán Suja zo SaS zareagoval ako rozumný človek. Spýtal sa ho, či sa vôbec počúva, keď hovorí také nezmysly. Miesto toho, aby Martinákovi napadlo pomôcť psovi, pozrieť sa, či nie je zabehnutý, či nemá obojok a podobne, tak chce rovno strieľať. Ten človek by snáď pokojne strieľal aj na psa, ktorý by si v poľovnom revíri ľahol a zaspal. Normálny človek by chcel pomôcť a hľadal by riešenie, tento poslanec rieši, či už je to dosť metrov na to, aby ho mohol zastreliť. Neuveriteľné.

Zaujímavé je skôr iné – doterajší zákon mu umožňuje strieľať, ak je zviera nad 200 metrov od najbližšieho obydlia. Dvesto metrov teda identifikovať vie, 50 už nie?

Politici niekedy argumentujú úplnými nezmyslami. Keby poľovníci rozmýšľali, v zákone by vôbec nemusela byť stať o tom, že psov s obojkami nestrieľajú. Čo je to za zvrátenosť, že zbadám zviera a hneď strieľam? Normálny človek sa predsa presvedčí, či má zviera obojok s kontaktom na majiteľa, či nie je zranené, či nemá visačku, či mu netreba pomôcť. Nemôže byť riešením to, že zbadám mačku alebo psa a prásk, zastrelím ich. To sme ľudia? Prečo tieto zvieratá berieme ako veci a nie ako živé tvory?

Priamo z ústavy pritom vyplýva, že ako občania máme právo na majetok a jeho ochranu. Žiadny poľovník nám toto právo nemôže narúšať. Ak mi však zastrelia psa, poškodili môj majetok, nie? Predstavte si, že vojdete do zákazu vjazdu, kde je aj zákaz zastavenia. Zaparkujete auto a idete preč. Čo sa stane?

Ak si vás niekto všimne a nahlási, polícia vás pokutuje.

Prípadne vám dá auto odtiahnuť. Jednoducho je to primeraný zásah a trest za to, že ste porušili predpisy. Určite by ste však neakceptovali, ak by vám to auto za trest vyhodili do vzduchu.

Analogicky to platí aj pre psov a mačky – ste ich majiteľ, ale zľaknú sa povedzme blesku, výstrelu, výbuchu, čohokoľvek, a utečú do poľa. Miesto toho, aby vás pokutovali, že ho nemáte poriadne zabezpečené, vám zviera rovno odbachnú. Bez toho, aby sa poľovník presvedčil, či ten pes nie je len zabehnutý, či nemá majiteľa. Veď to je absolútne neprimeraný zásah do mojich majetkových práv! Žijeme v zvrhlej krajine poľovníkov.

Ako poľovníci v takom prípade argumentujú?

Tak, že konali v sebaobrane, čo im nedokážete, a v zmysle zákona o poľovníctve. Ten pes tam môže spať, môže to byť pudlík, ale poľovník povie, že ho zastrelil v zmysle zákona a preto, lebo ho napadol. A keďže zákon dovoľuje absolútne zvrhlosti, treba ho zmeniť. Máme akceptovať absurdnú a chorú legislatívu, len aby sa niekto tešil, že môže zabiť zviera?

Nepresvedčí vás ani nekontrolovateľné množenie túlavých psov a mačiek?

Sama mám dieťa a chodím na verejné pieskoviská. Žiadne návaly mačiek ani psov v uliciach neregistrujem. Ak aj nejaké vidíme, sú plaché a zdrhnú skôr, ako sa k nim priblížime. Tak je to na každej dedine. Aj keby to tak však nebolo, riešením nemôže byť odstrel, ale podpora kastračných programov. Ak si viem svoje zviera ustrážiť, nemusím ho dať sterilizovať. Ak sa mi mačka túla, lebo žije na dvore, nech platí povinná sterilizácia, aby sa predchádzalo premnožovaniu.

Ja byť starostka obce, poviem, že kto má sterilizovanú mačku alebo psa, bude platiť povedzme len 50-percentný poplatok. Všetko je o zodpovednosti a ochote veci riešiť ľudsky, nie zabíjaním. Najviac tu pritom proti nám vykrikujú tí, ktorí pre žiadne zviera nikdy nič neurobili, len mudrujú, prípadne jačia, že je hanbou, ak nám je pomoc zvieratám prednejšia, než pomoc ľuďom. Šialené.

V rámci ochrany zvierat sme v porovnaní so Západom v úplných plienkach. Máme tu zákon so slabými trestami za týranie zvierat, pričom v tejto krajine, až na jednu výnimku, nikdy nebol potrestaný a odsúdený človek, ktorý týra zvieratá. Odsúdili len jedného, ktorý ubil na smrť svojho psa, a aj to len preto, lebo si to natočil a dal na internet. Dostal tuším tri mesiace nepodmienečne. Kde to žijeme, ak takto ľahko vyviazne agresor, ktorý umlátil vlčiaka? Navyše koľko iných prípadov upaľovania mačiek a psov sme tu mali? Prečo nesedia vo väzení?

Sebaobrana guľovnicou do krku

Nejednému človeku môže napadnúť, načo riešite banality, keď zastrelené mačky a psy nikoho netrápia, nanajvýš pár jednotlivcov. Je to bežný pohľad ľudí, ktorým prekážajú bezprizorné psy aj mačky na uliciach, v rómskych osadách, kdekoľvek. Ľudí netrápia onakvejšie veci ako tieto.

Akože to nikoho netrápi? Trápi to majiteľov psov a mačiek, to je množstvo ľudí. Tieto zvieratá s nami žijú, dávajú nám lásku, zdieľajú s nami radosti aj starosti, majú pre nás nevyčísliteľnú hodnotu.

Odpoveďou kritika bude, že si ich teda máte ustrážiť, aby nebehali po uliciach.

Samozrejme, je na majiteľoch, aby si na zvieratá dávali pozor, aby ich mali označené, zaočkované, aby regulovali ich pohyb. Ale predsa aj ľuďom sa občas stane, že zablúdia, že sa stratia, tak prečo to apriori upierame zvieratám? Nechceme nič iné, len to, aby v takom prípade to zviera nezastrelili, ale skúsili nájsť majiteľa, prípadne ho dali do útulku. Ak mi utiekol pes, ok, dajte mi pokutu. Zničil niečo v lese? Ok, som povinná zaplatiť škody. Ale aby mi psa rovno zabili? To je o zodpovednosti.

Prečítam vám niečo z diskusie pod článkom o novele tohto zákona u vás na sme.sk. Diskutér maneser napísal toto: „Ani ja nie som poľovník. Som majiteľom lesa a v živote som v lese nestrieľal. No osobne som požiadal správcu aj poľovníkov, aby v mesiacoch apríl, máj a jún odstrelili každého voľbe behajúceho psa alebo mačku v revíri, aj keby bol majiteľ nablízku. Je medzi nami dohoda, že im refundujeme všetko použité strelivo, a vždy im v krčme zoberiem kolo. Schválne ti nepoviem, kde ten pes leží, takže bacha na púšťanie psov v lese.“ To kde žijeme? To kto tu má právo takto rozhodovať o živote mačky či psa? Veď človek, čo to napísal, je chorý, nie?

Či je táto téma reálnym problém, by mali dokazovať skutočné prípady zastrelených zvierat. Vy tvrdíte, že človek pôjde so psom na prechádzku v lese, prípadne ho vyvenčiť poza dedinu a hrozí, že sa vráti bez neho, lebo poľovník neodolá a zastrelí ho, hoci ste nablízku?

Veď poďme na skutočné prípady, ani nemusíme chodiť ďaleko. V Malinove pred tromi mesiacmi zastrelili na poli jacka russella. Kto vie, o čom hovorím, vie si predstaviť, že je to malý psík, ktorý len ťažko napácha nejakú škodu, navyše tento mal obojok aj visačku.

Ďalší prípad je z konca roka 2008, keď v Malinove v rámci venčenia majiteľovi odbehli dvaja psíkovia. Šiel za nimi, hľadal ich, obaja boli jasne označení. Jeden zo psíkov bola deväťmesačná fenka vyžly. Susedom toho majiteľa je však poľovník, ktorý sa mu už predtým opakovane vyhrážal, že mu tie psy postrieľa. Vystriehol si chvíľku, keď mu odbehli a prásk. Jednému psíkovi vytiahli 30 brokov, ďalších asi 20 mu ostalo v tele. Našťastie ho nedorazil, lebo stihol dobehnúť k majiteľovi.

Fenku vyžly postrelil do nohy, takže nemohla utekať. Potom prišiel k nej a guľovnicou ju dorazil – strelil jej do krku. Keď to majiteľ riešil, polícia mu povedala, že s tým nemôžu nič spraviť, lebo také prípady, hoci ich bolo nahlásených viac, nikdy neboli potrestané. Ako sa tu človek môže dovolať spravodlivosti? Keď sme to medializovali cez Nový čas, tunajší poľovník tvrdil, že tie psy najskôr pytliačili tým, že naháňali na poli zajace, a potom sa rozbehli k nemu. „Konal som v sebaobrane a podľa zákona o poľovníctve,“ znela jeho obrana.

Guľa do krku je sebaobrana ako vyšitá.

Navyše šlo o šteňa vyžly. Hanba, že sa to vôbec stalo. Ďalší prípad sa stal nedávno na Záhorí – psík sa v rámci venčenia vyvliekol z obojku a utekal domov. Pán, ktorý kosil trávnik, vzal pušku a postrelil ho. Potom kosil ďalej, akoby sa nič nestalo. Psík skončil s jednou amputovanou a druhou zlomenou nohou.

A inak, kamarátka si nedávno aj s manželom urobila poľovnícke skúšky len preto, aby mohli ochrániť svojich vlastných psov. V tejto dedine sa totiž poľovníci permanentne vyhrážajú, že nám ich postrieľajú. Predstavte si to zúfalstvo ľudí, ktorí si robia skúšky len preto, aby v prípade stretu s nejakým poľovníkom mohli obhájiť existenciu svojho psa. Veď to je choré! To, že poľovník vám odkáže, aby ste si kúpili väčšiu záhradu k domu v prípade, že chcete venčiť svoje psy, som už hovorila. Ostatný priestor považujú za svoj poľovný revír a vy máte smolu.

Treba tvrdé sankcie

Celý problém má dve roviny – existujú ľudia, ktorí súcitia so zvieratami a príde im zvrhlé, ak ich niekto bez rozmyslu, a len preto, že to dovoľuje zákon, strieľa, na druhej strane sú ľudia, ktorými zabíjanie emočne nijako nepohne, navyše si chránia svoje objektívne záujmy v revíroch. Ako ich chcete zmeniť? Lov zveri je navyše aj pre papalášov zábavkou ako povedzme golf.

To je vec sankcií v zákone. Ak dnes odstrelíte psa alebo mačku, nič sa vám nestane. Preto treba sankcie upraviť tak, aby boli efektívne, aby nemotivovali človeka ku zlu. Súčasná novela navyše tiež nie je stopercentná. Aj keby prešlo všetko, čo v nej teraz je, v budúcnosti treba vychytať ďalšie veci.

Napríklad?

Dnes môže člen poľovnej stráže preniesť právo streľby aj na radového poľovníka. Poľovníci sa tým ani netaja, strieľať mačky a psov môžu všetci, čo majú skúšky. Budeme tlačiť na to, aby mohli strieľať len členovia poľovnej stráže. U nich človek predpokladá nielen vyššie vzdelanie, ale aj viac skúseností a rozumu, teda isté osobnostné črty. Kým to môže robiť každý, nič sa nezmení

Nie je v snahe aktivistov tohto druhu často prítomná aj akási schizofrénia? Na jednej strane im je ľúto psov a mačiek, na druhej im neprekáža zabíjanie zajacov, prasiat, sliepok a podobne. Nosia kožuchy, kožené topánky, opasky, používajú kozmetiku testovanú na zvieratách... Inými slovami majú radi len istý typ zvierat a tých ostatných im ľúto nie je.

Lenže my sa tu bavíme o spoločenských zvieratách, teda o takých, ku ktorým má človek citovú väzbu. To tie psy a mačky robí možno výnimočnejšími v porovnaní s ostatnými, napríklad sliepkami či kačicami.

Umlátiť tuleňa palicou je v poriadku?

Nie je. Ja vám rozumiem, viem, čo chcete povedať, len vysvetľujem, ako to je. Veľa ochranárov neje žiadne mäso, mnohí nepoužívajú kozmetiku testovanú na zvieratách, ani ja nie, rovnako by som na seba v život nedala kožuch. Nespomínam si tiež, že by som vôbec niekedy jedla jahňacinu a podobne. Mäso síce konzumujem, ale nemôžem sa nad tým takto zamýšľať, lebo ak by sme to robili všetci, každý z nás by musel byť vegetarián. Nemyslím si tiež, že tí, ktorým ide o zmenu súčasného poľovníckeho zákona, majú radi len psov a mačky.

Pripúšťate však, že niektorých zvierat im je ľúto menej? Na tanieri im neprekážajú. Zaujíma ma, či v takom konaní nie je istý rozpor. Sliepka alebo baran necítia bolesť menej ako pes či mačka.

Nesúhlasím, že iných zvierat je mi menej ľúto, napríklad zabíjanie tých tuleňov magormi behalo po internete a bolo to hrozné. Keď počujem, ako sa zabíjajú veľryby, ako sťahujú z kože zvieratá v Číne, nemôžem sa na to ani pozerať, inak by som si snáď musela streliť guľku do hlavy. Nevieme však zmeniť celý svet ani zachrániť všetky zvieratá, preto robme, čo môžeme a začnime u seba. Buďme radi aspoň za to málo.

Starostovia dávajú odvliecť zvieratá za dedinu, kde ich postrieľajú

Vráťme sa k poľovníkom – čo by mali urobiť, ak natrafia v revíri na psa alebo mačku?

Mali by ich odchytiť, na to tu máme asanačné služby, útulky, karanténne stanice, a odovzdať ich tam. Jednoducho im dať šancu na život. Majiteľa často zistíte už z označenia na obojku. Nie je najmenší dôvod, aby také zviera odstrelili niekde v lese alebo na poli len preto, lebo vám odbehli počas venčenia, či sa niečoho zľakli. Človek nie je pánom prírody, ani by sa tak nemal správať.

Vy dokonca tvrdíte, že poľovníci bežne zastrelia či postrelia psa alebo mačku a nechajú ich len tak v lese.

Samozrejme, to sa bežne deje, máme to zdokumentované fotografiami. Často ten psík dokonca ešte žije, takže sa trápi, kým neuhynie. Stáva sa aj to, že starostovia obcí sa zneužívaním zákona o poľovníctve zbavujú túlavých psov a mačiek z ich ulíc. Dohodnú sa s poľovníkom, odvlečú zvieratá 200 metrov za posledný dom v dedine a postrieľajú ich.

To je vážne obvinenie.

Spýtajte sa v ktoromkoľvek útulku či karanténnej stanici. Budete sa čudovať, koľko takých hlásení majú. Samozrejme, na toto sa nedajú získať dôkazy, ale faktom je, že také telefonáty zaznamenávajú niekoľkokrát týždenne. Útulok v Trnave má takéto hlásenia napríklad z Malženíc, Špačiniec, Drahoviec, Maduníc, z Hornej Krupej. Keď však nemáte dôkazy, nič s tým neurobíte.

Aj preto apelujem na ľudskosť a zdravý rozum poslancov. Bola by som rada, keby psov aj mačky posunuli mimo koalično-opozičných sporov a nepodľahli poľovníckej loby. Zvieratá síce nie sú ich voličmi, ale majú právo na život a na ochranu pred krutými ľudskými zásahmi. Túto novelu zákona podporuje okolo 40 združení, okrem iného aj občianske združenie Dnes. V septembri minulého roka odštartovalo petíciu za to, aby ste so svojím psíkom a mačičkou mohli chodiť po lese, podpísalo ju už okolo 110-tisíc ľudí. Rovnako máme aj podporu mnohých známych osobností. Verím, že zdravý rozum a ľudskosť vyhrajú.

Z dôvodu objektivity sme rovnaký priestor na rozhovor ponúkli aj zástupcovi Slovenského poľovníckeho zväzu. V prípade súhlasu rozhovor prinesieme v krátkom čase.