Keby som mohol vrátiť čas, tak by som... Touto vetou zvyknú vyjadrovať svoje pocity ľudia na smrteľnej posteli. Do slov, ktoré nasledujú po troch bodkách, sa započúvala zdravotná sestra Bonnie Wareová a zostavila rebríček piatich vecí, ktoré zomierajúci ľudia najviac ľutujú.
Inšpirovaní jej rebríčkom sme oslovili sedem hospicov na Slovensku s otázkou, čo ľudí na smrteľnej posteli najviac trápi. Vznikol rebríček štyroch veľkých ľútostí.
1. Zanedbával som rodinu a priateľov Veľké ľútosti zomierajúcich podľa Bonnie Wareovej Nenaplnil som svoje sny Veľa a ťažko som pracoval Nemal som odvahu vyjadriť svoje pocity Nezostal som v kontakte s priateľmi Nedovolil som si byť šťastný
Prvou a najväčšou ľútosťou, ktorú ľudia na smrteľnej posteli vyjadrujú, je podľa Anny Michňovej, riaditeľky Hospicu Domu Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici smútok nad tým, že zanedbávali svoju rodinu a blízkych.
„Celý život som sa snažil deti zabezpečiť, aby mali školy, autá, domy, ale nemal som na ne čas. Ľutujem to, lebo teraz nemajú čas ony na mňa,“ spomína na vyznanie zomierajúceho otca rodiny lekárka Anna Lakatošová z Hospicu milosrdných sestier v Trenčíne.
Ľudia na smrteľnej posteli podľa predstaviteľov hospicov ľutujú, že zanedbávali výchovu svojich detí, neboli pri svojich blízkych, keď to najviac potrebovali, narušili si s nimi vzťahy a nepomerili sa. Mrzí ich tiež, že svojim blízkym nevyjadrili vďačnosť a nepovedali im, ako veľmi ich milujú.
Predĺženou rukou smútku zo zanedbávania najbližších je ľútosť nad stratou starých priateľov. Zomierajúci priznávajú, že vzťah s nimi mnohokrát vyhasol preto, že boli príliš pohltení životom a udržiavanie priateľstva nebolo pre nich prioritou.
2. Zbytočne som veľa pracoval Ľudia na smrteľnej posteli priznávajú, že rodinu a priateľov zanedbávali preto, lebo sa dali príliš pohltiť prácou. „Je to ich najväčšia ľútosť,“ hovorí Edita Takáčová, šéfka hospicu Harmónia v Slovenskom Novom Meste neďaleko Trebišova. Ona aj Michňová ich však sčasti chápu. Hovoria, že nezriedka títo ľudia nemali pre zlú finančnú situáciu ani inú možnosť. Napriek tomu si mnohí zomierajúci vyčítajú, že sa mohli radšej uskromniť, poznamenáva šéfka banskobystrického hospicu.
3. Stavil som na zlú kartu Zomierajúci si uvedomujú, že na prvé priečky svojho životného rebríčka dali nesprávne hodnoty a tak premárnili svoj život. „Človeku, ktorý zomiera, sa odrazu naruby prevráti hierarchia hodnôt,“ ozrejmuje tretiu najčastejšiu ľútosť Štefan Kuffa, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici pri Kežmarku. Vysvetľuje, že materiálne hodnoty, ktoré boli predtým na prvých miestach, sa prepadávajú dole a to, „čo nemalo takmer žiadnu hodnotu, sa dostáva na najvrchnejšie priečky“.
lakatošová si v tejto súvislosti spomína na 42-ročnú bývalú manažérku a modelku. „Keby som sa vyliečila z rakoviny, už by som žila úplne inak. Nie všetko je sláva, krása a peniaze,“ povedala na smrteľnej posteli.
U zomierajúcich podľa šéfov hospicov získavajú prím hodnoty ako rodina a medziľudské vzťahy, u veriacich aj viera v Boha.
4. Nenaplnil som svoje sny Z poznania, že človek stavil na zlú kartu, pramení sklamanie a ľútosť, že si nesplnil sny a plány, ktoré mal. V tomto bode sa slovenské hospice zhodujú s tvrdením zdravotnej sestry Bonnie Wareovej, ktorá hovorí, že „väčšina ľudí si nesplnila ani polovicu snov a musela zomierať s vedomím, že to bolo pre voľby, ktoré urobili alebo neurobili,“ uvádza portál dolezite.sk.
Zomierajúci si uvedomujú, že preto, že nemali odvahu vyjadriť svoje pocity, aby udržali krok s ostatnými, „mali priemernú existenciu a nikdy sa nestali tými, ktorými boli naozaj schopní sa stať“.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Túžia po zmierení s blízkymi
Ľudia na smrteľnej posteli neradi pozerajú televízor. Príchod smrti ľahšie prijímajú menej vzdelaní ľudia ako intelektuáli.
Ľútosť, ktorú ľudia vyjadrujú na smrteľnej posteli, v nich vyvoláva neutíchajúcu túžbu po zmierení. Jednohlasne sa na tom zhodujú všetky oslovené hospice na Slovensku aj psychologička, ktorá sa venuje práve takýmto pacientom.
„Ľudia, ktorí zomierajú, majú veľkú túžbu zmieriť sa s najbližšími,“ vysvetľuje Štefan Kuffa, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici pri Kežmarku. „Čakaním na nich akoby oddialili smrť,“ hovorí, „to sú veľmi, veľmi zvláštne veci.“
Smrť prichádza po zmierení Ako byť nápomocný zomierajúcemu
trávte s ním čo najviac času snažte sa mu splniť každé želanie, ktoré je vo vašich silách preukazujte mu lásku, aby cítil, že ho máte skutočne radi Zdroj: Alena Kollárová, riaditeľka Hospicu sv. Františka z Assisi v Palárikove
„Niektorí ľudia čakajú aj neuveriteľne dlhý čas, pokiaľ ich blízky nedocestuje a nepríde sa zmieriť,“ hovorí rehoľná sestra Patrika Martina Nováková z Liečebne sv. Františka v Bratislave. Keď príde, zažívame s nimi „ťažké, no zároveň krásne chvíle“, opisuje Anna Michňová, šéfka Hospicu Domu Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici. Priznáva, že mnohokrát sa ani personál neubráni slzám dojatia.
„Keď si zomierajúci vyriešia vzťahy s najbližšími alebo problémy, ktoré neboli doteraz doriešené, tak sa im ľahšie zomiera,“ pokračuje Alena Kollárová, riaditeľka Hospicu sv. Františka z Assisi v Palárikove. Aj psychologička Andrea Križanová mala pacientov, ktorí na „smrteľnej posteli“ rozprávali práve o tých svojich príbuzných, s ktorými nekomunikovali alebo mali problematický vzťah. „Odpustenie znamená pre pacienta úľavu,“ vysvetľuje.
„V momente, ako pozdravia svojho očakávaného blízkeho, zomierajú,“ opisuje zvláštny úkaz Nováková.
Televízor ich nezaujíma Ľudia na smrteľnej posteli sú radi, ak ich navštevujú najmä blízki ľudia. Ak sú sami, majú radšej ticho, aby mohli rozmýšľať. „Nemajú potrebu pozerať televíziu,“ hovorí Kollárová. Tvrdia, že ich ruší a nezaujíma. Je jedno, či ide o správy, zábavný program alebo film o ôsmej. Takto sa podľa šéfky palárikovského hospicu správa až 95 percent ľudí, ktorí zomierajú.
Príchod smrti neprežívajú všetci ľudia úplne rovnako. Svoj vplyv má na to nielen pohlavie, ale aj bydlisko, vzdelanie a, samozrejme, svetonázor.
Ženy sa podľa Edity Takáčovej, šéfky hospicu Harmónia v Slovenskom Novom Meste pri Trebišove, obávajú, čo bude s ich rodinami, deťmi a vnúčatami. „Či sa budú vedieť o seba postarať.“
Hľadajú zmysel Oznámenie diagnózy, napríklad – máte rakovinu, je pre každého pacienta traumatickým zážitkom a postupné spracovávanie a vyrovnávanie sa s tým, že je človek nevyliečiteľne chorý, mení každého. Menia sa hodnoty, doterajšie vnímanie životných situácií.
„Ľudia, ktorí boli počas života konfrontovaní so smrťou, majú jednu výhodu. Vidia, čo je v ich živote naozaj dôležité. Niektorí ľudia hľadajú po celý život jeho zmysel, iní ho nájdu práve na jeho konci. Veľa pacientov považuje za dôležité, aké vzťahy majú so svojimi blízkymi. Niektorí umierajúci zažívajú pokoru, iní sa zase hnevajú na Boha, lekárov, ale aj na seba. Nie každý pacient sa dokáže zmieriť so smrťou,“ hovorí aj psychologička Andrea Križanová.
Kuffa aj Kollárová sa zhodujú, že ľahšie zomierajú menej vzdelaní ľudia ako intelektuáli. Ich umieranie je podľa nich komplikovanejšie, lebo na rozdiel od jednoduchých ľudí viac analyzujú situáciu, v ktorej sa nachádzajú a to v nich môže vyvolávať znepokojenie.
Veriaci a ateisti Viera, ktorú človek nachádza v poslednom období svojho života, často slúži ako záchrana na zmiernenie hrôzy a strachu zo smrti. „Ľahšie sa vyrovnávajú so smrťou ľudia, ktorí sú hlboko veriaci aj pred chorobou. To, čo bude po smrti, rieši každý, veriaci aj neveriaci. Je to jedna z najtajomnejších otázok, ktorú riešime počas života.
Strach je u každého pacienta rôzny, niektorí opisujú strach z bolesti pri umieraní, z pocitu opustenia milovanej osoby, strach z neznámeho, strach z toho, že nás pochovajú ´živých´ alebo že ožijeme v hrobe,“ opisuje Križanová. To, že veriaci človek prijíma odchod ľahšie a ústretovo, potvrdzuje aj vedúca sestra Hospicu Matky Terezy v Bardejove Martina Proněková, „aj keď to nie je pravidlom“, dodáva.
(jkr)
Zomierajúce deti chránia svojich rodičov
Deľte sa so svojimi deťmi o ich radosti aj bolesti, radí rodičom zomierajúcich detí šéfka detského hospicu.
Pre deti je smrť rovnako bolestná záležitosť ako pre dospelých. Chápu ju lepšie, než si dospelí myslia a sú ochotní si pripustiť. Tvrdí to Mária Jasenková, riaditeľka detského hospicu Plamienok v Bratislave, ktorý je jediným svojho druhu na Slovensku.
„Zomierajúce deti cítia, že kráčajú po ceste, z ktorej niet návratu,“ hovorí detská onkologička. Keď majú okolo šesť až desať rokov, začínajú si plne uvedomovať, že „kráčajú k bráne, ktorá je iba jednosmerná a budú ňou musieť prejsť samy“. Ťažko choré deti však podľa šéfky detského hospicu dozrievajú rýchlejšie, ako ich zdraví vrstovníci.
Pri zomieraní majú podobné pocity ako dospelí. Prežívajú vnútornú bolesť, úzkosť, strach, hnev či apatiu. Jasenková hovorí, že rovnako intenzívne prežívajú aj bolesť svojich rodičov a súrodencov. „Je to bolestný proces vzájomného lúčenia a prijímania bezmocnosti.“
Rodičia môžu byť deťom nápomocní najmä tak, že budú nenásilne prežívať ich „radosti aj bolesti – či už formou hry, rozprávky, priameho rozhovoru alebo „iba obyčajného ticha“. Šéfka hospicu dodáva, že im pomáha, ak dokážu byť rodičia k svojim deťom úprimní a otvorení. „Ak dokážu dať svojmu dieťaťu vnútornú voľnosť a dovolenie „ísť“, keď budú cítiť, že je jeho čas, rodinná atmosféra býva napriek bolesti a smútku často pokojnejšia a plná blízkosti.“ Dokázať naozaj pustiť svoje dieťa z tohto sveta je však podľa Jasenkovej dar, ku ktorému síce môžeme prispieť, ale mnohé nezávisí iba od nás.
(jkr)
Beata
Balogová
