Utiekol som pred Hitlerom aj Stalinom

Pred koncentračným táborom ho zachránil transport do Británie, ktorý organizoval Nicholas Winton. Stal sa slávnym novinárom a hlasom rozprávajúcim príbehy ďalších, ktorí prežili.vík

(Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Inteligentný, férový, presný. Najlepší zahraničný korešpondent, akého táto krajina mala – takto zdôvodnili pred tromi rokmi udelenie ceny Kanadskej novinárskej nadácie CJF novinárovi, ktorý vyrastal v Bratislave. JOE SCHLESINGER bol jedným z detí, ktoré pred nacizmom zachránil Nicholas Winton. Stal sa sprievodcom nového filmu Mateja Mináča a Patrika Pašša Nickyho rodina.

Sir Nicholas Winton má k vám veľmi vrúcny vzťah, vraj sa vždy rozžiari, keď vás vidí. Ako ho vnímate vy?

Stal sa akoby mojím otcom, ktorého som stratil cez vojnu. Dnes už mám sám palicu, nemôžem sa hýbať, ale on má už 102 rokov a stále žije sám. Len prednedávnom sa vzdal vodičského preukazu, niežeby mu ho vzali, ale sám si povedal, že je načase. To, ako nám pomohol, bolo preňho iba jedna malá záležitosť, on to robil po celý svoj život, pomáhal seniorom, utečencom, sirotám v Riu de Janeiro. Bol to človek od jadra dobrý, a takých ľudí nie je veľa. Slušné spoločnosti sú založené na slušných občanoch a Nicky Winton patril k tým najslušnejším ľuďom, akých som poznal. Je to pre mňa veľmi osobné, nič osobnejšieho si neviem predstaviť, že tento symbol ľudskosti ešte žije a zostáva aktívny.

Práve v Bratislave ste sa neúspešne pokúšali prejsť cez Dunaj do Rakúska. Ako sa cítite, keď ste dnes v divadle na druhej strane rieky?

Do Petržalky sa chodilo len plávať, nič tu nebolo. Celá Bratislava je pre mňa prekvapením.

Príjemným?

Príjemným. Keď som bol pred rokmi v Bratislave, náš rodinný dom na Ventúrskej bol skoro celkom zbúraný. Namiesto obchodu, ktorý tam mal môj otec, tam boli čistiace potreby a všetko bolo pozatvárané. Teraz je to krásne, z čistiarne je antikvariát, oproti je bar, turisti chodia a obdivujú nápisy, že o dva domy ďalej hral Mozart. Ale nehovoria, že v tom dome sa hral aj Joe s hračkami.

Niektorí židia sa pod vplyvom hrôz druhej svetovej vojny prestali hlásiť k svojmu židovstvu v obavách z prenasledovania. Ako to bolo s vami?

Sir Nicholas Winton (1909)
zachránil 669 prevažne židovských detí z predvojnového Československa zorganizovaním vlakových transportov do Británie, kde deťom našiel náhradné rodiny. Ako jeden z mála totiž pochopil už v roku 1939, aké nebezpečenstvo deťom zo židovských či inak prenasledovaných rodín hrozí. Kvôli akcii zriadil fiktívnu organizáciu, na čelo ktorej sa sám zvolil. Až do konca osemdesiatych rokov zachránené deti nevedeli o tom, kto im pomohol. Pre vojnou pracoval na londýnskej burze, počas druhej svetovej vojny slúžil v R.A.F. a ako pacifista sa angažoval aj tiež v Červenom kríži, po vojne zastával rôzne funkcie v humanitárnych organizáciách OSN, venoval sa aj miestnym charitatívnym činnostiam. Britská kráľovná mu v roku 2003 prepožičala titul rad Britského impéria. Príbehom záchrany je inšpirovaný hraný film z roku 1998 Všichni moji blízcí, televízny film z roku 2001 Nicholas G. Winton: Sila ľudskosti a hraný dokument z roku 2011 Nickyho rodina.

Odpoviem príbehom. Jeden z mojich kolegov pôsobil ako žurnalista v Severnom Írsku, raz ho zastavili vojaci a pýtali sa ho: Ste protestant či katolík? Od odpovedal, že ateista. Na to ale pokračovali, no ale povedz, protestantský ateista alebo katolícky ateista? Takže ja som židovský ateista. Moja žena bola kresťanka, moje deti aj vnúčatá vyrastali bez náboženstva. Ale to neznamená, že kultúrne nie som židom. To je však iná vec.

Aké je to zostať v jednom momente sám bez akejkoľvek rodiny?

Ja som v Anglicku rodinu mal, ale tá sa ma zbavila. Keď som odišiel do Kanady, mal som 21 rokov a bol som na to zvyknutý, v Kanade som mal brata. Celý život sa mi zmenil, odrazu som tam mal možnosti a urobil som kariéru.

Po vojne ste sa vrátili z Anglicka do Československa, ale utiekli ste z neho. Prečo?

Najprv som bol utečencom pred Hitlerom, potom pred Stalinom. Pracoval som pre americkú novinársku agentúru v Prahe. Spomínam si, že som bol práve v Carltone na recepcii, keď mi povedali, že tam bol chlapík v koženom kabáte a chcel vedieť, čo robím. Kožené kabáty - to boli eštebáci. Začali zatýkať ľudí, človek, ktorý získal moje miesto, dostal pätnásť rokov väzenia vo veľkom procese. Nebol to špás.

Cítite sa stále tak trochu utečencom?

Nie. Toronto, kde žijem, je ako Bratislava pred vojnou, a ešte oveľa viac multikultúrna spoločnosť. Žijú tam ľudia z celého sveta a funguje to.

Nie je teda vnímanie Kanady ako tolerantnej krajiny len pozitívnym predsudkom?

Nie, je to skutočne otvorená spoločnosť.

Čo je podľa vás poslaním novinára?

Pravda. Ale nie tá z tých novín. Teraz hovorím o starej Pravde, nie o dnešných novinách, o tých nič neviem.

Kde ste bývali radšej – doma v Kanade alebo na miestach svojich vyslaní?

Do Kanady som sa dostal v roku 1950 ako utečenec. Po roku 1958 som dva roky pracoval v Londýne pre UPI, potom v Paríži štyri roky pre International Herald Tribune, kde som bol zástupcom šéfredaktora. Potom som v Paríži spoznal svoju ženu, tam sme mali aj dve deti. Pre milencov je to krásne mesto, ale nie pre malé deti, preto sme sa vrátili do Kanady. Potom sme zas išli do cudziny, pôsobil som v Hongkongu, neskôr zas päť rokov v Paríži, vo Washingtone jedenásť, v Berlíne ďalšie dva.

Bolo druhá svetová vojna najväčšou traumou minulého storočia?

Máme všelijaké problémy, ale svet sa predsa len zmenil. V Juhoslávii bola síce vojna, ale inak nemáme veľké konflikty, je to lepšie, ako to bývalo. Povedzme v južnej Amerike fungovali samé vojenské diktatúry, a už aj tam majú prevažne demokracie. Vo východnej Ázii umierali milióny ľudí, a teraz zažívajú boom. Alebo povedzme aj Rusko, ich demokracia nie je dobrá, ale stále lepšia než režimy, ktoré mali. Keby aj mali úplne slobodné voľby, asi by si zvolili opäť Putina.

Ste optimistom aj napriek všetkým informáciám, ktoré sa na nás valia?

Áno.

Žili ste ako spravodajca celé roky zrejme zahltený správami. Zostali ste „news junkie“, ako sa hovorí?

Niežeby som nemohol žiť bez správ, ale správy nemôžu žiť bezo mňa.

Stále ich denne sledujete?

Ale áno. Stále pracujem, robím dokumentárne filmy.

O čom napríklad?

Posledný som urobil o vietnamských manikérkach, ktoré zmenili tvár celého biznisu. Dovtedy si manikúru robil každý sám, možno ešte pred vlastnou svadbou človek navštívil salón. Ale v roku 1975 išla do utečeneckého tábora Hope Village v Kalifornii holywoodska herečka Tippy Hedren, (známa z Hitchcockovho filmu Vtáky, matka Melanie Griffithovej - poznámka autorky), aby tam pomohla niekoľkým utečencom, ktorí prišli do Ameriky po páde Sajgonu. Boli medzi nimi učiteľky aj bývalé podnikateľky. O hollywoodskych filmoch veľa nevedeli, ale obdivovali jej krásne upravené, oválne nechty. Hedren napadlo, prečo by sa tie ženy nemohli takisto naučiť upravovať nechty. Kúpila im vlastné manikúrové súpravy a ukázala im základy.

To stačilo?

Presvedčila najbližšiu školu, aby ich zacvičila a dala im certifikáty. Z týchto 20 žien však vznikol celý nový priemysel v Severnej Amerike. Keď túto prácu totiž začali robiť vietnamské ženy, odrazu manikúra zlacnela na štvrtinu. Americké ženy si dávajú robiť nechty každé dva týždne.

A nevládla voči týmto ženám nedôvera?

Imigranti si často obsadia nejaké činnosti, napríklad Filipínčanky sa starajú o deti, ale tieto vietnamské ženy doniesli niečo celkom nové. Na ulici, kde žijem, sú dnes možno tri-štyri manikúry pomaly v každom bloku. V Kalifornii je dnes takmer osemdesiat percent manikúr v rukách Vietnamiek, v celých štátoch tvoria necelú polovicu z nich, skoro stotisíc. Bežne sa hovorí len o problémoch s imigrantmi – niekedy sú priveľmi kvalifikovaní, iní zas primálo, sú na sociálnej podpore. V našom filme však chceme vyrozprávať pozitívny príbeh jednej.

Utečenci sa stali jednou z najväčších obáv Európanov, aj v súvislosti s udalosťami v arabských krajinách.

Európa je priveľmi spokojná, to je to. Videl som utečencov všade - v Indii, Pakistane, Afganistane. Ja som im rozumel, ostatní novinári, ktorí nič podobné neprežili, nevedeli pochopiť, čo tí ľudia prežívajú. Nehovorím, že nie sú problémy, ale nakoniec aj v týchto krajinách je tendencia k demokracii.

Boli ste v Berlíne v roku 1987, keď Ronald Reagan vyzval Gorbačova, aby zbúral Berlínsky múr. Čo ste si o tom vtedy pomysleli?

Že to tak skoro nebude.

JOE SCHLESINGER (1928)

významný kanadský novinár a dokumentarista. Vyrastal v Bratislave, v roku 1939 odišiel aj s bratom do Anglicka jedným z transportov, ktoré organizoval Nicholas Winton. V roku 1948 začal pracovať v pražskej pobočke Associated Press, po úteku do Kanady sa stal sa reportérom novín Vancouver Province a Toronto Star, neskôr redaktorom vo filiálke UPI v Londýne a v European Herald Tribune v Paríži. Od roku 1966 pracoval v CBC v Toronte ako produkčný, šéfredaktor CBC TV News, neskôr hlavne ako zahraničný spravodajca CBC. Pôsobil v Hongkongu, ďalšie dvadsaťročie v Paríži, Washingtone a Berlíne. Pamätnými sa stali jeho reportáže z vojny vo Vietname, z konfliktov na Blízkom východe či z vrcholných politických mítingov. Často sprevádzal svetových lídrov na ich cestách, bol pri zvolení pápeža Jána Pavla II., monitoroval aj pád komunistického režimu v Československu. V roku 1991 sa stal šéfom politického spravodajstva CBC v Ottawe. V roku 1990 mu vyšla kniha pamätí Časové pásma, ktorá sa stala bestsellerom. Získal za svoju prácu mnoho ocenení, okrem iných aj Rad Kanady v roku 1994. Má dve dcéry a štyri vnúčatá, žije v Toronte.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 6 470
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 4 547
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 241
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 861
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 585
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 064
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 760
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 562
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 110
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 660

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral. V Štúrove žena štrnásť rokov púšťala od rána do večera nahlas operné árie

KOMENTÁRE

Buďte vďační za Fica. My Česi máme iných komunistov

Komunistická strana Čiech a Moravy je ojedinelým reliktom.

TECH

Zjavil sa náhodou, pozrite si ako Phobos obieha Mars

Mesiac pomenovali po bohu strachu.