Nové oltáre v kostoloch sú najčastejšie z mramoru. Či ich z umeleckého hľadiska ocenia aj budúce generácie, sa odhadnúť nedá.
Predstaviť si kostolný oltár dokážu nielen tí, čo pred ním stáli a skladali sľub manželstva, či tí, čo pravidelne chodia do chrámu. Že ide o nejaký obrovský stôl v chráme, za ktorým stojí kňaz a slúži omšu, je však trochu zjednodušené. Ak by šlo o hocijaký stôl, stačí predsa nabehnúť do predajne typu IKEA, vybrať si z ponuky masívny kus, inštalovať ho pred kostolné lavice a oltár je na svete. Lenže ako o mnohých iných veciach, aj o oltároch pomerne podrobne hovoria cirkevné predpisy.
Starý oltár, iný oltár
Samotný pojem oltár pochádza z latinského altare. Musí ho mať každý kostol. „Symbolizuje Krista, ide o centrum a srdce chrámu, pričom je umiestnený v priestore, ktorý sa nazýva presbytérium,“ začína vysvetľovať rímskokatolícky kaplán z Marianky Marek Vadrna.
Podľa duchovného si najskôr treba ujasniť, o akých oltároch chceme hovoriť. „Po druhom vatikánskom koncile sa totiž pod oltárom naozaj začal myslieť najmä samostatný stôl, na ktorom sa slávi eucharistická obeta. Aj preto sa mu často nehovorí oltár, ale obetný stôl. Kňaz stojí za ním a pozerá na ľudí. V starom, teda tradičnom obrade, ktorý je za určitých podmienok pápežom dovolený aj dnes, sa však pod oltárom myslí komplex obrazov, sôch, stola a konštrukcie, ktorý sa spravidla staval na východnej strane kostola úplne vpredu. Nájsť ho možno takmer v každom starom chráme, pričom mnohé z týchto oltárov sú mimoriadne hodnotnými pamiatkami.“
Z logiky veci potom vyplýva, že pri slávení obety na takom oltári je vylúčené, aby bol kňaz otočený smerom k ľuďom. „Samozrejme, pri tradičnej omši, ktorá sa slúži v latinčine, je otočený tvárou k Bohu. To znamená, že kňaz i ľud sa dívajú jedným smerom.“
Kódex kánonického práva odporúča, že „je užitočné, aby v každom kostole bol pevný oltár.“ Menza takého oltára má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa, Konferencia biskupov Slovenska však môže rozhodnúť aj o použití iného materiálu. Samotný základ, teda podstavec, môže byť z akéhokoľvek materiálu.
Sú z kameňa, vydržia
Ako tvrdí Ivan Bošnovič z kamenárstva ISPA Prešov, ktoré má za sebou desiatky realizácií novodobých oltárov, dnes sa pri ich výrobe najčastejšie používa mramor. „Z tohto materiálu je deväťdesiat percent neprenosných, teda pevných oltárov. Kvôli dobrým vlastnostiam pri opracovaní sa používa najmä taliansky mramor, napríklad botticino, ale aj brezovský mramor zo Silickej Brezovej či kanfanar zo Slovinska.“
Typický postup pri vzniku nového oltára je podľa Bošnoviča taký, že cirkevná rada osloví architekta, ten spracuje technický návrh a po odsúhlasení ho dajú vyrobiť. „Pri prevedení sa vychádza z celkového riešenia interiéru kostola, jeho farieb, materiálovo aj tvarovo tam musí zapadnúť. Nezabúdajme, že oltár je nosným prvkom, akýmsi srdcom každého kostola.“ Podľa manažéra kamenárstva sa už stalo aj to, že návrh spracovala samotná cirkevná obec. Výsledok musí zodpovedať všetkým liturgickým požiadavkám.
Oltáre nie sú lacnou záležitosťou, na druhej strane sa počíta s tým, že vydržia minimálne desaťročia. „Reálne však oveľa dlhšie, veď ide o kameň, ktorý je odolnejší ako drevo, navyše sa nachádza v interiéri,“ vraví Bošnovič. Výsledok vždy závisí aj od finančných možností objednávateľa. „Oltáre sa často platia aj z darov veriacich, takže sa dá pochopiť, ak niekto požaduje lacnejšie riešenie. Dá sa tomu prispôsobiť zvolením jednoduchšieho tvaru a lacnejšieho materiálu.“ V každom prípade si treba pripraviť minimálne päť až sedemtisíc eur v prípade lacnejšieho kusu, respektíve desaťtisíce eur v prípade exkluzívneho diela.
Či si dnes vyrábané oltáre budú vážiť aj budúce generácie, si Bošnovič posúdiť netrúfa. „To záleží od architektov a ich návrhov. Výrobca dokáže technicky vyrobiť všetko, čo navrhnú. Či však umeleckú hodnotu ocenia ľudia, ktorí tu budú žiť o niekoľko stoviek rokov, sa odhadnúť naozaj nedá.“
Katolícky duchovný Marek Vadrna je voči moderným oltárom, teda obetným stolom, skeptický. „Možno je to aj tým, že radšej mám starú, teda tradičnú liturgiu, ako modernú. Omša v latinčine mi viac vyhovuje aj psychicky, staré a veľké oltáre s historickou hodnotou sú pre mňa teda prirodzenejšie.“
Pod oltárom sú pozostatky mučeníkov
Cirkevné predpisy vravia, že všetky pevné oltáre treba posvätiť, teda vyňať z profánneho (civilného) užívania, až potom na nich možno slúžiť obetu. Tento úkon robí biskup. „Najskôr kladie na stôl kadidelnicu a páli v nej kadidlo, čo symbolizuje modlitbu, ktorá stúpa k Bohu, potom ho pokropí svätenou vodou a nakoniec pomaže svätým olejom – krizmou,“ tvrdí Vadrna.
Zaujímavá je ďalšia požiadavka cirkevných predpisov, podľa ktorej sa má „zachovať starobylý zvyk ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách.“ V praxi to podľa Vadrnu znamená, že v oltári je zabudovaný kameň s otvorom, do ktorého sa vkladajú pozostatky mučeníkov, „napríklad časť kosti, šiat, pozostatkov z rakvy a podobne. Nikdy nie popol. “ Kňaz dodáva, že okrem toho tam často býva aj listina biskupa, ktorý oltár posväcoval.
Kódex kánonického práva tiež stanovuje, že oltár treba vyhradiť jedine na božský kult s úplným vylúčením akéhokoľvek profánneho užívania, pričom pod ním nemá byť uložené nijaké mŕtve telo, „ináč nie je dovolené sláviť na ňom omšu.“
V mnohých kostoloch sú nielen hlavné, ale aj množstvo ďalších oltárov, často ich je viac ako desať (napríklad aj v trojloďovom Chráme svätého Jakuba v Levoči či v Bazilike svätého Egídia v Bardejove). Vadrna ich existenciu vysvetľuje historickými súvislosťami. „Kedysi neexistovala takzvaná koncelebrácia, čiže možnosť, že pri jednom oltári môže stáť a slúžiť omšu viac kňazov naraz. Dnes to možné je, ale vtedy to nešlo, a tak sa stávalo, že ak bolo v chráme príliš veľa ľudí, omše sa mohli sláviť pri viacerých oltároch.“
Oltáre, ktoré treba vidieť
Berniniho oltárny baldachýn v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne – je z bronzu, zadávateľom prác bol pápež Urban VIII., stojí nad hrobom Kristovho apoštola svätého Petra, dokončený bol v roku 1633, na výšku má približne 29 metrov
Hlavný oltár od Majsta Pavla z Levoče v Chráme svätého Jakuba v Levoči – vznikol začiatkom 16. storočia, podľa viacerých zdrojov ide o najvyšší gotický oltár na svete, jeho výška je 18,62 metra a siaha od podlahy až po klenbu
Hlavný oltár v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Trnave – rano-barokový skvost dokončený v prvej polovici 17. storočia, meria 20,3 metra a je najvyšším svojho druhu v Európe
Hlavný oltár Dómu svätej Alžbety v Košiciach – patrí k najvýznamnejším neskorogotickým tabuľovým oltárom v strednej Európe, má výšku 12,60 metra

Beata
Balogová
