.
Keď nás na diaľnici pod Liptovským Mikulášom predbiehalo v to ráno auto, rozmýšľali sme, čo má na streche. Jednoduchá drevená konštrukcia trochu pripomínala starý fúrik bez kolesa. Netušili sme, že šofér mal namierené tam, kam my, a to, čo mal na streche, bola krošňa.
Vo chvíli, keď to bolo jasné, sme si uvedomili jednu vec: horských nosičov sme videli už veľakrát – buď vláčili smerom hore zásoby jedla, pitia či paliva, alebo znášali dole odpad – ale nikdy sme ich nevideli bez nákladu.
V krátkych nohaviciach
Zo starého Smokovca nás hore na Hrebienok vyviezli autami. Pochvaľujeme si, že nemusíme šliapať po vlastných – veď toho si ešte užijeme.
O desiatej predpoludním tu už bolo veľmi živo. Pri dvoch búdach za hotelom Sorea sa zhromaždilo pár desiatok ľudí. Podľa poznávacích značiek mali byť len z Popradského okresu, ale neskôr sa ukázalo, že je to chyba.
Mladí muži, ale aj niekoľko žien, si už pri búdach – skladoch nakladalo záťaž. Hore na Zamkovského chatu budú vynášať sudy piva, minerálku či koks.
Niektorí majú horolezecké nohavice a nepremokavé bundy, iní len tak naľahko krátke nohavice a tričká. Je pätnásť stupňov a pod mrakom. Tých otužilcov nám začína byť trochu ľúto, ale súťaž vraj prebehne za každého počasia. V minulosti už aj snežilo.
Na krošne treba náklad náležite uložiť. Nemal by nosiča prevažovať dopredu ani ťahať dozadu. Ideálne vraj je, keď je rovnobežný s osou tela. Okrem toho ho treba dobre upevniť. Nosiči ho preto silno obmotávajú lanami. Na ceste musí byť, skrátka, všetko v poriadku. Jedinou starosťou nosiča bude, aby náklad čo najrýchlejšie dopravil do cieľa.
Na štarte nad stanicou lanovky sa zhromaždili všetci pretekári:
stovkári, päťdesiatkari aj ženy, ktoré vyniesli dvakrát 25 kíl
Jednoduché krošne
Slovensko ako jedna z mála krajín využíva ešte aj v súčasnosti na dopravu potravín a iných nevyhnutných zásob vysokohorských chát ľudskú silu. V Alpách túto funkciu plnia vrtuľníky či lanovky, v Pyrenejach môže zase turista stretnúť osly.
„Zásoby na vysokohorské chaty dopravujú na chrbtoch nosiči, ktorí zo seba vydajú neskutočnú energiu pri každom výstupe s nákladom upevneným na drevených krošniach,“ píše sa so značnou dávkou pátosu v článku Tatranskí horskí nosiči na stránke truntrek.sk.
„Tu sa končia diskusie o akýchkoľvek moderných chrbtových systémoch batohov najnovšej generácie či o priedušných a nepremokavých materiáloch, ktoré netlačia na pleciach a pritom unesú niekoľko desiatok kilogramov.“ Nosiči používajú rokmi preverené a pre niekoho možno primitívne zariadenia, zhotovené z drevených latiek a ako popruhy používajú hasičské hadice. Je až neuveriteľné, v akých podmienkach sú schopní horskí nosiči vyniesť desiatky či stovky kilogramov práve vďaka týmto vcelku jednoduchým pomôckam.
„Samozrejme, že nielen vďaka nim,“ upozorňuje autor spomínaného článku. „V prvom rade ide o vlastné sebazaprenie, odhodlanie a v neposlednom rade aj o vynikajúcu kondičku a skúsenosti s pohybom v horských terénoch a hlavne lásku k tomuto poslaniu.“
Vraj ide skutočne o poslanie, pretože hoci sú mnohí nosiči zamestnancami horských chát, „ide tu o viac ako len o odpracovanie zmeny či úkolu“.
Bežne sedemdesiat kilogramov
To, že nejde len o zamestnanie, ale aj o vášeň, dokazuje súťaž. Jej oficiálny názov Memoriál Juraja Petranského – Nosičská stovka 2011 je pripomienkou na mladého, 26-ročného nosiča, ktorý pred jedenástimi rokmi tragicky zahynul pod lavínou pri vynáške na Téryho chatu.
Aj tohtoročný desiaty ročník sa, na rozdiel od staršej súťaže Sherpa Ralllye, koná na tom istom mieste. Z Hrebienka, ktorý sa nachádza v nadmorskej výške 1285 metrov, súťažiaci vynesú náklad na Zamkovského chatu. Tá leží o 190 metrov vyššie. Podľa mapy i orientačných tabuliek má cesta trvať asi päťdesiat minút.
Nosiči, zhromaždení nad stanicou lanovky, sú už pripravení. Kým organizátori vynesú časomieru na Zamkovského chatu, majú ešte chvíľu času.
Pristavujeme sa pri Matejovi Fabšíkovi z Kysuckého Nového Mesta, ktorý ponesie stokilogramovú záťaž. Prvá otázka je jasná: Prečo to robí?
„Dodáva to dobrú energiu do tela, zlepšuje kondíciu. Je to zdravý druh sebatrýzne. Je to hobby, ale určite to robíme aj pre peniaze,“ odpovedá študent. V Tatrách nosí pravidelne. Cez leto takmer každý deň, inokedy počas víkendov.
Finančne si tak prilepšuje. Vždy však závisí od toho, koľko a kam vynesie: „Závisí to od chaty. Všetky vynášky sú platené od kilogramu. Na Terinku nejakých dvanásť korún, teda štyridsať centov za kilogram, na Zamku dvadsať centov. Vo Veľkej Fatre tiež za dvadsať centov.“
Bežne nosieva sedemdesiat kilogramov a ako dodáva, „najhoršie je to zodvihnúť, potom to už ide“.
Martina Cigánková (vľavo) prišla na súťaž až zo Zlína. Najťažšie
pre ňu je, keď si naloží druhý náklad a má sa s ním postaviť
Ženy? Bez problémov
Nosiči hovoria o tom, že svojím spôsobom je ich práca aj závislosťou od námahy. „Človek tým trpí, ale keď prídem hore, je to nenahraditeľný pocit,“ hovorí jeden z nich. „Všetky športy beriem podobne. Ani na bicykli nejdem pomaly, ale snažím sa zničiť.“
V návštevníkovi sa preto prebudia rodové stereotypy a nejde mu do hlavy, prečo sa takto chodia ničiť aj ženy. Martina Cigánková je zo Zlína a pracuje ako interná koučka - školiteľka v banke. Súťaží v kategórii 2 x 25 kilogramov a na otázku, prečo to robí, odpovedá: „Je to pre hory a ľudí okolo. Je to dobrá spoločenská akcia a myslím si, že stojí za to si ju vyskúšať.“
Martina tvrdí, že určite od toho nie ja závislá, ale že „každý človek asi má v sebe kus súťaživosti. Prečo vrcholoví športovci športujú? Asi vás to napĺňa endorfínmi, je to pocit uspokojenia.“
Kým o „päťdesiatkaroch“ hovoria „stovkári“ s miernym dešpektom, ženy vraj prijímajú: „Nikdy som to nezisťovala. Nemyslím si, že by cítili nejaký dešpekt, všetci sa poznáme a sme priatelia. Teraz sme na Nosičskej stovke, onedlho sa stretneme na Sherpa rallye. Bude sa vynášať na Štefáničku v Nízkych Tatrách.“
Pre Martinu je nosenie len jednou z voľnočasových aktivít. Keď je v Zlíne, od práce bankovej úradníčky oddychuje v Bielych Karpatoch, kde pre zmenu jazdí na bicykli.
Dnešná akcia je však vraj oveľa ťažšia. Prvýkrát je to ešte v poriadku: „Prvýkrát vybehnete s tými dvadsiatimi piatimi kilogramami ľahko, vyhádžete náklad a rýchlo zbehnete dolu. Ale keď si nabalíte tých dvadsaťpäť kíl znovu a máte si to druhýkrát hodiť na chrbát... To mám pocit, že to už nejde. Ale človek sa chce prekonať.
Väčšia súdržnosť
Sem-tam mrholí, ale nálada je dobrá. Na štarte sa to len tak hmýri ľuďmi. Nosiči, organizátori, turisti čakajú na začiatok pretekov. Jedným z čakajúcich je aj chatár z Rainerovej útulne Peter Petras, ktorý sa vo Vysokých Tatrách pohybuje už takmer päťdesiat rokov ako vysokohorský nosič.
Už dva roky robí chatára, ale nosenia sa ešte nevzdal. „Dnes som odniesol osemdesiat kíl – pivo, pálenku, skrátka všetko, čo bolo treba,“ hovorí so smiechom o jedenástej dopoludnia. „Ale už sa musím šetriť. Nechcem riskovať, aby som si zničil chrbát, dal som sa na golf.“
Petras spomína, že veci, ktoré sa vynášajú do chát, sa od jeho začiatkov nezmenili: vždy to boli nápoje, potraviny, palivo. „Pivo sa začalo nosiť niekedy koncom sedemdesiatych rokov. Prvý sud piva som niesol na Nálepkovu chatu. Ženil sa chatár a s kamarátom sme mu pivo kúpili ako svadobný dar. Lenže vtedy sa ešte sudy vyrábali z bukového dreva a vážili štyridsaťosem kíl. Spolu s pivom, to teda bola skoro stovka.“
Dnes sa už, na rozdiel od minulosti, nenosí uhlie, ale výhrevnejší koks. Kedysi sa na chrbtoch ľudí nosieval aj stavebný materiál, v súčasnosti už tieto veci podľa Petrasa zabezpečujú vrtuľníky. Tak to bolo, aj keď pred trinástimi rokmi vyhorela Zbojnícka chata.
Zmenili sa vraj aj samotní nosiči: „Stará garda boli vlastne len nosiči. Pre nich krása prírody nemala žiaden význam. Žiadne také, že túra, horolezectvo. Chceli, skrátka, zarobiť. Vstávali o tretej, prišli dole a o desiatej išli naspäť.“ Chatár však spomína, že kedysi bola medzi nosičmi väčšia súdržnosť: „Žili sme viac spolu, stretávali sme sa na chate Kamzík. Chodili sme spolu do baru. Často sme rovno odtiaľ išli nosiť.“
Aká je budúcnosť nosičov? „Privážať helikoptérou mäso, chlieb, potraviny, veci, ktoré podliehajú skaze a nedajú sa dlhodobo skladovať, by asi nešlo. To musia vyniesť nosiči. Aspoň kým budem žiť ja, budú existovať,“ hovorí Petras, ktorý so smiechom dodáva, že posúva vekovú hranicu k sedemdesiatke.
Ako dobrý kohút
Keď si bežný turista predstaví, ako sa v teréne, ktorý sa dá niekedy ťažko zdolať aj s malým batôžkom, pohybujú ľudia s nákladom ťažším, než sú oni sami, môže sa mu zakrútiť hlava. Stabilitu nosiča, nesúceho zvyčajne šesťdesiat až deväťdesiat kilogramov, ovplyvňuje terén i počasie. Náklad musí byť dobre upevnený i naskladaný.
Ideálna telesná konštrukcia asi neexistuje, ale ako potvrdzujú viacerí nosiči: „Dobrý nosič je ako dobrý kohút – nebýva tučný.“
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dobrý nosič musí byť silný a hlúpy, aby veľa odniesol a málo pýtal, ale veľa nosičov má vraj vysokú školu. Nosenie totiž nie je len ťažká práca, ale aj životný štýl. Spôsobí možno až závislosť: „Keď dlhšie nenosíte, už vám to chýba.“
Všetko závisí od uhla pohľadu: v podstate otrocká práca kombinovaná s pocitom, že sú pánmi svojho života.
Skratkou a rýchlo
Odštartované. Ako prvé vybehli na trať ženy. Mierny poklus môže vyvolávať dojem, že ďaleko nedôjdu, ale ako sa neskôr ukáže, opak je pravdou.
Po ženách štartujú „päťdesiatkari“. Aj medzi nimi sú takí, ktorí idú výrazne rýchlejšie, ako by laik čakal. Má to svoje následky: po ceste predbehneme štyroch či piatich, ktorí svoje sily asi naozaj precenili a teraz musia po prepálenom začiatku oddychovať v polovici cesty.
Radšej sa ich nič nepýtame. Ešte na štarte nás pred tým ktosi nekorektne varoval: „Každý, kto odštartuje, nič nevníma, len ide a ide. Preto ani nosiči nemajú radi, keď im turisti kladú po ceste blbé otázky. Najmä Česi sa pýtajú, kam s tým idú a aké je to ťažké.“ Posledná skupina „stovkárov“ neodchádza naraz, ale v presných časových rozostupoch, aby si po ceste nezavadzali.
Hoci je to len 190-metrový výškový rozdiel, nejde o žiadnu prechádzku. Cesta je ťažká, treba si dávať pozor, kam na kamennom chodníčku položíte nohu. Aj preto nás prekvapuje, že nosič, ktorého sme nechali na štarte, sa zrazu ocitne pred nami. Čo to má znamenať? Neskôr nám objasní, že nejde len po vyznačených chodníkoch, ale môže využívať aj vyšliapané skratky. Pri pohľade na mapu, kde vidno, ako sa turistická trasa dvakrát prudko stáča, to dáva zmysel.
Na ženy sa mužskí nosiči nepozerajú cez prsty. Sú kamaráti
a na záver letnej sezóny sa stretnú na Sherpa Rallye
Dvadsať ton mesačne
Hore na chate je už plno ľudí. Dorazili sem nielen turisti a prví nosiči (ženy a päťdesiatkari už medzitým zbehli po druhú várku), ale aj členovia žilinskej kapely Sherpa band, čo začali hrať.
Je tu, samozrejme, aj chatárka Jana Kalinčíková. Volá nás k stolu za chatu, kde nosiči vykladajú svoj náklad. Prečo ich potrebuje?
„Na Slovensku sú azda poslední horskí nosiči v Európe. Dôvod je jednoduchý. Neexistujú tu lanovky a na tieto účely sa nepoužívajú ani vrtuľníky.“ Chatárka však verí, že „časom, keď zvíťazí zdravý rozum, to určite príde. Je to drina a neviem, dokedy to budú chcieť robiť“.
V letnej sezóne treba na chatu vyniesť pätnásť až dvadsať ton tovaru mesačne. Niektorí nosiči, ktorí sa tomu venujú profesionálne, sa niekedy otočia aj trikrát za deň: „Nosia do deväťdesiat kíl. Ale znáša sa aj dole kopcom. Tak dvadsať - tridsať kíl odpadu.“ Na chate je však aj iná práca a niekedy napríklad aj upracú.
O tom, koľko zarobia, nechce chatárka hovoriť. Potvrdí len, že z toho niektorí žijú. Pri práci vydržia podľa toho, ako im slúži zdravie. Najstarší, ktorý nosí náklad na Zamkovského chatu, má 58 rokov a predtým bol profesionálnym tanečníkom.
Čo môže byť lepšie?
Ako sa píše v článku Tatranskí horskí nosiči, v Alpách od tohto spôsobu dopravy nákladu už upustili a začali využívať vrtuľníky, lanové dráhy či terénne autá. Autor romanticky dodáva, že „my sme radi, že na Slovensku to nie je len otázka peňazí, ale že ide o akési udržanie tradícií a myslím, že nosičstvo tradíciu na Slovensku určite má a verím, že i naďalej mať bude. Dúfam že nenastane situácia, v ktorej sa na nejakej horskej chate dočkáme kávomatu, bankomatu či stávkovej kancelárie“.
Pri pohľade na nosičov, ktorí stúpajú v daždi ku chate, dávame autorovi za pravdu. Toto človek nemôže robiť len pre peniaze.
V cieli stretávame Mateja Fabšíka. Vyzerá unavene, ale šťastne. Do cieľa prišiel za 40 minút, 20 sekúnd, teda asi o desať minút skôr ako my.
Aký má pocit? „Taký normálny – povynáškový. Cítim sa výborne. Čo môže byť lepšie?“
Preteky v horách
Hory nie sú len pre turistov, ktorí si s batohom na pleciach a s palicou v ruke vykračujú po turistických trasách. Hory prajú aj súťažiam. Okrem Nosičskej stovky, ktorá má za sebou desať ročníkov, existuje od roku 1985 aj Sherpa Ralley. Pôvodne šlo o recesiu, neskôr sa však podujatie stalo tradičnými pretekmi horských nosičov.
Prvou pohnútkou organizátorov bolo, aby sa aspoň raz za rok stretli nosiči a chatári z Tatier na spoločnom podujatí, kde by sa mohli zabaviť, porozprávať a zmerať si sily. V prvom ročníku sa na štart postavilo sedem pretekárov, ich počet však rýchlo rástol. Ako sa píše na stránke K2studio.sk: „Z roka na rok cítiť narastajúcu rivalitu, najmä u mladšej generácie nosičov.“ Na súťaž, kde sa nesie šesťdesiat kilogramov, trénujú celý rok. Miesto pretekov, ktoré sa konajú vždy na konci letnej sezóny, sa mení – často sa vynáša na Chatu pod Rysmi či na Téryho a Zbojnícku chatu.
Ale v horách nebojujú len nosiči. V marci sa v Tatrách uskutočnil už desiaty ročník medzinárodných pretekov horských záchranných služieb Memoriál Vlada Tatarku. Zúčastnilo sa na nich 45 profesionálnych aj dobrovoľných záchranárov z Čiech, Poľska a zo Slovenska v troch vekových kategóriách. Súťaží sa o najuniverzálnejšieho záchranára v disciplínach: lezenie ľadopádu, lezenie na skale, kros - výstup na skialpinistických lyžiach kombinovaný so zjazdom a obrovský slalom s kanadskými saňami.
Na Slovensku existuje aj skupina horských bežcov, športovcov, horolezcov, pre ktorých sa druhá októbrová sobota každoročne spája s podujatím, ktoré zanietenci zvyknú nazývať Psotkáč. Memoriál Ing. Jozefa Psotku, nazvaný podľa horolezca, ktorý zahynul pod Everestom, má za sebou už dvadsaťšesť ročníkov. Minulý rok na jeho počesť bežalo päťdesiat pretekárov z Hrebienka na Sliezsky dom.
Horské chaty
Horské chaty sú u nás ešte stále nemysliteľné bez nosičov a nosiči by boli bez chát zbytoční. Najstaršou tatranskou chatou je Rainerova útulňa, ktorú v roku 1863 nechal postaviť smokovecký hotelier Ján Juraj Rainer. Chatu, ležiacu na Starolesnianskej poľane vo výške 1295 metrov nad morom, premenili ešte v devätnástom storočí na skladisko, pretože v blízkosti vyrástol hotel Kamzík. V roku 1983 túto historickú pamiatku zreštaurovali a dnes slúži ako výletné miesto.
Z devätnásteho storočia pochádza aj Téryho chata. Najvyššie položenú celoročne otvorenú chatu vo Vysokých Tatrách (2015 metrov nad morom) v horskej časti Malej studenej doliny postavili v roku 1899. Prešla viacerými stavebnými úpravami, naposledy v roku 1983. Od začiatku nesie meno banskoštiavnického „lekára chudobných" Edmunda Téryho (1856 - 1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj tatranskej turistiky. V roku 1944 spravovali chatu slovenskí vysokoškoláci – horolezci, ktorí tu ukrývali poľských odbojárov i ruských utečencov zo zajateckých táborov, ktorých potom dopravovali do povstaleckých oblastí Nízkych Tatier.
Zbojnícka chata (1960 metrov nad morom) je celoročne otvorená vysokohorská chata v hornej časti Veľkej studenej doliny, ukrytá za Zbojníckym chrbtom. Uhorský lesný erár tu v roku 1907 postavil poľovnícku chatku a po menších úpravách ju o tri roky neskôr odovzdal turistickej verejnosti. Prístavbou z roku 1924 vznikla terajšia chata, ktorú v osemdesiatych rokoch zrekonštruovali. Po požiari v roku 1999 bola znovu obnovená. Jej názov pripomína pytliacku minulosť doliny.
Okrem spomínaných chát existujú aj ďalšie: Chata pri Popradskom plese, Chata pod Rysmi, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Chata pod Soliskom, Bilíkova chata, Skalnatá chata či Chata Plesnivec.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
