Novinár Ivan Štulajter: Považujem sa za profesionála

Jeho meno poznajú čitatelia SME najmä z komentárovej strany. Do novín nastúpil v roku 1993, potom prešiel do Slobodnej Európy, a keď ju zrušili, vrátil sa naspäť. Koncom minulého mesiaca odišiel IVAN ŠTULAJTER po osemnástich rokoch z médií a po štyridsiat

ich deviatich zo Slovenska. Možno definitívne.

Z akej ste rodiny?

Z obyčajnej, bratislavskej. Keď sme museli za socializmu písať pôvod, písal som si úradnícky.

Ste ročník 1962. Pamätáte sa na rok 1968?

Áno. Fascinovalo ma, že v uliciach boli tanky a nad sídliskom lietali stíhačky. Ale cez otca i staršieho brata som si uvedomil, že to nie sú normálne prehliadky. To prvé ráno sme s mamou okamžite leteli do obchodu, kde bolo plno ľudí, čo sa báli vojny a nedostatku potravín. Mama poctivo zháňala potraviny a otec šiel flegmaticky do roboty, čo prekvapilo aj mamu.

Aké bolo to obdobie potom?

Mal som o desať rokov staršieho brata, ktorý mi politickú situáciu celkom dobre opísal. Zároveň mi sprostredkoval aj iné veci: Rolling Stones, Led Zeppelin, Pink Floyd, celú generáciu hudobníkov, čo vo mne zostalo dodnes. Bol som dobrý žiak a túžil som mať džínsy, nylonovú bundičku, dederónovú košeľu a semišové topánky, lebo tak vyzerali moje idoly. Keď vidím Pelíšky, doteraz radšej pijem alkohol, pretože by som sa rozcítil.

Kam ste chodili na strednú?

Bol som síce vyznamenaný, ale na strednú elektrotechnickú som sa pre nedostatok miesta nedostal. Naštvalo ma to, ale rodičia stále verili, že sa tam dostanem. Keď bolo jasné, že žiadne odvolanie nepomôže, voľné miesta boli obsadené, šiel som do Slovnaftu za obrábača kovov.

obr_1.jpg

Ekonomické oddelenie SME koncom júna. Zľava: Veronika Folentová, Daniela Krajanová,
Denisa Čimová, Ivan Štulajter, Jozef Tvardzík, Mariana Onuferová, Adam Valček

Ako ste to prežívali?

Hral som na gitare, chodil som na pivo, mal som frajerku, čítal som samizdaty a pokúšal som sa pod dojmom Ferlinghetiho písať verše. Bolo to také bítnické obdobie, snažili sme sa napodobiť svoje idoly ponocovaním a pitím.

Hnevalo vás to?

Bola to dobrá skúsenosť. Aj tam som bol dobrý žiak, visel som na nástenke, horšie to bolo s mojím pracovným nasadením v dielňach. Bol som ľavý, ale mohol som blicovať a nosiť dlhé vlasy.

Čo bolo po škole?

Chvíľu som robil v Slovnafte, ale potom zistili, že to k ničomu nevedie, a napriek zmluve ma pustili. Vyrábal som zmätky, vŕtal som diery tam, kam som nemal, bola to čistá strata pre nich aj pre mňa. Potom som chvíľu pracoval ako doručovateľ telegramov, v múzeu ako údržbár a inštalatér, chvíľu som aj nepracoval.

To vám mohli našiť príživníctvo.

Príživníctvo bol vtedy vážny problém, ale nikdy to netrvalo dlhšie ako mesiac. Riziku som sa nevystavoval. Potom som sa oženil, takže nejaké peniaze som domov musel nosiť.

Tak to bolo do osemdesiateho deviateho?

V podstate áno. Moja vtedajšia manželka ma povzbudila, aby som si spravil školu, aby som sa mohol zašiť v nejakej kancelárii. Tak som chodil na strednú ekonomickú. Končil som ju v deväťdesiatom treťom, keď som už robil v SME.

Marečku, podejte mi pero?

Trochu áno, ale žiaden Humpolec. Boli tam mladé dievčatá, čo bolo vľúdne prostredie. (Smiech.)

V osemdesiatych rokoch ste hrali v kapele Ad acta. Čo to bolo za zoskupenie?

Založili sme ho s Milošom Žiakom, ktorý bol vtedy básnikom. Hrali tam napríklad Fero Strempek či Marián Jaslovský. Bola to kapela, ktorá sa mala odlišovať textami i hudobným prejavom. Inšpirovali sme sa kapelou Talking Heads, texty mali kritizovať meštiacku kultúru, pretože sme nemohli povedať, že kritizujeme komunistov.

Chodili ste aj na prehrávky?

Áno, občas sme mali aj konflikty s ľuďmi z komisie, ale nejako sme sa cez to presekali. Hrávali sme najmä v Bratislave. Hrali sme aj na Rockfeste v Havlíčkovom Brode.

Mali ste spojenie s opozičnými kruhmi?

S disentom som v kontakte nebol, ale cez Miloša Žiaka a Borisa Zalu som mal kontakt na samizdatovú ekonomickú literatúru.

Vraj ste boli presvedčený, že komunizmus dlho nevydrží. Z čoho to vyplývalo?

Československo nebola Severná Kórea. Malo demokratickú tradíciu, v blízkosti bolo Nemecko a Rakúsko. Ľudia si pamätali, čo to bol politický odmäk. Mne sa zdal ten systém neprirodzený. V druhej polovici osemdesiatych rokov som napríklad čítal Ekonómiu od Samuelsona a Nordhausa. Nemal som ani žurnalistiku, ani inú vysokú školu, ale keď nastali zmeny, bol som relatívne zorientovaný. Inak, prelúskal som aj prvý diel Kapitálu a pochopil som, že to nemôže fungovať. Na začiatku deväťdesiatych rokov tu aj boli myšlienky šesťdesiatosmičkárov, aby sme skúsili dubčekovský model. Chvalabohu sme sa do toho nepustili, pretože to bola slepá ulička.

K nim mal blízko aj Boris Zala, nie?

Mal, potom mal blízko aj k Mečiarovi, aj k národnoemancipačnému prúdu. Hľadal štrbinu, ako pretlačiť sociálnu demokraciu. Chvíľu som tam pôsobil na sekretariáte, ale odišiel som. Nesúhlasil som s tým, aby sme sa tlačili všade. Dnes ho chápem, ale vtedy mi začalo to politické prostredie prekážať. Krátky pobyt medzi politikmi a ľuďmi, ktorí sa chcú stať politikmi, vo mne vytvoril veľkú animozitu. Odchod do novín bol dobrý krok.

Do sociálnej demokracie ste sa dostali cez Borisa Zalu?

Áno. Slúži mu ku cti, že zobral údržbára a rockového hudobníka. Mal ku mne dôveru. On si určite myslí, že som ju sklamal, ja si zas myslím, že on sklamal moju, ale tak to chodí.

Ste známy svojím liberálnym postojom. Mali ste vtedy blízko k sociálnym demokratom?

Ja som si nikdy nevybudoval názorový skleník. Vtedy bol strašný kvas. Boli tam zaujímaví ľudia, ktorí cítili, že ekonomický model, ktorému chýba niečo morálne, nie je správny. Sociálna demokracia nebol Smer, neboli to populisti, ktorí ukradli značku.

V SME ste od roku 1993. Boli ste ešte v Smene?

Nie, ale prišiel som krátko po tom, ako sa zakladatelia SME oddelili od Smeny.

Ako vtedy vyzerala práca v novinách?

Noviny boli čiernobiele, kvalita fotografií bola často veľmi zlá. Bola to práca bez počítačov, bez mobilných telefónov. Človek musel byť v teréne oveľa viac ako dnes, musel sa naučiť pracovať s ľuďmi. To mi však neskôr uľahčilo prácu ako redaktorovi Slobodnej Európy. Považujem to za veľmi dobrú školu, pretože je to lepšie, ako keď sa medzi novinárom a politikom vytvorí nejaká stena v podobe hovorcu na telefóne, čo môže relatívne svojvoľne odpovedať na akúkoľvek otázku. Priamo sa dá respondent pritlačiť k stene, dá sa dozvedieť, ako premýšľa, aký je.

obr_2.jpg

Čím širší má novinár záber, tým lepšie sa mu spracúvajú ekonomické javy. Ad hoc
kapela s komentátorom Lukášom Filom a so speváčkou skupiny Diego Alenou Kobzovou

Aké bolo SME v porovnaní s inými novinami?

SME malo veľmi nekvalitnú tlač, ktorá čitateľa zašpinila. Prvý poznávací znak čitateľa SME bol, že mal čierne ruky, prípadne šmuhy na tvári. Ale vážne: SME boli vždy názorové noviny a myslím si, že základnú líniu – trhová ekonomika, odštátnenie, liberálna demokracia, zápas o dôležité demokratické inštitúty počas mečiarizmu – nikdy neopustili. Keď poviem, že som hrdý, že som pritom bol, možno to bude znieť nadnesene, ale som rád.

Boli deväťdesiate roky pre ekonomických novinárov rovnako vypäté ako pre vnútropolitických?

Ekonomický žurnalista sa nezaoberá len čisto ekonomickými problémami, ktoré sú odtrhnuté od politiky. Naopak, ekonomika sa s politikou navzájom ovplyvňujú. Dobrý ekonomický novinár by mal ovládať nielen ekonomické javy, ich pozadie a teóriu, ale mal by poznať aj politický systém, ako sa rozhodujú politici, aké sú ich motívy. Čím má novinár väčší záber, napríklad do sociológie či do umenia, tým sa mu lepšie spracúvajú ekonomické javy a vie ich prijateľnejším a zrozumiteľnejším spôsobom podať čitateľovi.

Čiže to bolo ťažké.

Keď si spomenieme na obdobie divokej privatizácie, ekonomický novinár žil v zvláštnom rozpoložení. Bolo jasné, že ak sa má ekonomika a spoločnosť zmeniť, musí v nej byť silný podiel súkromného vlastníctva. Zároveň spôsob, akým sa majetok za Mečiara rozdeľoval, bol proti princípu spravodlivosti, vytváral nerovnosti, ktoré neboli dané schopnosťou ľudí, ale ich kontaktmi a konexiami. Inak to vidíme aj dnes – vytvorí sa vrstva majiteľov kapitálu, ktorí majú nebezpečné väzby na politikov. Je to globálny problém, že sa rozmazáva hranica medzi tým, čo je úlohou politika, a tým, čo je úlohou podnikateľa. Potom sa dostane k slovu lobizmus, korupcia, netransparentné právne prostredie.

Dalo sa tomu vyhnúť?

No, tieto otázky „keby bolo keby“... Keby ľudia nemilovali Mečiara, ale Gála, asi by bol vývoj iný. Ale to je špekulácia. Dôležité je, že nakoniec osvietenejšia časť spoločnosti dokázala vari v poslednej chvíli Mečiara zastaviť a Slovensko neprepáslo kľúčové okamihy, ako boli integrácia do NATO a EÚ.

V roku 1995 ste odišli do Slobodnej Európy. Prečo?

Do RFE som šiel preto, že tam bol o dosť lepší plat. To je objektívny fakt a ja sa to nehanbím povedať, pretože sa považujem za profesionála. Novinárstvo nerobím ako hobby. Peniaze, ktoré dostanem od redakcie, mi nie sú ľahostajné. Bola to tiež inštitúcia, ktorá ma lákala. Mala svoje renomé, za komunizmu urobila veľmi veľa, pracovali tam ľudia, ktorých som si vážil, ktorí pre nás niečo znamenali. Naučil som sa nazerať na Slovensko aj z pohľadu zahraničných súvislostí a vzťahov.

Ako fungovala redakcia?

Časť bola Prahe, časť v Bratislave. V Prahe sa zostavovalo celé vysielanie a neskôr som sa aj ja stal jedným z moderátorov.

Ako vás brali na Slovensku?

Dúfam, že dobre. Myslím, že nás brali ako tých, čo lepšie zarábajú. Mali sme tiež informačný komfort – Slobodná Európa nás zásobovala dobrým servisom, mali sme čas o veciach viac premýšľať, boli sme skôr analytickým oddelením. Ale myslím si, že sme mali aj rešpekt. Inak, mediálna scéna bola už vtedy dosť profesionálna – či už šlo o Twist, Markízu, SME. Hoci nás mali v zuboch ľudia ako Hofbauer či Slobodník, uvedomovali si, že s médiami musia zaobchádzať opatrne. Napriek slovnej a občas i fyzickej brutalite si uvedomovali, že RFE je okno do sveta, ktoré to okamžite pošle von. Hoci sme vysielali cez slovenské vysielače, nikdy nenašli odvahu, aby nám zrušili vysielanie. Faktom je, že Američania mali pripravenú zálohu a boli pripravení aj na variant, že by vláda RFE zastavila.

Neprekážalo vám, že robíte za peniaze amerického Kongresu?

Vedenie vo Washingtone i v Prahe bolo od nás dosť vzdialené. Je naivná predstava, že sme dostávali nejaké direktívy a podľa toho sme robili.

Do akej miery môže dávať novinár najavo svoj názor?

Aj novinár, ktorý pracuje v časopise, čo sa zaoberá zdravím, by si mal dať pozor, aby sa jeho články nestali transparentmi farmaceutických firiem. Preto by mal byť platený svojou redakciou a nie lobistami. Komentátor vyjadruje svoje názory. A hoci sa môže občas pomýliť či urobiť úplný prešľap, čo sa stalo aj mne, je dlhodobo čitateľný. Čitatelia poznajú jeho názory, poznajú, ako myslí, z akých hodnotových východísk vychádza. Politický spravodajca by mal zachovávať neutralitu. Aj keď mu je Ján Slota z duše nepríjemný, musí ho vypočuť. Hoci je to veľmi ťažké, musí mu dať slovo.

Funguje to tak?

V deväťdesiatych rokoch sa línia medzi novinármi a opozičnými politikmi trochu zotrela. Vznikli tam aj osobné vzťahy. Aj ja si s viacerými politikmi tykám, ale od istého okamihu som prestal chodiť na vianočné večierky strán. Nakoniec osemdesiat percent z toho, o čom novinár píše, je viditeľné, netreba sa stretávať v zákulisí. Len treba vidieť a klásť správne otázky. Človek, ktorý je odkázaný na kuloáre, sa od nich stane závislý a manipulovateľný.

V tom čase sa prevalila aj kauza podplácania novinárov. Ako ste to vtedy videli?

Na to som sa nepozeral rád. Niektorí kolegovia sa ulakomili a zrejme si povedali, že píšu podľa vlastného presvedčenia a nakoniec za to ešte aj niečo dostanú. To bolo jedno sklamanie. Druhé bolo, že niektorí o nás napísali, že sme sa na tom obchode zúčastnili aj my, redaktori Slobodnej Európy. To bol úder pod pás a hlúposť. My sme mali slušné platy a nikto by sa za pár korún nevystavil takémuto riziku. Napokon, veď je to vec morálnej integrity a princípov.

obr_3.jpg

Ivan Štulajter koncertoval so svojou skupinou aj na festivale v Havlíčkovom
Brode. Na snímke s moderátorom festivalu Františkom Ringom Čechom

V roku 2003 Kongres zastavil vysielanie do Česka, Slovenska a ďalších krajín. Vrátili ste sa do SME. Ako sa noviny zmenili?

Zmenila sa technológia, ale otázka asi nesmerovala k tomuto. Zažil som dve obdobia: obdobie Milana Šimečku a Matúša Kostolného. Myslím si, že Milan Šimečka bol šéfredaktorom, ktorý mal ako intelektuál a človek, ktorý poznal komunizmus z tej najhoršej stránky, veľmi široký záber a jeho liberalizmus mal pochopenie pre ľavicu i pre kresťanstvo, čo sa v istom čase dostalo do konfliktu s tým, že niektorí kolegovia videli SME ako vyhranenejší, proreformný denník. Milan tlačil na to, aby sme videli reformy, o ktorých správnosti sme boli presvedčení, aj v kritickom svetle. Matúš si z Milanovho prístupu vzal to najlepšie. Zobral si k srdcu to, že princíp pozerať na to, čo hovorí druhá strana, je dôležitý. Samozrejme, že na veľa vecí máme s ostatnými redaktormi iné názory. Ale noviny nie sú vojenská organizácia, kde sa riadi všetko od hora dole, je to živý organizmus. Novinárstvo je príliš psychicky náročná práca na to, aby ju niekto mohol vykonávať ako robot.

Kauzu ‚Skupinka‘ ste zažili v SME?

Nie, sledoval som to ešte zo Slobodnej Európy. Tá kauza bola ťažkým obdobím aj pre samotného Milana Šimečku. Svojou komplikovanosťou, keď neboli línie celkom jasné, keď išlo o peniaze, o moc, vytvorila ťažko prehľadnú zmes záujmov. Pri pohľade zvonka sa dá povedať, že denník SME nebol tak nad vecou, ako mohol byť.

To tvrdia aj ľudia z SaS, ktorí teraz SME obviňovali z poľovačky na štátneho tajomníka Martina Chrena. Ako to vidíte?

V okamihu, keď sa stane podnikateľ politikom, tak ho staré veci dobehnú. Tam je veľmi tenká línia, keď je odhaľovanie motivácií politika za hranicou. To musí nakoniec posúdiť čitateľ. Pre novinára je to výzva: keď cíti, že ho politik klame, uniká mu, novinára to ženie dopredu.

Kde by mala ležať tá hranica?

To je niečo ako hranica vkusu. Keď sa lady Gaga oblečie do mäsa, pre niekoho je to úžasné, iným sa obracia žalúdok. Hranica by mala ležať minimálne tam, aby sa téma dookola neopakovala bez toho, že sa tam niečo deje.

Aká je budúcnosť novín?

Je veľká otázka, či zostanú papierové noviny a či ich budeme čítať na tabletoch či nejako inak. Ale myslím si, že povolanie novinára zostane. Pre verejnosť je dôležité, keď sa niekto zaoberá zberom, triedením a analýzou informácií profesionálne. Novinári sú ľudia, ktorí to robia v pracovnom čase a nie po večeroch ako bloggeri. Ale forma, v ktorej budú novinári pracovať, sa bude meniť. Už teraz sa spravodajca mení na niekoho, kto nielen zháňa informácie, ale nakrúca na video či na telefón.

Sú slovenskí novinári, ktorých vážite?

Je ich viac. Mám ich menovať?

Mená sú vždy dobré.

Určite si vážim Mariána Leška, Róberta Kotiana. Hoci je pre mňa môj bývalý kolega z RFE Štefan Hríb kontroverznou osobnosťou, je to človek, ktorý dlhodobo formuje verejnú mienku. Naposledy ma príjemne prekvapil svojím postojom ku gejom. Silné okamihy mal Daniel Krajcer, páčili sa mi Dyttertove a Kušnírovej rozhovory. Tých ľudí je viac. Určite som na niekoho zabudol a budem mať problém.

Ako vyzerá slovenská verejná diskusia?

Je primeraná veľkosti Slovenska. Keď zháňame analytikov na oblasť energetiky, máme problém. Chýba človek, ktorý by vedel rozprávať o globálnych trendoch v plynárenstve. Máme dvoch analytikov na banky. Je tu malý priestor, kde sa často opakujú tie isté mená.

Prečo po toľkých rokoch odchádzate z novín a zo Slovenska? A odchádzate vôbec?

To je otázka, či je to definitívny odchod, alebo len prerušenie niečoho. V tejto chvíli viem len to, že odchádzam do Austrálie, pretože tam mám priateľku, s ktorou sa ideme vziať. Určite tam nejaký čas pobudnem, ale to závisí od okolností. A keďže sa v mojom živote vyskytuje veľa nepredvídateľných okolností, nemám úplnú istotu, či je to definitívny odchod z médií a zo Slovenska.

Aký je to pocit, opustiť po toľkých rokoch prácu novinára?

Ja mám hlavné rozhodnutie už dlhšie za sebou. Som s tým vyrovnaný. Spojilo sa viac vecí – mám pocit, že to, čo som v médiách urobil za osemnásť rokov, je už na konci aj z hľadiska toho, či človek ešte má čo povedať, aj z hľadiska únavy – predsa len, médiá sú práca vypätého charakteru. Nedalo sa to teraz riešiť inak ako odchodom.

Ivan Štulajter (1962)

Pochádza z Bratislavy. Po tom, ako ukončil učilište v Slovnafte, pracoval ako údržbár či poštový doručovateľ. Neskôr absolvoval strednú ekonomickú školu. Krátko pôsobil na sekretariáte Sociálnodemokratickej strany Slovenska. V rokoch 1993 – 1995 pracoval v SME ako ekonomický spravodajca a komentátor. Neskôr bol stálym dopisovateľom a redaktorom slovenskej redakcie Rádia Slobodná Európa so zameraním na domácu politiku, ekonomiku a následne aj zahraničnú politiku. Od roku 1999 do roku 2003 bol moderátor v pražskej centrále RFE. V roku 2004 sa vrátil do SME. Je ženatý, má dvoch synov.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  2. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  3. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  2. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  5. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  6. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  7. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  8. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  9. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  10. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 369
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 16 079
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 15 077
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 12 183
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 8 019
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 979
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 418
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 132
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 402
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 189

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.

KULTÚRA

Podivné príbehy a Instagram 19. storočia. Aký bol seriál 1890?

Historická detektívka sa pokúsila priniesť na obrazovky niečo iné.

Neprehliadnite tiež

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

V roku 2008 vláda schválila rekonštrukciu objektu. Za projekt opravy, ktorý sa nikdy nevyužil, ministerstvo zaplatilo takmer 175-tisíc eur.

ANALÝZA

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

Sudca Hrubala: Podozrenia na politické objednávky sú vždy, Súdnu radu treba otvoriť

Proreformné združenie sudcov Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank. Jeho podpredseda JÁN HRUBALA hovorí o neochote sudcov robiť zmeny.